Umenie diplomacie – A. A. Gromyko

Peter Juza se ve svém článku zamyslel nejen nad osobností sovětského diplomata, ale také nad povoláním diplomata a nad povahou a uměním diplomacie.

V súvislosti s diplomaciou a diplomatmi často vravievam svojim študentom – adeptom tejto kráľovskej disciplíny – v úvodnej prednáške jednu úsmevnú udalosť. Americký prezident, hlavný autor Deklarácie americkej nezávislosti (1776) Thomas Jefferson sa vraj raz vyjadril: „… dva roky sme nepočuli o veľvyslancovi v Španielsku. Ak o ňom nebudeme počuť ani tento rok, mali by sme mu napísať list…“

No a asi budete so mnou súhlasiť s tým, že keď sa spomenie slovo „diplomat“, väčšine ľudí na Slovensku, ktorí majú aké také vzdelanie, sa v mysli (okrem tenisového lakťa, postávania na recepciách a notorického porušovania dopravných predpisov) vynorí démonický Niccolo Machiavelli či úskočný Charles Maurice de Talleyrand. V nižšom poschodí a v horšom prípade to budú Viačeslav Michailovič Molotov a Joachim von Ribbentrop (Józefa Becka cielene a s pomocou bulváru preskočia). Teda všetko ľudia, ktorých historickou charakteristikou je servilný fanatizmus a intrigánstvo.

Pritom diplomacia je aj o niečom inom a jej hlavné úlohy sa časom menia.

Patrón diplomacie

Viete, kto je dnes patrónom diplomacie (aj telekomunikácií, pošty a filatelistov – lebo prinášajú posolstvá)? Je to archanjel Gabriel!

Podľa legendy to bol on, kto oznámil Panne Márii, že porodí syna s menom Ježiš. Taktiež mal oznámiť Zachariášovi, že jeho syn, ktorý sa narodí, bude Ján Krstiteľ. Bol to on, kto vtedy prenášal posolstvá od Boha k ľuďom a diplomati (v každej dobe) posolstvá od panovníka k panovníkovi.

To by mal robiť – v mene svojej hlavy štátu – a pod patronátom archanjela Gabriela, napríklad aj nový mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených arabských emirátoch. Samozrejme. dovtedy, pokiaľ sa nepochopí omyl.

Kto je diplomat?

Tu sa vrátim sa k už spomenutému obohacujúcemu dialógu so svojimi študentmi. Na prednáškach sa ich o. i. pýtam, čo je to diplomacia (slovenská) a ako by charakterizovali dnešného (slovenského) diplomata.

To, že odpovede majú veľmi veľký rozptyl a sú bez FB normálnym poznaním nepostihnuteľné, je asi jasné každému. Len, žiaľ, málokedy sa v odpovediach objaví napr. téza, že diplomat je ten, čo za každých okolností pomáha svojej vlasti (nie autorite, ktorá ho inaugurovala, ale – ešte raz – svojmu štátu a svojej vlasti!). No a ak už nemôže pomôcť, tak jej nesmie uškodiť, či cielene škodiť!

Totiž, dobrý diplomat (ktorý je lojálny a verí svojej vlasti, svojmu štátu) nikdy úmyselne nerozbije ani svoj a ani cudzí porcelán. Inak správanie sa ako slon v porceláne je prejavom vysokého stupňa diplomatickej neprofesionality a de facto antidiplomacie.

Normálna diplomacia sa tak snaží byť a je stelesnením riešenia problémov v každej situácii, hoci aj za cenu nepredstaviteľných, neočakávaných a verejnosťou ťažko stráviteľných kompromisov.

Rozumiem aj tomu, že ak by sa mal ľubovoľný človek rozhodovať – so znalosťou veci – v sfére zahraničnej politiky Slovenska, zrejme by sa v ničom neangažoval. Zahraničná politika je totiž veľmi špecifický segment politiky, kde je potrebný nulový idealizmus a riadny pragmatizmus. Ako písal F. Nietzsche „… každý idealizmus je klamanie pred nevyhnutnosťou…“[1] Inak povedané (logikou F. Nietzscheho), všetky správne počty dávajú rovnaký výsledok! Je ním nula.

Krátke a bohaté 20. storočie

V minulom tisícročí sa na svetovej diplomatickej obežnej dráhe vyprofilovalo (bola to turbulentná a dynamická doba, ľudstvo sa spamätávalo z dvoch svetových vojen, to isté ľudstvo si vymyslelo také zbrane, ktoré ho môžu zničiť…) niekoľko diplomatov s veľkým „D“.

