Ľuboš Blaha: Dejiny politického myšlenia v 19. storočí: Ako vznikal kapitalizmus

Publikujeme úryvek z nové knihy slovenského marxisty Ľuboše Blahy „Dejiny politického myšlenia v 19. storočí“, která právě vyšla.

Spomedzi svetových mocností rástla najrýchlejšie americká ekonomika, no dominanciu si v 19.storočí udržiavala Británia. Medzi priemyselné veľmoci čoraz viac patrilo aj Nemecko, ktoré – podobne ako USA – rozvíjalo skôr protekcionistickú obchodnú politiku, aby si chránilo svoju priemyselnú výrobu pred vyspelejšou britskou konkurenciou. V Nemecku bol protekcionizmus dominantnou ekonomickou doktrínou, ktorú presadzovala historická škola na čele s Frederickom Listom, ktorého myšlienky ovplyvnili aj vznik prvého moderného sociálneho štátu v Európe, ktorý v Nemecku v podobe povinného dôchodkového a nemocenského poistenia zaviedol v osemdesiatych rokoch 19.storočia Otto von Bismarck. Jediná veľmoc, ktorá až do konca 19.storočia zotrvala na liberálnej obchodnej politike bola Británia, ktorá mala najvyspelejšiu priemyselnú výrobu. Ekonomický liberalizmus a otváranie svetových trhov bolo teda v jej záujme ako najsilnejšieho ekonomického hráča.

Štáty mimo Európy a Severnej Ameriky nedostali šancu ísť vlastnou cestou: Egypt sa pokúšal ochrániť svoj rodiaci sa priemysel, ale britské námorníctvo ho prinútilo otvoriť svoje trhy, ktoré potom kolonizovali vyspelejšie britské priemyselné výrobky a uvrhli krajinu do závislosti, ktorá pokračovala v 20.storočí. India bol ešte vypuklejší prípad tohto istého procesu ekonomickej kolonizácie. Posledná mimoeurópska ríša, ktorá odolávala tlaku západných mocností, bola Čína, ktorá však takisto podľahla západnej vojenskej a ekonomickej agresii, čoho prejavom bola tzv. ópiová vojna z rokov 1839-1842. Čína dovtedy pôsobila ako veľmi uzatvorená veľmoc, ktorá pohŕdala západným svetom, bránila sa obchodu a udržiavala teokratický model vlády a silne intelektualistickú správu štátu (čínski intelektuálski úradníci opovrhovali podnikaním ako takým). Na začiatku 19.storočia prudko rástla čínska populácia, aj vďaka takmer storočiu bez akýchkoľvek vojen na čínskom území. V tomto istom období sa v Číne rozmohla konzumácia ópia, čo viedlo úrady k zákazu jeho dovozu. Za nárast drogovej závislosti vinili čínske úrady práve Angličanov, ktorí sa podľa nich takto snažili oslabiť a podmaniť Čínu. Zákazom dovozu ópia utrpeli britskí a iní európski obchodníci, čo viedlo k tenziám s európskymi mocnosťami. Výsledkom boli ópiové vojny, ktoré viedli k definitívnemu podmaneniu Číny.

Západ vojensky „pootváral“ všetky trhy a podmanil si všetky ekonomiky sveta. Dobrým príkladom bola krvavá paraguajská vojna, v ktorej zomrelo minimálne 330 tisíc ľudí. Dôvodom bola sebestačnosť Paraguaja, ktorý sa vyhýbal zapojeniu do svetovej ekonomiky a paraguajskí indiáni odolávali tlaku európskych obchodníkov. Zvíťazil záujem na tom, aby sa celá povodie rieky River Plate dostalo do okruhu britskej ekonomiky, k čomu prispeli Brazília, Argentína a Uruguaj, ktoré porazili Paraguaj.

V 19.storočí sa takýmto spôsobom vytvoril svetový ekonomický systém, v ktorom krajiny centra fungujú ako moderné vyspelé priemyselné ekonomiky, zatiaľ čo zvyšok sveta, tzv. periféria, respektíve rozvojový svet, ostáva dodnes v ekonomickej závislosti na centre a zväčša pôsobí ako zdroj surovín pre priemyselné veľmoci alebo ako zdroj otrokov, respektíve (neskôr) lacnej pracovnej sily. Toto rozdelenie nie je výsledkom neschopnosti rozvojového sveta, ale konkrétneho historického vývoja, ktorý mal svoje imperiálne pozadie.

