Svätý Pavol ako agitátor v boji o uznanie kresťanstva

O Badiouově ateistické interpretaci politického odkazu svatého Pavla, píše v recenzi Lukáš Perný.

Bol svätý Pavol politickým propagátorom a agitátorom kresťanského univerzalizmu? Mohlo sa stať bez majstrovského politického lavírovania svätého Pavla z Tarzu kresťanstvo iba židovskou sektou? Vytvoril svätý Pavol alternatívu k uzavretému židovskému komunitarizmu prostredníctvom kresťanského univerzalizmu? Filozofický spor medzi partikularizmom a univerzalizmom, boj o uznanie nového náboženstva, antifilozofické postoje a politický rozmer učenia svätého Pavla – všetky tieto témy ukrýva pozoruhodná kniha francúzskeho filozofa; autora, ktorý sa vo svojich prácach zaoberá otázkami pravdy, lásky, univerzality – profesora Alaina Badioua.

Badiou nachádza v svätom Pavlovi alternatívu voči partikularizmu – členstvo v Pavlvoskej komunite nie je podmienené etnicky, kultúrne či tradíciou. Komunita kresťanov je prístupná každému (otrokovi, Grékovi, Židovi, pohanovi) v závislosti od prijatia zjavenej udalosti vzkriesenia. Týmto sa podľa Badioua stáva svätý Pavol zakladateľom kresťanského univerzalizmu. Tento univerzalizmus pochádza z rýdzo subjektívnej Pavlovej udalosti – zjavenia. Zjavenie objektivizuje ako univerzálnu pravdu – teda má v princípe – ako si uvádza Badiou – antifilozofický (teologický) charakter. Subjektívnu pozíciu predkladá ako argumentáciu pre svoj radikálny postoj. Anti-filozofický charakter Pavlovej misie sa tiež prejavil v reči aténskym filozofom, kde Pavol jasne deklaruje, že sa neopiera o slová ľudskej múdrosti, ale o moc Božiu.

Svätý Pavol konsoliduje skupinu, ktorú nazýva ecclésia a ktorá podľa Badioua nesie znaky archaickej podoby tajnej organizácie: „Pravdepodobne niekoľko bratov, ktorí sú archaickou obdobou našich „súdruhov“ stratených niekde v meste“ (s. 20). Badiou Korintských prirovnáva k francúzskym odbojárom z rokov  1940-1941  a dodáva, že sv. Pavol pôsobil v predávaní odkazov podobne ako vodca strany či politického zoskúpenia. Za najdôležitejší moment považuje Badiou akt uznania historickými apoštolmi, ktorý rozhodol o osude samotného kresťanstva. Kresťanstvo sa mohlo stať (možno ak by nebolo Pavla) iba odnožou židovstva. V spore totiž bol partikulárny židovský koncept (Kristus neruší starý priestor, jeho poňatie subjektu je dialektické, zdedené tradície sú nutné) a univerzalistický Pavlov koncept (nová univerzalita nemá privilegovaný vzťah k židovskej komunite). Tým, že Jakub, Peter a Ján dali Pavlovi súhlas (mandát) šíriť misiu medzi pohanmi (pričom sebe zadali úlohu šíriť kresťanstvo medzi židmi), vytvorili súhlas k akejsi empirickej aktivistickej dualite (s. 24). Tu sa podľa Badioua ukázal skutočný jeruzalemský politický kompromis, ktorý rozhodol o tom, že sa kresťanstvo nestane „akousi židovskou sektou“ (s. 25).

Znalec Badiouovej filozofie, Michael Hauser toto dielo komentuje nasledovne:

Svatý Pavel i Karel Marx dovedli svá učení k univerzalismu… Badiou v knize o sv. Pavlovi rozvíjí základní rysy Události (její nevypočitatelnost, Pravdu, univerzalitu). Volí sv. Pavla a událost vzkříšení i proto, aby ukázal, že touto událostí se může stát i to, co není empirický fakt: Událost nemá povahu tzv. objektivní reality. Badiou přirovnává sv. Pavla k Leninovi a Lacanovi. Pavel převedl mnohoznačné Ježíšovo učení na základní body (Narození, Smrt, Vzkříšení), které umožňují, aby vznikla komunita věřících. Podobně Lenin vyvodil ze spletité Marxovy teorie, co znamená být marxistou v dané situaci v Rusku na začátku dvacátého století (vytvořit politickou stranu nového typu) a podobně Lacan ve vztahu k Freudovi (praktikování psychoanalýzy vyžaduje vznik komunity psychoanalytiků).“[1]

Podľa Hausera sa s podobným univerzalizmom stretávame v ateistickom prostredí pri Leninovi – podmienkou prijatia do komunity je uznanie udalosti revolúcie, v čom nachádza Hauser analógiu medzi kresťanstvom a komunistickým hnutím (aj komunistické hnutie totiž ruší národné, triedne či lokálne obmedzenia). Marx teoretik, Lenin praktik, kresťanstvo ako nové učenie a svätý Pavol ako politický agitátor tohto učenia – túto analógiu nachádza Alain Badiou.

