František Škvrnda st. ve své dvojdílné eseji sleduje problémy slovenské levice od roku 1990 až po současnost, kterou považuje za kritickou a volající po levicových řešeních.  Publikujeme druhé pokračování.

První část eseje je zde

O vybraných aspektoch pôsobenia slovenskej ľavice od roku 1990

O niektorých špecifických podmienkach pôsobenia slovenskej ľavice

Pozícia slovenskej ľavice je špecificky sociálne-demograficky determinovaná. Ide najmä o to, že na Slovensku je početná maďarská menšina. Aby sme zostali pri objektívnych ukazovateľoch, použijeme údaje zo sčítania obyvateľstva, ktoré sa uskutočnilo k 21. máju 2011. Podľa neho sa na Slovensku prihlásilo 8,49 % obyvateľstva k maďarskej národnosti (458 467 osôb). Štatistický úrad uvádza, že v roku 2019 to bolo 8,25 % (450 122 osôb), teda došlo k určitému poklesu. V dôsledku pôsobenia viacerých politických strán orientovaných výlučne alebo prevažne na obyvateľstvo maďarskej národnosti, sa však medzi ním menej volia ľavicové subjekty. Vo voľbách v roku 2020 sa prvýkrát v existencii samostatnej SR nedostali do parlamenty strany orientované na obyvateľstvo maďarskej národnosti.

Chúlostivým problémom SR je aj rómske obyvateľstvo. Pri sčítaní v roku 2011 sa k rómskej národnosti prihlásilo len 105 738 obyvateľov (2,0 %). V roku 2019 sa podľa Atlasu rómskych komunít odhadoval počet Rómov na Slovensku na 440 000 osôb (8,06 % obyvateľstva). K svojmu pôvodu sa teda hlási iba asi štvrtina Rómov. Existujú rôzne výhrady voči správaniu rómskeho obyvateľstva, čo využívajú najmä pravicoví radikáli. Zdôrazníme, že Rómovia na Slovensku sa stali obeťou zmien po roku 1989 a neoliberálny kapitalizmus ich sociálno-ekonomicky i morálne naďalej devastuje. Rómske politické strany nemajú potenciál dostať sa do parlamentu. Vo voľbách sa viackrát objavili rôzne dohady o kupovaní rómskych hlasov, ktoré však nemali masový rozsah a výsledky volieb neovplyvnili.

Procesy v národnostno-etnickej štruktúre Slovenska predstavujú zložitú a viacrozmernú problematiku, na ktorých obsah i formu sú rôzne názory. Uzavrieme to všeobecne len záverom, že to objektívne môže uberať hlasy ľavicovým stranám.

Špecifickou reakciou na existenciu strán orientovaných na maďarské obyvateľstvo je aj pôsobenie slovenských národne orientovaných strán, ktoré však vedú boj o hlasy voličov medzi sebou navzájom. Za najstaršiu stranu na Slovensku sama seba označuje Slovenská národná strana, ktorá síce vznikla v marci 1990, ale hlási sa k myšlienkovému odkazu historickej Slovenskej národnej strany pôsobiacej v rokoch 1871 – 1938. Niektoré z národne orientovaných strán vo svojich volebných cieľoch prezentujú aj sociálne aspekty, čím určitým spôsobom tiež uberajú z hlasov pre ľavicu. Paradoxom týchto strán je, že v parlamente neboli zastúpené častejšie ako strany zamerané na maďarské obyvateľstvo a to v roku 2002 a 2012.

Na Slovensku sa nepresadili Zelení, ktorí sú spravidla spojencami ľavice. V roku 1990 sa dostala Strana zelených (do roku 1991 súčasť česko-slovenskej Strany zelených) do SNR (kvórum bolo len 3 %) a v roku 1994 to bolo v rámci koalície Spoločná voľba. Potom už nedosiahli žiadny úspech, hoci pravidelne kandidovali do volieb v roku 2002 a potom ešte v roku 2012.