Do tejto diplomatickej VIP spoločnosti patrili aj Slováci. Za všetkých možno skromne spomenúť Vladimíra Clementisa, Ján Papánka, Štefana Osuského alebo Bohuslava Chňoupka a, samozrejme, aj ďalšiu množinu už nežijúcich a dnes ešte žijúcich a funkčných slovenských diplomatov.

Zo svetovej ligy, kam spomenutí Slováci právom patria, však budeme dnes hovoriť o jednom.

Dvojité výročie

V tomto roku si pripomíname dvojité výročie jedného z velikánov svetovej diplomacie novoveku – sovietskeho diplomata Andreja Andrejeviča Gromyka (Андрей Андреевич Громыко), ktorý sa narodil 18. júna 1909 (110. výročie narodenia) a zomrel 2. júna 1989 (30. výročie úmrtia).

Ako minister zahraničných vecí slúžil svojej vlasti – Sovietskemu zväzu – dlhých 28 rokov (od 15. februára 1957 do 2. júla 1985), čo je služobný rekord. Svoju politickú kariéru zakončil už nie ako výkonný diplomat, ale v politickej polohe ako predseda Najvyššieho sovietu ZSSR (1985 – 1988).

O tomto diplomatovi by bolo možné písať a písať, preto nech čitatelia SLOVA autorovi prepáčia, dovolíme si len malé pripomenutie, ktoré snáď bude dostatočným prejavom úcty k práci človeka, ktorý spoluformuloval základy modernej svetovej diplomacie a povojnových vzťahov, ktoré pokiaľ neboli cielene erodované, zabezpečovali morálnu a bezpečnostnú stabilitu sveta.

Sovietsky diplomat

A. A. Gromyko sa narodil v bieloruskej dedinke Staré Gromyki (Старые Громыки) v Mogilevskej oblasti vo vtedajšej Bieloruskej SSR (dnešné Bielorusko) v roľníckej rodine.

Otec bol účastníkom Rusko-japonskej vojny (1904 – 1905) a prvej svetovej vojny.

Andrej Gromyko v roku 1936 obhájil, keď pracoval v Inštitúte ekonomiky AV ZSSR, dizertačnú prácu, ktorá riešila aktuálnu poľnohospodársku situáciu v USA.

Narkom zahraničných vecí ZSSR (od roku 1946 Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR) bol po čistkách personálne zdecimovaný a A .A. Gromyka ako mladého komunistu roľníckeho pôvodu a ovládajúceho anglický jazyk prijali do diplomatickej služby.

To bol rozhodujúci moment jeho celoživotného osudu.

Od roku 1939 bol A. A. Gromyko poverený v zásade vždy veľmi zodpovednými a delikátnymi úloha v rámci sovietskej diplomacie.

Spočiatku bol vedúcim oddelenia, ktoré sa špecializovalo na americký kontinent.

V roku 1939 ho vyslali ako radcu na Veľvyslanectvo ZSSR v USA. Od roku 1943 (do 1946) bol veľvyslancom v Spojených štátoch a na Kube.

V roku 1946 sa stal stálym predstaviteľom ZSSR v OSN a paralelne bol námestníkom ministra zahraničných vecí ZSSR.

V roku 1952 bol vymenovaný za sovietskeho veľvyslanca vo Veľkej Británii, kde sa veľmi neohrial. Ani nie po roku vymenovali za prvého námestníka ministra zahraničných vecí ZSSR (1953 – 1957).

A potom bol dlhé roky (1957 – 1985) ministrom zahraničných vecí Sovietskeho zväzu.

Na tomto poste si okrem vysokej autority – v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia ho mnohí aj na Západe vnímali ako svetového diplomata č.1 – vyslúžil aj prezývku „mister Нет“.

Aj keď toto reálne nie je korektné hodnotenie jeho diplomacie. Prečo?

Po prvé, ako minister od svojich západných partnerov častejšie počul kategóriu „no“, než on vyslovil „нет“.

po druhé, keď sa začítame do dobových dokumentov – záznamov z rozhovorov A. A. Gromyka zo svojimi partnermi – kategorické „нет“ tam v zásade nikdy nenájdeme!

Našťastie sú tieto záznamy už voľne dostupné, takže je vidieť, aký obratný diplomatický jazyk tento diplomat č. 1 svetového formátu používal: „… povedal som, že nie som plne oboznámený s touto otázkou a v tejto chvíli za seba nemôžem povedať niečo k podstate…“, alebo „… odpovedal som, dokumenty, ktoré mi odovzdal veľvyslanec, budú podrobne preštudované…“

Už len formulovanie týchto dvoch typových odpovedí naznačuje, že A. A. Gromyko bol nositeľom vysokej politickej intuície.

