Eduard Chmelár ve svém komentáři připomíná šedesáté výročí Gagarinova letu do vesmíru, který i dnes zůstavá apelem na lidstvo a jeho vztah k planetě Zemi.
“Prvýkrát som na vlastné oči videl, že Zem má tvar gule, obraz obzoru je veľmi zvláštny a veľmi krásny, a neobyčajne krásny je prechod od svetlého povrchu Zeme k úplne čiernej oblohe, tento prechod je veľmi jemný, má svetlučko modrú farbu … Keď som sa dostával do zemského tieňa, bol obzor iný, mal jasne oranžový pás, ktorý potom prechádzal opäť do modrej farby a znovu do farby celkom čiernej … “
Tento doslovný Gagarinov opis našej planéty, ako ju vykreslil sám slávny kozmonaut po svojom triumfálnom návrate z vesmíru, bol kedysi v čítankách. Hovorí o pohľade človeka na jeho skutočný domov. O tomto pohľade hovoria všetci kozmonauti ako takmer transcendentnom zážitku, ktorý im navždy zmenil život. Doteraz ich bolo 565. Ale len jeden bol Jurij Gagarin.
Skôr vo vesmíre ako v zahraničí
Gagarinova sláva sa nedá s nikým a ničím porovnať. Splnil ľudstvu sen. Métu, ktorú považovali všetky generácie ľudstva za nedosiahnuteľný ideál. Tak ako sa hrdinovia antických bájí stávali bohmi, tak sa tento 27-ročný mládenec s detsky nevinným úsmevom stal zo dňa na deň najuctievanejším mužom planéty. Môžete o tom filozofovať koľko chcete, špekulovať o bezpečnosti letu, pri ktorom mladý muž takmer prišiel o život, mudrovať o vesmírnych pretekoch, rozoberať všetky nejasnosti. Ale nikto nikdy nezmaže tú čistú emóciu, ktorá zaplavila celý svet. Nikoho nikdy nemiloval svet tak ako Gagarina. Vydal sa na cesty, každý sa ho chcel dotknúť, dav ho neraz takmer ušliapal. Je paradoxné, že bol najskôr vo vesmíre, až potom sa dostal po prvýkrát do zahraničia. Jeho vôbec prvá cesta viedla do Prahy („Cítim väčšie vzrušenie ako pri lete do vesmíru, ešte nikdy som nebol v zahraničí,“ vyznal sa Pražanom) a odvtedy cestoval po celej zemeguli, stretol sa s britskou kráľovnou Alžbetou II., indickým premiérom Nehrúom, Fidelom Castrom, Che Guevarom, s Násirom pózoval pred egyptskými pyramídami, navštívil Afriku, Brazíliu a všade, všade ho vítali milióny ľudí. 12. júla 1966 prišiel počas svojej dovolenky aj do Košíc. Vo Východoslovenských železiarňach si vyskúšal zlievačský oblek a asistoval pri odoberaní vzorky roztaveného železa – Jurij Gagarin bol totiž vyučeným zlievačom. Vďační Košičania mu na jeho počesť postavili sochu (pomník Juraja Bartusza), na ktorej spú vyryté slová Konstantina Ciolkovského: „Zem je kolískou ľudstva, no v kolíske sa večne žiť nedá.“
Dnes však nechcem spomínať len na legendárneho Jurija Gagarina a 12. apríl 1961, ktorý pred 60 rokmi odštartoval novú éru ľudstva, dejiny kozmonautiky. Takých emotívnych pripomienok dnes nájdete v médiách mnoho. Dnes chcem hovoriť skôr o tom, kam sa uberá svetová kozmonautika. Keď Jurij Gagarin ako prvý človek v dejinách opustil Zem a obletel ju, bol vesmírny program spojený s poznávaním a pokrokom ľudstva. Dnes sa čoraz viac hovorí o ekonomickom využívaní vesmíru, o ťažbe surovín, o kolonizácii iných planét. Zdá sa, že Gagarin si tieto veci uvedomoval, pretože neskôr začal k svojim notoricky známym slovám na besedách pripájať aj túto myšlienku: „Keď som v kozmickej lodi obletel Zem, videl som, aká je naša planéta krásna. Ľudia, chráňme a rozmnožujme túto krásu, ale neničme ju!!“
Rok 1961 je pre ľudstvo tým, čím pre Západ rok 1492
Lenže kým pre Sovietov bolo dobýjanie vesmíru vecou ideologickej prestíže, Američania v ňom hľadali strategickú prevahu a materiálny zisk. NASA v Kongrese USA pravidelne narážala na nepochopenie práve z dôvodu, že nevedela zdôvodniť ekonomický prínos nákladných kozmických letov. Ak sa v šesťdesiatych rokoch chvíľu zdalo, že Sovieti vesmírne preteky vyhrali, Američania ich neskôr predbehli práve svojou dravosťou či už v oblasti príprav tzv, hviezdnych vojen alebo plánmi na kolonizáciu Mesiaca a ťažbu nerastných surovín vo vesmíre. Ak sa táto filozofia nezvráti, rok 1961 sa pre ľudstvo nemusí stať tým, o čom snívali filozofi (medzníkom vo vytváraní planetárnej civilizácie), ale tým, čím bol pre Západ rok 1492 – začiatkom kolonializmu a neľútostného drancovania.