Podobne sa na Slovensku nevytvorila ani tradícia sociálno-liberálnych strán. Objavujú sa názory, že na túto cestu sa môže dať novo vytvorená strana Hlas-Sociálna demokracie vedená P. Pellegrinim, ktorá sa vlani odštiepila od Smeru-SD

O základných líniách vo vývoji slovenskej ľavice

V zložitom vývoji ľavicových strán po roku 1989 bolo niekoľko zlomových okolností, ktoré mali spravidla protirečivý charakter. Treba zohľadniť aj fakt, že ľavicové riešenie problémov v postsocialistickej spoločnosti bolo nevychodenou cestou, kde sa nedali uplatňovať ani vlastné skúsenosti ani skúsenosti ľavicových strán z iných štátov, či už kapitalistických alebo postsocialistických. V príspevku sa vzhľadom na jeho všeobecné zameranie nevenujeme situačným detailom, neraz aj s dramatickým podtextom, ktoré sprevádzali jednotlivé zlomy a mali na ne silný vplyv.

Pôsobenie ľavicových politických strán bolo a stále aj je konfrontované nielen s meniacou – zhoršujúcou situáciou pod tlakom ekonomického neoliberalizmu, ale patrí aj do oblasti zvláštnej pozornosti – nátlaku médií, mimovládnych organizácií i manipulovanej verejnej mienky. Situácia a vývoj často deformovane hodnotia aj rôzne zahraničné kruhy a sily.

Prvou zlomovou udalosťou bola transformácia „starej“ KSS – súčasti KSČS, ktorá sa uskutočnila ešte pred vznikom samostatného Slovenska. V októbri 1990 na zjazde v Prešove delegáti zjazdu KSS prijali zmenu názvu KSS na KSS-SDĽ (s účinnosťou od 1. decembra 1990). V novembri 1990 na 18. zjazde sa KSČS transformovala na federáciu KSS (od 1. 12. KSS-SDĽ) a KSČM. V januári 1991 ústredný výbor KSS-SDĽ rozhodol, že z jej názvu sa vynechá KSS. Zároveň sa vyhlásila preregistrácia členov do SDĽ.

V súvislosti s týmto krokom došlo k rozdeleniu ľavice na dva hlavné prúdy. Prvým bol nový, reformátorský prúd predstavovaný SDĽ, ktorý bol výrazne silnejší, ale prispôsobenie sa pomerom v kapitalistickom politickom a sociálno-ekonomickom systéme (režime) limitovalo hranice jeho možností. Druhým bol tradičný, pokračujúci od augusta 1992 po zjednotení KSS-91 a Zväzu komunistov Slovenska ako KSS. Strana sa dočkala volebného úspechu len raz – vo voľbách v roku 2002. Potom postupne slabla a v roku 2020 prvýkrát od roku 1990 nekandidovala do parlamentu.

Okrem toho vznikli aj dve podobné vedľajšie línie, ktoré sa v 21. storočí výrazne zosilnili. Prvou líniou bola snaha vytvoriť sociálnodemokratickú stranu napojenú na starú sociálnu demokraciu, bez nadväznosti na „starú“ KSS. Bolo viac pokusov vytvoriť takéto strany, z ktorých niekoľko v rôznych rokoch kandidovalo aj v parlamentných voľbách. Boli to najmä Sociálna demokracia, Sociálnodemokratická strana Slovenska, Reálna sociálnodemokratická strana Slovákov a Sociálnodemokratická alternatíva.

Situácia v tejto oblasti sa zásadne zmenila vstupom Smeru v roku 1999 na politickú scénu, ktorý sa najprv vymedzoval ako strana tretej cesty a od roku 2005 pôsobí pod názvom Smer-Socialistická demokracia. Smer postupne integroval politické strany sociálnodemokratického zamerania. Na konci roka 2004 sa s ním zlúčila aj kolabujúca SDĽ.

