Komu patrí November 1989

Eduard Chmelár píše ve svém komentáři o tom, komu vlastně patří dnešní výročí Sametové revoluce a kdo jsou jeho skuteční nepřátelé.

Výročia Nežnej revolúcie na Slovensku vždy, minimálne od Mečiarovej éry, lákali k protivládnym protestom. Každá opozícia vždy mala pocit, že jej vláda november 1989 ukradla alebo chce ukradnúť. Takýmto spôsobom sa usilovali upútať na seba mediálnu pozornosť všetci politici, ktorí sa drali k moci – ešte minulý rok aj tí, ktorí dnes sedia vo vláde. Je to teda ikonický dátum, ktorý bude vždy svojím charakterom Dňa boja za slobodu a demokraciu lákať k demonštráciám. Nikto nechodí protestovať na Sviatok Cyrila a Metoda alebo na Deň víťazstva nad fašizmom, ale keď sa povie 17. november, znamená to, že v hlavnom meste bude nahlásených hneď niekoľko demonštrácií. Nie je to inak ani tento rok. Dnešné protesty sú však v niečom predsa len odlišné.

Po prvý raz ich v masovom meradle organizujú ľudia, ktorí sa o tomto sviatku vyjadrovali buď pohŕdavo alebo ho odmietali vôbec. Neonacisti sa spojili s komunistami (nie s tými, ktorí sa rozutekali do pravicových strán, ale s originálnou KSS) a k nim sa pridali marginálne skupinky nepríčetných podivínov ako je napríklad Občiansky tribunál, ktorí bežne na svojich zhromaždeniach vrieskajú, že všetko je nelegálne, preto preberajú moc, vyhlasujú trest smrti a kade komu sa vyhrážajú defenestráciou – to len na ilustráciu, s kým máme dočinenia. Samozrejme, mnohí účastníci takýchto zhromaždení sa bránia tým, že oni nie sú žiadni fašisti, ani násilníci, ale nespokojní alebo zúfalí ľudia, ktorí už nevedia, čo majú robiť – a ja rozumiem ich pocitom, ale nemôžem schvaľovať účasť na podobnom type akcií, ktoré nikam nevedú. Týchto nespokojných občanov čiastočne ospravedlňuje to, že boli podvedení. Oni očakávajú novú revolúciu, pričom netušia, že sú len obeťou politických hier niektorých okrajových strán a solitérov, ktorí sa potrebujú zviditeľniť a živia v naivných ľuďoch  dobrodružnú ilúziu o prevrate.

Celý hurhaj okolo 17. novembra by nestál za pozornosť, keby sa k nemu na poslednú chvíľu nepridala kedysi najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD. Mobilizáciou svojich voličov môže výrazne zvýšiť účasť na takýchto protestoch, ale to je asi tak všetko. Smer-SD sleduje v tejto hre svoje vlastné ciele. Predovšetkým potrebuje odpútať pozornosť od kriminalizácie svojich ľudí, ktorá má tvrdý dopad na preferencie tejto strany. Tie sústavne klesajú a v poslednom prieskume sa nebezpečne približujú k hranici zvoliteľnosti, čo môže viesť až k zániku tohto zoskupenia – čiže k podobnému osudu, ktorý postihol skorumpované politické subjekty SDKÚ a HZDS. Robert Fico navnadil emóciami vybičované davy na referendum o predčasných voľbách, no ako skúsený politik nemôže veriť tomu, že sa to podarí. Problémom totiž nie je získať potrebný počet podpisov, ale zabezpečiť účasť nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov tak, aby bolo referendum platné. Navyše, referendum má v našom právnom poriadku len odporúčací charakter a viacerí politici vládnej koalície sa už vyjadrili, že by jeho výsledok neakceptovali.  Rebélia nemá ani jasné požiadavky – časť ľudí ide protestovať proti noseniu rúšok, časť proti očkovaniu, časť proti núdzovému stavu, časť proti samotnému premiérovi Igorovi Matovičovi. Kto pozná teóriu revolúcie vie, že to nemá ani jeden zo znakov spĺňajúcich kritériá nejakej systémovej zmeny.

