Eduard Chmelár píše o nově rozpoutané politické diskuzi o Slovenském národním povstání a jeho odkazu na Slovensku.
Poslankyňa parlamentu za OĽaNO a predsedníčka Kresťanskej únie Anna Záborská rozvírila ospalé prázdninové vody slovenských sociálnych sietí veľmi nešťastným statusom na facebooku. Nešťastným svojou formuláciou a nešťastným svojím načasovaním, keďže ho uverejnila v deň najvýznamnejšieho štátneho sviatku SR, výročia vypuknutia Slovenského národného povstania. Odcitujme ho radšej celý:
„Náš národ potrebuje zmierenie. Niet iných udalostí v minulosti nášho národa, ktoré nás rozdeľujú tak, ako tie z rokov 1939 až 1945. Už pred skoro 30 rokmi môj otec Anton Neuwirth navrhol premenovať 29. august na Deň národného zmierenia. Túto cestu sme stále ešte nenastúpili. Možno je treba začať, kým máme ešte čas.“
Niektorí horkokrvní politici, politológovia a novinári pochopili tento výrok veľmi rýchlo a okamžite spustili kanonádu, že s fašistami sa nezmieruje, s fašistami sa bojuje. Šok z vyjadrenia Anny Záborskej bol taký veľký, že sa jej nezastal vôbec nikto, ani tradičné ultrakonzervatívne kruhy, proste ticho. Zrejme aj pod týmto nepríjemným tlakom, ktorý sa spustil v médiách i na jej facebookovej stránke, napísala pani poslankyňa druhý status, v ktorom vyjadrila ľútosť nad tým, že jej slová si ostatní zle vysvetlili. Odsúdila režim vojnového štátu, kategoricky odmietla jeho akúkoľvek glorifikáciu, vyzdvihla SNP ako vôľu postaviť sa tomuto zlu a zdôraznila, že v žiadnom prípade nevolá po zmierení so súčasnými neonacistami, ktorí považujú Povstanie za boľševický puč, obdivujú vojnový Slovenský štát a popierajú holokaust. To, po čom volá, je vraj zmierenie s vlastnou históriou.
Povedzme, že úprimnosti slov Anny Záborskej na rozdiel od jej prvoplánových kritikov verím. Parafrázujúc výrok najdlhšie slúžiaceho premiéra postsovietskeho Ruska Viktora Černomyrdina – mala tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to ako vždy. Samotnú ideu národného zmierenia totiž nemožno odsúdiť. Sám dlhodobo tvrdím, že túto úlohu sme doteraz nezvládli, že celými našimi modernými dejinami sa vinie ako prekliatie historická rozpoltenosť – rozdeľoval nás pohľad na kodifikáciu spisovného jazyka, rozdeľoval nás pohľad na štúrovské povstanie, rozdeľoval nás pohľad na možnosť spolupráce s Maďarmi pred rakúsko-uhorským vyrovnaním, rozdeľoval nás pohľad na to, či by sme mali monarchiu rozbiť alebo žiadať jej federalizáciu, rozdeľoval nás pohľad na autonómiu v rámci Česko-Slovenska, rozdeľoval nás pohľad na zmysel SNP, rozdeľovalo nás vyhlásenie nezávislosti Slovenska a rozdeľuje nás pohľad na našu geopolitickú orientáciu. Slovenská spoločnosť nikdy nemala spoločné ciele.