Už v 19.storočí sa toto rozdelenie sveta prejavilo aj v konkrétnych sociálnych dopadoch: v druhej polovici storočia už v Európe postupne ubúdalo ľudí, ktorí umierali od hladu (v Británii išlo zhruba o 500 ľudí ročne). Napríklad v Indii umierali ľudia od hladu v miliónoch (v Madrase takto zomrelo v rokoch 1868-1870 takmer 4 milióny ľudí); v Číne  to bolo ešte horšie (v roku 1849 na následky hladomoru zomrelo takmer 14 miliónov ľudí). Moslimské obyvateľstvo Alžírska bolo v rokoch 1861-1872 zdecimované hladomormi a pokleslo o 20%. Veľký hladomor sa objavil aj v Perzii, kde v rokoch 1871-1873 zomrelo okolo 2 miliónov ľudí (skoro tretina obyvateľstva Perzie).

Ľudia v dnešnom rozvojovom svete neumierali iba od hladu, ale aj kvôli imperiálnym vojnám. V Indii v rokoch 1857-1867 britskí okupanti zabili údajne až 1 milión civilistov ako odplatu za indickú rebéliu z roku 1857. V africkom Kongu, ktoré bolo osobným vlastníctvom belgického kráľa Leopolda II., bolo v rokoch 1890-1910 zabitých okolo 10-15 miliónov ľudí. V tejto súvislosti sa hovorí o jednej z najbrutálnejších genocíd všetkých čias. Čo sa týka moslimského sveta, na ruskom Kaukaze bolo v rokoch 1864-1867 násilne presídlených 90% pôvodných obyvateľov, z toho medzi 300 tisíc až 1,5 milióna ľudí zomrelo hladom alebo bolo zabitých. V Indonézii medzi rokmi 1835-1840 holandskí okupanti zabili podľa odhadov 300 tisíc civilistov. V Alžírsku po 15 rokoch občianskej vojny, trvajúcej od 1830-1845, francúzska brutalita, hladomor a choroby zabili 1,5 milióna Alžírčanov, čiže takmer polovicu obyvateľstva… Európske mocnosti si podmaňovali svet mimoriadne kruto. Výsledkom bolo rozdelenie sveta na ekonomické centrum a perifériu, ktoré odvtedy bráni rozvojovému svetu ekonomicky a sociálne napredovať.

***

Mysleniu stredných vrstiev v Európe dominovala klasická liberálna idea rovnosti príležitostí. V začiatkoch kapitalizmu viedla táto myšlienka k ospravedlňovaniu veľkej sociálnej nerovnosti (veď trh spravodlivo rozhodol o tom, kto je schopnejší a kto si zaslúži vyššie životné štandardy), ale aj k nárastom pocitu nadradenosti vyšších spoločenských vrstiev (veď čo iné ako opovrhnutie si zaslúžia tí, ktorí nevyužili príležitosť a nestali sa úspešnými?). Ak sa totiž verilo, že spoločnosť je otvorená všetkým talentom a každý má rovnakú príležitosť uchádzať sa o úspechy na slobodnom trhu, potom sa tí, ktorí neuspeli, automaticky ukázali ako neschopní a menejcenní. Nezaslúžili si teda nič iné než opovrhnutie, dešpekt a degradujúce životné postavenie. Ako sme už naznačili, k chudobným pracujúcim sa továrnici správali ako k zvieratám, pretože verili, že podobne ako v prípade zvierat ich dokáže k väčšej výkonnosti motivovať iba drakonická pracovná disciplína a perspektíva ešte väčšej chudoby.

Ako píše historik André Maurois: „Engels, ktorý v roku 1844 navštívil Manchester, tu našiel tristo päťdesiat tisíc robotníkov natlačených vo vlhkých a špinavých brlohoch a dýchajúcich zatuchnutý vzduch, ktorý bol zmesou pary a dymu. V baniach boli polonahé ženy zamestnávané skutočne ako ťažné zvieratá, deti trávili svoj život otváraním a zatváraním záklapky vetráku v prítmí banskej chodby. V textilnom priemysle zamestnávali štvorročné deti, takmer nemluvňatá.“

Doba priala darwinistickému boju všetkých proti všetkým, o ktorom s hrôzou hovoril ešte Thomas Hobbes v 17. storočí (bellum omnium contra omnes). V tomto boji viedol koncept rovnosti príležitostí najmä k upevňovaniu triednych rozdielov. Pritom hovoriť o tých istých príležitostiach u nemajetných námezdných robotníkoch a bývalých feudáloch, nových veľkostatkároch a továrnikoch nebolo celkom v súlade s realitou. Triedne rozdiely sa dedili z generácie na generáciu a mýtus o rovnosti príležitostí oslovoval chudobných ľudí čoraz menej.

