Eduard Chmelár se zamýšlí nad otázkou, proč nemůže být probíhající klimatický summit v Glasgow úspěšný.

Na svetovom klimatickom summite v Glasgowe vystúpila prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová s prejavom, v ktorom zdôraznila, že táto konferencia je pre planétu rozhodujúca. Nie je. Už dnes môžeme konštatovať, že vytýčené ciele sa nenaplnia a zostane ako vždy len pri prázdnych rečiach. V nasledujúcich riadkoch si povieme, prečo je to tak, a zároveň sa pokúsime zhodnotiť prejav našej hlavy štátu z oveľa širšej perspektívy, než to robia slovenskí novinári.

Vlastne, naše médiá, ako obyčajne, žiadnu analýzu jej prejavu neurobili. Niektoré (ako napríklad Sme) uverejnili celý text príhovoru, akoby šlo o nejakú historickú reč, iní (ako napríklad bulvárny Nový čas) uviedli správu o ňom tragikomickým titulkom „Silný prejav“. Ak chceme seriózne zhodnotiť vystúpenie našej prezidentky v Glasgowe, musíme ho s niečím porovnať, a to najlepšie s prejavmi vedúcich delegácií okolitých štátov. Po komparatívnej analýze týchto prejavov musím skonštatovať, že príhovor prezidentky Slovenskej republiky bol z nich najslabší.

Keď viete, o čom je reč a keď to len predstierate

V prvom rade si porovnajme vonkajšie rozdiely. Kým Česko, Poľsko alebo Rakúsko vyslali do Glasgowa svojho premiéra (resp. kancelára), za Slovensko sa na summite zúčastňuje prezidentka, ktorá nemá žiadne reálne právomoci v tejto oblasti. Na úrovni prejavov sa to podpísalo výrazne. Proste, bolo poznať, keď viete, o čom je reč a keď to len predstierate – keď hovoríte z hlavy a keď iba čítate niečo, na čo moralizujúci tón Mariána Leška (poradca prezidentky, ktorý jej píše prejavy) jednoducho nestačil. Zuzana Čaputová sa tým pádom mohla obmedziť len na prázdne reči, ktoré toľkokrát odzneli z úst iných politikov, ako napríklad „toto je rozhodujúca hodina“ alebo „máme zodpovednosť voči budúcim generáciám“ alebo „musíme konať a nesmieme zlyhať“ a ďalšie a ďalšie frázy, ktoré ikona klimatických aktivistov Greta Thunberg označila v Glasgowe výstižne ako „bla bla bla“. S Gretou sa však tentoraz nechcel fotiť nijaký politik. Greta im už totiž nevylepšuje ich ekologický imidž, ale naopak, obviňuje ich z neúprimnosti. Tvrdí, že politici svoj záujem o riešenie klimatickej krízy iba predstierajú a je na nich veľmi nahnevaná. „Strčte si svoju klimatickú krízu do zadku!“ odkázala lídrom. A tak na summit nedostala ani pozvánku a ostala s demonštrantmi vonku.

Nedajte sa preto pomýliť. Zuzana Čaputová v Glasgowe nerieši nič iné ako svoj imidž. Nemôže nič presadiť, k ničomu sa zaviazať, nič sľúbiť. Aj jej reči o „rokovaní“ s princom Charlesom sú úsmevné. A čože spolu vyrokovali? Ak naše médiá nepoznajú kompetencie britského následníka trónu, ktorý má ešte menej právomocí než slovenská prezidentka a k politike sa nesmie vyjadrovať, tak naša hlava štátu by tie veci mala vedieť. Oni dvaja si mohli nanajvýš tak príjemne podebatovať pri čaji s mliekom, podobne ako s vojvodkyňou Kate si mohli navzájom pochváliť šaty, ale republike to úžitok neprinesie. Navyše, ak sú aktivity kráľovského páru pre Zuzanu Čaputovú inšpiráciou, ako sa nechala počuť, tak jej treba pripomenúť, že nie je kráľovnou, ale prezidentkou a v republike sú úlohy hlavy štátu rozdielne ako v monarchii. Preto trvám na tom, čo som napísal už veľakrát, že Zuzana Čaputová sa nesústreďuje na výkon svojich právomocí a povinností, ktoré jej vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, ale na vlastné PR. Ona je jednoducho v jednej permanentnej kampani. Preto neustále navštevuje dôchodcov a v prejave úmyselne až demagogicky vyzdvihla mladých ľudí, ktorí vraj tomu rozumejú – jej dve hlavné voličské skupiny.

