Eduard Chmelár dnešním textem mimo jiné připomíná 430. výročí narození J.A. Komenského, jehož myšlenky o nastolení věčného míru jsou stále aktuální.
V diskusii o ukrajinskej vojne sa začíname točiť v začarovanom kruhu. Poviem úprimne, bez ohľadu na aktuálny stav verejnej mienky, už mám plné zuby toho propagandistického diskurzu, z ktorého sa vytratila analýza, polemika i realistické uvažovanie. Nie, vojna na Ukrajine nie je najhorším konfliktom súčasnosti. OSN bezúspešne upozorňuje, že najväčšia humanitárna kríza na planéte prebieha v Jemene bez záujmu médií. Nie, nečelíme novému Hitlerovi. Nemám rád nekompetentné zneužívanie histórie na súčasné ciele. Ak vôbec chceme s niečím porovnávať a pochopiť súčasný konflikt, mali by sme sa pozrieť na príčiny vzniku prvej svetovej vojny. Nie, tento konflikt sa nedá odstrániť tak, že Rusko porazíme. Môžeme stokrát zopakovať, že ruskú agresiu odsudzujeme, ale Putina nezbaví viny, keď začnete analyzovať jej príčiny. A práve toto nechcú extrémni centristi dopustiť, lebo hlbšie pátranie po koreňoch súčasného stavu nás nevyhnutne dovedie k nim.
Útok z 24. februára 2022 prekvapil naozaj každého, ale ak ho dnes jastraby zneužívajú na perzekúciu holubíc, treba sa voči tomu dôrazne ohradiť, pretože Putinova agresia v žiadnom prípade neznamená, že mali pravdu. Naopak, práve ich dlhodobé správanie nás priviedlo tam, kde sme. Mnohí z nás predsa dlhé roky upozorňovali, kam povedie rozširovanie NATO a eskalácia napätia medzi Západom a Ruskom. Ešte aj Henry Kissinger v roku 2014 varoval, že bez kompromisu spejeme nevyhnutne ku konfliktu. Táto vojna vznikla preto, že dvaja hlavní aktéri – Spojené štáty americké a Ruská federácia – neboli schopní alebo ochotní dôjsť ku vzájomnému kompromisu. Vykresľovať Putina ako démona, ktorý chcel od začiatku obnoviť Sovietsky zväz, je spektakulárna lož a naivná hlúposť. Putin sa vyvíjal. Na začiatku svojej vlády sa správal ako spojenec, spolupracoval so Spojenými štátmi v Afganistane, uchádzal sa o členstvo Ruska v NATO. Západ však voči Moskve nevykazoval žiadne známky priateľstva. Napriek tomu, že Rusko minimálne 15 rokov na všetkých úrovniach varovalo pred narušením svojej bezpečnostnej zóny, napriek tomu, že Putin dával Spojeným štátom i Európe rozličné ponuky, ignorovali sme ich alebo v nich paranoidne hľadali nekalé úmysly. Kto mal teda pravdu? Tí, ktorí na tieto riziká dlhodobo upozorňovali alebo tí, ktorí ich podceňovali a dnes na prehlušenie vlastného svedomia obviňujú realistov z proruského vnímania? A čo je naivnejšie? Blúzniť o tom, že Rusov porazíme alebo sa usilovať uzavrieť dohodu, ktorá zabráni strašnej vojne? Hľadať dohodu predsa neznamená ustupovať Rusku, ale brať do úvahy, že na tejto planéte nevníma väčšina ľudí realitu z pohľadu západnej civilizácie.
USA vedú zástupnú vojnu proti Rusku
Tým, že slovenské médiá umlčali kritikov, si prestávajú klásť správne otázky. Ak americké tajné služby (ktoré v minulosti toľkokrát zlyhali) mali tentoraz pravdivé informácie o možnom útoku, prečo nebola administratíva Joa Bidena opatrnejšia, ale naopak tvrdohlavejšia? Čo je to za stratégia, ak Spojené štáty vedeli, že sa blíži vojna a vopred Vladimíra Putina povzbudili, že vojensky nezasiahnu? V tejto chvíli by nás nemalo znepokojovať len konanie Putina, ale aj Bidena, ktoré je prinajmenšom rovnako iracionálne. Vyjadrenie prezidenta USA, že Putin nesmie zostať pri moci, nevnímam ako nedorozumenie, ale prerieknutie. Fakt, že sa ho diplomacia okamžite pokúsila korigovať nezmyselným tvrdením, že tým vraj myslel to, že Putin nemôže zostať pri moci na Ukrajine, už len podčiarkuje vážnosť tohto prerieknutia. Skutočným záujmom USA nie je zastaviť vojnu, ale viesť ju čo najdlhšie a zmeniť režim v Rusku. Toto správanie vysvetľuje okrem iného aj nedostatok akéhokoľvek diplomatického úsilia zo strany USA dosiahnuť aspoň prímerie. USA vedú zástupnú vojnu proti Rusku, pričom zneužívajú Ukrajincov ako svoj nástroj s cieľom vojnu neukončiť, ale predĺžiť. Tento fakt je taký zjavný, že aj New York Times minulú nedeľu konštatovali, že Bidenova administratíva sa usiluje pomôcť Ukrajine zahnať Rusko do močiarov. Aj niektorí americkí experti na medzinárodné právo tvrdia, že už len poskytovanie zbraní a spravodajských informácií Ukrajine robí zo Spojených štátov spolubojovníka na strane Kyjeva. Inak povedané, nie je pravda, že Spojené štáty nie sú zapojené do tejto vojny. Sú v nej zapletené viac ako akýkoľvek iný štát a je to tá najnebezpečnejšia vojna, ktorú viedli za posledné desaťročia.
