Psychológia náckov alebo prečo sa fašizmus vracia. 2. část

Druhá část analýzy slovenského marxisty Ľuboše Blahy o psychologii fašismu a o jeho současném návratu rozebírá další psychologické črty fašismu a nacismu.

Sadomasochistický charakter fašistov

Fašizmus má aj svoje psychologické príčiny, ktoré Fromm veľmi precízne analyzuje. Spája s fašizmom špeciálny druh osobnosti, ktorý nazýva „sadomasochistický“. K fašizmu podľa neho inklinujú ľudia, ktorí chcú iných ovládať a zneužívať, ale zároveň potrebujú uniknúť pred svojou slobodou a potrebujú byť súčasťou hierarchie, ktorá im dáva zmysel. Preto im vyhovuje sadistický režim, v ktorom sa likvidujú a prenasledujú slabšie menšiny a zároveň im vyhovuje vodcovský princíp, pretože podriadením sa totalitnému štátu necítia individuálnu zodpovednosť, ktorú nevedia uniesť.

Hitlerova osobnosť, jeho učenie a celý nacistický systém boli podľa Fromma extrémnou formou štruktúry charakteru, ktorý nazýva „autoritársky“. Práve preto silno oslovil tú časť obyvateľstva, ktorá mala charakterovú štruktúru viac-menej rovnakú. Podstata autoritárskeho charakteru je kombináciou sadistických a masochistických povahových čŕt. Sadizmus sa chápe ako usilovanie o neobmedzenú moc nad iným človekom, ktorá súvisí s deštruktívnosťou; masochizmus je zase túžbou rozmelniť sa vo vyššej moci a zároveň sa podieľať na jej sile a sláve.

Odvrátená stránka liberálneho individualizmu

Tak sadistické, ako aj masochistické tendencie, majú príčinu v neschopnosti izolovaného jednotlivca stáť samostatne na vlastných nohách a v potrebe symbiotického vzťahu, ktorý túto osamotenosť prekonáva. Celkovo ide o reakciu na rozpad tradičných primárnych väzieb, ktoré jednotlivcom poskytovali istotu (štát, rodina, komunita, trieda atď.). Odrazu namiesto toho nastupuje liberálny individualizmus, ktorý však pre mnohých prináša neznesiteľný pocit bezmocnosti a osamelosti.

Jednou cestou môže byť podľa Fromma prejsť k pozitívnej slobode a spojiť sa so svetom v láske, práci a dôstojnosti, ktorú mu garantuje spoločnosť; druhou cestou je únik pred slobodou, ktorý sa najčastejšie prejavuje v masochistických a sadistických snahách. Problém je, že prvou cestou sa v kapitalizme nie je vôbec ľahké vydať: ak neviete uživiť svoju rodinu, potom láska, práca a dôstojnosť asi nebudú to, čo definuje váš život. Druhá cesta je často cestou z donútenia: je prejavom dlhodobého zúfalstva, ktoré znetvoruje charakter. Aj o tom je kapitalizmus.

Liberálni aktivisti radi hovoria, že západná liberálna kultúra umožňuje viac slobody jednotlivcom, najmä menšinám. Posilňuje vraj hodnoty tolerancie, ktorá vedie k mierumilovnejšiemu spolunažívaniu jednotlivcov. Ide o pomýlenú predstavu. Tolerancia v modernej masovej spoločnosti neodkazuje na porozumenie a spolupatričnosť, ale na ľahostajnosť a nezáujem. Tie sú podstatou kréda „ži a nechaj žiť“. Na prvý pohľad to možno neznie až tak zle. Problém je, že práve takáto individualistická spoločnosť je paradoxne živnou pôdou pre totalitarizmus. Ako po druhej svetovej vojne upozornila Hannah Arendtová, fašizmus za svoj vznik vďačí masovej spoločnosti, v ktorej ľudia žijú izolovane, mimo väzieb solidarity a prirodzených sociálnych celkov. Izolovaný masový človek je ideálnym terčom pre totalitné myslenie. A tak je to aj dnes. Darmo sa budeme verbálne oháňať toleranciou. Bez skutočných sociálnych väzieb je volanie po rešpekte k iným iba obyčajnou spoločenskou pretvárkou. Postavili sme domček z karát, ktorý má veľmi krehké základy.

