Eduard Chmelár píše o tom, proč ti, kteří vidí za současným ničením soch jenom obyčejný vandalismus, lžou sami sobě i ostatním.
Súčasná diskusia o vlne protestov, ktoré vyústili do masívneho ničenia sôch a pamätníkov na Západe, nejde k jadru veci a je vo svojej podstate pokrytecká. Za malomeštiackym rozhorčením, že slušnosť čelí vandalizmu sa skrývajú viac či menej potláčané ideologické dôvody. Nie je náhodné, že najviac rozhorčení sú konzervatívci, ktorí sa odmietajú zaoberať príčinami nepokojov a zdôrazňujú len potrebu poriadku. A tak nečudo, že im úplne ušlo, že protestujúci majú za sebou už niekoľko významných víťazstiev. Predovšetkým si treba uvedomiť, že sa im podarilo odštartovať desaťročia potláčanú diskusiu o kolonializme, ktorá sa nás netýka, a preto tejto téme nerozumieme (aj keď prvá Česko-slovenská republika sa neúspešne usilovala o vlastné koloniálne územie, africkú krajinu Togo). V decembri to bude 60 rokov, čo Valné zhromaždenie OSN prijalo Deklaráciu o udelení nezávislosti koloniálnym krajinám a národom. Napriek tomu, že dekolonizácia je najväčším historickým úspechom Organizácie spojených národov (kým v roku 1945 žilo v neľudských podmienkach kolónií 750 miliónov ľudí, na konci 20. storočia tento fenomén prakticky vymizol), ľudstvo sa tohto systému, ktorý z hľadiska ohavnosti svojich zločinov treba klásť na rovnakú úroveň ako fašistické alebo komunistické diktatúry, zbavovalo len veľmi ťažko. Veľmoci sa vzdávali svojich kolónií príliš neochotne, neraz dochádzalo k hroznému krviprelievaniu (najmä v Alžírsku zúrila ozajstná koloniálna vojna a Portugalsko do poslednej chvíle odmietalo uznať, že Angola a Mozambik nie sú integrálnou súčasťou portugalského národného územia).
Teror na dobytých územiach často prekračoval akúkoľvek ľudskú predstavivosť. Pravdepodobne najkrvavejším bol režim v Kongu, ktorého správu osobne a bez parlamentu riadil až do roku 1908 belgický kráľ Leopold II. V honbe za zvyšovaním zisku z predaja kaučuku neváhal tento panovník, ktorý sa v tejto krajine správal ako diktátor, prikročiť k najdrastickejším opatreniam. Bežným trestom za nesplnenie dennej normy dodávok bolo odseknutie rúk, ktoré sa potom odniesli do obchodnej osady ako náhrada za nedodaný kaučuk. Tam, kde sa dedinčania postavili na odpor, nasledovala trestná expedícia, ktorá zmasakrovala bez rozdielu mužov, ženy, deti i starcov. Často vyvraždili a zrovnali so zemou na výstrahu celé dediny. Domorodcov popravovali tak, že ich postavili do radu a jediným výstrelom zabili šiestich až ôsmich – aby ušetrili náboje (tento spôsob neskôr uplatňovali aj nacisti). Vyskytli sa dokonca prípady, že trestné komandá Leopolda II. rozpárali telá malých detí a ich črevá a pohlavné orgány rozvešali po stromoch na výstrahu. V priebehu niekoľkých rokov nechal belgický kráľ zavraždiť podľa odhadov 10 – 15 miliónov ľudí. Človeku sa chce až sarkasticky zvolať, kam sa hrabe holokaust. A predsa bol jeden z najväčších vrahov 20. storočia donedávna jedným z najuctievanejších belgických panovníkov, jeho sochy sú rozosiate v Bruseli i po celej krajine. Celá imperiálna nádhera Bruselu je postavená z krvavých ziskov z obchodu s kaučukom. Belgičania sa dodnes učia v školách o jeho „civilizačnom poslaní“, pri ktorom sa robili aj „chyby“. Na začiatku 21. storočia je to neskutočná prax.
To všetko je dnes už minulosťou. Belgický kráľ Filip sa včera ako prvý panovník ospravedlnil Kongu za „rany minulosti“ spôsobené Kongu počas koloniálnej nadvlády na prelome 19. a 20. storočia. Iba tí, ktorí poznajú vývoj tejto otázky, vedia oceniť historický význam tejto krátkej správy. Ešte pred dvadsiatimi rokmi, keď konžská vláda a konžskí ľudskoprávni aktivisti žiadali ospravedlnenie Bruselu za zločiny Leopolda II., to Belgicko rázne odmietlo urobiť a odmietlo o tejto otázke čo i len diskutovať. A aby nikto nepochyboval, že zmena postoja belgického panovníka súvisí so súčasnými antirasistickými nepokojmi, kráľ Filip zdôraznil, že táto „bolesť dnes znova ožíva pre diskrimináciu, ktorá je stále prítomná v našich spoločnostiach“. Bez toho, aby menoval Leopolda II., kráľ priznal, že počas tohto obdobia boli spáchané “činy násilia a krutosti, ktoré majú vplyv na našu kolektívnu pamäť”. Filip v liste uviedol, že bude bojovať proti všetkým formám rasizmu, a dodal, že chce podporiť debatu o tejto problematike, ktorú už začal belgický parlament. Toto všetko spôsobili súčasné protesty. Kto za nimi vidí len vandalizmus, jednoducho klame.
