Eduard Chmelár ve svém komentáři ukazuje, že poučením z nedávné minulosti je maximální opatrnost při hodnocení zpravodajských informací.

Sú veci, ku ktorým sa nerád vraciam, ale o ktorých musím podať svedectvo, ak nechceme, aby tí istí ctihodní luhári, ktorí nás už toľkokrát podviedli, naďalej ovládali verejnú mienku a usilovali sa o to, aby sa lož nedala rozoznať od pravdy. Píšem to najmä pre mladých ľudí, ktorí si tú dobu nemôžu pamätať, ktorí ma poznajú nanajvýš z účelovo vyrábaných predvolebných memečiek – v naivnej viere, že nezabudli myslieť a že si svoj názor na svet nevytvárajú len zo slaboduchých obrázkov.

Písal sa 5. február 2003 a americký minister zahraničných vecí Colin Powell práve prednášal pred Bezpečnostnou radou OSN „nespochybniteľné dôkazy spravodajských služieb“ o tom, že Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia: „Dovoľte mi podeliť sa s vami o to, čo sme sa dozvedeli od očitých svedkov. Máme k dispozícii informácie z prvej ruky, opisujúce továrne na výrobu biologických zbraní na kolesách a koľajniciach… Všimnite si veľký výfukový kanál. Tadiaľto vychádza plameň z motora. Zariadenie je jednoznačne určené na strely s dlhým doletom schopné preletieť 1 200 kilometrov… Tu vidíte, ako raketová brigáda rozmiestňuje odpaľovacie zariadenia a bojové hlavice obsahujúce biologické bojové látky mimo Bagdadu. Väčšina odpaľovacích zariadení a hlavíc bola ukrytá v hustom palmovom poraste. Podľa nášho opatrného odhadu má Irak zásobu 100 až 500 ton chemických bojových látok. Toto množstvo stačí na naplnenie 16 000 bojových rakiet… A toto je môj kľúčový dôkaz. Iračania nikdy neposkytli informácie o žiadnej z biologických zbraní, o ktorých vieme, že ich majú. Toto je dôkaz, nie domnienka. Toto je pravda. Všetko je zdokumentované.“

Na základe tejto vyfabrikovanej lži, ktorú generál Powell o dva roky neskôr označil za „najväčšiu škvrnu svojej kariéry“, podnikla „koalícia ochotných na čele so Spojenými štátmi útok, dobytie a okupáciu Iraku, ktorá bola v rozpore so všetkými medzinárodnoprávnymi normami. Žiaľ, hanebnou súčasťou tejto koalície sa stali aj štáty strednej Európy. Emeritný profesor slavistiky na University of Pennsylvania Peter Steiner (rodák z Prahy) demystifikoval Václava Havla, keď rozborom listu United We Stand (vyšiel 30. januára 2003 vo Wall Street Journal) dospel k záveru, že tento dokument svojím obsahom a účinkom zodpovedá Biľakovmu „pozývaciemu listu“, ktorý uverejnila 21. augusta 1968 sovietska Pravda. List podpísalo osem európskych štátnikov na čele s Václavom Havlom, žiadali v ňom amerického prezidenta, aby v mene demokracie a ľudských práv zbavil svet nebezpečenstva, ktoré predstavujú „zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna“, a vzápätí George Bush oznámil, že sa rozhodol na Irak zaútočiť, „aby rozptýlil obavy svojich spojencov“. Vtedajší slovenský premiér Mikuláš Dzurinda v emotívnom prejave vo verejnoprávnej televízii 21. januára 2003 apeloval na obyvateľstvo, aby dôverovalo „zaručeným informáciám“ našich spojencov a strašil, že „zbrane, ktorých sa Husajnov režim odmieta vzdať, sú namierené na našu civilizáciu“.

Počas mimoriadnej schôdze NR SR 6. februára 2003, keď sa rozhodovalo o tom, či naša vojenská jednotka podporí americkú agresiu, bol vtedajší podpredseda parlamentu Béla Bugár skalopevne presvedčený, že „existujú jasné dôkazy, že Irak ešte stále disponuje aj prostriedkami na ohrozenie bezpečnosti regiónu… Naďalej vyvíja a vyrába zbrane hromadného ničenia bez akejkoľvek kontroly medzinárodného spoločenstva“. Asi najtragikomickejšie vystúpenie predviedol vtedajší minister spravodlivosti a dnešný špeciálny prokurátor SR Daniel Lipšic, ktorý doslova povedal toto: „Civilizovaný svet je dnes ohrozený tým, že režim Saddáma Husajna vlastní zbrane hromadného ničenia. Svoju argumentáciu skúsim zhrnúť do jednoduchého sylogizmu. Hlavnou premisou sylogizmu je tvrdenie: Diktátorský režim vlastní zbrane hromadného ničenia. Vedľajšou premisou sylogizmu je tvrdenie: Diktátorský režim v Iraku podporuje teroristické skupiny a spolupracuje s nimi. Záver sylogizmu je: Diktátorský režim vážne ohrozuje bezpečnosť civilizovaného sveta. Sylogizmus je pravdivý, ak sú správne obidve jeho premisy a ak záver logicky z týchto dvoch premís vyplýva. Myslím, že v tomto prípade je tento fakt nespochybniteľný.“ Môžem len konštatovať, že Daniel Lipšic by u mňa skúšku z výrokovej logiky neurobil.