Porovnanie prejavov

Zuzane Čaputovej nemožno uprieť, že sa o tému životného prostredia dlhodobo úprimne zaujíma a že ju vniesla do verejnej diskusie najvýraznejšie spomedzi všetkých doterajších prezidentov. To však už dávno nestačí. Prejav našej prezidentky v Glasgowe sa z okolitých štátov najviac ponášal na príhovor poľského premiéra Mateusza Morawieckeho. Aj on vyzdvihol úspechy poľskej vlády a Európskej únie. Lenže jeho za to isté, za čo Zuzanu Čaputovú slovenské médiá servilne pochválili, doma ostro kritizovali, videli v tom oprávnene iba ďalšie prázdne slová. Kým Zuzana Čaputová sa obmedzila na chlácholenie, že „bokom nezostanú ani tí najzraniteľnejší“ (hoci jej tvrdenia nemajú oporu v slovenskej politickej a legislatívnej praxi), rakúsky kancelár Schallenberg oznámil konkrétne opatrenia v oblasti sociálno-ekologickej daňovej reformy – rodinám s nízkymi a strednými príjmami výrazne znížia daňové zaťaženie, verejná doprava dostane viac peňazí ako kedykoľvek predtým a štát výrazne podporí vedu a výskum, najmä v oblasti klimatológie. Český premiér Andrej Babiš vniesol do diskusie viac realizmu. Kritizoval zodpovednosť Európskej komisie za rast cien energií a zvlášť ostro kritizoval politiku EÚ, ktorá blokuje tranzitnú kapacitu plynovodu Nord Stream 2 a poukazuje pritom na obavy z energetickej závislosti na Rusku. Takým kuvičím hlasom odkázal, že budeme závislí na ruskom plyne minimálne ďalších 20 – 30 rokov, a žiadny iný spôsob neexistuje, pretože EÚ potrebuje ročne 400 miliárd metrov kubických zemného plynu, ale vyrába iba 50 miliárd. Bez konkrétnej predstavy, koľko bude stáť transformácia podľa návrhu „Fit for 55“, označil Zelenú dohodu za kolektívnu európsku samovraždu. Niektoré Babišove tvrdenia o Zelenej dohode, za ktorú sám hlasoval, sú zavádzajúce, ale na druhej strane bol jedným z mála lídrov, ktorí nastavili zrkadlo nereálnym očakávaniam. Hluchý, prázdny a všeobjímajúci prejav Zuzany Čaputovej bol neadekvátny aj preto, že podiel Slovenska na globálnych emisiách predstavuje 0,1 % a viac by jej svedčalo, keby namiesto predstáv o svojom podiele na riadení zemegule oznámila, ako chce Slovenská republika zastaviť ničenie svojich lesov.

V Glasgowe bolo cítiť aj čoraz vyhrotenejšiu studenú vojnu medzi Spojenými štátmi a Čínou. Joe Biden vyzdvihol Indiu (ktorú zaťahuje do svojej rodiacej sa tichomorskej vojenskej aliancie), ktorá sa do roku 2070 zaviazala dosiahnuť uhlíkovú neutralitu a naopak podrobil ostrej kritike Čínu, že na summit nevyslala svojho lídra. Lenže toto nemá byť prehliadka svetových celebrít. Západné médiá náročky nespomenuli, že Čína už minulý štvrtok oznámila, že sa zameria na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2060. Minulý mesiac zasa Peking oznámil, že prestáva financovať výstavbu nových uhoľných elektrární v zahraničí, čo sa považuje za zásadný obrat, keďže Čína je najväčším podporovateľom uhoľného priemyslu na svete. Spolu so znižovaním spotreby uhlia Čína masívne investuje do výstavby solárnych a veterných elektrární. Prezident Si Ťin-pching však zopakoval, že k týmto riešeniam nepristupuje Čína na žiadosť iných, ale z vlastnej iniciatívy. „My vieme, čo musíme urobiť, aby sme dosiahli trvalo udržateľný rozvoj doma, ako aj splnili svoj náležitý záväzok vybudovať spoločenstvo pre spoločnú budúcnosť ľudstva,“ zdôraznil čínsky prezident v zjavnej narážke na zahraničnú kritiku. Aj keď majú odborníci pravdu v tom, že tieto záväzky nebudú stačiť na zvrátenie klimatickej katastrofy, Spojené štáty naozaj nie sú tie, ktoré by mali morálne právo poučovať v tejto oblasti svet. Aj keď najviac emisií vypúšťa miliardová Čína, stále platí, že v objeme emisií na hlavu vedú Spojené štáty. Bidenova eufória, že lídri v Glasgowe vykonali „veľký kus práce“, naozaj nie je na mieste. Treba si uvedomiť, že aj vyzdvihovaná „dohoda“ o zastavení odlesňovania nie je dohodou, ale politickou deklaráciou. Z medzinárodnopolitického hľadiska v podstate nič neznamená. Máme už skúsenosti z roku 2014, kedy sa po podobných vzletných slovách lídri rozišli domov, kde to dostali do rúk reálne politické reprezentácie, ktoré už vedia, ako takéto „záväzky“ zamiesť pod koberec. Okrem toho, veriť sľubom Jaira Bolsonara je podobná naivita ako brať vážne vyjadrenia Donalda Trumpa. Náš skutočný problém leží niekde inde.