Problém je v nedostatku solidarity a porozumenia. Moderná individualistická spoločnosť premieňa ľudí na nezávislých spotrebiteľov, ktorých hlavným životným cieľom má byť napĺňanie umelo vyfabrikovaných konzumných túžob. Jednotlivec sa v podmienkach masovej spoločnosti ocitá v podmienkach, o ktorých Arendtová hovorila ako o „totalitnej opustenosti“. Je to práve masová konzumná spoločnosť, ktorá podkopáva spolužitie a posilňuje izolovanosť, atomizáciu a vykorenenosť moderného človeka. A nechtiac tým otvára dvere krajne pravicovým ideológiám a zneužívaniu hodnoty autority v spoločenskom živote. Nie je ťažké zmanipulovať masu bez názoru – masu, ktorej chýbajú hodnoty. A je to ešte ľahšie, ak je táto masa frustrovaná, pretože stráca svoje sociálne istoty. Práve v tom sa skrýva nebezpečenstvo súčasnej hospodárskej krízy, ktorá postihla aj moderné západné individualistické spoločnosti.

Ubližovať a slúžiť!

Frustrácia posilňuje neurózy, ktoré súvisia so sadomasochistickým charakterom. Ako približuje Fromm, masochizmus sa prejavuje pocitmi menejcennosti, bezcitnosti, individuálnej bezvýznamnosti. Ľudia s takýmto charakterom prejavujú tendenciu podceňovať sa, stavať sa slabými, neschopnými zvládať svoje veci. Celkom pravidelne vykazujú zjavnú závislosť na vonkajších silách, na iných ľuďoch či inštitúciách či na prírode. Často sú úplne neschopní zakúšať pocit „Ja chcem“ alebo „Ja som“. Život ako celok pociťujú ako niečo, čo ich prekonáva, čo nemôžu zvládnuť či kontrolovať.

Popri týchto masochistických sklonoch existujú aj úplne opačné – sadistické sklony. Podľa Fromma sú tri druhy sadistických tendencií. V prvej sa sadista snaží, aby na ňom boli závislé iné osoby, aby mal nad nimi absolútnu, neobmedzenú moc, aby z nich mohol urobiť čisté prostriedky. Iný druh sadizmu sa nachádza v túžbe druhých nielen ovládať, ale ich ak vykorisťovať, využívať ich, okrádať ich a privlastniť si všetko, čo je na nich využiteľné. Tretím druhom sadizmu je spôsobiť niekomu utrpenie alebo ho vidieť trpieť. Cieľom je druhého zraniť, pokoriť, uviesť do rozpakov alebo ho vidieť v trápnych a pokorujúcich situáciách.

Strach z inakosti

Najčastejšie racionalizácie sadizmu sú napríklad: „Ovládam ťa, pretože viem, čo je pre teba najlepšie a vo svojom vlastnom záujme by si ma mal poslúchať bez odporu…“. Alebo: „ja som tak obdivuhodný a jedinečný, že mám právo očakávať, aby sa iní stali na mne závislými.“ Iná racionalizácia, ktorá sa často skrýva za snahu po vykorisťovaní: „Už som toho urobil pre teba toľko a teraz mám právo si od teba vziať, čo chcem ja!“ Útočnejší druh sadistického impulzu sa dá najčastejšie nájsť vo dvoch formách racionalizácie: Iní ma zraňovali a že chcem teraz zraniť ja, nie je nič iného než odveta…“, alebo: „Ak udriem prvý, bránim seba alebo svojich priateľov pred nebezpečenstvom, že budem zranený sám…“. Čo je nevyhnutným predpokladom pre všetkých sadistov, to je závislosť na objekte ich sadizmu.