•
Často si neuvedomujeme, že Slovenské národné povstanie malo dva rozmery. Jeden bol súčasťou európskeho boja proti nacizmu, druhý – opomínaný – v podstate znamenal, že na SNP sa možno pozerať aj ako na občiansku vojnu. V tejto vojne nebojovali len Slováci proti Nemcom (alebo – ak do toho zahrnieme aj Čechov, Rusov, Francúzov, Rumunov, Američanov a ďalších – medzinárodná koalícia proti nacistickej ríši), ale aj Slováci proti Slovákom, povstalci proti gardistom, antifašisti proti prívržencom Tisovho režimu. A tu treba povedať, že po víťazstve nad nepriateľom a porážke fašizmu sme nevyužili historickú príležitosť na zjednotenie národa. Ako príklad uvediem americkú občiansku vojnu Sever proti Juhu. Veľkosť Abrahama Lincolna spočíva v tom, že po víťazstve síce potrestal páchateľov vojnových zločinov, ale nemstil sa Južanom. Naopak, obsadzoval ich do štátnych funkcií a zjednotil spoločnosť na myšlienke slobody, čím sa stal faktickým tvorcom amerického národa. Toto zjednotenie však nebolo formálne. Lincoln nesľuboval Južanom ústupky. Nerobil kompromisy v zmysle, že ponecháme si len trošku slobody a vy si môžete ponechať trošku otrokov. Nie. Strhol celý národ víziou slobodnej spoločnosti. Práve preto dlhodobo opakujem, že zjednotiť spoločnosť môže iba veľká myšlienka. Ak sa ju pokúsite zjednotiť len sympatiami k jednej osobe, ako to vidíme v prípade Zuzany Čaputovej, ktorá sa nepúšťa do sporov, nevyhraňuje sa hlbšími myšlienkami a svojimi prejavmi sa stáva akýmsi Paulom Coelhom slovenskej politiky, potom takáto stratégia, akokoľvek dnes populárna, neprežije kult jej osobnosti. No ak chcete zmeniť dejiny, musíte dať do toho niečo viac.
Keď sa pozriete na problém touto optikou, hneď uvidíte aj slabiny návrhu poslankyne Záborskej. Môžete ľudsky chápať tých, ktorí sa do Povstania nezapojili z dôvodu odporu voči násiliu alebo uchovania slovenskej štátnosti – ak nebojovali proti povstalcom. Ale takých dnes nikto nepranieruje a nikto neodsudzuje. Rovnako je zrejmé, že človek vníma moderné dejiny skôr cez históriu vlastnej rodiny ako cez všeobecné učebnicové fakty. Toto treba rešpektovať. Nemôžete sa však zmieriť s vojnovými zločincami, vrahmi, kolaborantmi a udavačmi. Nemôžete sa bratať s bývalými členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorí povraždili tisícky ľudí. Musíme stále pripomínať brutálne popravy zajatých povstalcov i civilného obyvateľstva v Nemeckej, Kremničke, Ostrom Grúni, Kľaku, trestné výpravy voči našim vlastným občanom v Smrečanoch, Plešivej, Magáloch a inde? O nejakom zmierení s Ladislavom Nižňanským, Jozefom Nemsilom, Vojtechom Horom, Otomarom Kubalom, Jozefom Gašparíkom a podobnými nemôže byť ani reči, lebo to boli beštiálni masoví vrahovia. Samozrejme, môžeme hovoriť aj o ojedinelých kriminálnych činoch povstalcov. Naozaj nerozumiem, ako sa môže ulica, na ktorej sídli Filozofická fakulta UK v Bratislave a v jej rámci aj Katedra slovenských dejín – volať Gondova. Daniel Gonda bol partizán, ktorý vyraboval Ľubochňu, zavraždil 20 Nemcov, ktorí strážili detský tábor a postrieľal aj niekoľkých členov Východoslovenskej armády, ktorí sa neozbrojení dostali do jeho rúk. Rozkazy povstaleckého velenia na zabezpečenie obrany Horného Považia ignoroval, čo malo za následok veľké straty a ústup povstalcov. Veliteľstvo 1. čs. armády ho preto nariadilo zatknúť a postaviť pred vojnový súd. Než sa tak stalo, prišiel o život. Na jeho rodnom dome v Žemberovciach stále visí tabuľa, ktorá o ňom hovorí ako o hrdinovi SNP, ktorý zahynul v boji proti fašizmu. V skutočnosti nepadol v boji, ale na motorke na mol opitý sa vrhol do náruče nemeckej kolóny. Takýto človek si nezaslúži, aby s jeho menom bola spájaná akademická pôda. Ale to nám nemôže zakaliť zrak, aby sme pre individuálne zlyhania spochybňovali celonárodný význam historického činu, aby sme nedokázali rozoznať, kto za čo bojoval a na akej strane.