Problémom je povaha kapitalizmu

Zhrnul ho známy britský publicista George Monbiot, ktorý kritizoval presne také vyjadrenia a aktivity, ktoré robí slovenská prezidentka Čaputová. „Zaoberáme sa nezmyslami, keď údajne riešime ekologické problémy tým, že sa zaujímame o slamky z umelej hmoty a o poháriky na kávu, a nie o obrovské štrukturálne sily, ktoré nás ženú ku katastrofe,“ napísal v denníku Guardian. Lenže toto sústreďovanie sa na individuálny prístup a „začatie od seba“ nie je náhodné – presne toto totiž napĺňa záujmy korporácií. Viete, kto vymyslel meranie „uhlíkovej stopy“ pre každého jedného občana? Bola to reklamná agentúra Ogilvy & Mather, ktorá takto odviedla pozornosť od výrobcov fosílnych palív k ich spotrebiteľom. Rovnako sa im podarilo presunúť vinu za zahltenie našej planéty plastami na „neuvedomelých občanov“, čo výrazne skresľuje náš pohľad na environmentálnu problematiku. Marketing korporácií dokázal dosiahnuť premenu občanov na spotrebiteľov. Je v tom zásadný rozdiel. Občania, ktorí sa aktívne spájajú a požadujú zmenu, predstavujú obrovskú moc. Spotrebitelia, ktorí pasívne očakávajú ponuky, sú prakticky bezmocní.

Moralizujúce apely lídrov typu Zuzany Čaputovej, ako sme všetci za dnešný stav planéty rovnako zodpovední, sú skrz na skrz falošné. Nie sme všetci rovnako zodpovední. Vedci vypočítali, že ak máme zabrániť klimatickej katastrofe, priemerné emisie na osobu nesmú byť vyššie ako 2 tony CO² na osobu za rok. Lenže väčšina obyvateľov planéty tieto hodnoty ani zďaleka nedosahuje, kým najbohatšie percento ľudí na svete produkuje viac ako 70 ton CO² na osobu a taký Bill Gates, ktorý píše bestsellery o tom, ako sa vyhnúť klimatickej katastrofe, vypúšťa dokonca takmer 7500 ton CO². Problém je v systéme a ten systém sa volá kapitalizmus. S ekonomickým systémom, ktorý je zameraný na kumuláciu zisku, nemôžete dosiahnuť udržateľnú spoločnosť. Ani náhodou nie. Obdivujeme extrémne bohatých a nadaných vizionárov ako je Bill Gates, Jeff Bezos či Elon Musk, no neuvedomujeme si, že tieto osoby majú také astronomické majetky iba preto, lebo iní ľudia sú extrémne chudobní. To sú dokázané veci. Ak veríte propagande, že vám všetkým dáva kapitalizmus rovnakú šancu a vy všetci ste len dočasne neúspešní budúci milionári, tak ste idioti. Extrémne bohatstvo niekoľkých jednotlivcov (ak by ste chceli mať majetok ako Jeff Bezos, tak by ste museli od objavenia Ameriky v roku 1492, čiže vyše 500 rokov zarábať milión dolárov denne) sa darí udržiavať len vďaka vykorisťovaniu miliárd ľudí. A ak by sme si aj dokázali predstaviť nereálnu situáciu, že v kapitalizme neobmedzených možností by sa všetci stali milionármi, tak by sme uvarili túto planétu v priebehu niekoľkých týždňov. Ak existuje minimálny príjem, tak na planéte, ktorá bojuje o prežitie, by mal existovať aj maximálny zisk. Ľudia, ktorí súhlasia s týmto stavom bez zmeny systému tak pomáhajú korporáciám ovládať svet, ktorý strácame pred našimi očami. Summit v Glasgowe tento problém nesleduje dôsledne. Preto nemôže byť úspešný.

Ilustrační foto: Casa Rosada (Argentina Presidency of the Nation), CC BY 2.5 AR, via Wikimedia Commons