Eduard Chmelár míní, že odpor proti vojenské dohodě s USA představuje nejdůležitější zápas o slovenskou suverenitu a o ideály spojené s rokem 1989.
To, čo prebieha momentálne na Slovensku, nie je polemika o jednej medzinárodnej zmluve, ale najdôležitejší zápas za suverenitu Slovenskej republiky od vyhlásenia jej nezávislosti v roku 1993. To, čo predstavili minulý mesiac verejnosti ministri obrany a zahraničných vecí Jaro Naď a Ivan Korčok, nie je návrh na uzavretie „Dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou SR a vládou USA“ (ako znie jej oficiálny názov). Je to bezprecedentný diktát Spojených štátov, ktorý bude mať nezvratné ďalekosiahle dôsledky pre život občanov Slovenskej republiky a jeho hlavným alebo (povedzme si úprimne) jediným cieľom je vytvoriť podmienky pre rozmiestnenie Ozbrojených síl USA na území Slovenskej republiky.
Predovšetkým, vyjasnime si hneď na začiatku, že Slovensko tento typ zmluvy nepotrebuje – potrebujú ju Američania. Sú to Spojené štáty, z ktorých vychádza podnet (ak nechcem povedať, že nátlak) na uzatváranie zmlúv typu DCA. Bilaterálna vojenská spolupráca medzi SR a USA v rámci NATO prebieha aj bez takejto dohody. Pre Slovensko je však predložený návrh dohody maximálne nevýhodný. Argument o ponúknutej pomoci vo výške 100 miliónov dolárov je ponižujúcou demagógiou, lebo z údajov vplyvného odborného časopisu Defence News jasne vyplýva, že z tejto sumy dostane Slovensko na opravu letísk len štvrtinu, kým 75 percent z nej investujú Američania prakticky do vlastnej vojenskej infraštruktúry. Čo je však ešte horšie, ak Slovenská republika ratifikuje takýto typ dohody, nebudú jej z nej vyplývať žiadne práva, ale iba povinnosti. Predkladatelia síce poukazujú na to, že návrh zmluvy na viacerých miestach formálne hovorí o „plnom rešpektovaní suverenity a zákonov Slovenskej republiky“, v skutočnosti sa týchto atribútov až škandalóznym spôsobom vzdávame. Asi najkomickejšie je to vyjadrené v čl. 12, ods. 1, ktorý hovorí, že Slovenská republika na žiadosť Spojených štátov „uplatňuje svoju suverénnu diskrečnú právomoc vzdať sa svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci“ nad príslušníkmi americkej armády na našom území. A keď sa takto „hrdo a suverénne“ vzdáme suverenity nad časťou vlastného územia, že nebudeme môcť kontrolovať ani to, kto k nám priletí a aký typ zbraní tu bude uskladnených, dostaneme druhú facku, ak si uvedomíme, že v tomto prípade ide o medzinárodnú zmluvu prezidentskej povahy, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Porovnanie so zmluvou o sovietskej okupácii a nacistickou vazalskou zmluvou
Mám dôvodné podozrenie, že šéf rezortu obrany Jaro Naď pri jej uzatváraní nesledoval štátne záujmy Slovenskej republiky. Neošetril prakticky nič, čo z hľadiska legitímnych záujmov štátu potrebujeme ochrániť. So zdesením musím skonštatovať, že aj okupačná Zmluva medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na našom území vyznieva výhodnejšie ako súčasný návrh. Sovietske vojská a ich rodinní príslušníci sa v nej zaviazali zachovávať právny poriadok ČSSR, znášať všetky náklady, nahradiť prípadné škody vyplývajúce z pobytu a rešpektovať právomoc česko-slovenskej jurisdikcie pri trestných činoch spáchaných príslušníkmi armády ZSSR. Nič z toho neplatí v prípade amerických vojakov. Tí tu nebudú platiť dane, škody, ani náklady spojené s konfiškáciou ďalších nehnuteľností a objektov, ktoré