Čím nepríjemnejšia pravda, tým skôr získa nálepku propagandy
Otázka je, prečo to robia. Argument, že sú to naši susedia, platí na Slovensku alebo v Poľsku, nie však v USA a už vôbec nie v celej Severoatlantickej aliancii. Toto výrazné angažovanie sa na strane Ukrajiny je nad rámec všetkého, čím sú štáty NATO viazané. Nie je náhodné, že prísne obmedzovanie diskusie na túto tému sa nezačalo ani na Slovensku, ani v Česku, ale v Spojených štátoch. Práve v tejto krajine s tradíciou mccarthizmu sa zdokonalila technika osočovania a akékoľvek spochybňovanie politiky Bieleho domu sa začalo napádať ako nedostatok vlastenectva a lojality k Západu. Najväčšie tabu v amerických médiách je dnes akákoľvek diskusia o silnej angažovanosti USA na Ukrajine za posledných osem rokov od Majdanu až po ruskú inváziu – či už máme na mysli mikroriadenie ukrajinskej politiky, vyzbrojovanie jej armády, rozmiestnenie vojenských poradcov a spravodajských dôstojníkov Spojených štátov v teréne, výcvik vojakov a podobne. To všetko sa dá vnímať aj ako rozšírenie NATO bez formálneho členstva, lebo takto sa USA a štáty aliancie správali. Nehovoriac o tom, že stále nemáme zodpovedanú otázku, čo mala na mysli námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová, keď vyjadrila vážne obavy nad tým, že ukrajinské „biologické výskumné zariadenia“ padnú do ruských rúk. Ak USA zároveň tvrdí, že správy o tajnej výrobe biologických zbraní sú dezinformácie, v čom je to teda „nebezpečné“? V tejto súvislosti si treba všimnúť, že všetky skutočnosti, ktoré chcú mocenské centrá západného establišmentu démonizovať alebo potláčať, sú automaticky a bez najmenších dôkazov označované za „ruské dezinformácie“. Za „proruskú propagandu“ sa napríklad začal vyhlasovať už aj fakt, že Spojené štáty Ukrajinu fakticky nebránia, ale zneužívajú na zástupnú vojnu proti Rusku ako obeť. Trend je taký, že čím pravdivejšie tvrdenie, tým je väčší predpoklad, že dostane v diskurze establišmentu nálepku „propagandy“.
Lídri necítia zodpovednosť za osud planéty
Mali by sme si však uvedomiť, že toto je oveľa vážnejšia situácia ako mocenské a ideologické preťahovanie sa v časoch studenej vojny. Konflikt USA a Ruska sa dostal na úroveň, v ktorom je historicky neprebádaný. Nielen propagandisticky účelové táraniny o novom Hitlerovi, ale ani príklady kubánskej raketovej krízy či kruté zástupné vojny v osemdesiatych rokoch v Afganistane a Latinskej Amerike nepomáhajú vysvetliť šírku a hĺbku hrozieb, ktoré stoja pred ľudstvom. K tomu všetkému tu máme lídrov, ktorí necítia zodpovednosť za osud planéty. Putin vníma nanajvýš záujem Ruska. Bidena museli zasa za posledných niekoľko týždňov až príliš často korigovať v jeho radikálnych vyhláseniach (raz povedal, že americké jednotky sa čoskoro vrátia na Ukrajinu, inokedy, že ak Rusko použije zbrane hromadného ničenia proti Ukrajine, použijú ich USA proti Rusku). Celkom to vystihol bývalý grécky minister financií Janis Varoufakis, ktorý podotkol, že prezident, ktorý v tomto čase údajne nemyslí vážne, čo hovorí o záležitostiach vojny a mieru a musí ho opravovať jeho personál, je tým najjasnejším nebezpečenstvom pre všetkých. Navyše, ak je už preukázané, že niektoré zo sofistikovaných zbraní za miliardy dolárov, ktoré zaplavili Ukrajinu, už skončili v rukách neonacistických práporov integrovaných do ukrajinskej armády. To všetko zvyšuje riziko nielen predlžovania konfliktu, ale aj toho, pred čím varoval vtedajší americký prezident Barack Obama v roku 2016: aby sa nikdy neriskovala vojna medzi dvoma najväčšími jadrovými mocnosťami. Ruský raketový útok v blízkosti hraníc s Poľskom a miesta, ktoré navštívil Joe Biden, je smrteľným varovaním pre Spojené štáty, čo všetko je v hre. Tu už nejde len o Ukrajinu, v hre je osud celého ľudstva, ibaže úplne iným spôsobom, ako vydierajú ukrajinskí predstavitelia.