Druhou líniou bolo niekoľko pokusov o vytvorenie radikálnych ľavicových strán, ktoré však spravidla mali ešte menej hlasov ako KSS. Išlo najmä o Vzdor – stranu práce, ktorá sa označuje za slovenskú komunistickú a antikapitalistickú stranu. Vznikla vo februári 1998 pod názvom Béčko-Revolučná robotnícka strana a neskôr sa postupne premenovávala na Živnostenskú stranu, Socialistickú stranu občianskej slobody a stranu Sloboda. Pod názvom Vzdor – strana práce pôsobí od februára 2014.

Do tejto línie zaradíme aj stranu Socialisti.sk, ktorá vznikla v októbri 2019. Na svojej internetovej strane o. i. uvádza, že prináša „radikálnu demokratickú alternatívu voči koristníckemu kapitalizmu, ktorý ničí spravodlivosť, rovnosť i život na Zemi“. Na jej kandidátke vo voľbách v roku 2020 boli aj niektorí členovia Vzdoru – strany práce.

Treťou bola nevyhranená línia populistického smeru, ktorú predstavovalo predovšetkým Združenie robotníkov Slovenska. Vzniklo v apríli 1994 odštiepením od SDĽ a v nasledujúcich parlamentných voľbách sa dostalo do NR SR a vstúpilo aj do vládnej koalície. Kandidovalo aj v neskorších voľbách v rokoch 1998 – 2010, ale bez úspechu. V roku 2017 skončilo svoje pôsobenie.

S odstupom času sa už nedá takmer nič zistiť o Strana práce a istoty a Hnutí za sociálnu spravodlivosť, ktoré kandidovali vo voľbách v roku 1992.

Na konci tohto prehľadu uvedieme stranu Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby, ktorá vznikla tiež len v októbri 2019 a hlási sa k ľavici. Ako jeden zo svojich základných cieľov uvádza zabezpečiť pre pracujúcich dôstojné pracovné prostredie. Kontroverzné na nej je však, že nadväzuje na pôsobenie strany SKOK, ktorá v rokoch 2015 – 2017 mala názov Slovenská občianska koalícia a v rokoch 2017 – 2019 SKOK – Európski liberálni demokrati. Zakladateľom SKOKu bol J. Miškov, minister hospodárstva za stranu Sloboda a solidarita v rokoch  2010 – 2012. V podstate zo dňa na deň sa strana zmenila z liberálnej na ľavicovú, sociálnodemokratickú, za čím možno cítiť rôzne špekulácie.

Dve základné obdobia vo vývoji slovenskej ľavice

Z hľadiska pôsobenia dominujúcej ľavicovej strany možno vyčleniť vo vývoji po roku 1990 dve obdobia. Prvé je od roku 1990 (1992) do roku 2002, keď sa skončila koaličná vláda, v ktorej bola aj SDĽ, dovtedy dominujúca ľavici. Druhé obdobie začína po voľbách v roku 2002, keď sa najsilnejšou ľavicovou stranou na Slovensku stal Smer.

Politiku SDĽ napriek jej volebným výsledkom od roku 1992 do 1998 nemožno označiť z ľavicového hľadiska za úspešnú, aj keď súhlasíme s tým, že keby nebola vo vláde v rokoch 1994 – 1998, bolo by to pre Slovensko asi horšie. Potenciál, ktorý strana mala, využila veľmi málo. Prejavilo sa to aj v tom, že bolo veľa ľavicových intelektuálov, ktorí spočiatku podporovali SDĽ, ale časom sa od nej odvracali. SDĽ išla po nepreskúmanej ceste, ctila si morálku v politike (niekedy až naivne) a nekonala konfrontačne. Predstavitelia SDĽ neboli zapletení do žiadnej veľkej aféry a možno ju považovať za „najčistejšiu“ politickú stranu po roku 1989.