budú chcieť využívať Ozbrojené sily USA. Nikto nebude mať právo kontrolovať lietadlá, vozidlá a plavidlá USA, ktoré prechádzajú našu štátnu hranicu. Nebudeme mať nad nimi žiadne právo kontroly a nebudú patriť pod našu jurisdikciu, aj keby tu spáchali trestné činy. Budú tu môcť bez nášho súhlasu rozmiestniť akékoľvek druhy zbraní, vrátane jadrových, dohoda ich v tom vôbec neobmedzuje. Tu musím upozorniť na to, že zmluva je prakticky nevypovedateľná. Jej „počiatočné obdobie platnosti“ je desať rokov, po uplynutí tejto doby zostáva dohoda automaticky platná a my ju môžeme vypovedať s 1-ročnou výpovednou lehotou. Lenže háčik je v tom, že ak s tým Američania nebudú súhlasiť, podľa čl. 29, ods. 3 príslušnej zmluvy nebudeme môcť tento spor predložiť žiadnemu vnútroštátnemu súdu, medzinárodnému súdu alebo akejkoľvek inej tretej strane. Inými slovami, nebudeme mať v rukách žiadnu praktickú páku, ako ich odtiaľto dostať preč. Toto je vzhľadom na naše historické skúsenosti veľmi nebezpečná klauzula. Šéf rezortu diplomacie Ivan Korčok sa strašne zosmiešňuje, keď tvrdí, že americké vojská tu budú len „prechodne“. Sovietske vojská tu zasa boli len „dočasne“ a všetci vieme, že tá dočasnosť trvala dlhých 23 rokov.
Ak som povedal, že okupačná zmluva o rozmiestnení sovietskych vojsk zo 16. októbra 1968 mala menej ponižujúce podmienky ako zmluva s Američanmi, potom musím s plnou vážnosťou konštatovať, že predložený návrh má najviac paralel so Zmluvou o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom z 23. marca 1939. V článku 2 tejto zmluvy sa hovorí, že v pásme od západnej hranice Slovenského štátu po východný okraj Malých Karpát má nemecká branná moc právo kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a slovenská vláda je povinná dať jej k dispozícii potrebné pozemky. Prakticky to isté obsahuje návrh zmluvy s USA, ale s tým, že kým nacisti sa uspokojili so Záhorím, Američania pôsobnosť takéhoto režimu rozšírili na celé Slovensko. Mimochodom, hoci prvé správy o existencii letiska v Kuchyni, ktoré by mali prevziať USAF (Vzdušné sily Spojených štátov), pochádzajú z roku 1922, na vojenskú základňu ju prebudovala až nemecká Luftwaffe na základe zmluvy o prenájme letiska medzi ministerstvami obrany Tretej ríše a Slovenského štátu. Obdobný vzťah by mal platiť aj medzi SR a USA.
Rozhodnúť by malo referendum
Ak sme len minulý rok inštalovali Pamätný deň odchodu sovietskych vojsk z nášho územia a dnes sa sem hŕstka lokajov usiluje dostať americké, nič sme z tejto historickej skúsenosti nepochopili. V novembri 1989 sme neštrngali za to, aby sme vymenili hegemóna, ktorý bude kontrolovať Slovensko, ale aby sme sa navždy oslobodili od cudzej nadvlády. Rovnako sme sa netešili zo strihania ostnatých drôtov pri Devíne, aby sme ich premiestnili do Vyšného Nemeckého, ale preto, že sme už nechceli žiť za akoukoľvek železnou oponou a zbytočne si vytvárať nepriateľov, chceli sme budovať priateľstvo so všetkými národmi, ktoré o to stoja. Ak sme suverénny štát, je zbytočné hádať sa o to, či má byť naša zahraničná politika proamerická alebo proruská, lebo ona je povinná v prvom rade chrániť štátne záujmy Slovenskej republiky. A táto zmluva nie je v našom záujme. Ak nemáme štátnu reprezentáciu, ktorá si to uvedomuje a chce sem zasa dotlačiť cudzích vojakov bez súhlasu občanov, malo by o tomto závažnom kroku spochybňujúcom suverenitu Slovenskej republiky rozhodnúť referendum.
