Psychológia náckov alebo prečo sa fašizmus vracia. 1. část

Ľuboš Blaha se ve svém rozsáhlém analytickém textu zabývá psychologii fašismu (a nacismu) a sociálně-ekonomickým kontextem jeho vznikání a současného pomalého návratu. Otiskujeme první část článku.

Extrémna pravica v Európe má rôzne podoby. Praví Fíni, Švédski Demokrati či francúzsky Národný front si poväčšine vystačia s xenofóbiou, euroskepsou a radikálnym nacionalizmom; grécky Zlatý úsvit či ukrajinský Pravý sektor sa otvorene hlásia k neonacizmu a podobne rasisticky sa prezentuje aj maďarský Jobbik. Vo všeobecnosti môžeme v Európe hovoriť o krajne pravicových stranách a o vyhranených neonacistoch. Kotlebova ĽS-NS na Slovensku je bližšia skôr druhej spomínanej kategórii. Otvorené prejavy násilia jej členov, nezakrývaný rasizmus, obhajoba Hitlera či glorifikácia fašistického vojnového štátu – to všetko je absolútne za čiarou aj z hľadiska západoeurópskej krajnej pravice. Čo spája všetky formy extrémnej pravice, to sú frustrujúce sociálno-ekonomické podmienky v kombinácii s osobnostnými črtami, ktoré Erich Fromm nazval sadomasochistickým či nekrofilným charakterom.

Kto sú to fašisti?

Začnime vymedzením moderných foriem fašizmu či nacizmu. Odrazme sa od Slovenska. Hovoriť o Kotlebovom hnutí ako neofašistickom je z politologického hľadiska úplne na mieste. Ani prívlastok neonacistický nie je irelevantný. Oba tieto pojmy vychádzajú z klasického politologického rozlíšenia, podľa ktorého sa zvyknú rozlišovať dve historické formy fašizmu, a to taliansky a nemecký. Prvému sa hovorí doslova fašizmus, pri druhom, radikálnejšom sa zvykne používať pojem nacizmus.

Taliansky fašizmus sa sprvoti otvorene nehlásil k rasizmu a jeho hlavné témy boli ultrakonzervativizmus, korporativizmus a zničenie liberálnej demokracie. Cieľom bolo popretie osvietenských ideálov slobody, rovnosti a bratstva a nahradenie ich militantnou a imperiálnou politikou, v ktorej sa ctí hierarchia, obeta a vojna. Heslom bolo vytvorenie totálneho štátu na čele s vodcom. Do toho spadali radikálne militaristické hodnoty – slepá poslušnosť, prísna hierarchia, disciplína, žiadne miesto pre individuálnu slobodu, sila a sebaobetovanie. Štát mal byť pretvorený na jeden veľký agresívny batalión.

V prípade nemeckého fašizmu, takzvaného nacizmu, ide o ten najextrémnejší variant rasistickej ideológie, podľa ktorej treba likvidovať všetky rasy, ktoré nenapĺňajú ideál áriskej, respektíve nordickej čistoty. Zlikvidovaní či zotročení majú byť Židia, Rómovia, Slovania či iné etniká. Hitlerovi sa jeho perverzné predstavy čiastočne podarilo zrealizovať počas druhej svetovej vojny. Neofašisti sa otvorene k Hitlerovi nehlásia, fascinuje ich skôr ultrakonzervatívna nacionalistická a xenofóbna ideológia, podobná tej Mussoliniho. Neonacisti Hitlera priamo oslavujú a medzi ich rétorickú výbavu patrí napríklad želanie „bieleho“ dňa, ako na Slovensku zvykne zdraviť Kotleba. V prípade Kotlebovcov existuje čoraz viac dôvodov hovoriť o neonacistoch, nie len o neofašistoch.

