Eduard Chmelár velikonočně komentuje nový slovenský seriál Slovania. Proč ho považuje za fiasko, ve kterém nejde rozpoznat prvky života Slovanů?
O slovenskej kinematografii posledných desiatich rokov sa dá povedať, že sa konečne naučila robiť marketing, ale ešte stále sa nenaučila robiť zmysluplný, originálny a najmä pútavý príbeh. V plnej miere sa to prejavilo v „najdrahšom slovenskom seriáli“ Slovania, ktorý bol od začiatku sprevádzaný masívnou propagáciou ďaleko za hranicou etiky a vkusu (prvé nadšené recenzie vyšli v denníkoch a na spravodajských weboch už polhodinu po premiére prvého dielu a ani sa len nesnažili predstierať, že nie sú skrytou reklamou). Divácke sklamanie sa však dá prekryť reklamou len niekoľko dielov. Potom nastáva nevyhnutné vytriezvenie a bilancia. Seriál sa ešte neskončil, ale už dnes môžeme povedať niekoľko vecí.
Z hľadiska celkového výsledku to považujem za fiasko. Najväčšou slabinou seriálu nie je ani režisér, ani herecké výkony (ja naozaj neriešim zaujaté výhrady časti divákov, ktorí sú už alergickí na tých istých tvorcov), ale už tradične – scenár. Preč sú časy, keď tvorili najlepšie slovenské filmy Ivan Bukovčan, Andrej Lettrich, Tibor Vichta či Peter Jaroš – s trochou nadsádzky mám pocit, že posledné dobré slovenské filmy robil český scenárista Vladimír Körner. A ak nemáte dobrý plnokrvný príbeh, nijaká poetika vám nestačí. Film sa chcel porovnávať s Vikingami, napokon nedosahuje ani na podobný nový seriál Barbari z germánskeho prostredia.
Slovanský spôsob života som v tom nespoznal
No nie je to len umelecká úroveň, ktorá ma na tomto seriáli rozladila. Keďže sa na historické seriály a dokudrámy pozerám s miernou „profesionálnou deformáciou“ historika, vždy si všímam súlad deja, postáv a celkovej atmosféry s realitou a z tohto pokusu som úplne rozčarovaný. Poviem to takto: neviem, čo za kmeň to tam pobehoval, ale Slovania to neboli. Viem do istej miery pochopiť argument, že tvorca si prispôsobuje historický film vždy aj svojmu umeleckému zámeru, čo si vyžaduje istú mieru fikcie – aj keď moja zvyčajná odpoveď je, že neschopnosť zobraziť dejinnú udalosť verne je odrazom nízkej kvality umelca, nie látky (príkladom je Tolstého román Vojna a mier, ktorý dokázal zobraziť bitky pri Slavkove či Borodine verne, a pritom strhujúco). Viem zobrať do úvahy aj fakt, že dej sa odohráva v 7. storočí, o ktorom máme tak málo písomných prameňov, že sa popúšťa uzda fantázii oveľa ľahšie. Ale aspoň nejaké základné identifikačné znaky Slovanov a ich spôsobu života by sa mali zachovať. A tu ich nenachádzam takmer žiadne.
Od príbytkov cez výstroj až po spôsob života je to samý nezmysel. Nechcem vás unavovať detailmi – že žrec nemal vyholenú lebku, ale naopak dlhé vlasy, fúzy a bradu – že ich obydlia neboli veľké a priestranné zruby, ale malé drevozemné domčeky vyhĺbené do zeme (presne také ako vidíte v seriáli Barbari) – že bojovníci a roľníci nebývali spolu – že ich ženy sa neriadili kresťanskou morálkou (tomu by sa ozajstní Slovania naozaj smiali), ale presne naopak: muž neskúsenú pannu zvyčajne zavrhol, lebo ak ju iný nechcel, nebolo v nej niečo dobré atď. Tragédiou je, že tvorcovia sami nevedia uspokojivo vysvetliť, kam treba tento seriál zaradiť. Odmietajú označenie žánru ako fantasy, ale na odborné výhrady odpovedajú, že ich teší záujem o slovenské dejiny. Ale toto s našimi dejinami nemá nič spoločné, neprispieva to k osvete, ani k hlbšiemu povedomiu o živote našich predkov. To najcennejšie tak môže byť polemika o tomto seriáli a vysvetlenie, kto to vlastne starí Slovania boli.