O tom, že predstavitelia štátu sa môžu správať suverénnejšie, svedčí jedna správa, ktorá neprenikla do našich médií. Bulharský minister obrany Stefan Janev koncom minulého roka vyhlásil, že nie je potrebné rozmiestňovať americké jednotky v jeho krajine. „Takéto rozhodnutie by nezodpovedalo národným záujmom Bulharska.“ Zdôraznil, že takýto postup má potenciál viesť k nežiadúcemu zvýšeniu napätia v regióne a pod to sa ako zodpovedný politik nepodpíše. Porovnajte si to s našimi panáčikmi, ktorí pritakali Washingtonu úplne na všetko a hanebne zneužili lockdown, ktorý znemožňuje konanie demonštrácií, ale aj vianočný čas na formálne dvojtýždenné „pripomienkové konanie“. Lenže ak sa v tomto prípade spoliehali na to, že Slovákov cez sviatky uspia, strašne sa prerátali.
Zjednotení za mier spustili domino efekt
Občianske združenie Zjednotení za mier zaktivizovalo verejnosť a v priebehu piatich dní vyzbieralo viac ako 20 000 podpisov pod hromadnú pripomienku (zákon vyžaduje 500 podpisov, pričom už dnes sa začína na ministerstve obrany rozporové konanie). Pridali sa k nám ďalšie subjekty a do včerajšieho večera (kedy sa možnosť podávať pripomienky uzavrela) bolo doručených vyše 60 pripomienok od takých autorít ako je generálny prokurátor SR (ktorý dohodu odmieta a má k nej 35 zásadných výhrad), Konfederácia odborových zväzov SR (navrhla odmietnuť návrh zmluvy v celom rozsahu), Úrad jadrového dozoru (upozornil na možný rozpor dohody so Zmluvou o nešírení jadrových zbraní) a ďalší. Ich podpora je veľmi významná, pretože až do včerajšieho večera sa mainstreamové médiá tvárili, že nijaký odpor tu neexistuje, hoci ten prebiehal a zvyšoval sa na sociálnych sieťach už niekoľko týždňov). Odignorovať šiesteho najvyššieho ústavného činiteľa v republike si však už nemôžu dovoliť.
A tak spustili to, čo najlepšie vedia – nie otvorenú demokratickú diskusiu, ale demagogickú, štvavú až zúrivú kampaň, v rámci ktorej sa už objavilo obvinenie, že generálny prokurátor Maroš Žilinka by mohol byť v službách Ruskej federácie. Podobne pred sviatkami obvinil minister obrany Jaro Naď nášho právneho zástupcu docenta Fábryho, že ho platia Rusi. Je to rovnako drzé ako aj smiešne o to viac, že jediný, kto tu je preukázateľne platený cudzou mocnosťou, je práve Jaro Naď, ktorý ešte ako zakladateľ proamerického think-tanku Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku dostával finančné príspevky priamo od vlády Spojených štátov. Žiaľ, racionálna diskusia s týmto človekom nie je možná, hoci sme sa o to pokúšali niekoľko mesiacov. Všetky fundované a dôkazmi podložené výhrady ignoruje, na kritiku odpovedá iba urážkami, že sú to všetko klamári, hoci ten, kto tu preukázateľne klame, je práve on sám. Jaro Naď napríklad doteraz tvrdošijne hovorí, že Styčný tím pre integráciu síl NATO, ktorý sídli v kasárňach vo Vajnoroch a bol otvorený bez prítomnosti médií, nie je vojenská základňa. Pripomína mi tým slávny obraz fajky Reného Magritta s nápisom „Toto nie je fajka“. Bývalý premiér Ján Čarnogurský, ktorý sa zvyčajne vyjadruje veľmi zdržanlivo, ho otvorene nazval podvodníkom. Preto neprekvapuje, že klame naďalej a tvrdí, že vojenské letiská v Sliači a Kuchyni obsadené Vzdušnými silami Spojených štátov nebudú americké vojenské základne. Čo je také drzé klamstvo, že to už zdvihlo zo stoličky aj inak extrémne proamerického komentátora denníka Sme Petra Schutza.