Už pred dvadsiatimi rokmi som vo svojej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva položartom napísal, že kým nenájdeme svojho globálneho Mojžiša, ktorý nás odtiaľto na kozmickej lodi vyvedie do inej Zeme zasľúbenej, mali by sme svoju planétu ako náš spoločný domov radšej viac chrániť než sa obzerať po iných svetoch. [1] Je to vec filozofického prístupu. Prešlo len pár rokov a otázka kolonizácie vesmíru sa stala jedným z ústredných bodov uvažovania najväčších mozgov súčasnej vedy a techniky. Za akéhosi proroka je v tomto zmysle považovaný Stephen Hawking, ktorú túto myšlienku najviac spopularizoval. Hawking na konci svojho života tvrdil, že máme maximálne 200 rokov na to, aby sme kolonizovali vesmír, inak zanikneme. Zároveň však varoval pred hrozbami vyplývajúcimi z rozvoja umelej inteligencie a pred potenciálnym rizikom kontaktu s inými civilizáciami. „Na opustenie Zeme je potrebný spoločný globálny prístup, zapojiť by sa mal každý. Je načase preskúmať iné slnečné sústavy. Rozšírenie sa do vesmíru môže byť to jediné, čo nás obráni pred nami samými. Som presvedčený, že ľudia potrebujú opustiť Zem. Ak ostaneme, riskujeme, že budeme vymazaní zo sveta.“ [2]
Kolonizácia vesmíru sa môže stať rezignáciou na ochranu planéty
Nie je však sám, kto k tomu nabáda. Jeden z významnejších vedcov súčasnosti, japonský fyzik Michio Kaku vo svojej knihe Budúcnosť ľudstva ani na okamih nenecháva čitateľov v ilúzii: „Môžeme akokoľvek milovať pohľad na dramatické a romantické západy slnka, vôňu čerstvého morského vetra a teplé letné dni – jedného dňa sa to všetko skončí a planéta pre nás prestane byť obývateľná. Príroda nám nakoniec prestane byť naklonená a my stratíme jej priazeň, ako ju stratili a všetky vyhynuté forma života… Buď opustíme Zem alebo zomrieme. Iná možnosť nie je.“ [3] Na ďalšom mieste spomína Isaaca Asimova a jeho víziu Galaktickej ríše a sám sníva: „Snáď je naším údelom, aby sme vybudovali civilizáciu pokrývajúcu celú Mliečnu dráhu.“ A celé to zakončuje zvolaním: „naším osudom je stať sa bohmi, ktorých sme sa kedysi báli a ktorých sme uctievali. Veda nám dá do rúk prostriedky, ktorými budeme môcť pretvoriť vesmír na náš obraz.“ [4]
Ešte ďalej ide v týchto plánoch multimiliardár Elon Musk. V roku 2014 predstavil verejnosti plán na kolonizáciu Marsu a vybudovanie tranzitného systému umožňujúceho výpravy po celej Slnečnej sústave. Chcem tam vybudovať mesto, v ktorom by mohli ľudia žiť možno už o dvadsať rokov. Nemusí byť nakoniec prvý, už teraz sa aktivizujú Číňania a niekoľko startupov chce ťažiť na asteroidoch vzácne kovy. Musk však svoje podnikateľské plány zakrýva apokalyptickými scenármi, ktoré si požičiava práve od spomínaných slávnych fyzikov: „Už skoro nastane okamih vyhynutia ľudského rodu na Zemi.“
Odmalička som fanúšik astronómie, kozmonautiky, fascinujú ma cestovanie v čase a všetko, čo je s ním spojené, vrátane sci-fi filmov a sci-fi literatúry. Problém je, že kým nechávam unášať tajomstvami vesmíru – ktorý ma napĺňa esteticky, filozoficky a v kantovskom poňatí aj spirituálne – mám obavy z toho, čo si do vnímania kozmu premietajú tí, ktorí v ňom vidia predovšetkým predmet zisku a priestor na vedenie vojen. Netvrdím, že raz ľudstvo nebude musieť opustiť našu planétu, ale nie je toto politicky, filozoficky a napokon aj morálne rezignácia na úctu k tej kolíske ľudstva, ktorú si od pradávna ctili všetky civilizácie?
