Chaos s brexitom – dôsledok krízy západných elít

Vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie – brexit – všetky komentáre (analýzy, prognózy) o vývoji sveta považovali za jeden z najväčších problémov roku 2019. Neschválenie pripraveného dokumentu o odchode Veľkej Británie z EÚ v Dolnej snemovni britského parlamentu 15. januára zvýšilo hrozbu, že dôjde k rozchodu bez dohody. Môže to poškodiť obe strany (Veľkú Britániu oveľa viac) a mať aj širšie negatívne dopady.

Hlavný diel viny padá na konzervatívcov, ktorí nepodporili dohodu, o ktorej dlho vyjednávala ich vláda. Ide aj o širší problém liberálnej demokracie, keď poslanci, nie sú viazaní výsledkami referenda. Ak sa niečo takto rozhodne, môže byť za tým viac peňazí či iných ziskov ako morálky.

Otázky však treba klásť asi ináč. Je brexit len vnútorným politickým a sociálno-ekonomickým problémom Veľkej Británie? Súvisí azda viac s medzinárodnými vzťahmi a to nielen v rámci EÚ, ale aj s predstavami o zvláštnej anglo-americkom pozícii vo svete, ktorého usporiadanie sa v tomto storočí začalo pomaly a zložito, ale citeľne meniť?

Historický pohľad

Hoci sa EÚ aj v dôsledku pôsobenia Veľkej Británie dostala na neoliberálno-globalistické ekonomické scestie, nefunguje ako anglo-americký projekt. Ide o výsledok francúzsko-nemeckého zbližovania po druhej svetovej vojne, ktorý neskôr, najmä po rozpade bipolarity prerástol do kontinentálneho rozmeru. Aj keď únia zápasí s mnohými problémami, ekonomicky zosilnela, hoci jej politický a predovšetkým bezpečnostný vplyv nezodpovedá potenciálu, ktorým disponuje. Na EÚ najviac zazerajú USA a nimi vedené NATO za to, že robí svoju vlastnú politiku.

Londýn v roku 1957 neprejavil záujem pristúpiť k Rímskym dohodám, ktoré vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo (ďalej len EHS). Až v roku 1973 sa aj Veľká Británia stala jeho členom, keď predtým sa o to dvakrát neúspešne pokúsila v rokoch 1963 a 1967.

Už v júni 1975 uskutočnila labouristická vláda referendum o zachovaní členstva v EHS, pri ktorom 67,2 % zúčastnených hlasovalo za. V tom čase podporovali členstvo predovšetkým konzervatívci, labouristi boli v tejto otázke nejednotní. K otázke vystúpenia z EHS labouristi sľubovali vrátiť sa aj v kampani pred voľbami v júni 1983. V nich si však konzervatívci vedení M. Thatcherovou upevnili pozíciu a bolo po plánoch.

Veľká Británia sa ani po vstupe do EHS nevzdala „ostrovného“ charakteru svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, spojeného s nadštandardnými vzťahmi s USA. Po Suezskej kríze ju už nepovažovali za svetovú veľmoc a pôsobila len v tieni sovietsko-americkej globálnej bipolarity. Zdá sa, že v tomto storočí, najmä po nadmieru aktívnej podpore agresívnych krokov USA, sa Veľkej Británii počas vlád labouristu T. Blaira a konzervatívca D. Camerona akoby trucovito zachcelo obnoviť predošlú „výnimočnú“ pozíciu vo svete.

Diskusie o brexite

Nové diskusie o členstve Veľkej Británie v EÚ priniesla hospodárska kríza v roku 2008. Stúpala podpora euroskeptickej Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva, ktorá vo voľbách do európskeho parlamentu v máji  2014 získala najviac kresiel zo všetkých britských strán. V podmienkach rastúceho euroskepticizmu v kampani pred voľbami v máji 2015 konzervatívci sľúbili, že v prípade víťazstva vyhlásia do konca roku 2017 referendum o členstve v EÚ.

Dátum referenda sa určil na 23. júna 2016. Prieskumy naznačovali tesný výsledok hlasovania, hoci to vyzeralo tak, že na strane zotrvania sú asi väčšie sily. Pred voľbami navštevovali Veľkú Britániu predstavitelia EÚ. Iné to však bolo s návštevou B. Obamu v apríli 2016, keď vyzval Britov, aby hlasovali za zotrvanie, čo sa kritizovalo.