Vlastizrada vystavaná na hromade lží
Som presvedčený, že súhlas s takými podmienkami, aké nadiktovali Spojené štáty dvom lokajom Jarovi Naďovi a Ivanovi Korčokovi, sa rovná vlastizrade. Za doslova hanebný judášsky groš, necelých 25 miliónov dolárov, by sme sa nielenže vzdali vlastnej suverenity, ale aj vystavili našu vlasť nebezpečenstvu ako istý terč. Zo Slovenska sa môže stať predsunutá základňa pre vojenskú agresiu tak, ako to už bolo v roku 1941. V tej zmluve nie je nič, čo by Američanom bránilo z nášho územia útočiť. Keď Jaro Naď bagatelizuje dôsledky tejto zmluvy tým, že ju podpísala väčšina krajín NATO, zavádza hneď dvakrát. Prvýkrát, keď klame, že je to úplne to isté – nikto neprijal také ponižujúce podmienky, aké chce prijať slovenská vláda. A po druhé, navlas rovnako ako Jaro Naď argumentoval Vasiľ Biľak, keď sem pozval sovietske vojská s tým, že sme poslednou krajinou Varšavskej zmluvy, kde ešte nie sú. To naozaj nie je dôvod na nový pozývací list.
Táto zmluva je od začiatku vystavaná na hromade lží. Keď som pred troma rokmi verejne odhalil jej prípravu, ministerstvo zahraničných vecí spočiatku zapieralo, že o niečom podobnom vôbec rokuje. A odkedy bolo usvedčené z klamstva, odvtedy dosah tej zmluvy bagatelizuje a zahmlieva jej skutočný obsah a dopady. V týchto dňoch som dostal niekoľko podporných mailov a esemesiek aj od priateľov z Českej republiky, ktorí mi napísali, že dianie na Slovensku pozorne sledujú, lebo sú si vedomí, že ďalší na rade sú oni. A že nová česká vláda sa tomu nebude vôbec brániť. V tomto duchu dnes v Bratislave bojujeme aj za Prahu. V týchto dňoch si veľmi často spomínam na nedávno zosnulého bojovníka za ľudské práva Petra Uhla. Keď pred troma rokmi verejne podporil moju kandidatúru za prezidenta Slovenskej republiky, bolo to práve v čase, keď som začal svoj boj proti tejto zmluve. Okrem iného povedal: „Kdybych byl mladší, dělal bych ve své zemi to, co na Slovensku dělá on, podílel bych se na protiválečných aktivitách. Mám radost, že můžu volit někoho, s kým názorově souzním.“ Petr Uhl veľmi dobre rozumel tomu, o čo sa tu hrá. Najdlhšie väznený český disident statočne a nebojácne vystupoval proti sovietskej okupácii už na súde v marci 1971 (za to dostal prvé 4 roky za „podvracanie republiky“). V roku 2008 držal zasa hladovku na protest proti plánovanej výstavbe amerického radaru v Brdoch. Vždy, a to aj pred rokom 1989, hovoril, že americký imperializmus je horší ako sovietsky. A že je v bytostnom záujme každého demokrata, aby sa mu staval na odpor, lebo ako hovorieval profesor Jan Patočka, umučený pred 45 rokmi: „V živote sú hodnoty a veci, za ktoré stojí trpieť.“
Tento zápas sa ešte len začína a nebude krátky. Tak ľahko sa nevzdajú. Ale rezignovať by znamenalo opustiť všetky ideály slobody, ktorým sme v roku 1989 verili a za ktoré sme bojovali. Slovensko nie je na predaj. A americká vojenská prítomnosť na Slovensku nie je vítaná. Nezvyšuje našu bezpečnosť, ale naopak, ohrozuje ju a spolu s ňou aj zmysel našej štátnosti. Ak Američania tvrdia, že sú naši priatelia, musia to rešpektovať. Nech sem privezú beatnikov, jazzmanov, poéziu Walta Whitmana a ukážky z Broadway a Metropolitnej opery, nech nám ukážu tú tvár Ameriky, ktorú všetci obdivujeme a máme radi, nech nás presvedčia, že Amerika nie je len Pentagon, hamburger a F-16, ale veľká rozmanitá kultúra, ktorá dokáže inšpirovať. Už dvakrát za posledných sto rokov sme si prežili, keď nás obsadili nie nepriatelia, ale naši veľkí spojenci. Nechceme vás tu a vyhradzujeme si právo povedať vám to. Pristupujte k našim historickým skúsenostiam s úctou a rešpektom.