Inak mal fenomenálnu pamäť. Na rozdiel od dnešných prezidentov, poslancov a ministrov, ktorí si nechajú do podkladov od deklasovaných ministerských referentov napísať aj to štandardné a obyčajné: „dobrý deň“, bez čoho nevedia, kde sú. Zato diplomat a minister A. A. Gromyko rokoval od pása, alebo po česky „spatra“ a podklady (poznámky) používal výlučne len vtedy, keď išlo o vysoko špecifickú technickú tému.

Fakty

Počas svojej diplomatickej kariéry sa A. A. Gromyko zúčastnil dvadsiatich dvoch Valných zhromaždení OSN.

Zohral dôležitú úlohu v osude Palestíny v roku 1947, pri riešení Karibskej krízy (1962). Svojím umením diplomacie pomohol odvrátiť hrozbu vojny medzi Indiou a Pakistanom (1966), a čo je dôležité, svojou mravenčou prácou prispel k podpisu mnohých dohôd a zmlúv medzi ZSSR a USA období rokov 1968 – 1969.

Tieto zmluvné dokumenty boli de facto základom na zvolanie Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) ako predskokana Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu (OBSE).

Bez angažovanosti a autority A. A. Gromyka by sa konferencia v Helsinkách (1975) ak nie neuskutočnila, tak by bola minimálne bezrezultatívna.

Sovietska diplomacia pod taktovkou A. A. Gromyka sa zaslúžila o ukončenie vojny vo Vietname (Parížska zmluva 1973) a potupný odchod Washingtonu z tejto krajiny. Na druhej strane to bola tá istá diplomacia, ktorá nezabránila vstupu vojsk Sovietskeho zväzu do Afganistanu (1979) a rozkvetu détente medzi ZSSR a USA. Plného odchodu Moskvy z Afganistanu sa však už nedožil.

A. A. Gromyko stál na čele sovietskej diplomacie doteraz rekordných 28 rokov a možno ho vnímať (popri Aleksandrovi Michalovičovi Gorčakovovi – teda mužovi, ktorý vrátil Rusko do geopolitickej hry) ako pokračovateľa ruskej a zakladateľa sovietskej školy diplomacie (diplomatickej školy), ktorú si pod kožou osvojili a nesú jej odtlačok všetci (či sa im to páči, alebo nie) doterajší absolventi Moskovského štátneho inštitútu  medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO).
Ak chceme podrobnejšie spoznať a pochopiť históriu MGIMO, treba sa pozrieť na ich www stránku. Komu sa nechce, tak oficiálne sa história MGIMO datuje od 14. októbra 1944 a od roku 1946 (A. A. Gromyko bol v tom čase námestníkom MZV ZSSR) na MGIMO v Moskve študujú zahraniční študenti (vrátane výraznej množiny študentov z Československa a Slovenska).

Podľa verejne dostupných zdrojov v súčasnosti na MGIMO študuje 26 Slovákov (z toho 16 bezplatne a zvyšok sú samoplatcovia – 16 Bc., 8 Mgr., 2 PhD.). Na škole sa vyučuje 53 cudzích jazykov (vrátane slovenského jazyka) – za čo je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov.

Pred rokom – 9. októbra 2018 – si na pôde MGIMO v Moskve prevzal titul Doctor honoris causa súčasný minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR M. Lajčák.

Vráťme sa k Andrejovi Andrejevovičovi. Medzi jeho hlavné vklady do dejín diplomacie patrí podiel na založení OSN a práve veta v rámci BR OSN, Helsinský akt, ktorý stabilizačne vplýval na pevnosť povojnových hraníc, a najmä strategické dohody ZSSR a USA v oblasti jadrových útočných zbraní.

A. A. Gromyko ako minister zastupoval Sovietsky zväz v príprave historickej dohody Sovietskeho zväzu, Poľska a Československa so Spolkovou republikou Nemecko (1970 1971) a štvorstrannej dohody o Západnom Berlíne (ZSSR, USA, Francúzsko, Veľká Británia1973), ktorá bola začiatkom novej éry v politike Východ – Západ (bol však aj ministrom v roku 1968, kedy vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo).