Ako pokračuje Fromm, sadistický charakter je obvykle xenofóbny a neofóbny – čo je cudzie, predstavuje niečo nové, a čo je nové, vzbudzuje strach, nedôveru a odmietnutie, pretože by to vyžadovalo spontánnu, živú a nerutinnú reakciu. Iným prvkom syndrómu je sadistova poníženosť a zbabelosť. Znie to rozporne, keď povieme, že sadista je ponížený človek, ale v skutočnosti v tom rozpor nie je – naopak, je to zákonité. Taký človek je sadistický preto, že sa cíti neschopný, neživotný a bezmocný. Tento nedostatok sa pokúša kompenzovať tým, že má moc nad inými, že sa tým mení z obyčajného červa na boha.

Sadisti okolo nás

Podobné vlastnosti, aké opisuje Fromm, možno nájsť aj dnes u mnohých ľudí – počnúc bezohľadnými biznismenmi a končiac sociopatickými manažérmi. Nie nevyhnutne musí ísť o predohru k fašizmu. Fromm upokojuje, že osoba so sadistickým charakterom je v nesadistickej spoločnosti v podstate neškodná. Postihnutého zvyknú v takejto spoločnosti považovať za chorého. Nebude nikdy obľúbený a pravdepodobne sa nedostane do pozície, v ktorej by mohol mať spoločenský vplyv. Fromm to vysvetľuje na príklade Heinricha Himmlera, veliteľa SS, jedného z najbližších Hitlerových ľudí, ktorý bol typickým prípadom sadomasochistického charakteru.

Čo by sa z Himmlera stalo, keby nežil v dobe, keď sa nacisti dostali k moci? Mal priemernú inteligenciu a bol veľmi poriadny, a tak by si pravdepodobne našiel nejaké úradnícke miesto, napríklad ako učiteľ, poštovný úradník alebo zamestnanec nejakého veľkého podniku. Keďže šiel bez škrupúľ vždy za vlastným prospechom, mohol by sa obratným pochlebovaním šéfom a intrigami proti kolegom dostať na celkom vysoké miesto, ale pravdepodobne nie na špičkovú pozíciu, pretože mu úplne chýbala konštruktívna predstavivosť a zdravý úsudok. Bol by veľmi neobľúbený u svojich kolegov a bol by sa možno stal miláčikom mocného šéfa. Fromm upozorňuje, že medzi nami žijú tisíce Himmlerov. Problém je, že s pokračujúcou fašizáciou spoločnosti vyliezajú zo svojich dier a naberajú sebavedomie.

Vojenská disciplína – vlhký sen všetkých nacistov

Hitler využíval tendenciu más k masochizmu. Na tieto charakterové črty apeloval aj v knihe Mein Kampf. Písal napríklad toto: „Ako žena, ktorá sa chce skôr poddať silnému mužovi, než vládnuť slabochovi, tak masy milujú skôr vládcu než prosebníka a vo svojom vnútri sú ďaleko viacej uspokojené doktrínou, ktorá nestrpí vedľa seba žiadneho súpera, než poskytovaním liberálnej slobody; často sú v rozpakoch, čo si s ňou počať a dokonca upadajú do pocitu opustenosti.“

Princíp vodcovstva uspokojoval masám ich masochistické sklony: jedinec nie je nič a nič neznamená, všetko treba obetovať národu, štátu, strane, vodcovi. To bola však len jedna stránka mince. Nacizmus masám zároveň ponúkal aj sadistické uspokojenie: mohli sa vyvršovať a ukájať nad politickými či etnickými menšinami, národmi, ktoré nacizmus označil za menejcenné. Kombináciu masochizmu a sadizmu, ktorá uspokojovala nižšie stredné triedy, sa prejavovala aj bežnom živote: rástla hierarchia, v ktorej mal každý niekoho nad sebou, aby sa mu podriaďoval (masochizmus), a každý mal zároveň niekoho pod sebou, aby mal nad ním pocit moci (sadizmus). Sadomasochistický charakter v skratke znamená ovládanie podriadených a podriadenosť voči nadradeným. Celá táto ideológia vyplýva z autoritárskeho typu osobnosti, ktorý je so svojim pocitom menejcennosti, nenávisťou voči životu, asketizmom a závisťou voči tým, čo majú radosť zo života, živnou pôdou sadomasochistických pudov.