Západ celé desaťročia odmietal zodpovednosť za koloniálne obdobie. Sartre, Camus a ďalší, ktorí tieto otázky po druhej svetovej vojne otvárali, boli v danej dobe disidentmi. To, čo nedokázali intelektuáli a ľudskoprávni aktivisti, dosiahli dnešné mohutné protesty, v ktorých bol Západ donútený začať sa zaoberať sám sebou. Mnohým sa to nepáči, ale výsledok je, že ľudia ako Winston Churchill vyšli z týchto nepokojov s navždy pošramotenou povesťou. Lebo ak pražským komunálnym politikom prekážal ruský víťaz nad fašizmom maršal Konev, pretože vypichli jeho zodpovednosť za krvavé potlačenie maďarskej revolúcie roku 1956, prečo by sme mali šetriť britského víťaza, ktorý má ako kolonizátor na svedomí tri milióny ľudských životov? Alebo obrátene – ak víťazstvo vo vojne maže všetky Churchillove zločiny, prečo nestavať sochy Gustávovi Husákovi, ktorý je síce symbolom normalizácie, ale na Slovensku je aj otcom federácie, autorom hlavného politického dokumentu Slovenského národného povstania a hrdinom z procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorý sa napriek krutému mučeniu odmietol priznať k vykonštruovaným obvineniam a zachránil tak životy svojich druhov? Nepriznaná skutočnosť je taká, že nám neprekáža samotný fakt, že sa ničia pamätníky, nám prekáža búranie konkrétnych sôch, ktoré v iných prípadoch schvaľujeme.
Mediálne vychytený komentátor Ján Beránek (na politického analytika zúfalo politologicky negramotný) blúzni o „neomarxistických gangoch“, o „farebných hlupákoch“ či o „novej kultúrno-rasovej vlne emancipácie“, ktorú vraj podporujú naše „neomarxistické médiá“. Človek by si myslel, že to hovorí nejaký nepríčetný nevzdelanec z konšpiračného plátku, ale toto sú slová rešpektovaného komentátora z mainstreamu. Keď sa však mainstream nepozerá, dokáže sa tento ideologicky dopletený analytik bez politologického vzdelania poriadne odviazať a na sociálnych sieťach napína svaly, že „nakope do prdele“ takmer všetkých – „gaunerských neomarxistov, gaunerských ekofašistov, gaunerských ľavicových fašistov, gaunerských liberálnych fašistov, gaunerských komunistov, gaunerských pro choice vrahov…“ – samozrejme okrem gaunerských katolíckych fanatikov. Slovník na nerozoznanie od krajnej pravice, ktorú formálne odmieta.
Oveľa horšie je, keď sa po takejto ceste vydajú ľudia s odbornými znalosťami. Anton Hrnko nie je len bývalý vplyvný poslanec parlamentu za Slovenskú národnú stranu, ale aj historik, u ktorého by ste očakávali elementárny rešpekt k faktom. Narába s nimi však tak obludne, že musí vedieť, že zavádza. Úplne odporné a v rozpore s historickými faktami je Hrnkovo ospravedlňovanie obchodu s otrokmi. Vraj to nebol rasizmus, ale čisto ekonomický dopyt po pracovnej sile, lebo domáce indiánske obyvateľstvo nebolo na prácu na plantážach vhodné… Nečudo, že mu z takejto konštrukcie vyšlo, že odstraňovanie otrokárskych predstaviteľov južanskej Konfederácie je odstraňovaním „symbolov jednoty amerického národa“. Prečo šíri Anton Hrnko takéto bludy, s ktorými nesúhlasí ani väčšina americkej verejnosti, keď už nemusí bojovať o voliča s Kotlebom, vie len on sám, ale ja sa nebudem venovať takýmto ohavným rasistickým výrokom ani minútu dlhšie. Pozornosť si zaslúži skôr iná poznámka. Hrnka rozhorčilo, že skupina antifašistov posprejovala pomník Andreja Hlinku v Bratislave. V jeho vášnivej obrane uviedol toto: „Ak si niekto na Slovensku nezaslúži takúto pohanu, je to určite práve Andrej Hlinka. Bol katolícky kňaz. A ako každý vie, katolícka cirkev pokladá rasizmus za herézu. Teda Hlinku ako verného katolíka nikto nemôže považovať za rasistu, lebo jemu nešlo o ponižovanie druhých“. Je to až smiešne nepresvedčivá argumentácia. Tisov režim na Slovensku a Salazarov režim v Portugalsku, ktoré