Na konferencii, ktorá reagovala na to, čo sa stalo v polovici minulého storočia vo svete a ktorá mala (a má) ďalekosiahle dôsledky na usporiadanie sveta, sa A. A. Gromyko zúčastnil ako člen sovietskej delegácie (z titulu veľvyslanca ZSSR v USA). Vo svojom poslednom rozhovore pre časopis «Огонек» (č 30/1989 zo dňa 30. júna 1989) si spomenul na fakt, ako v Postupimi prezident USA Harry Truman informoval J. V. Stalina o tom, že „… Spojené štáty vytvorili zbraň strašnej deštrukčnej sily a už idú praktické skúšky…“ Stalin vraj túto informáciu prijal pokojne, poďakoval sa americkému prezidentovi, ale po návrate do Moskvy sa stretol s Igorom Vasilievičom Kurčatovom a vo veľmi krátkom čase mal Sovietsky zväz k dispozícii analogickú zbraň, lenže, ako akcentoval v rozhovore A. A. Gromyko: „… Sovietsky zväz, na rozdiel od Spojených štátov nikdy túto zbraň nepoužil proti bezbranným ľuďom…“

Z politického života sa stiahol 1. októbra 1988, keď rezignoval na post predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR (zastával ho od 2. júla 1985), kde ho nahradil, či skôr vystriedal deštruktor Sovietskeho zväzu Michail Sergejevič Gorbačov.

Napriek deštrukcii Sovietskeho zväzu a hnevu tých, čo si už delili Euráziu, sa však nič nezmenilo. Moskva je najväčšie európske veľkomesto a Ruská federácia ostala najväčšou krajinou Eurázie, ktorá je jediná schopná (spolu s Čínou) dnes ochladiť jastrabie hlavy v Pentagóne. Je to fenomén, ktorý stojí na pevnom základe slovanstva!

Na zamyslenie

Diplomacia je v súčasnosti však stále v zajatí tradičnej (klasickej) diplomacie.

Ona i zahraničná politika sú pritom konfrontované s akcelerujúcim vývojom medzinárodného pohybu osôb, tovarov, služieb, kapitálu a najmä informácií, teda s javom, ktorý sme zvykli nazývať kľúčovým slovom modernej doby – globalizácia.

Andrej Andrejevič Gromyko ako správny diplomat toto (tento vývoj) predpokladal, zomrel však 2. júla 1989 v Moskve, takže niektoré veci nestihol dotiahnuť.

Pôvodne sa uvažovalo, že bude pochovaný na Červenom námestí pri Kremeľskom múre.

Na základe jeho predsmrtného želania bol pochovaný na elitnom Novodevičom cintoríne (Новодевичьем кладбище), ktorý je súčasťou komplexu Novodevičevo kláštora (od roku 2004 zapísaného v zozname UNESCO) a kde sú na viac ako sedemhektárovom pozemku pochovaní mnohí sovietski a ruskí štátnici (za všetkých napr. Nikita Sergejevič Chruščov, Boris Nikolajevič Jeľcin…).

Dvojité výročie A. A. Gromyka je inšpirujúce nielen pre pochopenie vývoja vo svete dvadsiateho storočia, ale aj pre stále sa formujúcu slovenskú diplomaciu a jej zahraničnú službu, ktorá má (nehľadiac na krátke politicko-deštruktívne pôsobenie ministra Mikuláša Dzurindu, jeho pobočníka Milana Ježovicu a zástupu slniečok, ktorí sa na Hlbokej ceste č. 2, v tej dobe cítili panovačne a veľmi komfortne) v tomto 21. storočí vynikajúce a výnimočné postavenie v rámci V 4, Európskej únie, ale aj vo svete.

Ako všetko iné, aj tento segment služby Slovenska stojí (a padá) na oddaných a vzdelaných profesionáloch. Politické hazardovanie a žonglovanie s nimi sa nevypláca! Pritom veľmi dobre vieme, že zesetovaný kapitál nepotrebuje vzdelaných a samostatných jedincov, ale len masu morálne zdecimovaných a konzumne nastavených zesetovaných nových ľudí, ktorí budú pod IT taktovkou schopní prežívať zo dňa na deň, maximálne z mesiaca na mesiac.

Minister A.A. Gromyko bol známy tým, že si jednoducho profesionálov (aj z druhého brehu) vážil, ale o služby archanjela Gabriela sa neuchádzal!

Poznámka:

[1] NIETZSCHE, E.: Ecce Hommo. Ako sa človek stane tým, čím je, IRIS, Bratislava 2004, s. 37;

Článek publikujeme ve spolupráci se slovenským webem Nové Slovo.

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.