Pre fašistov sú ústupky slabosťou

Láska k moci a nenávisť k bezmocnosti, ktoré sú typické pre sadomasochistický charakter, vysvetľuje prevažnú časť politických činov Hitlera a jeho prívržencov. Republikánska weimarská vláda v Nemecku si naivne myslela, že by mohla nacistov upokojiť pokojným vyjednávaním. Nielen že sa jej ich upokojiť nepodarilo, naopak ich nenávisť ešte vyburcovala, a to prejavom nedostatku ráznosti, sily a pevnosti. Hitler nenávidel Weimarskú republiku nie preto, že by mu ubližovala, ale preto, že bola slabá. Naopak, obdivoval priemyslových a vojenských vodcov, pretože mali moc.

A tak je to dodnes – ústupky neonacistom nikdy ničomu nepomôžu. Fašisti sa pravidelne oháňajú slobodami, ktoré by oni svojim oponentom okamžite vzali. Vysmievajú sa tolerancii a považujú ju za slabosť. Pre nich je každý ústupok prejavom slabosti nepriateľa: boja sa iba sily. Antifašizmus nesmie byť nežný. Nesmie byť slniečkový. Tak znie poučenie z dejín.

Nekrofilná úchylka: túžia po vojne a násilí

Typickým znakom každej fašistickej ideológie je sklon k násiliu a vojnám. Túto črtu Fromm prirovnáva k tzv. nekrofilnému charakteru, ktorým disponoval aj Hitler. Na rozdiel od sadistického charakteru, nekrofilná osobnosť nežiada len podrobenie, ale priamo zničenie. Tento charakter Fromm opisuje ako vášeň meniť živé v neživé, ničiť pre ničenie samo, výlučný záujem o všetko, čo je čisto mechanické. Je to vášeň k deštrukcii živých organizmov a štruktúr. Prejavom nekrofilného charakteru je presvedčenie, že problémy a konflikty sa dajú riešiť iba silou a násilím. Fromm opisuje každodenné prejavy nekrofilných osobností, napríklad zvláštnu neživotnosť ich reči bez ohľadu na to, aká je téma. Inteligentný a vzdelaný nekrofilný človek môže hovoriť o veciach, ktoré by bolo veľmi zaujímavé, keby ho niekto iný podal iným spôsobom. Je škrobený, studený, nezúčastnený, svoje témy prezentuje pedantne a neživotne. V spoločnosti pôsobí nekrofil ako studená sprcha a ako zabijak akejkoľvek radosti, je nudný, tlmí všetky podnety a unavuje prítomných, zatiaľ čo človek milujúci život všetko rozžiari a oživí.

Nekrofilný charakter prežíva len minulosť, nie prítomnosť či budúcnosť. Jeho život ovláda to, čo bolo, t.j. čo je mŕtve: inštitúcie, zákony, tradície a vlastníctvo. Skrátka veci ovládajú človeka, vlastníctvo ovláda bytie, mŕtve ovláda živé. V osobnom, filozofickom a politickom myslení nekrofila je minulosť posvätná, nič nové nemá cenu a akákoľvek prevratná zmena je zločinom proti „prirodzenému poriadku“. Mnohí nekrofilní ľudia vyzerajú, ako by stále cítili nejaký nepríjemný zápach. Ktokoľvek si dôkladne prezrie Hitlerove fotografie, rozozná podľa Fromma v jeho tvári tento výraz. Inou charakteristickou črtou je neschopnosť nekrofila úprimne sa smiať. Jeho úsmev je v skutočnosti iba akýmsi neprirodzeným úškrnom.

Vo fašizme je túžba po ničení úplne kľúčová. Ide o jedinú ideológiu, ktorá vníma vojnu ako pozitívnu hodnotu. Taliansky fašista Marinetti to vo svojom manifeste hlásal úplne otvorene: „Chceme oslavovať vojnu – túto jedinú hygienu sveta – militarizmus,  vlastenectvo, ničivú silu tých, kto prinášajú slobodu, krásne idey, pre ktoré stojí za to zomrieť, a pohŕdanie ženou.“ Medzi fašizmom a vojnou existuje rovnítko: hovoria mier, myslia tým vojnu. A nikdy nebudú iní.