Nacizmus a fašizmus – nenechajte sa zmiasť

Neonacisti často upozorňujú na rozdiel medzi fašizmom a nacizmom. Tento rozdiel je však mimo subtílnej politologickej analýzy irelevantný. Mimo politológie sa pojem fašizmus používa širšie, na označenie celého spektra pravicového extrémizmu. Aj preto sa bežne používalo na označenie odbojárov počas druhej svetovej vojny pojem protifašistickí odbojári a dodnes sa protifašistické hnutia označujú ako antifa. Nejde o odkaz na akýsi výlučný odpor voči talianskej forme fašizmu, nebodaj výlučne k Mussolinimu. Nie, nejde o žiadnu magickú zaujatosť Talianmi. Má sa na mysli odpor voči všetkým formám extrémnej pravice, a to predovšetkým voči nacizmu. Tento odpor vyplýva z nechuti voči rasizmu a militarizmu, nie nevyhnutne z nechuti ku všetkému, čo kedy talianski či nemeckí fašisti vykonali: stavba diaľnic nie je prehreškom, rovnako ňou nie je ani zasahovanie štátu do ekonomiky. Podstatou fašizmu neboli tieto prejavy: bola ňou rasová či nacionalistická nenávisť, v mene ktorej viedli fašisti vojny. A chcú ich viesť ďalej.

Slovenská verzia fašizmu je obzvlášť radikálna a obzvlášť nebezpečná. Jediné, čo nás môže zatiaľ ako-tak upokojovať, je, že podpora pravicových extrémistov sa na Slovensku zďaleka nepohybuje na tej istej úrovni, ako je to povedzme vo Fínsku, Švédsku, Francúzsku, Beneluxe či Rakúsku, kde krajne pravicové strany majú okolo 20-percentnú podporu… Napriek tomu je desivé, ako sa fašisti rozťahujú. Zatiaľ predstierajú, že nechcú návrat koncentrákov, ale o koncentrákoch najskôr nehovoril ani Hitler… Nemožno ich podceňovať, nech sa akokoľvek pretvarujú. Sú to fašisti a fašizmus je číre zlo.

Fašizmus neporazíme slniečkami

Bez toho, aby sme však pochopili príčiny nárastu fašizmu, fašistov nikdy neporazíme. Je absolútne scestné maľovať slniečka a vítať utečencov a tváriť sa, že tým bojujeme proti fašizmu. Ak naša odpoveď na fašizmus nebude aspoň v hrubých kontúrach konvenovať s tým, čo si ľudia v našich krajinách aktuálne myslia a čo aktuálne cítia, iba nabíjame zbrane náckom. Zápas s fašizmom vyžaduje taktiku aj stratégiu, hodnotové pôsobenie aj represiu, ekonomické, sociálne, politické aj kultúrne formy protiofenzívy. Antifašizmus, skrátka, musí byť premyslený – nemôže byť iba naivným gestom, musí byť rozumným plánom. Základom každého rozumného plánu musí byť analýza, odkiaľ sa fašizmus berie. Ako marxista vychádzam z presvedčenia, že fašizmus má predovšetkým sociálno-ekonomické príčiny, ale to neznamená, že môžeme úplne podceňovať politické, kultúrne či psychologické faktory.

Dlhodobo tvrdím, že fašizmu v súčasnosti nahrávajú zlyhania liberálnej demokracie, vrátane korupcie, nedôvery voči politickým elitám a nárastu nenávisti v parlamentnom zápase. Ak je spoločnosť navyše hecovaná militaristickými stereotypmi, ktoré boli v čase Hitlera pozostatkom prvej svetovej vojny, stačí len iskrička na prepuknutie ľudského hyenizmu a zloby. Otázka znie, v čom je dnešná situácia iná než bola v tridsiatych rokoch 20.storočia. Máme za sebou krutú hospodársku krízu z 2008, z ktorej sa ešte len spamätávame. Sociálne štáty sú v kríze kvôli globalizácii, štát ako inštitúcia celkovo upadá po celom svete a k moci sa dostávajú trhy a korporácie. Bohatí neplatia dane a nožnice medzi chudobnými a bohatými sa roztvárajú. Ľudia sú frustrovaní a chcú zmenu. Kapitalizmus zlyháva a ponižuje stále viac a viac ľudí.

