Eduard Chmelár míní, že útok západní koalice na Irák v rozporu s právem i pravidly otevřel cestu k současnému chaosu v mezinárodních vztazích. Západ za to odmítá převzít odpovědnost i po dvaceti letech.

Pred 20 rokmi, 20. marca 2003 o 2.30 hod. stredoeurópskeho času, prepadli vojská Spojených štátov, Veľkej Británie, Španielska, Talianska, Poľska, ale aj Slovenska a ďalších členov tzv. koalície ochotných Irackú republiku a otvorili tak cestu k najväčšiemu medzinárodnému zločinu 21. storočia. Urobili tak v príkrom rozpore s medzinárodným právom a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN na základe vyfabrikovaných dôkazov o údajných zbraniach hromadného ničenia v Iraku, proti ktorým už vtedy protestovali zbrojní inšpektori OSN a ktoré sa už čoskoro ukázali ako totálne lživé. V tú noc som sedel v mimoriadnom štúdiu Slovenskej televízie s politológom Grigorijom Mesežnikovom, a kým ja som argumentoval, že Irak nemá ani na poriadne čižmy pre svojich vojakov, nieto na výrobu chemických a jadrových zbraní, o medzikontinentálnych balistických strelách (ktoré vraj môžu do 45 minút zasiahnuť Londýn, ako si vymýšľal Tony Blair) ani nehovoriac – môj oponent tvrdil, že je presvedčený, že Saddám Husajn tieto rakety má a že útok je oprávnený…

Výsledkom boli státisíce mŕtvych (niektoré údaje hovoria až o milióne), katastrofálne zničená krajina a destabilizovaný Blízky východ, ktorý umožnil rozmach terorizmu a vznik Islamského štátu. Tieto fakty uvádzam nielen ako historickú spomienku. Dôvod, pre ktorý si toto výročie treba dôrazne pripomínať a nedovoliť, aby ho mocenské elity a skorumpované médiá zamietli pod koberec, je najmä ten, že práve fiasko v Iraku a dôsledky rovnako protiprávneho bombardovania Juhoslávie, ktoré viedlo k ulúpeniu Kosova a vytvoreniu klientského štátu pod patronátom USA, spôsobilo globálnu devastáciu medzinárodných vzťahov a totálny rozvrat medzinárodného práva, čo otvorilo cestu k medzinárodnej anarchii a áno – aj k dnešnej ruskej agresii na Ukrajine. Súčasnú krízu medzinárodného prostredia nie je možné riešiť bez nápravy týchto zlyhaní z minulosti. Namiesto toho sme však svedkami snáh o bagatelizovanie alebo dokonca popieranie zločinov z Iraku.

Žiadne princípy sa nedajú dodržiavať bez porovnávania a rovnakého uplatňovania pre všetkých

Už viackrát som upozorňoval na to, že primitívne demagogický výraz „whataboutizmus“ alebo „ačohentizmus“ nevznikol v odbornom prostredí, ale v propagandistických kruhoch ako snaha o umlčanie, spochybnenie alebo diskreditáciu hlasov, ktoré tieto nevyriešené zločiny pripomínajú. Žiadne princípy sa však nedajú dodržiavať bez porovnávania a bez ich rovnakého uplatňovania vo všetkých prípadoch. Tým skôr, ak je dokázané, že správanie Spojených štátoch v medzinárodných vzťahoch je oveľa agresívnejšie a krvavejšie ako ktorejkoľvek inej veľmoci a vyžiadalo si milióny mŕtvych. Ruský prezident Vladimír Putin obhajoval pred rokom svoj útok na Ukrajinu okrem iného aj tým, že medzinárodné právo už dávno neplatí a spomenul „ilegálnu inváziu do Iraku“ ako „jeden z najmarkantnejších príkladov nerešpektovania princípov Charty OSN“. Toto v žiadnom prípade nemožno akceptovať ako ospravedlnenie okupácie suverénneho štátu. Dokumentuje to však anarchiu v medzinárodných vzťahoch, ktorú spôsobilo práve správanie Spojených štátov (a ich vazalov) na globálnej scéne a neschopnosť niesť za neho zodpovednosť.