Ťažká sociálna situácia viedla k nebývalému rozmachu alkoholizmu, prostitúcie a samovrážd. Nebezpečne sa šírili aj epidémie, prameniace zo zlej hygieny, kontaminovanej vody a iných príčin, súvisiacich s chudobou. V tridsiatych rokoch sa rozmohla cholera, ktorá však zasiahla iba chudobné štvrte veľkých miest, ktoré boli vďaka moderných urbanistickým predstavám pri výstavbe miest, starostlivo oddeľované od štvrtí, kde bývali vyššie spoločenské vrstvy. V druhej polovici 19.storočia sa však začali epidémie šíriť aj do bohatších štvrtí a umierali aj príslušníci vyšších vrstiev, čo bol jeden z dôvodov, pre ktorý rástol tlak na zriadenie systému verejného zdravotníctva, ktorý by sa staral aj o chudobných, aby nešírili choroby.

***

Odpor robotníkov eskaloval najmä v krízových obdobiach. Tie sa opakovali prakticky každých desať či dvadsať rokov. Tak ako dnes, aj vtedy sa v určitých ekonomických kruhoch verilo, že pravidelne sa opakujúce ekonomické krízy sú dôsledkom individuálnych zlyhaní a finančných špekulácií zo strany niekoľkých nezodpovedných jednotlivcov. Verilo sa, že ekonomické krízy nemajú systémové príčiny. Trvalo dlho, kým väčšina ekonómov a štátnikov pochopila, že kapitalizmus je typický hospodárskymi cyklami, resp. neustálym striedaním expanzie a recesie, a teda neprestajne sa vracajúcimi sa hospodárskymi krízami. V prvej polovici 19. storočia krízové obdobia ešte nemali príčiny v kapitalistických výrobných vzťahoch. Súviseli skôr zo stavom poľnohospodárstva, resp. s tým, aké úrodné boli jednotlivé roky v konkrétnych krajinách. Práve to ovplyvnilo krízové 30. aj 40. roky, ktoré priniesli množstvo sociálnych turbulencií a napokon, aj revolučný rok 1848. Tomu predchádzal napríklad obrovský hladomor v Írsku, ktorý stál život milión ľudí.

Írsky hladomor z rokov 1845-1849 súvisel so zničenými úrodami zemiakov, ktoré zhnili kvôli hubovej nákaze, známej ako sneť. Chudobní ľudia v Írsku boli plne závislí na konzumácii zemiakov, ktoré patrili medzi najlacnejší spôsob obživy. Zničená úroda zapríčinila veľký hladomor, ale zodpovednosť niesli aj úrady. V Británii už v tomto čase prevládala dogmatická viera v laissez-faire, a teda v to, že voľný trh všetko vyrieši najlepšie sám, bez akýchkoľvek štátnych zásahov. Táto viera v ekonomický liberalizmus viedla britské úrady k tomu, aby sa prizerali, ako ľudia umierali hladom, namiesto toho, aby ľuďom zadovážili potravu z alternatívnych zdrojov. Ako dokladá hospodársky historik Frank Stilwell, írsky zemiakový hladomor „bol tragickou epizódou, v ktorej hlavnú úlohu zohrala extrémna viera v ekonomiku laissez-faire“.

Prvou ekonomickou krízou, vyplývajúcou z kapitalistických vzťahov, bola kríza v roku 1857 (krach burzy v New Yorku) a neskôr najmä v roku 1873 (krach burzy vo Viedni a potom v Berlíne). Druhá spomínaná kríza viedla k ekonomickej depresii, ktorá pretrvala takmer až do konca 19.storočia. Zároveň priviedla európskych lídrov k tomu, aby konečne opustili ideológiu voľného trhu a začali prijímať prvé sociálne zákonodarstvo. Podobný vývoj možno badať aj dnes, keď po období dominancie neoliberalizmu z 80. a 90. rokov opäť štáty začínajú hovoriť o regulácii, strategickom plánovaní a sociálnej politike. Pritom, už 19.storočie ukázalo, že politika voľného trhu neprináša také výsledky, o akých hovorili ideológovia laissez-faire. To dokazovala aj prax liberálnych vlád v polovici 19.storočia. Paradoxne, aj v období najťažšej liberalizácie národné vlády udržiavali ekonomický protekcionizmus, obrovské byrokratické molochy a štátne zásahy do ekonomiky. Pretože štáty, ktoré sa plne oddali politike voľného trhu (napríklad bývalá Nová Granada, dnes Kolumbia) na túto politiku najviac doplatili