Ľudia potrebujú niekam patriť

Mnohí ľudia sa cítia príliš slabí na to, aby svoju situáciu prekonali sami. Potrebujú byť súčasťou širšieho celku, potrebujú niekam patriť. Ľavica sa na Západe vzdala komunitárnejších vízií a nahradila ich menšinovými identitami, liberálnym individualizmom a nepriateľstvom voči štátu aj národu. Naopak, extrémna pravica ponúka slabým ľuďom pocit bezpečia. V ére, kedy sa vytráca autorita štátu, autorita cirkvi či autorita triedy, ktoré boli v minulých desaťročiach hlavnými zdrojmi identity, sa mnohí slabí ľudia cítia opustení. Preto sa oddávajú fundamentalistickému mysleniu a extrémne pravicovým ideológiám, ktoré zo všetkého najviac nenávidia liberálnu slobodu.

Do toho si treba prirátať vojny na Ukrajine a v Sýrii, ktoré v európskej spoločnosti zvyšujú vášne, posilňujú militantné názory a rozdeľujú ľudí. Naivná reakcia Európskej únie na migračnú krízu prišla pravicovým extrémistom ako dar z nebies. Z rovnice frustrácia plus xenofóbia môže vyjsť len fašizmus. Jeho príčiny sú v prvom rade sociálne a ekonomické, ale umocňuje ich kultúrny konzervativizmus, autoritárska psychológia a aj rasistické stereotypy.

Socializmus alebo barbarstvo

Výsledok môže byť pre európsku spoločnosť katastrofálny. Dnes nie je čas na to, aby Európa robila ďalšie chyby. Každá ďalšia chyba môže byť osudná, rovnako ako v tridsiatych rokoch 20.storočia. Hitlerovi pohrobkovia klopú na dvere. Fašizmus sa dá poraziť len odstránením jeho príčin: potrebujeme silný sociálny štát či priamo demokratický socializmus, ktorý ľuďom vráti pocit spolupatričnosti a dôstojnosti. Riešením nie je ani prázdny liberálny kapitalizmus, ani žiadne formy totalitného myslenia. Riešením je sociálna demokracia v klasickom zmysle slova – a teda socializmus. Nič iné fašizmus nezastaví.

Úspech Hitlera v tridsiatich rokoch úzko súvisel v prvom rade s veľkou hospodárskou krízou z roku 1929 a sociálnou nerovnosťou, z ktorej zákonite plynie frustrácia chudobnejších vrstiev. Nacistov volili predovšetkým malí obchodníci, živnostníci a úradníci, čiže nižšia stredná vrstva. Nešlo len o ekonomickú frustráciu. Desili sa liberálneho poriadku, ktorý z nich robil duchovných bezdomovcov, potrebovali vodcov, disciplínu a hierarchie, na ktoré boli zvyknutí z čias cisárstva.

Fašizmus ako radikalizmus strednej triedy

Ako píše psychológ Erich Fromm, z ktorého analýzy v knihách Strach zo slobody a Anatómia ľudskej deštruktivity budeme vychádzať, najhorlivejšie prijala nacistickú ideológiu nižšia vrstva strednej triedy, zložená z maloobchodníkov, remeselníkov a bielych golierov. Najatraktívnejší bol nacizmus pre mladú generáciu. Pre ňu bola nacistická ideológia – jej duch slepej poslušnosti k vodcovi a nenávisti k rasovým a politickým menšinám, jej dychtivosť po moci a nadvláde, nadraďovanie nemeckého národa a „nordickej rasy“ – ohromnou emocionálnou výzvou a bola to táto výzva, ktorá z nej urobila zapálených bojovníkov za nacistickú vec.

Pre malomestskú časť obyvateľstva boli určité črty charakteristické dávno: zaľúbenie v sile, nenávisť k slabosti, malosť, nepriateľstvo, lakomosť, či už finančná alebo citová a obzvlášť asketizmus. Ich životný rozhľad bol úzky, podozrievali a nenávideli cudzincov, boli všeteční a závideli svojim známym, závisť však racionalizovali ako mravné rozhorčenie; ich celý život bol založený na zásade prehnanej šetrnosti – hospodárskej aj psychologickej.  V menšej miere sa tieto kľúčové črty – prehnaná úcta k autorite a prehnaná šetrnosť – nachádzala aj u robotníkov. Desivá otázka znie: neplatí toto všetko aj pre súčasníkov?