Ďalšou zaujímavosťou, ktorú si Badiou všíma je manicheistický výklad radikálneho univerzalizmu, ktorý posúva Pavlove posolstvo ešte viac do radikálnejších pozícií a oddeľuje sa od starozákonného projektu. Taktiež Badiou uvádza ľavicový výklad sv. Pavla v nedokončenej tvorbe režiséra Pasoliniho (uvádza scenár pre jeho nezrealizovaný film, ktorý Pavla umiestňuje do modernej doby a antifašistického hnutia). Kniha ide skutočne do hĺbky a rozoberá ťažké filozofické otázky smrti a vzkriesenia, lásky, nádeje, zákona a sporu univerzality a partikularity.

Autori Breton a Bornkamma napísali dve knihy o svätom Pavlovi, jeden katolík, druhý evanjelik. K dvojici sa pripája svojou knihou Badiou s dodatkom: „Nech teda tvorí (táto kniha, pozn. aut.) trojuholník s ateistom“ (s. 6). Domnievam sa, že Badiouva kniha je skutočne unikátnym dielom, avšak jeho slabinou je prílišná abstraktnosť. Nuž ale, také už tie filozofické a teologické texty sú – často nečitateľné pre jednoduchšieho človeka. Pre pochopenie Badioua je nutné mať aspoň elementárne filozofické a teologické vzdelanie.

V čom je Badiouova filozofia aktuálna pre dnešok? Ponúka možné riešenie sporu medzi partikularizmom (ktorý v extrémnej podobe smeruje k izolacionizmu, separatizmu, autonomizmu, uzavretosti) a univerzalizmu (ten zase v extrémnej podobe ústi k popieraniu identít, k vykoreneniu, vyprázdnenej kultúrnej uniformite). Ako pripomína Buraj,[2] Badiou v konečnom dôsledku projektuje ako životaschopnú alternatívu víziu internacionalizmu, ktorý v porovnaní s nacionalizmom nefragmentuje, ale identitu prekonáva. Badiou nachádza most medzi univerzalizmom a partikularizmom na príklade obrany utlačovaných národov: „Obrana tejto identity je spojená s univerzálnym prvkom, a to tak, že boj za národné oslobodenie tvorí súčasť univerzálneho boja proti kapitalizmu a imperializmu[3]. Takýto partikularizmus ide ruka v ruke s konečným univerzálnym cieľom humanity. Podobné postoje zastávajú aj antiglobalisti,[4] ktorí nepopierajú vyšší humanistický cieľ, ale považujú ho dočasne (v podmienkach neoliberálnej globalizácie) za nerealizovateľný. Preto zdôrazňujú potrebu posilnenia národných štátov v boji proti nesprávnej a nespravodlivej forme kozmopolitno-trhového univerzalizmu.

Podobne uvažuje Badiou o sv. Pavlovi ako zakladateľovi univerzalizmu: „Diferencie možno prekročiť iba vtedy, keď sa benevolencia voči zvyklostiam a mienkam prezentuje ako indiferencia tolerantná k diferenciám, ktorých materiálnym dokladom je, ako hovorí Pavol len to, že tieto diferencie môžeme a dokážeme praktizovať sami“ (s. 86). Sv. Pavol nastoľuje novú univerzalitu, ktorá umožňuje tvorbu nových partikularít. Možno práve tento prístup – teda prijatie akéhosi axiologického pluralizmu (spojeného s internacionálnou víziou ľudstva, ktorá nepopiera identity národov), no zároveň sleduje vyšší humanistický cieľ v sociálne spravodlivej spoločnosti – môže byť alternatívou aj pre dnešný chaotický svet.

Odkazy:

[1] HAUSER, M.: Svatý Pavel pre ateisty. In: Deník referendum, 2010. Online: zde

[2] BURAJ, I. 2013. Politická zmena sveta podľa Alaina Badioua. In: FILOZOFIA 68/8. Online: zde

[3] BADIOU, A., 2012.  Que signifie « changer le monde » ?(1-7). Séminaires d’Alain Badiou à ľ École Normale Supérieure. Online: zde

[4] Porovnaj: BLAHA, Ľ., 2018. Antiglobalista. Bratislava: Veda.

Recenzovaný titul: BADIOU, Alain: Svatý Pavel, zakladatel universalismu. Praha: Svoboda Servis, 2010

Článek vychází ve spolupráci s webem Dav Dva.

Ilustrační fotko: Autor – By AngMoKio, CC BY-SA 2.5, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=1196825

Dočetli jste jeden z našich článků? Nezapomínejte, prosíme, na dobrovolné předplatné, které je příspěvkem k další nezávislosti a na fungování !Argumentu a také investicí do jeho budoucnosti. Více o financování zdola se dozvíte zde.