sa opierali o výraznú podporu katolíckej cirkvi, boli totiž ako svojou ideológiou, tak aj politickou praxou výrazne rasistické a antisemitské, ale boli zároveň aj empirickým podnetom pre Vatikán, ktorý po druhej svetovej vojne prakticky zakázal kňazom angažovať sa v politike. A bol to práve Hlinka, ktorý bol duchovným otcom režimu vojnového štátu. Ani nie tak tým, že prvý zákon, ktorý Slovenský snem prijal, bol zákon o zásluhách Andreja Hlinku a režim sa k nemu okázalo hlásil. Ale predovšetkým tým, že Hlinkova strana HSĽS sa fašizovala už na piešťanskom zjazde v roku 1936, kedy zrušila voľby predsedníctva, vyhlásila Hlinku za doživotného vodcu, prijala nacistický princíp „jedna strana, jeden národ, jeden vodca“ a v zahraničnej politike sa prihlásila k fašistickej osi Berlín – Rím. Po Hlinkovej smrti v auguste 1938 sa o dva mesiace neskôr pri vzniku slovenskej autonómie aplikovali politické princípy HSĽS na celý autonómny režim. Inými slovami, totalitný režim k nám nepriniesol Hitler, on tu fungoval od konca roku 1938 na princípoch, ktoré Andrej Hlinka vytýčil už roku 1936.
Všetci konzervatívni kritici búrania sôch, či už sú to expolitici Ján Čarnogurský a Anton Hrnko, komentátor Ján Baránek alebo historik Jozef Hajko majú jedno spoločné: namietajú, že to by sme už mohli ničiť aj sochy egyptských faraónov a iných antických vládcov, ktorí boli tiež otrokármi. Títo páni nepochopili alebo nechcú pochopiť jednu základnú vec. Sochy sú symboly, ktorými sa sebapotvrdzuje každá civilizácia. Preto nástup novej vždy bol a zrejme aj bude spojený s ničením pomníkov tej starej. Najstaršie civilizácie stavali sochy len bohom. Preto sa nástup konkurenčného božstva nemohol udiať inak ako zničením sochy starého boha. Mojžišov príkaz na zničenie sochy zlatého teľaťa nebol ničím iným. Katolícki aktivisti sa rozčuľujú, že či budeme ničiť egyptské pamiatky. Ale veď to robili už oni. V Asuáne, meste v južnom Egypte, kde Agatha Christie napísala Smrť na Níle, mi miestny sprievodca ukazoval chrámy, ktoré poškodili raní kresťania. Nielenže poprepisovali texty na stenách, ale miestnu bohyňu dlátami zmenili na primitívny obraz Panny Márie. Napokon, sochy ničili už samotní starí Egypťania, ktorí verili nielen v posmrtný život, ale verili aj tomu, že sochy skrývajú božskú silu. S touto silou bola spojená moc. Takže ak sa niekto živý bál pomsty mŕtveho, najjednoduchší spôsob, ako tomu zabrániť, bolo odraziť soche nos – bez nosa stráca duša alebo duch sochy schopnosť „dýchať“. Preto má tak veľa staroegyptských sôch poškodené nosy.
Cisár Caligula sa tak bál gréckych bohov, že im dal poodrážať hlavy a nasadiť na ne tú svoju. Mnoho antických sôch bolo zničených ranými kresťanmi. Odtínali im nielen hlavy, ale aj ruky. Na našom území prví kresťanskí misionári ničili drevené sochy slovanských bohov. A takto to pokračovalo až do dnešných dní. Napokon, ani americká revolúcia sa nezaobišla bez toho, že zhodili sochu britského kráľa Juraja III. A to obišiel ešte dobre, lebo vo Francúzsku padali nielen kráľovské sochy, ale aj hlavy. Všetci tí, ktorí sa dnes rozčuľujú nad ničením sôch Lepolda II. či Krištofa Kolumba akosi zabudli, že sa sami tešili a možno aj podieľali na ničení sôch komunistických vládcov počas Nežnej revolúcie. Preto sú tie argumenty konzervatívnych kritikov pokrytecké a scestné. Prirodzene, my nepotrebujeme ničiť sochy antických otrokárov, lebo s týmto obdobím nemáme nevyriešené traumy. Keď sa historik Jozef Hajko pýta, ako by to vyzeralo, keby sme po vzniku republiky zničili sochu kráľa Maximiliána na Hlavnom námestí v Bratislave, nuž tak mu treba odpovedať, že nezničili ju len preto, lebo ju donedávna považovali za sochu Rolanda. Našťastie. Inak by išla dolu spolu s Máriou Teréziou.