•
Vráťme sa teda k podstate. Anna Záborská sa v druhom statuse pokúsila vysvetliť, že to, po čom volá, je zmierenie s dejinami. V skutočnosti sa však tak už stalo. Podľa prieskumov verejnej mienky viac ako 80 percent občanov Slovenskej republiky dnes považuje Slovenské národné povstanie za najpozitívnejší čin našich dejín, a to vrátane obyvateľov maďarskej národnosti. Niet takej historickej udalosti, na ktorú by sme boli viac hrdí a ktorá by nás spájala väčšmi ako Slovenské národné povstanie. Čo teda chce pani poslankyňa riešiť? Vo vysvetľujúcom príspevku vyzdvihla SNP ako vôľu postaviť sa zlu. V tom predchádzajúcom sa však odvolávala na svojho otca Antona Neuwirtha, ktorý to však tak dokázateľne nemyslel. A práve tu je pes zakopaný. So slovenskými kresťanskými demokratmi a ultrakonzervatívcami zvlášť sa totiž spája latentný obdiv k vojnovému Slovenskému štátu. Ak sú aj prinútení odsúdiť ho, tak to robia veľmi formálne – asi podobne, ako keď slovenskí komunisti eufemisticky označujú justičné vraždy a teror päťdesiatych rokov minulého storočia ako „chyby“. Preto sa aj katolícka cirkev doteraz nedokázala jasne dištancovať od Jozefa Tisa. Jeho režim sa totiž podobne ako Salazarovo Portugalsko opieral ho cirkevnú hierarchiu. A tak sa na pochopenie súčasného sporu treba vrátiť do 29. septembra 1992, kedy vtedajšia Slovenská národná rada schválila návrh zákona poslancov za Stranu demokratickej ľavice na čele s Pavlom Kanisom, aby bol 29. august vyhlásený za štátny sviatok Slovenskej republiky. To, čo sa nám dnes zdá ako úplne samozrejmé, sa stalo pred 28 rokmi predmetom obrovských vášní a búrlivej diskusie.
Pavol Kanis, ktorý s týmto návrhom vystúpil, si hneď od začiatku uvedomoval, že prijímajú zákon, ktorý sa stane súčasťou historickej až filozofickej výbavy vznikajúcej nezávislej Slovenskej republiky. Na začiatku deväťdesiatych rokov totiž postoj slovenskej verejnosti k SNP vôbec nebol jednoznačný. Značná časť spoločnosti ho považovala za komunistický prežitok, rušili sa ulice SNP, dokonca pôvodný Most SNP premenoval bratislavský magistrát na nič nehovoriaci „Nový most“. Napokon, dnes by mnohí radi zabudli, ako vtedy hlasovali. Zákon o štátnom sviatku Výročie Slovenského národného povstania odmietli kompletne kluby KDH a SNS. Proti zákonu hlasoval nielen Ján Slota, Ján Čarnogurský či spomínaný Anton Neuwirth, ale aj František Mikloško či budúci premiér Mikuláš Dzurinda a budúci eurokomisár Ján Figeľ. Zdržali sa Pavol Hrušovský, Ladislav Pittner aj Ľudovít Černák. Príjemne prekvapilo HZDS, ktoré si až na drobné výnimky ako Augustín Marián Húska návrh osvojilo. Jeho prominentní predstavitelia ako Katarína Tóthová, Tibor Cabaj, Vladimír Bajan, Arpád Matejka, Ladislav Polka, Ivan Laluha či František Gaulieder hlasovali za. Kuriozitou bolo správanie predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča, ktorý síce bol v rokovacej sále, ale nehlasoval. Ďalší ako Vladimír Mečiar, Milan Kňažko, Štefan Kvietik, Anton Hrnko či Jozef Prokeš hlasovali nohami – nezúčastnili sa, hoci poslanci za SNS Prokeš a Hrnko krátko predtým vystupovali v rozprave. Predstavitelia maďarských strán boli rozdelení. Béla Bugár, Ernö Rózsa či Arpád Duka-Zólyomi hlasovali za, kým Pál Csáky sa zdržal. Zo 128 prítomných poslancov bolo proti alebo sa zdržalo 38. A tak sa štátny sviatok Výročie SNP po prvýkrát oslavoval v prvom roku nezávislej Slovenskej republiky a predurčil tým jej charakter. A keď o rok neskôr pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania bol už Pavol Kanis ministrom obrany a do Banskej Bystrice prišli desiatky prezidentov, ministrov obrany, diplomatov, vrátane vtedajšej veľvyslankyne USA pri OSN a neskoršej šéfky americkej diplomacie Madeleine Albrightovej, začalo byť Slovensko pred svetom konečne hrdé na svoj epochálny čin a námietky voči SNP sa stali okrajovými názormi, ktoré už nikdy nedostali takú šancu ako počas horúcej jesene 1992. Preto si treba v tejto súvislosti pripomenúť argumentáciu vtedajších politikov i akademikov, aby sme pochopili, o čo sa tu zviedol zápas.