Protirečivým krokom v politike SDĽ bolo jej zapojenie do „parlamentného puču“ v marci 1994, keď sa vyslovila nedôvera menšinovej koaličnej vláde HZDS a SNS, po odchode časti ich poslancov. Novú koalíciu vytvorili SDĽ (29 poslancov), Kresťanskodemokratické hnutie (18) a odštiepenci z HZDS Aliancia demokratov Slovenska (8) a Alternatíva politického realizmu (10), ktoré sa neskôr spojili do Demokratickej únie (ďalej len DÚ) a odštiepenci z SNS – Národnodemokratická strana (6). Vláda mala okrem predsedu 16 členov z toho boli 6 z SDĽ, 5 za KDH, 4 za neskôr vzniknutú DÚ a 1 za Národnodemokratickú stranu.

Existovala dohoda, že vládu nepovedie ani jeden z predsedov koaličných strán. Formálne mal byť nový predseda vlády nominant SDĽ, ktorá mala najpočetnejší poslanecký klub (aj najviac členov vo vláde). Prezident M. Kováč (nie je vylúčené, že to bolo na podnet zo zahraničia) vymenoval za predsedu vlády nevýrazného J. Moravčíka (po voľbách v októbri 1994 sa vo funkciách vo veľkej politike už neobjavil) z Alternatívy politického realizmu. Po vytvorení DÚ v apríli 1994 sa stal jej predsedom. V súvislosti s týmto ale aj ďalšími udalosťami, ktoré uvádzame, možno parafrázovať výrok V. Mečiara, že ,,dnes už o pravdu vtedajších dní nikto nestojí“.

Vláda sa rozhodla, že sa uskutočnia predčasné parlamentné voľby. V októbri 1994 sa koalícia Spoločná voľba zo 4 strán vedená SDĽ, dostala do NR SR pomerne tesno. Ako štvorkoalícia musela mať najmenej 10 % hlasov a získala ich 10,42 %, teda takmer o polovicu menej ako sama SDĽ v roku 1992. V októbri 1994 sa P. Kanis (v tom čase prvý podpredseda SDĽ) vyjadril, že v marci bolo aj iné riešenie (V. Mečiar ponúkol SDĽ vytvorenie koalície s HZDS) a rozhodnutie SDĽ označil za historickú chybu. V roku 2000 P. Weiss (predseda SDĽ do apríla 1996) označil za svoju politickú chybu, že uveril výskumom volebných preferencií a súhlasil s predčasnými voľbami.

Vo voľbách v roku 1998 sa SDĽ umiestnila na treťom mieste a druhýkrát vstúpila do pravicovej koalície (niekedy sa nazývala aj „koalíciou koalícií“, lebo v nej boli dve strany – koalície a to Slovenská demokratická koalícia, ktorá ju viedla a Strana maďarskej koalície a okrem nich aj Strana občianskeho porozumenia). Pôsobenie v tejto koalícii sa stalo pre SDĽ osudné a pred voľbami v roku 2002 sa de facto rozpadla a do parlamentu sa už nedostala.

Vo voľbách v septembri 2002 sa dostali jedinýkrát do parlamentu dve ľavicové strany – Smer  a KSS, ktoré spolu dosiahli takmer 20 % hlasov. Začalo obdobie dominancie Smeru na ľavej strane politického spektra.

Smer má napriek výraznej ľavicovej orientácii spojenej aj s niektorými národnými popr. sociálno-konzervatívnymi prvkami vo svojom pôsobení viacero protirečivých momentov. Vzhľadom na čas svojho vzniku už nemusel riešiť otázku reálnej kontinuity so socializmom a komunistickou stranou, ale útoky pravicových strán v tomto ohľade naň pokračovali. Priniesol oživenie ľavicových nálad v spoločnosti, ktoré však boli vyvolané aj krutými následkami neoliberálneho kapitalizmu v 90. rokoch a na začiatku storočia.