Keď odrazu niet nad kým sa vyvršovať

Aj keď roky 1924-1928 priniesli pre nižšiu strednú triedu ekonomické zlepšenie a nové nádeje, nové zisky boli opäť zničené krízou v roku 1929. Nebola to však len ekonomická pozícia nižšej strednej triedy, čo po vojne rapídne upadlo, ale rovnako tak aj jej spoločenská prestíž. Pred vojnou mohol mať jej príslušník pocit, že je niečo lepšieho než robotník. Po revolúcii významne narástla spoločenská prestíž robotníckej triedy a úmerne tomu poklesla prestíž strednej triedy. Nebol tu nikto, na koho by sa mohlo pozerať zvrchu, zmizla výsada, ktorú obchodníci a im podobní považovali vo svojom živote za jednu z najpevnejších hodnôt. Veľkej časti obyvateľstva sa zmocnili pocity individuálnej bezvýznamnosti a bezmocnosti, ktoré sú podľa Fromma typické pre monopolný kapitalizmus vo všeobecnosti. Aj Hitler bol typickým predstaviteľom nižšej strednej triedy, bol niktoš, bez nádeje do budúcnosti. Cítil sa ako vyvrheľ. Bol to pocit, ktorý mala celá jedna generácia Nemcov – budúcich voličov NSDAP.

Fromm takto opisuje situáciu z medzivojnového obdobia. Tá sa však príliš nelíši od súčasnosti. Nižšie stredné vrstvy podnikateľov majú podobný hodnotový svet, aký bol pre nich určujúci v tridsiatych rokoch: potrebujú sa nad niekým vyvršovať a túto úlohu čoraz viac plnia menšiny; potrebujú ekonomický vzostup, no ten je im odopieraný kvôli tlaku globálneho kapitálu alebo hospodárskym krízam; potrebujú šetriť, a tak šetria všetkým, vrátane vlastných emócií. Výsledkom je surovosť a pripravenosť voliť každého, kto ponúkne tvrdú ruku, zlobu a totálnu kontrolu.

Zblúdená mládež a generačný rasizmus

V medzivojnovom období prispela k nárastu fašizmu aj otrasená autorita rodiny. Mladšia generácia si robila, čo chcela a nestarala sa už o to, či s tým rodičia súhlasia alebo nie. To malo svoje príčiny. Staršia generácia bola novými spoločenskými podmienkami zmätená viac než obratnejšia mladá generácia. Preto sa táto generácia cítila nad staršou nadradená a už ju vrátane svojich učiteľov nemohla brať celkom vážne. Ďalšou príčinou bolo, že hospodársky úpadok stredných tried odňal rodičom ekonomickú úlohu ochrancov ekonomickej budúcnosti svojich detí.

Hrozivé je, že všetky tieto tendencie, ktoré boli prítomné pred nástupom Hitlera, sú tu opäť a v oveľa intenzívnejšej forme: mladí ľudia otvorene pohŕdajú staršou generáciou, ktorá v sebe nemá toľko individualizmu a surovosti; ich vyššia technická zručnosť napriek duševnej zakrpatenosti z nich vo vlastných očiach vytvára nadľudí; ekonomický a kultúrny rozklad rodiny uvrháva mládež hodnotovej prázdnoty, ktorú vypĺňa ulica, sociálne siete či plytká hollywoodska kultúra. Výsledkom je agresívna a arogantná masa mladých ľudí, ktorí strácajú spoločenskú zodpovednosť a hľadajú skratkovité riešenia – také, aké vidia vo filmoch s americkými akčnými hrdinami či v počítačových hrách. Sú doslova naprogramovaní na fašizmus. A rodina ani komunita ich perverzný vývoj viac nemá pod kontrolou.

