Eduard Chmelár hodnotí první rok Zuzany Čaputové v úřadě prezidenta republiky. V čem spočívá tajemství jejího úspěchu a bude to úspěch trvanlivý, nebo se vyčerpá?
Písať o slovenskej prezidentke Zuzane Čaputovej triezvym štýlom je veľmi nevďačná téma. Vyše 70-percentná obľúbenosť, ktorej v našich končinách dokáže konkurovať snáď len Vladimír Putin, z nej robí fenomén. Ešte nikdy sa nestalo, aby s pôsobením hlavy štátu vyjadrili spokojnosť všetky parlamentné politické subjekty, a to nielen vládne, ale aj opozičné, vrátane Roberta Fica a (čo je snáď najväčším prekvapením) Mariána Kotlebu. Kým predseda Smeru-SD jej ešte pred štyrmi mesiacmi nepovedal inak ako „pani excelencia zo skládky pezinskej“, dnes uznáva, že Zuzana Čaputová „vrátila úradu aspoň istú mieru dôstojnosti“. Vodca ultrapravice Marián Kotleba zasa pred týždňom všetkých šokoval, keď označil prezidentkinu správu o stave republiky za „kultivovanú, vecnú a trefnú“ a celkovo ju vraj vníma pozitívne. Táto hlava štátu sa vymyká všetkým doterajším skúsenostiam a ak neurobí zásadnú chybu, už dnes má fakticky isté aj ďalšie funkčné obdobie.
Tajomstvo jej úspechu spočíva v tom, že Zuzana Čaputová vystupuje ako nekonfliktná postava, ktorá sa usiluje neopakovať chyby svojich predchodcov a nevyvolávať spory. Jej nadstraníckosť je však iluzórna. Ak dobre počúvate to, čo vám hovorí prezidentka medzi riadkami, jej politická orientácia je veľmi jasná. Vo vzťahu k súčasnej vláde prízvukuje, že zmena bola potrebná a stotožňuje sa s ňou. Sporné rozhodnutia Matovičovho kabinetu veľmi inteligentne vysvetľuje, ba niekedy až ospravedlňuje do prijateľnej podoby, takže väčšinou vystupuje skôr ako šikovná hovorkyňa vlády. Vládnu koalíciu odmieta otvorene kritizovať, na priame otázky odpovedá, že sa o tom najprv porozpráva s premiérom alebo príslušným ministrom (pri predchádzajúcom predsedovi vlády toľko ohľaduplnosti neprejavovala). Ak sa aj vyskytnú momenty, s ktorými nesúhlasí, robí to formou priateľskej rady – naznačí napríklad, že v kultúrno-etických otázkach je liberálnejšia, ale do sporu nejde. S priamou kritikou opozície však nemá problém, no robí to spôsobom, ktorý nikto neberie osobne.
Jadro jej agendy však tvoria zástupné témy. Akokoľvek je sympatické, že prezidentka je na rozdiel od svojho predchodcu výrazne pracovitejšia a prihovára sa všetkým skupinám obyvateľov (nespomenula vari už len záhradkárov), jej štýl je sterilný, nudný a je len otázkou času, kedy sa jeho možnosti vyčerpajú. Miestami totiž pôsobí ako referentka pre historický kalendár, keď takmer každý deň pripomína, že dnes majú sviatok Rusíni, zajtra autisti, inokedy darcovia krvi a pri všetkých nezabudne spomenúť, aké je to „dôležité“ a „prirodzené“, čo sú spolu s formulkou „zvládneme to“ jej najčastejšie používané slová. Ale… naozaj toto očakávame od hlavy štátu?
•
Na prvý pohľad sa zdá, že áno. Zuzana Čaputová sa dostala do prezidentského paláca na vlne masových emócií po vražde novinára Jána Kuciaka a s najdrahšou kampaňou v dejinách tohto štátu, ktorá urobila z neznámej advokátky superstar. Ako pri všetkých marketingových postavách aj tu bol použitý umelo vytvorený „príbeh“, ktorý miestami nadobúdal až tragikomické rozmery (rozprávočka o dobrej Zuzane, Zuzana stúpajúca na bájne Sitno umiestnená na romantickom obraze, Zuzana v kostýme supermana atď.). Kritici tejto nevkusnej maškarády a miestami až obludného kultu osobnosti, ktorý nemá v dejinách modernej Slovenskej republiky obdoby, boli napádaní hysterickými banermi „Útočia na nás!“ a špinení ako závistlivci stojaci na strane Zla, ktoré nová rozprávková hrdinka na bilbordoch sľubovala poraziť. Z tohto šialenstva sme sa doteraz celkom neprebrali. Čiastočne, ale naozaj len čiastočne je to pochopiteľné. Prezidentka Čaputová zdedila po Andrejovi Kiskovi nekritický fanklub, ktorý som dávnejšie nazval „žabky-demokratky“ (parafráza smutne známeho sfanatizovaného davu Mečiarových prívržencov „babky-demokratky“), ktorý je však viazaný skôr na úrad hlavy štátu ako na konkrétnu osobnosť. Poukázal som na to už na príklade Andreja Kisku, ktorý mal podobne vyše 60-percentnú dôveryhodnosť, polovica ľudí si ho dokonca želala za premiéra a po dvoch rokoch je Kiska (nielen v ruštine) nadávka a jeho preferencie už nedosahujú ani 4 percentá.