Hoci sa o revolučnom roku 1848 hovorí ako o „jari národov“, revolučný pohyb vo Francúzsku či v iných krajinách nespustili nacionalisti, ale robotníci a mestská chudoba. Marxov Manifest Komunistickej strany, ktorý bol anonymne vydaný práve v roku 1848, ešte nenašiel svoje uplatnenie a do povedomia más sa dostal až v 70. rokoch 19. storočia, spolu s rozmachom robotníckeho hnutia, no rok 1848 priniesol prvú revolúciu, v ktorej sa komunisti a ľavicoví radikáli aktívnejšie angažovali. Pravdou histórie ostáva, že na barikádach v Paríži neumierali nacionalisti, ale robotníci. A ich ciele boli predovšetkým sociálne, nie národné. Cieľom nebola len republika, ale demokratická a sociálna republika. Lídri boli socialisti a komunisti. Provizórna revolučná vláda dokonca zahŕňala obyčajného robotníka, strojára menom Albert.

Rok 1848 však priniesol obrat v ľavicovom hnutí. Kým dovtedy bolo možné hovoriť o jednotnom fronte sociálnych liberálov a socialistických radikálov, od tohto roku táto krehká jednota prestáva platiť. Liberáli si uvedomili, že revolúciu v roku 1848 vyvolali chudobné robotnícke masy, a že revolučné ciele socialistov môžu ohroziť kapitalistické zriadenie. Umiernení liberáli, rovnako ako aj liberálni radikáli sa definitívne prihlásili k pravici, k stabilite a k poriadku. Podobný osud stihol aj radikálne študentstvo, ktoré sa na revolučnom roku 1848 takisto výdatne podieľalo. Rovnako, ako generácia študentov z revolučného roku 1968, aj táto generácia mladých ľudí veľmi rýchlo rezignovala na svoje radikálne ciele a oddala sa konzervatívnym stereotypom a malomestskému, prípadne bohémskemu životnému štýlu. Skrátka, v polovici 19.storočia sa od demokracie odvrátili aj radikálne liberálne zložky a celý liberalizmus stratil svoj revolučný potenciál, ktorý si ešte od roku 1789 čiastočne zachovával.

Prvé náznaky rozdelenia ľavice boli citeľné už v 30.rokoch 19.storočia, kedy sa proti sebe postupne profilovala umiernená liberálna ľavica a socialistický radikalizmus, ktorý v tom čase reprezentovali britskí chartisti na čele s Ernestom Jonesom či francúzski fourieristi a blanquisti. Skutočnú silu získala ľavica až vďaka marxistickej filozofii, ktorá robotníckemu hnutiu dodala predpoklady pre väčšie sebavedomie a jednotnosť: priniesla koncept dejinnej nevyhnutnosti socializmu a kategóriu triednych záujmov. Voči tradičnému utopickému komunizmu sa marxistická ľavica vyprofilovala predovšetkým tým, že sa prihlásila k civilizačnému pokroku a odmietla starosvetské vízie utopistov o prostom solidárnom živote v malých vidieckych komunitách. Marxizmus sa vzdal moralizovania a prihlásil sa nie k prostému popretiu kapitalizmu, ale k jeho prekonaniu pokrokovejším výrobným spôsobom.

Revolúcia z roku 1848 skončila neúspechom, pretože sa proti robotníkom a radikálom postavili liberálne stredné triedy, ktoré sa obávali revolúcie a dali prednosť poriadku a postupnej zmene. Liberáli sa spojili s konzervatívcami proti socialistom. Tisícky robotníkov pozabíjali vládne sily, ďalšie tisíce poslali do pracovných táborov v Alžírsku.

Úryvek z knihy: Ľuboš Blaha: Dejiny politického myšlenia v 19. storočie. Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Trnava 2017.

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.