Jeden z hlavných vinníkov tohto zločinu Tony Blair nie náhodou v predvečer 20. výročia invázie do Iraku v rozhovore pre španielsku tlačovú agentúru EFE dôrazne odmietol akékoľvek porovnávanie tejto vojny s ruskou agresiou. Zdôvodnil to tým, že Saddám Husajn bol diktátor, kým Volodymyr Zelenskyj je demokraticky zvolený prezident. Blair zopakoval klasickú námietku obhajcov amerických imperiálnych vojen, že v súčasnej medzinárodnej klíme nie je možné dodržiavať svetový poriadok založený na pravidlách, lebo Rusko a Čína majú právo veta. V skutočnosti je táto výhovorka rovnako obludná ako zdôvodnenie násilníka, že jeho obeť ho provokovala. Jednak právo veta nemá len Rusko a Čína, ale aj USA, Veľká Británia a Francúzsko, pričom najmä Spojené štáty ho zneužívajú rovnako často ako Moskva. Ale predovšetkým, nijaký schválený princíp medzinárodného práva, nijaký článok Charty OSN nedáva žiadnej krajine svojvoľné právo prepadnúť suverénny štát iba preto, že je tam iný režim, aký by si želali. Tým skôr, že invázia tzv. koalície ochotných spôsobila Iračanom neporovnateľne väčšie utrpenie ako samotná diktatúra Saddáma Husajna: zabila 30-násobne viac ľudí a uvrhla celý región do chaosu a biedy.

Dnes všetci tí podvodníci, ktorí klamali celú spoločnosť a manipulovali verejnou mienkou v prospech nelegálnej vojny v Iraku, zahovárajú svoju zodpovednosť eufemistickými výrazmi, že ich podpora invázie do Iraku bola akousi „chybou“. Keby to oficiálne kruhy naozaj takto vyhodnotili, tak by zodpovední západní politici dnes sedeli v celách v Haagu za zločiny proti ľudskosti a všetky tie zástupy expertov, analytikov a novinárov, ktorí klamali verejnosť, by pracovali akurát tak za pokladňami McDonaldu. Stal sa však pravý opak. Západní predstavitelia, ktorí spustili vojenskú agresiu proti Iraku, sú dodnes vážení členovia elitnej spoločnosti, analytici a žurnalisti, ktorí cielene vyrábali propagandistický súhlas verejnosti, sú akceptovaní ako experti a hegemónia Spojených štátov je v prostredí hlavného prúdu stále akceptovaná. Pritom nikto z nich sa ani len neospravedlnil – len si všimnite triumfálny návrat expremiéra Mikuláša Dzurindu (ktorého médiá predstavujú ako nádej pre demokratov) alebo bývalého vicepremiéra Ivana Mikloša (ktorého si prezidentka Čaputová vybrala ako svojho poradcu) na výslnie slovenskej politiky. Dokonca ani taký človek, ktorého expertíznu činnosť v oblasti ústavného práva si veľmi vážim – Ján Drgonec – nevysvetlil, prečo v roku 2003 ako vtedajší poslanec liberálnej strany dnes uväzneného Pavla Ruska podporoval inváziu do Iraku a hlasoval za vyslanie slovenských vojakov do tejto vojny. Ak sa rozhodol uchádzať o funkciu prezidenta, tak mi nestačí, že počas pandémie prešiel na druhý breh, ale chcem mať jasno v tom, kde stojí v tejto kľúčovej otázke chápania medzinárodného práva.

Nebola to chyba, ale chladnokrvný zločin

Nie, prepadnutie Iraku títo ľudia nikdy nechápali ako „chybu“. Bolo to chladnokrvné vypočítavé rozhodnutie, ktoré splnilo presne tie očakávania, ktoré zamýšľali: uspokojenie ekonomických záujmov západných energetických koncernov, strategická geopolitická kontrola regiónu a rozšírenie americkej hegemónie v oblasti. Predstierať po dvadsiatich rokoch, že im išlo o slobodu, demokraciu a odzbrojenie diktátora, by bolo nanajvýš trápne, preto sa uchýlili k falošnému naratívu o „chybe“. V tomto zlyhaní a strachu zo zodpovednosti treba hľadať príčiny extrémnej agresivity týchto ľudí, ktorí dnes šikanujú odporcov vojny na Ukrajine hysterickými výčitkami, že sa mýlili, keď si mysleli, že Putin nezaútočí. Markantný rozdiel je zjavný: tí, ktorí podporovali vojnu v Iraku, sa nemýlili, oni otvorene klamali a šírili lživé dôvody pre nelegálnu inváziu. To oni by sa mali ospravedlniť za to, že klamali a manipulovali národ. Štvali verejnosť do vojenskej agresie v Iraku a štvú verejnosť aj do pokračovania vojny na Ukrajine. Ich militantné vedomie nevidí iné riešenie ako vojnu. A preto sa snažia umlčať alebo dokonca kriminalizovať tých, ktorí by mohli odhaliť ich nečestné úmysly.

