Eduard Chmelár ukazuje na příkladu díla Lva Tolstého, že největšími a nejtvrdšími kritiky Ruska a jeho politiky bylo vždy ruské umění a literatura.

Vlna šovinizmu, ktorý sa od začiatku ruskej agresie na Ukrajine prehnal Európou, už dávno nie je niečím, čo by sa dalo pochopiť alebo ospravedlňovať vypätými emóciami. Netflix pozastavil najnovšiu televíznu adaptáciu Tolstého románu Anna Kareninová. Cardiffská filharmónia vyradila z programu Slávnostnú predohru 1812 Pjotra Iľjiča Čajkovského. Na univerzite v Miláne bol zrušený kurz o Dostojevskom. Ruské filmy boli stiahnuté z medzinárodných festivalov. Rusko bolo vylúčené zo speváckej súťaže Eurovízia. Ruským hudobníkom zrušili koncerty napriek tomu, že inváziu odsudzujú. Dokonca aj ruské mačky boli vyradené z medzinárodnej súťaže krásy. Rusi sa stávajú terčom útokov na uliciach a vo verejnej doprave, ruské deti sú v školách vystavované fyzickému násiliu a šikane a cez vchod do nemecko-ruskej školy v Berlíne hodili Molotovov koktail…

Je veľmi ťažké bojovať v atmosfére všeobecnej hystérie proti takýmto prejavom, ale musíme to robiť. Xenofóbia nám nepomôže zastaviť nezmyselné zabíjanie na Ukrajine. Tak, ako stojíme v týchto ťažkých chvíľach po boku ukrajinského ľudu, rovnako musíme vystupovať voči všetkým podobným extrémnym až šialeným reakciám voči ruskojazyčnému obyvateľstvu. Fanatici sa pokúšajú prisúdiť nám za to nálepku proruských síl. Musíme mať odvahu vzdorovať takýmto zlomyseľným až zákerným prejavom. Európa nie je len miesto na mape, je to súhrn hodnôt a inštitúcií, ktoré zahŕňajú právny štát, demokraciu, slobodu prejavu, pluralitu názorov, rešpektovanie individuálnych práv a tolerovanie rôznorodosti. Útokmi na ľudí iba preto, že majú ruskú národnosť alebo ruský pas, prijímame hodnoty, ktoré sú našej civilizácii cudzie. Fakticky tým potvrdzujeme propagandistické tvrdenia Kremľa, že Západ je proti všetkému ruskému.

Niektoré zákazy sú nepochopiteľné a svedčia o kultúrnom barbarstve a nedostatku vzdelanosti tých, ktorí to zapríčinili. Čajkovskij bol synom ukrajinského banského inžiniera a pravnukom ukrajinského kozáka Fjodora Čajku, ktorý sa vyznamenal v bitke pri Poltave. On sám Ukrajinu miloval, často tam chodil a mnohé z jeho skladieb sú inšpirované ukrajinskou ľudovou hudbou. Napríklad jeho Symfónia č. 2 c-mol je celá presiaknutá ukrajinskými melódiami. Napísal ju pred 150 rokmi, v lete 1872 u svojej sestry v ukrajinskom mestečku Kamionke pri Kyjeve. Ešte absurdnejšia je ostrakizácia Leva Nikolajeviča Tolstého.