Tu by sme mohli charakteristiku týchto protestov opustiť. Čo ma však osobitne hnevá, je zneužitia mena Alexandra Dubčeka predstaviteľmi strany Smer-SD, ktorí sa najprv chcú zísť pri jeho soche a odtiaľ ísť na spoločný protest s kotlebovcami a ďalšími. Je to nehanebnosť, voči ktorej by mala protestovať predovšetkým Dubčekova rodina, ktorá by mala strážiť a niesť jeho odkaz. Alexander Dubček ako priamy účastník Slovenského národného povstania by sa nikdy nezúčastnil na takejto demonštrácii a nikdy by nedovolil, aby bolo jeho meno akýmkoľvek spôsobom spájané s neonacistami. Práve takíto pohrobkovia ľudákov ho pred tridsiatimi rokmi vypískali v jeho rodnom Uhrovci, lebo sa odmietal viezť na vlne nacionalizmu a šovinizmu. Je to zneuctenie a pošpinenie všetkého, čo Dubček znamenal, jeho pamiatky a jeho hodnôt. Smer-SD pri svojom politickom páde stráca akúkoľvek dôstojnosť a opustený demokratickými stranami sa spolieha už len na skompromitované a fašizoidné sily, ktoré ho strhávajú čoraz hlbšie do bahna, z ktorého sa už nevyškriabe. Je to agónia moci a veľmi smutný koniec strany, ktorá určovala vývoj v štáte, no dnes má menej percent ako Kotleba a pre svoju záchranu je ochotná schovať sa pod jeho krídla.

Z uvedeného jasne vyplýva, prečo napriek nespokojnosti s Matovičovou vládou na dnešné demonštrácie rozhodne nepôjdem. Ja som si s náckami nesľúbil lásku a ak sa chce niekto zjednocovať práve s nimi, tak je totálne dezorientovaný – historicky, hodnotovo a možno aj charakterovo, keď nechápe, že zo spolupráce s neonacistami nikdy nič dobré nemôže vzísť. To však neznamená, že nemám pochopenie pre hnev až zúfalstvo ľudí, ktorých Matovičovo chaotické vládnutie a neadekvátne opatrenia priviedli takmer na mizinu. Budúca revolúcia totiž nebude revolúciou slušných a disciplinovaných, ale podvedených a ponížených. Je neuveriteľné, ako sa z ideálu nenásilia stál v priebehu troch desaťročí symbol poslušnosti a podriadenosti. Vládnuce triedy žiadajú nenásilie iba voči sebe, no neváhajú použiť hrubú silu až brutalitu voči slabším občanom i národom. Hovoria o slobode, no potláčajú sociálne práva až na úroveň útlaku. Moralizujú o slušnosti, akoby bolo slušné ukradnúť štátu energetické podniky, vziať ľuďom sociálne istoty, zruinovať sebestačné poľnohospodárstvo, ktoré nás uživilo a zanechať pre budúce generácie zničenú krajinu. Aj preto mladé poľské ženy, ktoré rozpútali najväčšie demonštrácie za posledných dvadsať rokov, kričali: „Poslušné sme už boli!“

Už som to povedal veľakrát a dnes to môžem iba zdôrazniť: Som presvedčený, že dejiny sa raz budú pozerať na rok 1989 ako na omyl. Prirodzene, nebolo omylom to, čo sme odmietli, ale to, čo sme prijali. Nebolo a nemohlo byť omylom, to, že sme nadobudli občianske práva a oslobodili sme sa z pút nenávideného a nefunkčného komunistického režimu – ale to, že sme v strednej a východnej Európe reštaurovali prežitý sociálno-ekonomický systém so všetkými chybami, ktoré už raz viedli k jeho pádu a so všetkými jeho zvrhlosťami, ktoré sme ešte nestačili zažiť. V skutočnosti zásah polície proti študentom na Národní tříde nemožno ani zďaleka nazvať masakrom, ako sa to neskôr preháňalo, a státisíce ľudí vyhnala do ulíc až zámerne vypustená dezinformácia, že pri policajnom zákroku zahynul študent Šmíd. Dnes by sme povedali, že to bol prvý hoax prvej zo série farebných revolúcií. Celý proces premeny našej spoločnosti tak od začiatku sprevádzali mýty a lži. To neznamená, že komunistický režim nebol prehnitý, dusivý a bezperspektívny. To znamená, že už v zárodku Nežnej revolúcie postavili elity svoju moc na klamstvách, do ktorých sa čoraz viac zamotávali.