Propaganda, ktorá sa dala rozpoznať pol roka pred útokom

Už pol roka pred inváziou do Iraku, 14. augusta 2002 som do denníka Pravda (vtedy som tam ešte nebol na čiernej listine) napísal článok Elementárny zmysel pre mier je v kríze, v ktorom som varoval, že všetko nasvedčuje tomu, že Spojené štáty sa rozhodli zaútočiť na Irak. Okrem iného som napísal: „Nasledujúce mesiace by sme sa mali pripraviť na propagandu neznesiteľných rozmerov, ktorej jediným cieľom bude vyvolať u obyvateľstva pocity strachu z irackého režimu. Metódy sú pritom rovnaké ako pri iných amerických inváziách: vykresliť stanovený objekt útoku ako ríšu zla, označiť ho za hrozbu (najlepšie celosvetovú) a lídra dotyčnej krajiny stotožniť s najkrvavejšími diktátormi dejín (obľúbené a účinné je najmä prirovnanie k Hitlerovi). Osvedčiť sa môžu napríklad „zaručené“ informácie o zbraniach hromadného ničenia. V každom prípade sme svedkami prípravy čistého útoku, ktorý sa v medzinárodnom práve stále hodnotí ako vojenská agresia.“

Toto nebolo žiadne „predpovedanie vojny“ alebo „veštenie z krištáľovej gule“, ani nič podobné – ako sa dnes často hodnotia závery analytikov, ktorí niečo často len náhodne uhádnu. Bolo to hodnotenie na základe historických, strategických i taktických skúseností vojnovej propagandy opisovanej od Clausewitza až po Goebbelsa. Kto to čítal, kto tieto metódy pozná, tak jednoducho vie, že skepsa je namieste. No tak ako dnes, aj vtedy sme sa namiesto slušnej a vecnej argumentácie dočkali len primitívneho osočovania a nálepkovania. Pravda, vtedy nebolo v móde označovať nás za „nástroje kremeľskej propagandy“, vtedy sme iba „napomáhali terorizmu“. Propaganda sa však rozbiehala presne podľa stanoveného scenára. 28. septembra 2002 George Bush obvinil Saddáma Husajna, že „vlastní zbrane hromadného ničenia a predstavuje priame ohrozenie našich občanov a našich priateľov a spojencov. Tým si môžete byť úplne istí“. 3. novembra už tvrdil, že Husajn je hrozbou pre celý svet a je v spojení s Al-Káidou. Pridal sa aj vtedajší britský premiér Tony Blair a my si teraz pripomeňme len jeho najslávnejšiu lož zo 7. marca 2003, keď tvrdil, že Husajnove rakety so zbraňami hromadného ničenia môžu zasiahnuť Európu do 45 minút. Technicky to nebolo možné, Irak nemal ani také rakety, ba v tom čase ani topánky pre všetkých vojakov, ale naše médiá s touto bezočivou lžou narábali ako s faktom. A to už ani nehovorím o takých trápnostiach, aké predvádzal napríklad vtedajší minister obrany USA Donald Rumsfeld, ktorý 2. apríla 2003 takto cynicky klamal: „Nezabíjame civilistov. Máme inteligentné zbrane, ktoré zabíjajú iba vojenské ciele.“ Toto nemusím ďalej rozoberať, lebo z obludnej lži usvedčujú tohto vojnového zločinca státisíce mŕtvych civilistov.