Najprv by sme si mali vysvetliť, že starí Slovania majú len pramálo spoločné s modernou politickou ideológiou Slovanstva Jána Kollára. Nikdy netvorili jeden národ a nikdy sa takto prakticky neoznačovali. Ako vysvetľujem vo svojej novej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín, takto ich nazývali byzantskí a franskí autori – pravdepodobne preto, že sa obávali ich mocenského potenciálu spojeného so schopnosťou nadväzovať spojenectvá alebo vytvárať kmeňové zväzy či dokonca štátne útvary. Hovorili síce spoločným jazykom, ale ich etnicita sa vzťahovala na historické kmene, ktoré boli oveľa rozmanitejšie ako súčasné národy.
Potrebujeme zrekonštruovať zničenú staroslovanskú kultúru
Druhá vec, ktorú by sme mali vedieť je, že o živote týchto spoločenstiev vieme stále veľmi málo. Príčinu treba hľadať v tom, že doterajšie staroslovanské dejiny sa podávali širšej verejnosti mimoriadne skreslene a ideologicky minimálne v tom zmysle, akoby pred cyrilometodskou misiou nebola na našom území nijaká kultúra, akoby ju prinieslo až kresťanstvo. Faktom však je, že kristianizácia rozvrátila prastarú slovanskú kultúru, ktorá sa rozvíjala na Slovensku niekoľko storočí. Kresťanskí vierozvestcovia nariaďovali vyrubovanie svätohájov, ničenie drevených sôch a staroslovanských svätýň a vôbec likvidáciu akýchkoľvek pamiatok na pôvodnú civilizáciu. O tom, že staroslovanské zvyky tu mali hlboké korene, svedčí nielen fiasko cyrilometodských právnych predpisov, ale aj mimoriadna tvrdosť, s akou postupovala proti vyznávačom pôvodných kultov nová kresťanská moc. Ešte v 11. storočí hrozil za vyznávanie náboženstva Slovanov trest smrti, zhabanie majetku alebo predanie do otroctva. To všetko svedčí o tom, že ústup staroslovanských zvykov nebol taký rýchly a jednoznačný ako to opisuje klasická historiografia a pôvodnej kultúre našich predkov by sme mali venovať väčšiu pozornosť. Na niektorých miestach dokonca prepukali proti zavádzaniu kresťanských pravidiel vzbury, no neboli rozsiahle.
Toto si treba uvedomiť na prvom mieste: mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym výkladom našich národných dejín. On zohral významnú úlohu o tisíc rokov neskôr, no v 9.storočí to bola len jedna z kresťanských misií, ktoré k nám chodili aj zo Západu a ktoré tu nezapustili hlbšie korene. Panovníci síce z mocenských dôvodov často konvertovali na kresťanstvo, ale obyvateľstvo nie. Dokonca to neplatilo ani o všetkých veľmožoch či vojenskej družine kniežaťa. Napríklad Pribina dal síce v roku 828 postaviť v Nitre prvý kostol, sám však zostal verný viere svojich predkov ešte ďalších deväť rokov, kým sa dal v roku 837 už zosadený pokrstiť v rakúskom Traismaueri. Toto územie definitívne kristianizoval vlastne až prvý uhorský kráľ Štefan Veľký, a to dosť drastickým krvavým spôsobom. Staroslovanská kultúra a najmä duchovno mali upadnúť do zabudnutia a mali byť vymazané z pamäti národa. A treba uznať, že sa to kresťanskej hierarchii dosť významne podarilo. Ak teda chceme spoznať starých Slovanov, stále je pred nami veľmi ťažká a komplikovaná úloha zrekonštruovať ich pôvodnú civilizáciu. Zvlášť to platí o Slovensku, kde sa toho zachovalo najmenej. Nielen Poliaci a východní Slovania, ale aj Česi a dokonca Nemci (Lužickí Srbi) majú podstatne bohatšie nálezy.