Sklamanie robotníkov nahráva náckom

V každej spoločnosti existujú ľudia s nekrofilnými či sadomasochistickými osobnostnými črtami. Ale v máloktorej predstavujú väčšinu. To platilo aj pre medzivojnové Nemecko. Ako je teda možné, že nacisti mali takú vysokú podporu Nemcov? Podľa Fromma, z psychologického hľadiska vzišla táto pripravenosť podriadiť sa nacistickému režimu z vnútornej únavy a rezignácie, ktoré sú v súčasnej dobe charakteristické pre jednotlivcov aj v demokratických krajinách. V Nemecku k tomu pribudla ďalšia podmienka súvisiaca s porážkou robotníckej triedy po jej prvých veľkých víťazstvách v revolúcii 1918. Robotnícka trieda vstúpila do povojnovej doby s veľkými nádejami na napĺňanie vízií socializmu či prinajmenšom na určité zlepšenie svojho politického, ekonomického a sociálneho postavenia. Z rôznych príčin však utrpela sériu porážok, takže sa dostavilo úplné sklamanie vo všetkých jej očakávaniach.

Na začiatku roku 1930 boli plody všetkých počiatočných robotníckych víťazstiev úplne zničené a v dôsledku toho vznikol hlboký pocit rezignácie, nedôvera k vlastným vodcom a pochybnosť o cene akéhokoľvek druhu politickej organizácie a aktivity. Robotníci ešte zostali členmi svojich vlastných strán a zotrvali vo viere vo svoje politické zásady, ale hlboko vo svojom vnútri sa mnohí z nich vzdali nádejí na účinnosť nejakej politickej akcie.

Žiaľ, podobný pocit frustrácie a bezmocnosti cítia robotníci aj dnes. Udupáva ich globalizácia, strácajú sociálne istoty, vykašľali sa na nich mnohé socialistické strany. História sa opakuje a ľavičiari robia tie isté chyby, ako v minulosti. Ak nie ešte väčšie. Vzdávať sa podpory robotníkov v mene ideologickej čistoty a mravnej nadradenosti je tou najhlúpejšou odpoveďou na fašizáciu spoločnosti, akú si možno predstaviť. Je to cesta do pekla, ktorá namiesto riešení ponúka len pózy.

Zastavme ich, bratia

Keď raz fašisti uchopia moc, už bude neskoro. V roku 1933 Hitlera všetci podcenili. Ešte aj mnohí komunisti si mysleli, že po pár rokoch sa ukáže, že nacisti sú voči kapitalizmu bezzubí a ľudia dajú potom hlas revolučnej ľavici. Áno, nacisti skutočne kapitalizmus nijako neohrozili, práve naopak – pozatvárali odborárov a spacifikovali robotníkov. Ale medzitým zároveň rozprášili socialistické hnutie a robotníckych lídrov poslali do koncentrákov. A nakoniec rozpútali strašnú vojnu, ktorá stála život desiatky miliónov ľudí.

Bežní ľudia sa s nacizmom zmierili, pretože nemali na výber. Fromm tento proces vysvetľuje nasledovne: „Pre milióny ľudí sa vtedy nacistická vláda stotožnila s „Nemeckom“. Vo chvíli, keď Hitler uchvátil moc, znamenal akýkoľvek odpor voči nemu vylúčiť sa z nemeckého spoločenstva; keď boli ostatné strany zrušené a nacistická strana bola „nemeckou“, opozícia voči nej znamenala opozíciu proti Nemecku. Zdá sa, že pre priemerného človeka nie je nič ťaživejšie než pocit, že nepatrí k žiadnej skupine. Možno bolo proti princípom nacizmu mnoho nemeckých občanov, ale keď mali voliť medzi osamotením a pocitom spolupatričnosti k Nemecku, väčšina z nich sa rozhodla pre to druhé. Úzkosť z izolácie a pomerne slabé mravné zásady pomáhajú získavať lojalitu veľkej časti obyvateľstva každej strane, ako náhle raz uchváti moc v štáte.“ Len málokedy človek číta tak mrazivé slová.

Ľavica musí urobiť všetko preto, aby zabránila fašistom uchopiť moc. Všetko, aby neprešli. Všetko.