Fromm si veľmi dobre všímal, kam speje mladá generácia. Ako písal, jedna vec je, ak sa nieto zaujíma o určité témy a dáva prednosť iným, nebo ak odmieta školu ako takú. Niečo iné ale je, keď niekto odmieta niesť zodpovednosť a skutočne pracovať: ide o vadu v procese osobného rastu a nič na tom nemení, či z toho obviníme spoločnosť. Ak niekto verí, že lajdáctvo z neho robí revolucionára, zásadne sa mýli. Fromm mal pravdu – išlo o omyl medzi vojnami, po vojne aj dnes. Omyl, ktorý nahráva fašistom.

Veľkokapitál si nakoniec vždy vyberie náckov

Nemecký fašizmus bol v tridsiatych rokoch produktom frustrácie nižších stredných tried, ktorá pramenila z hospodárskej krízy. Nemeckí nacisti zneužili dopady hospodárskej krízy a vo voľbách v 1930 posilnili za púhe dva roky z necelých 3% na vyše 18%. O ďalšie dva roky to už bolo vyše 37% a v rozhodujúcich voľbách v novembri 1932 získali 33%, čo NSDAP nakoniec priviedlo k moci a ich oponentov okamžite do koncentračných táborov. Treba si však uvedomiť, že to by sa nikdy nestalo bez podpory veľkého kapitálu. Bez majetnej triedy, a teda bez predstaviteľov veľkopriemyslu a veľkých vlastníkov, by nacizmus nikdy nezvíťazil.

Ako dokladá Fromm, vyššie triedy boli konfrontovaná s parlamentom, v ktorom 40% poslancov tvorili socialisti a komunisti zastupujúci skupiny nespokojné s existujúcim spoločenským systémom a v ktorom narástol aj počet nacistických poslancov reprezentujúcich triedu, ktorá bola v tvrdej opozícii proti najmocnejším predstaviteľom nemeckého kapitalizmu. Parlament teda považovali majetní ľudia za nebezpečný. Predstavitelia privilegovaných skupín očakávali, že nacizmus odvedie emocionálny hnev, ktorý im hrozil zo strany chudobných, iným smerom a súčasne zapriahne národ do služieb pre ich vlastné ekonomické záujmy. Hitler bol pre nich dobrou voľbou, pretože stelesňoval kombináciu charakterových čŕt závistlivého, nenávistného malomeštiaka, s ktorým sa mohla nižšia stredná trieda stotožniť, ako aj oportunistu, ktorý bol pripravený slúžiť záujmom nemeckých priemyselníkov a veľkých vlastníkov pôdy. Hitler sa pôvodne vydával za mesiáša starej strednej triedy, sľuboval zrušenie obchodných domov, zlomenie nadvlády bankového kapitálu atď. Tieto sľuby sa nikdy nesplnili. Ukázalo sa, že skutočnou zásadou nacizmu je jeho radikálny oportunizmus.

Hitler dal prednosť veľkému kapitálu a veľký kapitál dal prednosť Hitlerovi. Aby upokojil veľkopriemyslníkov, dal odstrániť lídrov „antikapitalistického“ krídla hnutia na čele s Rohmom a jeho SA. To, že si Hitler do názvu strany pripísal „robotnícka“ a „národne socialistická“, bol iba cynický marketing v čase, kedy tieto slová boli populárne, pretože v tej či onej forme oslovovali väčšinu nespokojencov v spoločnosti. Hitler ale nikdy nemal nič spoločné s robotníctvom ani socializmom. Ako vysvetľuje Fromm, Hitler bol vždy fascinovaný bohatými ľuďmi a ich životným štýlom, hoci zameriaval svoje prejav proti nim, kým sa dostal k moci. Išlo o klasický syndróm u mužov pochádzajúcich z nižších stredných tried, ktorí veľmi túžili po tom, aby boli prijatí vyššou triedou, kapitalistami a priemyselníkmi.  Takí istí sú aj pohrobkovia Hitlera: hrajú sa na antikapitalistov a pritom chcú len iný kapitalizmus. Vojnový, totalitný kapitalizmus bez ľavice.

Konec první části. Druhou část článku otiskneme v sobotu.