A tak doposiaľ jedinou objavenou staroslovanskou svätyňou na území Slovenska je tá, ktorú našli pri záchranných prácach v Moste pri Bratislave v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Laik by to vlastne ani nezistil, boli to len nepatrné stopy – tmavé fľaky, ktoré archeologička Etela Studeníková identifikovala ako výplne dávnovekých objektov slovanského sídliska. Išlo o štyri kolové jamy z 8. storočia s ohniskom, zvieracími kosťami a črepmi. To je všetko, čo z tejto svätyne zostalo, archeológovia sa mohli oprieť len o lepšie zdokumentované identické objekty nájdené na Morave. V čase, keď ju našli, to bola len jama s odpadkami. Avšak pred 1300 rokmi to bolo tajuplné miesto izolované močiarmi, jazierkami a lesmi od okolitého sveta, kde sa dalo nerušene oslavovať slovanských bohov. Napriek tomuto fantastickému výnimočnému objavu sa štát ani len nepokúsil zachovať a skultivovať toto miesto – svätyňa bola úplne zničená novostavbou rodinných domov.
Žiaľ, toto je typický až hanebný prístup nášho nekultúrneho prostredia k vlastným koreňom. Kým Poliaci alebo Bielorusi si dokázali nádherne zrekonštruovať celé hradiská s takýmito svätyňami, my sme neprejavili záujem zachrániť ani zvyšky jedného jediného. Pred pár rokmi som tu mal na návšteve jedného britského kolegu, s ktorým som kedysi študoval na University of Warwick, a ten bol šokovaný z toho, že ešte nevidel tak „silné stredoveké kráľovstvo“ (myslel tým Veľkú Moravu), z ktorého by bolo vykopaného tak strašne málo. Nikto samozrejme nechce, aby sa tu rozmohla „politická archeológia“, aká fungovala v nacistickom Nemecku alebo po vojne v Izraeli, aby dokázala národné mýty. Náš problém je v tom, že sa u nás robia väčšinou záchranné práce (pri výstavbe diaľnice či supermarketu), pri ktorých si developeri vydobyli, že ich môžu uskutočňovať súkromné firmy, ktoré ich, samozrejme, vykonávajú rýchlejšie a – povrchnejšie. Hradisko Bojná je svetlou výnimkou a legenda hovorí, že peniaze na jej výskum sa našli tak, že vtedajší podpredseda vlády (a archeológ) Dušan Čaplovič zabezpečil, aby vtedajší premiér Robert Fico „našiel“ putinovským spôsobom na nálezisku nejakú hlinenú nádobu a bol z nej taký nadšený, že okamžite uvoľnil financie z rezervy predsedu vlády. Ale to, samozrejme, nie je systémové riešenie a slovenská archeológia potrebuje oveľa výdatnejšie financovanie. Je to minimálne tak dôležité ako záchrana kultúrnych pamiatok.