O tom, že spoločnosť vnímala túto tému ako dôležitú, svedčí aj fakt, že do termínu hlasovania 29. septembra 1992 bolo do Slovenskej národnej rady doručených 120 podporných stanovísk a petícií. Už tu sa začal konflikt vo vnútri historickej obce. Historici ako Ľubomír Lipták, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec či Katarína Zavacká zverejnili 7. septembra 1992 vyhlásenie, v ktorom podporili ustanovenie 29. augusta za štátny sviatok. Naopak ich kolegovia Ladislav Deák, Imrich Kružliak, Robert Letz, Ivan Mrva či Peter Mulík označili prijatie takéhoto návrhu za „predčasné“. Prikláňali sa skôr k tomu, aby sa štátnym sviatkom stal 19. september 1848, kedy Ľudovít Štúr vyhlásil nezávislosť Slovenska. Tento návrh znie na prvý pohľad logicky (to, že medzi štátnymi sviatkami chýba dátum zviazaný so štúrovským hnutím považujem za chybu), ale nemožno zabúdať, že išlo o neoľudáckych historikov, ktorí za slovami o „hlbšom posúdení“ Povstania skrývali svoj odpor k nemu.
•
Politickým lídrom odporu voči prijatiu zákona o štátnom sviatku SNP bol spomínaný otec Anny Záborskej, čestný predseda KDH Anton Neuwirth. Bol to výnimočný muž neobyčajne pevného charakteru, ktorého nezlomilo ani dlhoročné väzenie (za svoje kresťanské presvedčenie bol v roku 1953 odsúdený za „velezradu a špionáž“ na dvanásť rokov ťažkého žalára). Musím povedať, že aj na mňa zapôsobila jeho dnes už zriedkakedy vídaná kultivovanosť, tolerancia, povedal by som, že až „prvorepubliková noblesa“, s akou viedol rozhovory. Nečudo, že ho KDH v roku 1993 navrhlo za prezidenta republiky. Ale nesmieme zabúdať, že popri tomto všetkom bol Neuwirth ako veľvyslanec pri Svätej stolici duchovným otcom Vatikánskych zmlúv a mal v úcte Jozefa Tisa, ktorý pre antifašistov, humanistov a demokraticky zmýšľajúcich ľudí navždy zostane masovým vrahom a vojnovým zločincom. S týmto vedomím treba pristupovať k jeho argumentom, ktoré predniesol 29. septembra 1992 na pôde Slovenskej národnej rady.