So zánikom Zeme sa hrozba zániku ľudstva nezmenší
Zem je viac ako domov, je to naša podstata, je to naše hmatateľné božstvo, živý autoregulačný superorganizmus, ako to ukázal vo svojej slávnej vedeckej koncepcii James Lovelock. Bez Zeme sme ako vykorenení bezdomovci, mentálne siroty, beztvará masa vesmírnych tulákov. So zánikom Zeme sa nezmenší hrozba zániku ľudstva, len sa zvýraznia všetky neduhy, ktorých sa tu snažíme stáročia zbaviť. Je to vlastne stupídna predstava, hoci nadchýna mnohých. Čo si myslíte, že vás všetkých vezmú do raja? Bude to presne tak ako vo filme Elysium – budú extrémne bohatí, ktorí sa odtiaľto dostanú a masy extrémne chudobných, ktorí budú živoriť na preľudnenej zničenej Zemi a otročiť pre tých vyvolených. Okrem toho, podmienky života v Antarktíde sú stále neporovnateľne lepšie ako na Marse. Prečo nechce Musk kolonizovať Antarktídu? Lebo Antarktída sa nedá predať akcionárom a dopyt po Marse je vyšší.
Nezrádzajme Zem. Stále je našou úlohou číslo jeden zachrániť náš spoločný domov, našu krásnu modrú planétu. Ľudstvo bude časom celkom určite potrebovať väčší priestor a jeho rozvoj nemožno zastaviť. Ale nie je jedno, akým spôsobom sa to bude diať, či pri svojich vesmírnych cestách zopakujeme všetky chyby, ktoré nás priviedli na pokraj vyhynutia a ak do centra našich metód nepostavíme namiesto bezbrehého kolonializmu a drancovania – spoluprácu, mier a harmóniu. Gagarin nikdy nepovedal: „Choďte, obsaďte to, začnite dolovať, ťažiť, kolonizovať!“ Nie. Všetky jeho myšlienky boli venované Zemi. Dojatiu z jej krásy, jednoty a neporušenej harmónie, ktorá robí z každého človeka svetoobčana. Spomeňte si na Gagarinov chlapčenský úsmev, ktorý spojil celé ľudstvo. Tak to po tých šesťdesiatych rokoch nekazme. Možno by stačilo, aby sme začali tým, čo dnes navrhol ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ktorý pri príležitosti 60. výročia letu prvého človeka do vesmíru vyzval štáty sveta na zákaz zbraní vo vesmíre. Žiaden západný štát mu doteraz neodpovedal…
Odkazy:
[1] CHMELÁR, Eduard. Rozprava o zjednotení ľudstva. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov: Bratislava, 2001, s. 162.
[2] HAWKING, Stephen. Stručné odpovede na veľké otázky. Slovart: Bratislava, 2019, s. 159.
[3] KAKU, Michio. Budoucnost lidstva. Prostor: Praha, 2019, s. 13 – 14.
[4] KAKU, Michio. Budoucnost lidstva. Prostor: Praha, 2019, s. 28.
Ilustrační foto: Autor – Mil.ru, CC BY 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=89850665