 

Rozkradli nám fungujúce fabriky, rozpredali nám pôdu pod nohami a stali sa z nás podnájomníci vo vlastnej krajine, montážna dielňa pre bohatých. Hovorili nám, že máme nekvalitné potraviny a dnes nám sem vozia druhoradý odpad, ktorý by na západe nežrali ani psy. Poukazovali na drobnú korupciu straníckych funkcionárov, pričom taká obrovská miera korupcie ako dnes tu v živote nebola. Pripomínali nám, že nebolo dostať banány a toaletný papier, dnes si ich dôchodcovia nemôžu dovoliť kúpiť a toaletný papier si musia nosiť do nemocnice. Bedákali, koľko pamiatok sa za bývalého režimu zbúralo, ale to, čo nestačili zničiť komunisti, dorazili developeri. Tárali čosi o duchovnej obrode, hoci takú demoralizovanú spoločnosť sme tu nemali od čias protihabsburských stavovských povstaní. Mali sme špičkové školstvo, ktoré dnes upadá, boli sme kultúrnou krajinou, ktorú dnes ovládol brak a tento režim nedokázal za tridsať rokov postaviť ani zlomok bytov pre mladé rodiny aké normalizačný režim za dvadsať. Máte slobodu prejavu, ale nikto vás nepočúva, môžete slobodne cestovať, ale nemáte za čo, môžete slobodne voliť, ale nič podstatné sa tým nezmení, lebo moc už nie je v rukách politikov, ale korporácií a finančných skupín. K tomu prirátajme milióny exekúcií, otrocké pracovné podmienky najmä v juhokórejských firmách na Slovensku, štrukturálnu nezamestnanosť a prehlbujúcu sa environmentálnu krízu. Obhajovať súčasný režim s takýmito výsledkami sa nedá bez pocitu trápnosti. Výročie Nežnej revolúcie by nás malo vyzývať na vzburu, nie na oslavu. Odpor však už v súčasnosti nestačí, potrebujeme aj stratégiu.

Ak si toto všetko uvedomíme, potom včerajší prejav prezidentky republiky Zuzany Čaputovej nemôžeme hodnotiť ako prejav spájajúci spoločnosť, ale ako defilé prázdnych slov z inej planéty. Mne najviac pripomínal sterilné novoročné prejavy Gustáva Husáka na konci jeho éry. Hlava štátu, ktorá vyzýva na oslavy nadobudnutia slobody a vďaku tým, ktorí sa o to pričinili, akoby nechápala, čo sa v spoločnosti deje, že tá nemá náladu na partizánske spomínanie, ale na hlbokú sebareflexiu. A už úplne ma posadila jej veta, že ľudia musia mať pocit, že „časť svojich práv a slobôd odovzdávajú pre vyšší cieľ“. Pretože tu sa už dostala do roviny, kedy ju od Miloša Jakeša oddeľuje len úroveň prednesu. Prezidentka Čaputová je vďaka svojmu očarujúcemu prejavu mimoriadne obľúbená a už dnes má prakticky zaistený mandát na ďalšie volebné obdobie. No tento fakt svedčí skôr o nízkych nárokoch verejnosti než o kvalite výkonu jej úradu. Ak sa pozrieme na jej činnosť počas uplynulých kritických týždňov poctivejšie, odhalíme zúfalú bezradnosť ženy, ktorá sa vo svojej funkcii úplne stratila.