Záujmy Európy a USA sú rozdielne
Z rozdielneho prístupu francúzskeho prezidenta Macrona, ktorý kritizoval správanie amerického prezidenta Bidena a varoval pred „verbálnou eskaláciou“ konfliktu vidíte aj rozličné záujmy Európy a USA. Európska únia sa usiluje zastaviť paľbu a urovnať konflikt diplomaticky. Záujem Spojených štátov je predlžovať ho. Nesledujte to, ako všetci hovoria o mieri, ale to, kto v skutočnosti pracuje v jeho prospech. Je až neuveriteľné, ako stredná a východná Európa opäť (po vojne v Iraku) naskočila na túto americkú pascu a sleduje skôr záujmy USA. Európa je a bude spolu s Ukrajinou najväčšou obeťou tejto vojny a namiesto toho, aby v nej chránila vlastné obyvateľstvo, si opakovane strieľa do kolena. Žasnem, ako sa podriaďujeme energetickým záujmom USA, žasnem ako po rokoch sporov bez odporu odovzdávame dáta a fakticky vlastné súkromie americkým gigantom, žasnem ako sa po krachu TTIP opäť otvára možnosť uzavretia podobne nevýhodnej obchodnej zmluvy. EÚ sa s USA dohodla na dodávkach skvapalneného plynu, šéf slovenskej diplomacie bol navštíviť katarského diktátora, aby nás vraj energeticky oslobodil od ruského dodávkami skvapalneného plynu a zelené organizácie nad tým jasajú, až ste v pomykove, či sú to len užitoční idioti, ktorí nechápu realitu alebo agenti ropných záujmov. Lebo Greenpeace, ktorej vadí ruský plyn, ale nevadí jej americký bridlicový; Greenpeace, ktorej vadia jadrové elektrárne, ale nevadia jej jadrové zbrane, už nie je ani GREEN, ani PEACE. Táto šialená politika nepovedie k zeleným riešeniam, ale ekonomicky nás zničí. Je najvyšší čas, aby Európa začala hrať vlastnú hru, inak sa stane bezvýznamnou.
Potreba novej štruktúry svetovej bezpečnosti nás vracia ku Komenskému
Odpoveďou nemôže byť viac zbrojenia a viac konfrontácie. Súčasná kríza nás vyzýva k tomu, aby sme hľadali novú štruktúru svetovej bezpečnosti. Možno by sme sa mali vrátiť aj k myšlienkam Jana Amosa Komenského, ktorého 430. výročie narodenia si dnes pripomíname. Životným dielom a cieľom tohto mysliteľa, ktorého poznáme skôr ako „učiteľa národov“, nebola samoúčelná pedagogika, ale nastolenie „večného mieru“. Vštepovať nenávisť k vojne a lásku k mieru, nikomu nestraniť a dočasné roztržky nahradiť všeobecnou svornosťou; obnovenie vzájomnej lásky, priateľstva a spolupráce; ustavične zahanbovať tých, ktorí sa usilujú zapliesť nás do vojny, vysiliť sa v nej a vzájomne zničiť jeden druhého – to boli základné etické parametre jeho učenia. Aj na súčasný rusko-ukrajinský konflikt platia jeho slová: „Jeden i druhý národ je v zbrani mocný. Nemohol by teda jeden druhému byť hradbou?“ Ako liek na obnovenie priateľstva žiada zabudnutie utrpených krívd v mene kresťanskej lásky a navrhuje: „Tam, kde u iného začína urážka, u teba nech začne mier.“
Tak ako v mnohých iných prípadoch, aj tu je dôležitá životná filozofia, ktorú vyznávate, a princípy, z ktorých vychádzate. Komenský sa usiloval zmeniť svet výchovou a nevolil krátkodobé a krátkodyché riešenia. No skôr či neskôr si to bude musieť uvedomiť aj dnešný svet, ktorý je tehotný zmenou. Buď sa navzájom zničíme všetci alebo pochopíme, že potrebujeme nové bezpečnostné, politické, ekonomické i sociálne štruktúry existencie ľudstva. Komenský spisoval svoje poznatky zo skúsenosti tridsaťročnej vojny. My stojíme na prahu konfliktu, ktorý vytvára nové bloky – utužuje nesprávnu militaristickú politiku Západu a po tristo rokoch odkláňa Rusko od Európy a spája ho s ázijskými mocnosťami. Tak ako Komenský myslel dopredu na povojnové usporiadanie, tak dnes treba začať uvažovať o svete, ktorý zamedzí takýmto konfliktom, ktorý bude jednotnejší, spolupracujúcejší a efektívnejší, v ktorom mier, sloboda, spravodlivosť a demokracia získajú nový rozmer.