Prečo to všetko spomínam? Pretože v čase, keď tieto lži zaplavovali svet, bola u nás len hŕstka kritických intelektuálov, ktorá „počula trávu rásť“ a ktorá tieto primitívne klamstvá trpezlivo vyvracala, zúrivo napádaná médiami i politikmi. Najslušnejšie ma volal najčítanejší slovenský týždenník Plus 7 dní, ktorý ma označil za „distingvovaného anarchistu“. Redaktor pravicového časopisu Domino fórum Jaroslav Daniška (ktorý však odvtedy, zdá sa mi, ľudsky i novinársky dozrel a dnes píše výborné komentáre) ma spolu s českými profesormi Václavom Bělohradským, Erazimom Kohákom a Janom Kellerom zaradil medzi „intelektuálnych extrémistov“ – nemusím vám vysvetľovať, že ocitnúť sa v takejto spoločnosti bola pre 30-ročného chalana úplne v rozpore so zámermi redakcie obrovská pocta. Mladí ľudia by mali pochopiť, čo to bola za doba, keď sa normálnosť odsudzovala a výstrednosti – napríklad v podobe novinára Štefana Hríba – sa prisudzovala najvyššia kvalita. Hríb okrem iného napísal švejkovský úvodník „Na Bagdad!“, ktorý by sa už dnes posudzoval ako trestný čin podnecovania k vojne a propagácie vojny podľa § 417 Trestného zákona, za ktorý sa vymeriava sadzba 1 – 10 rokov nepodmienečne.

Zo spektakulárnych lží sme sa nepoučili

Už vtedy som varoval, že ak sa nepoučíme z týchto spektakulárnych lží a nevyvodíme z nich dôsledky, budú sa opakovať. Lenže my sme sa nepoučili. Kým hrdý štvorhviezdičkový generál Colin Powell sa za svoje zlyhanie ospravedlnil, kým mnohí novinári z New York Times, BBC, Le Monde museli za svoje klamstvá odísť, kým viacerí analytici sebakriticky priznávali svoje omyly s tragickými následkami, u nás tí istí ctihodní luhári naďalej formovali verejnú mienku a niektorí z nich aj povýšili. Jeden z najväčších dezinformátorov, ktorí šírili špinavú propagandu v prospech vojny v Iraku, vtedajší zahraničnopolitický spravodajca denníka Sme Matúš Kostolný, je dnes šéfredaktorom Denníka N, ktorý vytvára ešte obludnejšie propagandistické kampane dehonestujúce oponentov na úrovni Rudého práva, ale čo je horšie – tento človek chodí prednášať na bratislavské univerzity študentom o tom, ako nenaletieť hoaxom (žiaľ, nie vlastným).

Ale to nie je všetko. Podobná vec sa zopakovala pred 10 rokmi, keď som na rôznych verejných debatách (napríklad Café Europe) alebo v televíznych vystúpeniach upozorňoval, že treba preveriť spravodajské informácie, proti komu vlastne líbyjský vodca Kaddáfí zasahoval (tajné služby informovali, že to boli mierumilovní ľudia, napokon sa ukázalo, že to boli teroristi z Al-Káidy v Benghází) a že nerozlišovanie týchto povstalcov môže viesť k rozbitiu Líbye a vlne utečencov. Vtedy na mňa médiá útočili, že šírim „poplašné správy“, takže som rád, že sa nenaplnili a v Líbyi vládne mier a stabilita…

Nezabudnuteľný bol aj duel v Správach a komentároch Slovenskej televízie v septembri 2011 (ktorý z archívu RTVS „zázračne“ zmizol) medzi vtedajším štátnym tajomníkom ministra obrany Róbertom Ondrejcsákom a mnou. Vtedajší nominant za SaS sa trochu opustil, keď začal rozjímať, že jeho ideálom je „britský koloniálny dôstojník 19. storočia a keďže moderátorka Marta Jančkárová nebola ochotná (alebo schopná, ja neviem) vyvrátiť jeho klamstvá, že iracká vojna bola v súlade s medzinárodným právom, ujal som sa ako kantor na chvíľu svojho povolania a spýtal som sa ho:

– Môžete mi uviesť, na základe ktorého článku Charty OSN podnikli Spojené štáty útok na Irak?

– Ja som to myslel… myslel som na NATO.

– Dobre, to bude ešte jednoduchšie, Severoatlantická zmluva je veľmi stručný dokument, iste si budete pamätať, ktorý z jej 14 článkov umožňuje útok na Irak.