Dnes si, prirodzene, nepotrebujeme vybavovať účty s Habsburgovcami. Ale naši predkovia v dvadsiatych rokoch túto potrebu mali. Jeden z najvýznamnejších slovenských historikov 20. storočia, profesor Branislav Varsik, po nastolení komunistického režimu protestoval proti ničeniu sôch generála Štefánika. Ale ako študent Univerzity Komenského začiatkom dvadsiatych rokov sa priznal, že nadšene ťahal za lano, ktorým strhávali z koňa Máriu Teréziu, hoci sa zo všetkých Habsburgovcov najviac zaslúžila o rozkvet Bratislavy. Sochy Lajosa Kossutha zbúrali v Lučenci, Rožňave, Michalovciach, Zvolene a v Dobšinej ju hodili do potoka. Socha Sándora Petőfiho síce musela uvoľniť miesto Hviezdoslavovi, ale keďže bol pôvodom Slovák a republikán, autora revolučnej básne Obeste kráľov ušetrili a premiestnili ho na menej frekventované miesto. Veľmi zaujímavý osud má súsošie štúrovcov na námestí v Modre z roku 1938. Jeho autor Frico Motoška, angažovaný ľudák, ktorý po druhej svetovej vojne ušiel do Argentíny, zobrazil Ľudovíta Štúra so zdvihnutou pravačkou symbolizujúcou ľudácky pozdrav „Na stráž!“ V päťdesiatych rokoch vznikla komisia, ktorá rozhodovala o tom, či dielo zbúrať. Komunisti sa však napokon uzniesli, že ho reinterpretujú do podoby „Ľudovít Štúr zdraví pracujúci ľud“. Vďaka tomu toto významné, ale ideologicky sporné dielo stojí dodnes na mieste bez toho, že by drvivá väčšina obyvateľov i návštevníkov tušila, čo znázorňuje.
Ničeniu sôch sa v emotívnych časoch nedá zabrániť. Aktéri dejín a sympatizanti jednotlivých táborov sa navzájom síce môžu obviňovať z vandalizmu, ale nezaujatý pozorovateľ v tom musí vidieť symbolický boj o moc. Isteže je sprevádzaný preháňaním až hystériou, ale tak ako sa nová civilizácia rodí a javí spočiatku ako subkultúra, aj v tomto prípade sme svedkami zápasu o legitimitu. Zmeniť by to mohlo iba nové nazeranie na funkciu sôch. Už pri spore o sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade alebo o obnovenie sochy Márie Terézie som zdôrazňoval dve základné veci. Tá prvá je, že akékoľvek zlé originálne dielo má vyššiu kultúrnu a historickú hodnotu ako akokoľvek vydarená kópia. To znamená, že pre dnešné pomery by sme sa nemali usilovať o rekonštrukciu sochy cisárovnej s dvoma maďarskými honvédmi, ale o novú sochu Márie Terézie s jej slovenskými poradcami, riaditeľom Dvorskej kráľovskej knižnice Adamom Františkom Kollárom a ministrom obrany poľným maršalom Andrejom Hadikom. Rovnako sme sa nemali usilovať o návrat Štefánikovej sochy z tridsiatych rokov v leteckej kombinéze, ale postaviť mu dôstojnú jazdeckú sochu v generálskej uniforme, ktorá by zvýrazňovala jeho dnešný význam vrcholného slovenského štátnika. Tá druhá podstatná poznámka spočíva v uvedomení si, že základom slova pamätník je pamäť. Moderné historické vedomie by nemalo sochami oslavovať a mytologizovať, ale pripomínať. Takáto sebavedomá spoločnosť by zniesla sochy Koneva, Churchilla či Husáka s tabuľami vysvetľujúcimi všetky historické súvislosti – pozitívne i negatívne. Tam sme sa však zatiaľ nedostali.
Preto budú radikáli aj naďalej ničiť a malomeštiaci moralizovať. Ale všetci tí, ktorí si zachovali zdravý rozum, by mali venovať pozornosť skôr významu zmien, ktorých sme dnes svedkami. Lebo práve včerajší symbolický akt belgického kráľa ukazuje, čo je podstatou sporu a podľa čoho budú hodnotené naše postoje k nemu. Ničenie sôch je zápasom o zničenie dedičstva kolonializmu a rasizmu, je zápasom Afroameričanov, pôvodných Američanov a obyvateľov bývalých koloniálnych území o uznanie, odškodnenie a nápravu krívd. Buď sa k tomu postavíte ako Jean-Paul Sartre alebo ako Charles de Gaulle, ale ak používate argumenty a slovník mentálneho sveta starých kolonizátorov a otrokárov, netvárte sa, že ste vymysleli nový prístup a že vám ide o kultúru.