Z tohto dôvodu je vyhlásenie nemeckého kancelára Olafa Scholza, ktorý privítal rozhodnutie Medzinárodného trestného súdu (ICC) o vydaní zatykača na Vladimíra Putina ako dôkaz, že nikto nestojí nad zákonom, úplne absurdné. Nie je žiadnou výhovorkou, ani „whataboutizmom“, ani ničím podobným, keď jasne povieme, že bez obvinenia Georga Busha, Tonyho Blaira a ostatných nie je ICC nástrojom spravodlivosti, ale mocenskej nadvlády. Zákony, zmluvy a princípy musia platiť pre všetkých. Je preto smiešne, že zatykač na Putina prišiel práve v predvečer 20. výročia nelegálneho prepadnutia Iraku a navyše niekoľko dní po tom, čo Pentagon zabránil Bidenovej administratíve, aby pomohla Medzinárodnému trestnému súdu zhromaždiť dôkazy o ruských vojnových zločinoch, lebo by to mohlo viesť k trestnému stíhaniu amerických vojnových zločincov. Rovnako si pripomeňme, že pred piatimi rokmi Spojené štáty zaujali k ICC mimoriadne agresívny postoj, keď mu pohrozili sankciami, pokiaľ bude pokračovať vo vyšetrovaní vojnových zločinov spáchaných Američanmi v Afganistane. Vo vtedajšom vyhlásení Bieleho domu sa píše, že „Spojené štáty použijú všetky prostriedky potrebné na ochranu svojich občanov a svojich spojencov pred neoprávneným stíhaním týmto nelegitímnym súdom“. A teraz odrazu máme považovať stíhanie ruského prezidenta za demonštráciu spravodlivosti, že všetci sú si rovní, keď vieme, že to tak nie je, že ani Rusko, ani Spojené štáty, ani Čína, ani India, ani Turecko, ani Izrael, ba dokonca ani Ukrajina nie sú zmluvnými stranami ICC?

Masaker vo Fallúdži

Zvlášť pri dnešnom okrúhlom výročí nesmieme dopustiť, aby správanie ruskej armády na Ukrajine akýmkoľvek spôsobom ospravedlňovalo, zľahčovalo alebo dokonca popieralo závažnosť zločinov Spojených štátov. Za prepadnutie Iraku je priamo zodpovedná administratíva Georga Busha, no nesmieme zabúdať, že zvrhnutie Saddáma Husajna sa stalo oficiálnym cieľom americkej zahraničnej politiky už oveľa skôr a môžeme ho datovať do 31. októbra 1998, keď Bill Clinton podpísal Zákon o oslobodení Iraku. Samotnú inváziu sprevádzal celý rad doteraz nevyšetrených a nepotrestaných vojnových zločinov, z ktorých najzávažnejším sa stal masaker vo Fallúdži. Prebiehal v troch fázach. 28. apríla 2003 sa niekoľko stoviek irackých demonštrantov zhromaždilo pred miestnou školou, kde protestovali proti vojenskej prítomnosti Spojených štátov. Americkí vojaci začali strieľať do neozbrojeného davu, pričom zavraždili 17 ľudí a zranili viac ako 70 osôb. Americká armáda tvrdila, že sa dostala pod paľbu demonštrantov, ale 18-stranová správa medzinárodnej ľudskoprávnej organizácie Human Rights Watch tieto tvrdenia vyvrátila.