Jednofarebná vláda Smeru v roku 2012 (jediná na Slovensku od roku 1990) z rôznych dôvodov nedokázala naplniť očakávania, ktoré mali jej voliči. Najmä pri riešení sociálno-ekonomických otázok nedošlo k výraznému posunu doľava, pričom útoky pravice voči Smeru sa stupňovali. Neúspechom pre Smer boli prezidentské voľby v roku 2014.

Po voľbách v roku 2016 došlo k vytvoreniu „pestrej“ koalície (jedna zo strán v nej sa po necelom polroku rozpadla), ktorá síce udržala moc v rukách Smeru, ale napĺňanie požiadaviek ľavicovej politiky v nej malo naďalej protirečivý charakter. Na útoky proti Smeru médiá hlavného prúdu a pravicové opozičné sily využili viacero afér, ktoré sa niektorým jej predstaviteľom a ich spojeniu s podnikateľskými kruhmi a aktivitami. Rozšírenou témou sa stala aj korupcia Smeru-SD.

Pozícia Smeru sa naďalej oslabovala, čo sa prejavilo pri vlne protestov, ktorá vznikla po zavraždení novinára J. Kuciaka a jeho snúbenice. Opozičné sily a médiá hlavného prúdu to využili na vystupňovanie útokov proti nemu, pričom sa zneužívala mantra o jeho prepojení s „mafiou“. Ďalším neúspechom  Smeru-SD sa stali prezidentské voľby v marci 2019.

Situácia v Smere-SD sa zmenila, keď po voľbách sa od neho odčlenila skupina poslancov, ktorí od septembra 2020 pôsobia ako Hlas-sociálna demokracia. Na čele strany je P. Pellegrini, ktorá sa stala preferenčne najsilnejšou politickou stranou. To je zatiaľ najvýraznejšia zmena na slovenskej ľavici po nástupe „matovičovlády“, ktorá prináša aj nové otázky.

Záverom – stále aktuálne „Čo robiť?“

Výsledky volieb na Slovensku po roku 1990 ukazujú, že počet hlasov odovzdaných pre ľavicu sa dlhodobo pohybuje v rozmedzí od pätiny do štvrtiny. Tento podiel bol v spojení s ďalšími faktormi viackrát aj vyšší, ale ak klesne pod 20 % možno hovoriť o stave krízy.

Silu ľavicovej orientácie voličov ani jedna z dvoch spomenutých dominantných ľavicových strán primerane nevyužila. Smer-SD sa však stal najúspešnejšou stranou na Slovensku od roku 1990. R. Fico ako zakladateľ Smeru-SD predstavuje symbol ľavice a je jedným z najcharizmatickejších politikov na Slovensku po roku 1990. Ide aj o jediného politika nepretržite voleného za poslanca slovenského parlamentu od roku 1992. Nikto z politikov nie je svätý, ale od čias vlád V. Mečiara v 90. rokoch sa proti nikomu v slovenskej politike neútočili politickí protivníci, médiá hlavného prúdu a mimovládne organizácie tak systematicky, nevyberane a dlhodobo ako proti R. Ficovi. Jeho výrazná osobnosť paradoxne uberá hlasy aj radikálnym ľavicovým stranám, čo pociťuje najmä KSS.

Vážnym teoretickým problémom, ktorý ma však veľký vplyv na praktickú politiku, je súčasné chápanie ľavice, resp. socializmu vo vzťahu ku konzervativizmu a liberalizmu. Okrem toho v boji o stredového voliča je pravica agresívna, bez rešpektovania morálky i práva, pričom sa snaží zahmlievať a dehonestovať tradičné ľavicové idey sociálnej rovnosti, solidarity a spravodlivosti. Ľavica od týchto hodnôt nemôže ustupovať, ale musí sa zamýšľať nad ich  „aktualizáciou“ a kultivovaním ale najmä spájať so súčasnou sociálno-ekonomickou, politickou, právnou aj kultúrnou situáciou.