Neuwirth bol lekár, nie historik, ale táto kotlebovská výhovorka nemôže slúžiť na ospravedlnenie jeho viacerých zavádzajúcich tvrdení. Čestný predseda KDH sa pokúsil dokázať, že povstalci boli po vojne získaní do služieb armády a štátnej bezpečnosti a z tejto pozície mučili ľudí v komunistických žalároch. Ale to je obludná lož. Každý, kto v Slovenskom národnom povstaní niečo znamenal, v päťdesiatych rokoch buď odvisol alebo sedel vo väzení. Na Slovensku (na rozdiel od Česka) mal totiž komunistický teror aj národnostný rozmer, a tak nielen nacionalisti, ale prakticky každý, kto sa usiloval o emancipáciu národa, bol obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“ – do tejto definície sa zmestilo naozaj všetko. Tí, ktorí týrali, sa naopak na Povstaní nikdy nezúčastnili. Buď na hrdinov SNP žiarlili (ako Viliam Široký) alebo sa Povstanie pokúsili vykresliť ako zradu na exilovom vedení Česko-Slovenska, ktoré udalosti v Banskej Bystrici nemalo pod kontrolou. Nečudo, že proti týmto Neuwirthovým slovám najostrejšie vystúpil poslanec za HZDS Radomír Žingor, syn hrdinu SNP, statočného partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, popraveného v decembri 1950 za to, že odmietol komunistický režim. „Neviem a nechcem potlačiť pohnutie,“ povedal so slzami v očiach. „No neuznať Slovenské národné povstanie za štátny sviatok Slovenskej republiky by znamenalo poprieť historické právo národa na slobodu a demokraciu,“ vyhlásil za búrlivého potlesku snemovne.
Asi najnehoráznejšou časťou Neuwirthovho prejavu bol návrh na vybudovanie spoločného cintorína, na ktorom budú vedľa seba ležať gardista i povstalecký vojak. Neviem, či túto demagógiu vyslovil zámerne alebo z nevedomosti, ale činnosť gardistov nemožno klásť na úroveň bojujúcej armády, tak ako zločinca nemožno klásť na rovnakú úroveň ako bezúhonného človeka. Keď Neuwirth tvrdí, že „ak by sme vyhlásili 29. august za štátny sviatok, raz navždy by sme priznali klady obrany mravných a národných hodnôt jednej strane a druhu by sme bezvýhradne zatratili“ – nechápe, že o to ide. Boj za slobodu a proti fašizmu nebol bojom jednej pravdy voči druhej pravde, ale – poviem to tak, aby tomu kresťan rozumel – bojom dobra proti absolútnemu zlu. Ciele fašizmu nesmieme nikdy relativizovať. Ak Záborská, ktorá (a na to pozor) sa dištancovala len od zmierenia so súčasnými neonacistami, chce nadviazať na tento parlamentný prejav svojho otca, tak jej treba rázne odpovedať, že tadiaľto vlak nejde. Ak je pre Neuwirtha SNP „sviatkom pre bohov vojny“, pre nás je to sviatok slobody, emancipácie a demokratických koreňov štátnosti. Zmieriť sa s tými, ktorí tento civilizačný zápas prehrali, je možné len vtedy, ak uznajú svoju porážku, svoje omyly a svoje zločiny. Slovenské národné povstanie je stály zdroj nášho národného sebavedomia, organická súčasť nášho historického vedomia a takéto epochálne dejinotvorné udalosti so svojimi základnými východiskami a cieľmi nemôžu podliehať zásadnej revízii.
Odporcovia návrhu povýšiť 29. august na štátny sviatok boli vrcholne nepresvedčiví. Asi najbizarnejší návrh predniesol poslanec za HZDS Ján Fekete, ktorý navrhol, aby bol za štátny sviatok radšej vyhlásený 8. február 1627, kedy bol v banskoštiavnickej bani „po prvý raz v dejinách ľudstva použitý pušný prach na mierové účely“. Poslanec Ján Slota tvrdil, že práve dostal telegram, v ktorom jeho volička kvíli: „Na kolenách prosíme, SNP za štátny sviatok nechceme!“ Na to zakontroval prvý podpredseda SNR Peter Weiss, ktorý prečítal list od predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generála Jána Husáka. „V mene 20 tisícov odbojárov vás prosím vyjadriť našu žiadosť a túžby, aby Slovenská národná rada schválila deň 29. august za štátny sviatok Slovenskej republiky. Bolo by to najvyššie ocenenie nášho ľudu za spontánne vystúpenie v Slovenskom národnom povstaní v boji proti fašizmu, okupácii Slovenska, a za tých, ktorí položili svoje životy za našu slobodu, demokraciu a mier.“