Nie Veľkonočný pondelok ale Deň svätenia jari
Pri rekonštrukcii našej staroslovanskej kultúry by sme možno mohli začať aj aktuálnym dňom. Nazývať dnešný sviatok „Veľkonočný pondelok“ považujem za historické nedorozumenie. Zvádza totiž k chybnej predstave, že je súčasťou kresťanskej Veľkej noci, hoci bol od pradávna staroslovanskou oslavou jari. Teologizovaný a zaradený do kresťanského rámca bol tento deň až o mnoho storočí neskôr (dodnes ho nepoznajú nielen v Rusku alebo Bielorusku, ale ani v USA a väčšine latinskoamerických štátov). Napokon, prekrývanie starých sviatkov a kultov novými bola bežná prax kresťanstva. V chrámoch na hornom toku Nílu som videl zničené sochy staroegyptskej bohyne Isis s dieťaťom na kolenách, od ktorej raní kresťania prebrali atribúty „nepoškvrnenosti“ a pretesali ich na oltáre Panny Márie. Ešte z prelomu 6. a 7. storočia sa zachoval list pápeža Gregora I., ktorý dával inštrukcie ako eliminovať pohanské sviatky: „Zachovajte ich slávnosti, ale nech pripadnú na dni zasvätené našim mučeníkom.“ Tak aj všetky zvyky, ktoré sa spájajú s „Veľkonočným pondelkom“ – šibačka, oblievačka, maľovanie vajíčok – spadajú do predkresťanského obdobia.
Najstaršie kraslice na Slovensku našli v slovanských hroboch zo 7. storočia. Vajce bolo u starých Slovanov vnímané ako symbol životnej sily, obnovy života, znovuzrodenia (z tohto dôvodu boli vajcia až do 11. storočia vkladané do hrobov, najčastejšie do lona zosnulého). Veľký význam staroslovanského svätenia jari zohrávala voda. Voda symbolizovala večný kolobeh života. Mala zmyť všetko negatívne, zlé, škodlivé a odniesť to svojim divokým tokom do diaľky. Obradné jarné kúpanie v rieke bolo postupne nahrádzané zvykom oblievania vodou (aj keď v niektorých oblastiach sa zachováva v podobe zvyku hádzania do rieky). Počas svätenia jari pôvodne neboli vodou polievané iba dievčatá, ale aj mladí chlapci. Oblievačke sa tešil aj prvý oráč – staršina i gazda. Rituálne bolo vodou oblievané tiež poľnohospodárske náčinie (napr. pluh). Korbáčmi sa zasa vyháňali zlí duchovia a šibali sa nimi nielen dievčatá, ale aj chlapci. V obradoch sa zdôrazňovali nielen prvky veselia a očisťujúcej radosti zo života, ale aj neviazanosti, pudovosti a erotiky. K tomu, samozrejme, patrilo aj odomykanie studničiek či pálenie Moreny, ktoré sa tu v okolí, kde žijem, zachovalo snáď už len v Kráľovej nad Váhom.
Bol by som preto rád, keby sa Veľkonočný pondelok v našom kalendári volal Deň svätenia jari alebo Deň pamiatky našich staroslovanských tradícií. Mali by sme ho zasvätiť tomu, aby sme udržiavali, pripomínali, prehlbovali a rekonštruovali naše staroslovanské korene. Nielen preto, že cesta k prírodnému duchovnu nás v čase environmentálnej krízy môže naučiť väčšej úcte k Zemi. Ale aj preto, že by sme nemali dovoliť, aby tieto tradície vymizli a vytlačili ich nejaké exportované. Viem, že pre časť žien a dievčat je skúsenosť s týmito zvykmi často nepríjemná, ale ak ich nebudeme namiesto šibania bičovať a namiesto oblievania topiť, snáď nájdeme spôsob, ako ich zachovať. Sú to totiž tradície absolútne jedinečné, nájdeme ich len u Slovákov, Moravanov, Čechov a Poliakov. Cez Slovensko dokonca prechádza kultúrna hranica medzi tradíciou šibania a oblievania. Skrývajú v sebe svoj symbolický význam posilnenia zdravia a života, boli očistnou kúrou a mágiou plodnosti, sú našim kultúrnym kódom. Je choré, ak naše deti poznajú grécku a rímsku mytológiu lepšie ako slovanskú, hoci už pred dvesto rokmi napísal básnik Ján Hollý stručné Bájoslovie pohanských Slovákov. Nezabúdajme na svoje staroslovanské korene. Bez nich strácame pre európsku civilizáciu vyššiu pridanú hodnotu a rozpustíme sa v nej ako cukor v káve.