Oveľa vážnejší incident sa stal o rok neskôr. Hoci mainstreamové médiá hlásili správy o pokoji a prímerí, nezávislí investigatívni novinári na mieste diania bili na poplach, že vo Fallúdži dochádza k masakru nepredstaviteľných rozmerov. Bolo zavraždených viac ako 600 civilistov, pričom miestne nemocnice uvádzali, že väčšinu obetí tvoria ženy a deti a terčom niektorých nepríčetných amerických vojakov sa stal aj štáb televízie Al-Džazíra. Ešte predtým sa novinárov spýtali, či nechcú byť začlenení do amerických síl, aby boli chránení. Keď to odmietli, spustili na nich paľbu. Nechceli tam mať žiadnych svedkov. Al-Džazíra priniesla aj dôkazy o použití kazetových bômb. Ľudia sa pokúšali utiecť, no mesto bolo obkľúčené. Američania bombardovali školy, nemocnice a strieľali aj na ľudí, ktorí sa pokúšali preplávať rieku. Jedna 70-ročná žena v prudkej paľbe vyšla von mávajúc bielou vlajkou – napriek tomu ju ostreľovač chladnokrvne zastrelil. Nezávislá reportérka Julia Guest podala svedectvo, že strieľali aj na sanitky, a to napriek tomu, že skupina amerických a britských občanov vyjednala s námornou pechotou dohodu o evakuácii zranených z oblasti pod prudkou paľbou. Jeden z miestnych postrelených civilistov zasa hovoril o tom, ako ich Američania oklamali, že si môžu ísť na trh po jedlo a keď vyšli na ulicu, zasypal ich dážď guliek. Mŕtvych bolo toľko, že ich museli pochovávať na štadióne. Práve tieto vojnové zločiny regrutovali nových povstalcov z radov obyčajných civilistov túžiacich pomstiť sa okupantom za zverstvá. Tu doma sme ich falošne nazývali „teroristami“, hoci iba bránili životy svojich rodín.

Najstrašnejšia, posledná fáza bojov o Fallúdžu, nazvaná Operácia Al-Fajr (Úsvit) prebiehala od 7. novembra do 23. decembra 2004. Koaličné jednotky boli také kruté, že zbombardovali celé obytné štvrte, pričom zahynuli tisíce civilistov. Konečné počty dodnes nie sú jasné, no v čase útoku bolo vo Fallúdži 50 000 civilných obyvateľov a Američania zrovnali so zemou tisíce budov, strieľali na neozbrojených ľudí z vrtuľníkov, dokonca protizákonne zakázali Červenému polmesiacu vstup do mesta. Osobitný spravodajca OSN obvinil americké ozbrojené sily, že použili „hlad a nedostatok vody ako vojnovú zbraň proti civilnému obyvateľstvu“. Celý tento vojnový zločin bol podrobne zmapovaný v talianskom dokumentárnom filme „Fallúdža, Skrytý masaker“, ktorý odvysielala talianska verejnoprávna televízia RAI 8. novembra 2005. U nás sa nikdy nevysielal a väčšina ľudí netuší, čo sa vo Fallúdži stalo.

Súčasná globálna kríza sa nedá oddeliť od toho, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi. Je príznačné, že práve Západ nechápe čínsku Globálnu bezpečnostnú iniciatívu, ktorá sa usiluje vrátiť svet k základným princípom medzinárodného práva garantujúcim všetkým účastníkom suverenitu, bezpečnosť a mier. Bezpečnosť je totiž naozaj nedeliteľná – to nie je čínsky vynález, to deklarovali najprv západné štáty v roku 1975 v Helsinkách a potvrdili to v Parížskej charte pre novú Európu z roku 1990, preto je nepochopiteľné, ale typické, že práve Západ sa dnes vyhýba vlastným záväzkom a chce len jednu nepriateľskú veľmoc donútiť, aby sa podriadila jeho pravidlám, ktoré on sám dodržiavať nechce. Medzinárodný trestný súd je skvelá myšlienka, je to posun od medzinárodného práva ku kozmopolitnému, o ktorom sníval už Immanuel Kant, ale jeho zmysel sa naplní až vtedy, keď bude platiť pre všetkých. Inak sa nestane globálnym orgánom spravodlivosti, ale zostane len nástrojom mocenskej nadvlády.