– S vami sa nedá! – vybuchol štátny tajomník a takmer opustil štúdio…

Nuž, nedá sa, keď fakty nahrádza propagandou a mystifikáciou. Nie, nič sa neskončilo. Svedčí o tom aj minuloročné rozuzlenie spravodajskej hry Russiagate. Štyri roky nás klamali, že Donaldovi Trumpovi pomohol zvíťaziť Vladimír Putin a že za depešami Wikileaks stoja ruské spravodajské služby. A keď vyšlo najavo, že je to lož, nedokázali sa ani len ospravedlniť. Ak vojna v Iraku poškodila reputáciu mainstreamových médií, aféra Russiagate ju úplne zničila. Títo najatí žoldnieri novej studenej vojny to nikdy nepochopia, ale my všetci, ľudia dobrej vôle, musíme pochopiť, že z tohto bludného kruhu nevystúpime, ak sa médiá nezačnú riadiť biblickým „Pravda oslobodzuje“ namiesto dnešného „Pravda oči kole“. Musíme od nich vyžadovať dôslednú nezaujatú žurnalistiku kým ju nedostaneme, bude akákoľvek umelo vytvorená dichotómia na tzv. seriózne a alternatívne médiá falošná. Už dávno je dokázané, že vlna webov, ktoré sa zvyknú nazývať alternatívne alebo dezinformačné, vznikla ako bezprostredná reakcia na lži médií hlavného prúdu po roku 2003. Po vojne v Iraku ľudia prestali mainstreamu dôverovať, z toho sa nedá vykecať, na to sú už čísla. Jedinou odpoveďou na to mohla byť sebareflexia, ospravedlnenie, vyhrnutie si rukávov a skvalitnenie vlastnej práce. Namiesto toho sa situácia v médiách z roka na rok zhoršuje – ako pribúda úmerne útokov na tzv. alternatívu. Pozor, netvrdím, že v rôznych pochybných weboch nie je množstvo zavádzania a neprávd, o nechutnej protofašistickej rétorike ani nehovoriac. Ale rozdielov medzi mainstreamom a alternatívou je čoraz menej a len veľmi ťažko označiť niekoho za seriózneho, keď sa líši len typom klamstiev.

Novinári, ktorí vyhlásia vojnu iným názorom, sú mediálni banditi

Úlohou žurnalistiky nie je zvestovať pravdu, ale umožniť čo najširšiu možnú komunikáciu ako špecifický príspevok k poznaniu. K pravde dnes nemožno dospieť kázňou, ale len dialógom. Toto však dnešné médiá nie sú ochotné robiť. Signifikantné je to, čo napísal redaktor Denník N Konštantín Čikovský 27. februára 2015: „Médiá sú v informačnej vojne zbraň a našich nepriateľov k nim nesmieme pripúšťať… Vo vojne sa bojuje, snažíme sa nepriateľa poraziť, v žiadnom prípade mu zadarmo nedávame do rúk naše zbrane. V informačnej vojne sú zbraňou médiá. Tak ako by sme v normálnej vojne nedali naše zbrane protivníkovi, rovnako je hlúpe púšťať do médií našich nepriateľov.”

To nie je vtip a je dôležité to pochopiť. Títo pisálkovia odkázali svetu, že už nie sú novinári, ale žoldnieri studenej vojny, že neinformujú, ale bojujú, že im nejde o to, aby argumentovali, ale aby vás porazili. Nie náhodou z tejto redakcie vyšiel strašný termín „nepriatelia štátu“, ktorým ožila atmosféra päťdesiatych rokov minulého storočia a ktorým označujú všetkých, ktorých by vraj nemali do médií púšťať. No ak sú títo ľudia s iným názorom (napríklad najnovšie rešpektovaný ústavný právnik a bývalý sudca ústavného súdu SR Ján Drgonec) musia hľadať platformu v alternatívnych médiách, bezdôvodne ich šikanujú ako „konšpirátorov“ a „priateľov dezinformačnej scény“.

Toto je naratív, voči ktorému sa musíme spoločne postaviť. Vo verejnom demokratickom diskurze má platiť iba sila argumentu, nie mediálna a politická moc. Nesmieme viac tolerovať atmosféru, v ktorej sa zavrávajú závažné otázky, ostrakizujú sa nepohodlné pravdy a pestuje sa neúcta k iným názorom. Novinári, ktorí vyhlásia iným názorom, slobode prejavu či dokonca pravde vojnu, nie sú viac novinári, ale mediálni banditi. A s teroristami sa nevyjednáva.

Toto všetko je dôležité vedieť, je dôležité pochopiť, že toto všetko tu už bolo. Je až neuveriteľné, že inak hyperkritickí novinári preberajú spravodajské hry zo zahraničia spôsobom „vyhlásili to vládni činitelia, musí to byť pravda“ alebo „veríme našim spojencom a našej euroatlantickej väzbe“. To je strašná rezignácia na kritické myslenie. Na čo tam potom sú, takýto servis môžu robiť aj úradníci, ktorí doručia médiám zvodky a vyhlásenia. Bývalý námestník ministra zahraničných vecí ČR Petr Drulák správne varuje, že toto je naratív spravodajských služieb, ktorý mobilizuje verejnú mienku a že by sme mali byť maximálne opatrní. Kto urobil chybu v roku 2003, musel byť strašne naivný. Kto ju však opakuje zas a znova, je buď hlupák alebo darebák.