Tolstoj nepohŕdal ničím viac ako ruským vlastenectvom

V skutočnosti niet väčšieho symbolu, ktorý by mohol byť použitý proti Putinovi, ako je filozofia tohto ruského velikána. V mladosti sa Tolstoj ako nadšený ruský vlastenec zúčastnil na Krymskej vojne, ktorá býva považovaná za prvý moderný vojenský konflikt. Rusko sa snažilo posilniť svoje pozície na Balkáne, a preto vpadlo na územie dnešného Rumunska a Moldavska, čím vyvolalo protireakciu zo strany Osmanskej ríše. Ruský cár sa však prerátal, pretože západné mocnosti sa postavili na stranu Turecka. Výsledky boli desivé. Za tri roky padlo viac ako 500 000 ľudí. Sám Tolstoj sa zúčastnil na hrdinskej obrane Sevastopoľa na Krymskom polostrove. Hrôzy, ktoré tam zažil, mu poslúžili nielen ako námety Sevastopoľských poviedok. Z tejto vojny vyšiel ako pacifista. „Vojna je taká nespravodlivá a odpudzujúca, že všetci, ktorí ju vedú, musia v sebe potlačiť hlas svedomia,“ zapísal si v zime 1853 do denníka. Odpor k vojne sa odvtedy prelína celým jeho literárnym dielom. „Keby každý bojoval iba z vlastného presvedčenia, vojny by nebolo,“ hovorí knieža Andrej Bolkonskij v jeho monumentálnom románe Vojna a mier, ktorú sám majster nazval bez falošnej skromnosti, ale presne Iliadou moderného sveta..

Spočiatku Tolstého názory nevybočovali z tradície európskeho pacifizmu. Neskôr však začal tvoriť vlastné učenie založené na špecifickej interpretácii kresťanstva. Lev Nikolajevič Tolstoj nepohŕdal ničím viac ako vlastenectvom, osobitne ruským imperiálnym vlastenectvom, čo naplno preukázal najmä v rozsiahlej eseji Kresťanstvo a vlastenectvo. Vysmieval sa „z nečakaného vzplanutia lásky nás Rusov k akýmsi bratom Slovanom, o ktorých stáročia nikto netušil, a pritom Nemci, Francúzi, Angličania nám vždy boli a sú neporovnateľne bližší a podobnejší než nejakí Čiernohorci, Srbi či Bulhari“. Jeho osobný lekár Dušan Makovický mu márne vysvetľoval podstatu boja Slovákov proti národnostnému útlaku v Uhorsku, nerozumel mu. Rovnako však považoval všetky spojenectvá v Európe za bezočivú, priehľadnú a zlomyseľnú lož. Vojenské aliancie Trojspolok a Trojdohoda, ktoré sa označovali za záruku mieru, označoval za ligu vojny. Zdôrazňoval, že kresťanstvo nám káže, že všetci ľudia sú bratia a sestry a nemali by sa medzi sebou rozdeľovať. Kritizoval, že každá vláda nahovára svoju ľudu, že jej ide o mier, no v skutočnosti mu vnucuje, že vojna je nevyhnutná oprávnená a dokonca cnostná.

Vlastenectvo nemá budúcnosť, všetci sme bratia a sestry

Tolstoj popieral, že by bol vlastenecký cit vrodený, že by bolo na ňom čokoľvek vznešeného a že ak niekomu chýba, je potrebné ho v ňom vyvolávať. Z vlastných pozorovaní usudzoval, že nikdy nevidel pracujúci ľud na jeho pozemkoch spontánne vyjadrovať vlastenecké city, naopak, počul ich, ako sa o týchto otázkach vyjadrujú s ľahostajnosťou alebo dokonca pohŕdaním. „Človeku z ľudu je vždy úplne jedno, kadiaľ povedie aká hranica,“ zdôrazňoval. Kritizoval, že v Rusku sa láska a oddanosť k cárovi, vlasti a viere vštepuje neobyčajne intenzívne a všetkými prostriedkami, ktoré má vláda k dispozícii: cirkvou, školou, novinami, slávnosťami. Ale v tom všetkom nie je nič prirodzené, je to čistá propaganda.