Vzhľadom na charakter príspevku nebudeme robiť jednoznačné závery o aktuálnej situácii na Slovensku všeobecne i v jeho ľavici zvlášť. Podľa nás v podmienkach právno-finančno- informačnej tyranie hybridnej pravice vystupujú do popredia najmä otázky:

• Ľavicovým stranám v neoliberálnych ekonomických pomeroch uberajú na voličskej podpore koalície s pravicou. V čom je vlastne okrem zachovania podielu na moci prospech rôznych kompromisov s ňou. Možno poukázať na zlý príklad tzv. veľkej koalície v Nemecku, kde klesajú hlasy SPD oveľa viac ako CDU/CSU.
• Do akej miery je dobrou taktikou zamerať sa utilitárne na zisk hlasov širokej stredovej voličskej základne. Dôsledkom môže byť aj strata časti ľavicového elektorátu,
• Činnosť a vystupovanie vedenia ľavicovej strany, vytvorenie organizácie, ktorá dokáže prepojiť centrálu s regiónmi a vyberá dôveryhodných predstaviteľov. Ťažkosti môže vyvolávať pôsobenie „aparátčikov“, ktorí presadzujú svoje záujmy na úkor strany.
• „Profil“ (minulosť) a pôsobenie predstaviteľov strany v rôznych oblastiach. Chybou Smeru-SD bolo, že medzi jeho predstaviteľmi sa objavilo viacero „toxických“ osobností, ktoré sa vymykali z predstáv o ľavicových politikoch. V máločom sa odlišovali od pravicových politikov, čo bola ale voda na mlyn ich kritike zo strany pravice, podľa hesla v mojom oku nevidím brvno, ale vadí mi smietka v nepriateľovom. Doplníme, že primerané bohatstvo samo o sebe nie je zločinom, ale dávať ho ostentatívne najavo, nie je vhodné. Na Slovensku sa v rámci mätenia pojmov začalo používať slovo papalášizmus, ktoré je určitým eufemizmom. V skutočnosti to je arogantné veľkopanské vystupovanie spravidla osoby s malomeštiackou povahou, ktoré stupídne ukazuje „ja“ na to mám (či už ekonomicky alebo politicky) a čo si o tom myslíte. mi je srdečne jedno.
• „Podchytenie“ členskej (voličskej) základne ľavice – stále je dôležitá potreba mediálneho pôsobenia na ňu i kultivovania názorov za pomoci ľavicových intelektuálov, ktorí sú však spojení s praxou – na Slovensku nám chýba vplyvné ľavicové tlačové médium typu denníka, ale aj akademické (vedeckovýskumné) ľavicovo orientované inštitúcie („think-tanky“). Vzácnym tovarom sa stali vízie, ktoré sa dajú realizovať.
• Na koniec ide o peniaze, ktoré sú potrebné na fungovanie strany a najmä predvolebné kampane. Aké sú možnosti financovania ľavicovej politickej strany v podmienkach politického a sociálne-ekonomického systému kapitalizmu, kde sú peniaze meradlom všetkých hodnôt?

Příloha:

Poznámky

^a – od roku 1998 do októbra 2006 pôsobila ako Béčko-Revolučná robotnícka strana,

^b – na kandidátke boli aj členovia Vzdoru – Strany práce

^c – plný názov strany je Solidarita – Hnutie pracujúcej chudoby

Zoznam skratiek:

B-RRS – Béčko – Revolučná robotnícka strana

HSP – Hnutie za sociálnu spravodlivosť

JSPS – Jednotná strana pracujúcich Slovenska

ĽB – Ľavicový blok

ROSA – Robotnícka strana ROSA

RSDSS – Reálna sociálnodemokratická strana Slovákov

SD – Sociálna demokracia

SDA – Sociálnodemokratická alternatíva

SDĽ – Strana demokratickej ľavice

SDĽ (2005) – zaregistrovaná v roku 2005.

SDSS – Sociálnodemokratická strana na Slovensku

SV – koalícia Spoločná voľba

SŽS – Strana živnostníkov Slovenska

ZRS – Združenie robotníkov Slovenska