Prvýkrát sa s tým priznala v rozhovore pre českú televíziu CNN Prima News 28. októbra tohto roku, keď nečakane úprimne zareagovala na otázku redaktorky, či ju trápi, že v čase koronakrízy nedokáže urobiť viac – odpovedala, že s myšlienkou na to každý deň vstáva a zaspáva. V rozhovore pre český týždenník Respekt sa zasa zdôverila, že posledné týždne sú pre ňu najťažším obdobím jej mandátu. A vo včerajšom príhovore vyhlásila, že občas cíti frustráciu, že ako hlava štátu nemá právomoci na to, aby situáciu zmenila k lepšiemu. V emotívne naladených masách to môže vyvolať ľútosť, avšak človeku, ktorý pozná fakty to znie skôr ako spytovanie svedomia. Chápem jej pocity, ale nemôžem ich prijať ako ospravedlnenie jej nečinnosti. Na tomto mieste musím pripomenúť jednu dosť podstatnú okolnosť. Keď som sa uchádzal o úrad prezidenta, namietal som, že jeho právomoci nezodpovedajú najsilnejšej legitimite mandátu z priamej voľby, a preto ich treba buď posilniť alebo vrátiť volebný proces do parlamentu, lebo bez adekvátnych mocenských nástrojov je to len nákladné divadlo. Zuzana Čaputová posilnenie právomocí odmietla s tým, že hlava štátu ich má dosť. Realita je dnes taká, že súčasná prezidentka nedokáže plnohodnotne využívať ani tie právomoci, ktoré má a na niektoré vyslovene rezignovala.

V spomínanom rozhovore pre časopis Respekt síce povedala, že musí byť strážcom ústavnosti (tak jej to ukladá ústava), ale pravdou je, že je neobyčajne pasívna a že mlčala, keď Matovičova vláda šliapala po ústave a zákonoch, nezastala sa práv občanov a na výzvy, aby uchopila a začala vykonávať svoje právomoci hlavnej veliteľky ozbrojených síl sa falošne vyhovárala sa, že na to nemá oprávnenie, hoci viacero ústavných právnikov poukazuje na opak. Jej slová, že sa snaží byť v týchto týždňoch „maximálne užitočná“, znejú ako kŕčovitý vtip. Musí to byť veľmi namáhavé nič nerobiť a predstierať činnosť, musí to byť hotové peklo snažiť sa vykazovať nejakú aktivitu a vedieť, že je to len kamufláž. Ale jej hlavnou úlohou, pre ktorú si ju občania zvolili a za ktorú dostáva viac ako 14 000 eur mesačne, naozaj nie je sú rozhovory s dôchodkyňami o bryndzových haluškách cez skype. Nie je to kráľovná, nie je to Miss Slovenska, je to prezidentka republiky, ktorá má ako súčasť výkonnej moci svoje ústavné povinnosti. Pohľad na to, ako nevie alebo nechce tieto právomoci uchopiť, je naozaj zúfalý. Nehovoriac o tom, že prezidentka úplne zle vyhodnocuje problém, ak si myslí, že polarizáciu spoločnosti spôsobujú len dezinformačné médiá a že spoločnosť zjednotí vľúdny tón, ktorý sa ani len neobtrie o podstatu problému, aby nedajbože nevyznel jasne.