Vlastenectvo v dnešnej dobe je podľa Tolstého krutou obyčajou prekonaného obdobia, ktorá pretrváva len preto, lebo dáva vládam moc, od ktorej závisí ich existencia. Na základe čoho – pýta sa veľký spisovateľ – má ísť dnešný Rus zabíjať Francúzov alebo Nemcov, keď dobre vie, nech by bol akokoľvek málo vzdelaný, že to nie sú žiadni barbari, ale takí istí ľudia ako my, dokonca toho istého vierovyznania, ktorí túžia po mieri takisto ako my? Vlastenectvo je otroctvo. Každá vláda ho používa len ako nástroj na dosiahnutie svojich mocenských cieľov a tí, ktorí mu podľahnú, sa vzdávajú ľudskej dôstojnosti, rozumu, svedomia a otrocky sa podriadia svojim vládcom. Každá vláda si potvrdzuje svoju moc tým, že presvedčí národ, že je v ohrození a z toho dôvodu ho prinúti útočiť na iné národy a tvrdí, že keby sme to nerobili, bolo by všetko ešte horšie. Ale to je lož, ktorej sme podľahli na oboch stranách.

„Vlastenectvo už ľuďom neponúka nijakú budúcnosť okrem tej najstrašnejšej, kým bratstvo medzi národmi predstavuje ten všeobecný ideál, ktorý ľudstvo čoraz väčšmi chápe a chce… Stačilo by, keby ľudia verili, že sila nespočíva v moci, ale v pravde, a smelo by ju hovorili, alebo by ju aspoň nepopierali slovom a skutkom: nehovorili by, čo si nemyslia a nerobili by to, čo považujú za nepekné a hlúpe,“ uzatvára gróf Tolstoj. Nemusíte súhlasiť so všetkými jeho názormi, ale musíte poznať, že tomuto geniálnemu spisovateľovi by bola absolútne cudzia Putinova snaha o obnovu ruského impéria a iba primitív ho dnes môže vyraďovať z knižníc a televíznych vskutku kanálov. On nemal vysokú mienku ani o Masarykovi ako o politikovi, ktorého nazval „úzkoprsým človekom“ a z jedného stretnutia so Štefánikom, ktorý v ňom zanechal naopak veľmi dobrý dojem a nazval ho „strašne dobromyseľným, roztomilým človekom“ by som tiež veľa neusudzoval. Štefánik sa podobne ako Masaryk nikdy nestotožnil s jeho pacifizmom, na druhej strane považoval Tolstého za svojho duchovného učiteľa a obdivoval na ňom mravnú silu a hĺbku ducha.

Tolstoj znovuobjavil význam Reči na hore

Ako som už naznačil, Tolstoj postavil svoju slávnu filozofiu „neprotivenia sa zlu násilím“ na originálnej reinterpretácii Kristovho učenia. Za najdôležitejšiu kapitolu Evanjelia považoval Ježišovu Reč na hore. Zo Zápiskov z Jasnej Poľany vieme, že Tolstoj sa Makovickému zdôveril, že v istej chvíli zažil niečo ako osvietenie a mal pocit, akoby tie slová nečítal nikto pred ním. Nebolo to len subjektívne zdanie. Aj teológovia, ktorí ho nemajú príliš radi, uznávajú, že Tolstoj je dôležitým objaviteľom významu Reči na hore, keď po dlhých stáročiach mnohí pochopili, že ide o „magnu chartu“ kresťanstva, neporovnateľnú s ničím iným. V skutočnosti Tolstoj iba znovu podčiarkol Kristove slová – „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko, zub za zub. No ja vám hovorím: Neodporujte zlému.“ Ako je možné, že tento kľúč ku všetkému, toto najvnútornejšie jadro kresťanstva dovtedy nikto nebral vážne? Pre ruskú pravoslávnu cirkev predstavoval Tolstého objav skutočný, nielen rétorický problém, ktorý ani pri najlepšej vôli nedokázala uchopiť. Preto ho najprv nazvala bláznom a neskôr ho vyhlásila za kacíra. Len Nietzsche dokázal prebrať toto Tolstého zvláštne presvedčenie (hoci len teoreticky, vo svojom Antikristovi), že „neodporuj zlému“ je najhlbšie slovo Evanjelia a v istom zmysle kľúč k nemu.