Verejnosť zanietene diskutovala. V Transparency International uviedli, že viac ako polovica sponzorských darov na kampaň bola od desiatich miliardárov a 95 % výdavkov na ňu zaplatilo len sto sponzorov. Išlo teda skutočne o problémy poddaných Jej Veličenstva, ktorých názory sa diametrálne rozdelili alebo sa diskusia skryto podnecovala zo zákulisia britskej politiky, ktoré nie je preslávené morálnou čistotou.

Za zotrvanie v EÚ bolo 48,11 % hlasov a za jej opustenie 51,89 %. Účasť voličov bola 72,21% (pri voľbách do europarlamentu v 2014 to bolo len 35,60 %). Spojené kráľovstvo nie je federácia a tak sa nezobralo do úvahy, že v Škótsku bolo za zotrvanie 62,00 % a v Severnom Írsku 55,78 % hlasov, čo naznačovalo možné vnútroštátne komplikácie.

V britskej politike došlo po brexite k personálnym zmenám na jej špičke a menili sa aj postoje a celková atmosféra. Čoraz viac sa potvrdzovalo, že tento krok nebol z hľadiska možných následkov strategicky vôbec premyslený. Vzniká aj podozrenie, že výsledok vôbec nepotešil organizátorov kampane v pozadí.

Veľká Británia mala v EÚ najviac výnimiek (a to takých, o ktorých sa postsocialistickým štátom nemohlo ani snívať). Aj v týchto podmienkach však vyvíjali úsilie o ich „vylepšenie“ nenásytné finančné kruhy z City v Londýne, ktoré sú úzko spojené s newyorským Wall Streetom. Tie nepomýšľali na odchod z EÚ, ale na tesný výsledok za zotrvanie, ktorý im mal vytvoriť nové možnosti tlaku na Brusel.

Na druhý deň po referende priletel do Veľkej Británie D. Trump (vtedy ešte republikánsky prezidentský kandidát) a vyjadril spokojnosť s výsledkom hlasovania. Aj v súvislosti s množstvom protirečivých vyjadrení ďalších politikov po brexite vznikla ďalšia kríza v sporoch západných elít medzi globalistickými (liberálnymi) a národnými (konzervatívnymi) silami, čo však pôsobí ináč v politickej a ináč v ekonomickej oblasti. A nejde ani o riešenie problémov ľudí či sveta, ale len o snahu o väčší zisk, možnosti dosahovania ktorého sa sťažujú. A tak západné elity vedú boj medzi sebou a v jeho dôsledku dochádza k čoraz väčšiemu úpadku anglo-amerických kruhov stále snívajúcich o dominancii vo svete.

Aké sú východiská?

Neprehľadnosť, ktorá vznikla, je, žiaľ, len jedným z ďalších prípadov narastania neistoty a chaotickosti v súčasnom svete a dôsledkom dlhodobo praktizovaného spôsobu riešenia problémov medzinárodných vzťahov v podmienkach dominancie Západu. Dnes je ťažké predvídať, ako sa brexit skončí a čo to prinesie.

Určujúcim faktorom je čas – Veľká Británia by mala EÚ definitívne opustiť 29. marca. Existujú dve základné možnosti. Prvou je, že britský parlament schváli plán B vlády T. Mayovej, v ktorom však nie sú podstatné zmeny oproti pôvodnej koncepcii – jediný pozitívny záver. Druhou je tvrdý brexit – odchod bez dohody, ktorý sa javí už ako najpravdepodobnejší. Rôzne sa naň pripravujú Veľká Británia, EÚ i jej členské štáty, vrátane Slovenska.

Sú aj ďalšie, menej pravdepodobné možnosti, ktoré však britská vláda zatiaľ odmieta. Prvou je posunutie termínu odchodu Veľkej Británie z EÚ. Druhou je uskutočnenie opakovaného referenda. Treťou je nové rokovanie s EÚ o „zmäkčení“ brexitu – to však zásadne odmieta aj Brusel.

Nakoniec možno naivná, ale potrebná otázka. Poučí sa západná elita (vrátane špičiek EÚ), nech sa už brexit, ktorý vyvolala, skončí akokoľvek a začne uvažovať o zmene svojej politiky, či už v liberálnom alebo konzervatívnom duchu viac smerom k riešeniu skutočných problémov života ľudí a fungovania sveta?

Tento článek publikujeme v rámci spolupráce s webem Nové slovo.

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.