Je veľmi dôležité (to je obľúbený výraz prezidentky Čaputovej), aby sme vnímali pocity tých, ktorí sa cítia po troch desaťročiach transformácie spoločnosti ako porazení. Nemožno sa im čudovať, že stratili vieru v ideály pravdy, lásky, slušnosti a nenásilia, keď živoria na okraji spoločnosti a režim im nič nedal. Boli trpezliví celú generáciu a dnes sú zatrpknutí, rozhnevaní a majú toho dosť. Je strašné, ak sa im vládna moc vopred vyhráža vodnými delami, nazýva ich luzou a myslí si, že si ich udobrí otvorenými kostolmi a fitness centrami, čo je ešte hlúpejší nápad ako keď komunistická nomenklatúra púšťala ľuďom počas Sviečkovej manifestácie v roku 1988 Angeliku, aby ich udržala doma. Už som vysvetlil, prečo nemôžem ísť na spoločné rande náckov a komunistov, ktorí vyzývajú do boja za slobodu pod spoločným heslom „My tam budeme!“ To je niečo tak absurdné a drzé, ako keby SaS alebo nejaká iná neoliberálna strana organizovala na 1. mája demonštráciu za flexibilitu Zákonníka práce. Okrem toho sa nemienim primiešať medzi bláznov bez rúšok, lebo na rozdiel od nich považujem takéto správanie za nezodpovedné, sebecké a potenciálne nebezpečné. Ale spôsob, akým na nich reaguje druhá strana, je neobyčajne namyslený až bezočivý.

Keď si dnes otvorím Denník N, cítim sa, akoby som čítal Rudé právo pred 31 rokmi. Toľko propagandy, strašenia, vyhrážok, vyhlásení a smiešnych varovaní pred nejakou demonštráciou chrlil len normalizačný režim. Až ma striaslo pri tých zväzáckych výkrikoch liberálnych politikov „Vám november nepatrí!“ Akoby mali v spoločnosti zakotvenú nejakú vedúcu úlohu podobne ako pred rokom 1989 KSČ… Naozaj? Už sme tam? Pri rozdeľovaní občanov na uvedomelých a protirežimové živly? Ešte pridajte „Republiku si rozvracať nedáme!“ a budem mať dokonalé deja vu. Podobný závan zväzáckej horlivosti cítim aj zo slov predsedu strany Spolu: „Keď sa v utorok budete dívať aj na vrieskajúcich chuligánov, môžete trochu postrašiť svoje deti. Takto dopadnú tí, ktorí opovrhujú vzdelaním.“ Akoby to nebol tento režim, ktorý zanedbal výchovu a vzdelanie… Toto nie sú žiadni strážcovia revolúcie. Práve proti takýmto arogantným darebákom opitým vlastnou mocou a dusiacim dialóg sme vtedy vyšli do ulíc. Dialóg – to bola prvá požiadavka revolúcie. No keď lídri protestov dostali namiesto dialógu prekvapujúco rýchlo moc, na dialóg okamžite zabudli a začali sa správať ako víťazi. To isté sa stalo na globálnej úrovni, keď sme sa po euforickom skončení studenej vojny zrazu dozvedeli, že sme nechceli mier, odzbrojenie, rozpustenie vojenských blokov a priateľstvo medzi národmi, ale kapitalizmus, imperiálne vojny, masívne zbrojenie, NATO, viac nepriateľov a novú železnú oponu s Východom.

November 1989 patrí každému, kto verí v jeho ideály, kto verí v dialóg, nenásilie a toleranciu, kto bojuje za slobodu a demokraciu nie pre seba, ale pre svojich oponentov, lebo bez toho je bezcenná – ako nás učil Erich Fromm. Každý má právo v tento deň demonštrovať a rovnako každý má právo nezúčastniť sa na tejto demonštrácii a nebyť za to urážaný ako zradca. Ak sa vládna moc vyhráža, že dnešnú demonštráciu rozpustí ako nezákonnú z dôvodu epidemickej situácie, tak tento dôvod na to rozhodne nestačí – inak mala rozpustiť aj včerajšiu spomienku na Nežnú revolúciu pred Univerzitou Komenského, na ktorej sa zúčastnili desiatky ľudí. Táto spoločnosť stráca slobodu. Ale dnes ju nestráca kvôli okrajovým skupinám fašistov a komunistov, ktorí sú chorou reakciou na neriešené problémy. Stráca ju kvôli tým, ktorí nahradili demokraciu oligarchiou a slobodu hierarchickou byrokratickou štruktúrou. To sú nepriatelia, ktorí udusili étos Nežnej revolúcie.

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.