Vedomé zrieknutie sa akéhokoľvek použitia násilia je jednou z najhlbších kresťanských požiadaviek. A predsa, vzhľadom na takmer dvetisícročnú prax, dokázal toto posolstvo nenásilia Tolstoj zrekonštruovať nie z Biblie, ale z Lao-c´ovho spisu Tao-te-ťing, ktorý ho silno inšpiroval. Tolstoj začal masívne vystupovať voči svetu, ktorý poznal. Kde by bol dnes svet, keby poslúchol jeho varovania? Keby vypočul jeho apely, aby sme sa vystríhali židovských pogromov, aby sme zavrhli vykonávanie trestu smrti, aby sme nemlčali, keď sa páchajú sociálne neprávosti a vykričali svoje rozhorčenie z akejkoľvek vojny? Kde dnes nájdeme niekoho, kto by sa s ním mohol porovnávať? Tolstoj nezvolával do boja a na barikády, a napriek tomu jeho slová zmenili smerovanie sveta. Preto sa ho cársky režim obával ako svojho najhoršieho nepriateľa, a preto ho pravoslávna cirkev vyobcovala zo svojich radov. Práve ten radikalizmus, s ktorým Tolstoj pranieroval nielen militarizmus, ale aj odmietal dobové súdnictvo, brojil proti veľkostatkárom a kritizoval skazenosť spoločnosti, bola súčasťou prvotného kresťanského hnutia, na ktoré sa už zabudlo. Nie náhodou sa Jasná Poľana stala pútnickým miestom pre vyznávačov nenásilia zo všetkých krajín a priťahuje ich dodnes ako posvätné miesto na Zemi.

Medzi ruským a západným imperializmom niet rozdielu

Tento veľký človek by sa dnes nedal oklamať marketingovými rečami. Nevidel rozdiel medzi ruským a západným imperializmom. „Štáty vždy ubezpečujú, že chcú mier, a zároveň navzájom zbroja… Keď štáty klamú ľudí, všetky hovoria: hrozí vám nebezpečenstvo, ale ja chránim váš blahobyt a bezpečnosť, preto vás žiadam, aby ste mi každoročne dávali milióny rubľov na pušky, delá, pušný prach, lode, na vašu ochranu,“ píše vo svojej eseji Dve vojny. Zároveň upozorňuje, že podľa kresťanského zákona je zakázané nielen zabíjanie, ale aj akékoľvek násilie, a preto sa nemôžeme podieľať ani na prípravách na zabíjanie, nemôžeme na to dávať peniaze a nemôžeme ísť do „vami zorganizovaných tlúp, v ktorých dochádza k rozvratu mysle i svedomia ľudí, keď sa menia na nástroje násilia podriadené každému zlému človeku, čo vezme tento nástroj do rúk“. Tolstoj varoval, že každú vládu založenú na armáde a násilí zničí jej vlastná zbraň. „Chcete odo mňa, aby som sa stal spolupáchateľom vraždy. Žiadate odo mňa peniaze na výrobu nástrojov na zabíjanie a chcete, aby som sa stal sám súčasťou organizovanej tlupy vrahov. Ale ja verím v ten istý zákon, v ktorý veríte aj vy a ktorý oddávna zakazuje nielen zabíjanie, ale aj akúkoľvek nevraživosť, a preto vás nemôžem poslúchnuť,“ uzatvára hrdo gróf Tolstoj.

Tolstého veľkosť však nespočíva v kázaní, ale v neúnavnej celoživotnej práci na sebe samom. Tento génius by dnes pohŕdal tak teatrálnym Putinovým režimom, ako aj západným pokrytectvom. Akoby som počul jeho vášnivé slová a hlas starozákonného proroka so zdvihnutým prstom, ktorý varuje pred vojnychtivými mašinériami, ktoré sa vydávajú za obranu mieru. Tolstoj tomuto svetu pred rozpadom ukazuje cestu. Tvrdú, neľahkú, nezmieriteľnú, ale jedinú logickú. Máte na ňu odvahu? Máte odvahu brať vážne Ježišovu reč na hore? Nič iné totiž nemá zmysel.