Jeden z najsilnejších prejavov predniesol poslanec za SDĽ, spisovateľ Ladislav Ballek: „V Slovenskom národnom povstaní spoznávam celú našu vtedajšiu krajinu, jej minulosť, tamten čas, kultúru, politiku a mentalitu ľudí. Ocitli sa v jednom ohni, ohnisku v okamihu, čo sa u nás zriedkakedy stáva, naozaj zriedkavo sa nám to stáva jedným celkom. A akú to malo silu! A dalo nám, budúcim, hneď dve lekcie. Vojenskú a morálnu,“ povedal a pokračoval: „O našich spojencoch si ilúzie robiť nemôžeme. Neprídu, keď pomoc potrebujeme, a prídu, keď nechceme. A ešte predtým nás nezabudnú vydierať. Sme buď nesamostatní alebo osamelí.“ Napokon na margo čestného predsedu KDH Neuwirtha poznamenal: „Áno, v povstaniach nehynú len ruže, v revolúciách nevytínajú len ľalie, ale aj celé rody s ľaliami. Je to trpké, bolestné, komplikuje to našu vnútornú potrebu prijať, vlastné dejiny bez zvyšku a jedinej výhrady. Ale takých dejín niet. Ako niet, pokiaľ viem, jediného národa, ktorý by zapochyboval o svojom boji za slobodu, za potrebu byt, trvať a pokračovať, byť a vynútiť si do budúcnosti tú rovnosť medzi rovnými, bez ktorej akoby ho ani nebolo.“
SNS ústami Jozefa Prokeša odmietla „oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu“, čím potvrdila, že v tom čase stála na tých istých pozíciách ako dnes Kotlebova ĽSNS. Lebo považovať okyptený vazalský útvar existujúci z vôle Hitlera za vlastný štát môžu naozaj len neoľudáci. A na dôvažok, priblížim ešte jeden prejav: „Každý rok si koncom augusta pripomíname výročie, ktoré napriek rôznym premenám spoločnosti zostáva natrvalo svetlým bodom našich novodobých dejín. Náš národ svojím činom upútal pozornosť Európy a dokázal, že humanitu, slobodu a demokraciu stavia nad všetky ostatné hodnoty. Odmietol život podriadený lži o iných národoch a nenávisť voči nim. Prihlásil sa k pravdivému pohľadu na svet okolo seba a postavil sa po boku tých, ktorí čelili najväčšiemu zlu ohrozujúcemu cele ľudstvo.” Tieto slová odzneli na oslavách SNP rok predtým, 29. augusta 1991, a predniesol ich vtedajší predseda vlády SR Ján Čarnogurský. O to väčšie prekvapenie bolo, že po týchto úctyhodných slovách hlasoval proti SNP ako štátnemu sviatku.
•
Podčiarknuté sčítané, pani Záborská otvára Pandorinu skrinku. Tento národ je dávno zmierený so Slovenským národným povstaním, ba čo viac, je na neho hrdý a ísť proti tejto tradícii by znamenalo, že kresťanská demokracia sa nechce zmieriť s národom, ale s fašistami. A to je cieľ, pri ktorom jej nikto príčetný nebude asistovať. Zvlášť, ak sa nevie zmieriť s liberálmi, s ateistami či s feministkami, ale s gardistami jej to ide akosi prirodzenejšie.
Dramatik Ján Palárik vo svojej klasickej veselohre Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch z roku 1862 rozvinul základnú myšlienku, že vlastenectvo nie je mysliteľné bez lásky k ľudu. Pomyslime si, koľko nacionalistov neustále vzýva mantru o „jednote národa“, a pritom väčšinu jeho príslušníkov nenávidí. Režim z rokov 1939 – 1945 vzýval „slovenskú totalitu“ a zakazoval rôznorodosť. Zakazoval dokonca aj úplné nezmysly ako spievanie českých pesničiek alebo trampovanie vo voľnej prírode. Postoj k tomuto obdobiu slovenskú spoločnosť nerozdeľuje, ako tvrdí poslankyňa Záborská. Väčšina príčetných ľudí v tom má jasno a klérofašizmus odmieta. A aj kresťanskí fundamentalisti by si mali rozmyslieť, či sa chcú hlásiť ku katolíckemu disidentovi a účastníkovi SNP Silvestrovi Krčmérymu alebo k vojnovému zločincovi a kolaborantovi Jozefovi Tisovi. Oboje totiž nejde.