Príčiny tohto fenoménu, ktorý je možné v oveľa menšej miere pozorovať aj v Česku, treba hľadať v nezvládnutej a fakticky nikdy neuskutočnenej verejnej diskusii o úlohe hlavy štátu v republike. Ukazuje sa totiž, že dejiny prezidentstva v Česku i na Slovensku sú dejinami zbavovania sa monarchistických reliktov. Niektoré pozostatky monarchie sme odstránili len nedávno (napríklad trestný čin urážky hlavy štátu, čo bol relikt deliktu urážky cisárskej rodiny), iné pretrvávajú dodnes. Medzi ne patrí napríklad právomoc prezidenta vymenovávať univerzitných profesorov – kuriozita, ktorá vo väčšine západných štátov neexistuje. Táto právomoc vznikla počas absolutistickej monarchie, panovníci ju často zneužívali proti svojim oponentom (napríklad pri vymenovaní T. G. Masaryka za profesora mu cisár odmietol podať ruku) a dnes pôsobí archaicky a nepatrične: v demokratických štátoch by malo byť neprijateľné, aby do rýdzo odborných kritérií vstupovala politika. V teóriách demokracie od čias Rousseaua existuje legitímny názor, že republikánske zriadenie je nezlučiteľné s jednotlivcom ako hlavou štátu. Poukazuje sa pri tom na príklad antickej rímskej republiky a tento postoj si čiastočne osvojilo moderné Grécko. Akokoľvek, na Slovensku k takejto diskusii nikdy nedošlo. Tri zakladateľské slovenské politické generácie od Štúra cez Vajanského až po Štefánika boli monarchisti. Masaryk sa podľa časti historikov usiloval vytvárať republikánske tradície, podľa názoru iných však podvedome pestoval skôr monarchistický kult, a to isté sa dá povedať aj o Havlovi. Autokratickí vládcovia fašistickej a komunistickej éry nemali s významom prezidenta v republike nič spoločné, ich moc pochádzala z iného zdroja. A tak vlastne môžeme zbierať skúsenosti len z novodobej Českej a Slovenskej republiky.
Asi najväčší rozdiel medzi Českom a Slovenskom spočíva v tom, že u našich západných susedov je tradíciou, že na Pražskom hrade sídli silný muž. Môžete si o Havlovi, Klausovi a Zemanovi myslieť čokoľvek, nemôžete im však uprieť, že sú to najvýraznejšie osobnosti českej politiky. Na Slovensku to neplatí, tam sa volili vždy spravidla slabé osobnosti, presnejšie: tie, ktoré nikomu nevadili alebo všetkým najmenej vadili. Vyplýva to z jedného z najväčších mýtov slovenskej politiky, ktorý spočíva v predstave, že funkcia prezidenta má spájať. Ale to je „hlboké nedorozumenie“, ako by povedal klasik. Už dlho sa snažím vysvetliť, že spájať môže len silná myšlienka. Abraham Lincoln neponúkol americkej spoločnosti trochu otroctva a trochu slobody. Vytýčil veľkolepú víziu, ktorou strhol ľud a vytvoril americký národ. Takúto zjednocujúcu myšlienku na Slovensku vytvorili štúrovci, signatári Martinskej deklarácie alebo vodcovia Slovenského národného povstania. Ani najvyšší vzor našej republikánskej tradície – T. G. Masaryk – nebol povrchný oportunista, ktorý sa alibisticky vyhýbal konfliktom: žil prakticky celý život v spore. Ale v spore, ktorý bol tvorivý a mal zmysel.
•
Zuzana Čaputová žiadnu takúto stopu nezanecháva. Jej agenda je stále agendou prvej dámy, nie hlavy štátu. Napriek tomu, že tohtoročnú voľbu generálneho prokurátora označila za politickú udalosť roka, absolútne rezignovala na svoju mocenskú úlohu. A to napriek tomu, že v tejto otázke by mohla mať silné slovo a odmietnuť vymenovať zvoleného kandidáta. Prezidentka síce nesúhlasí s politicky účelovou novelou zákona, ktorá umožní kandidovať na tento post aj ľuďom mimo prostredia prokuratúry, no na novinársku otázku, či pôjde do konfliktu, odpovedala tragikomicky: nevníma to tak, že je v konflikte. Tvrdí síce, že doterajšia právna úprava je postačujúca, ak sa však parlament rozhodne zmeniť to, je to jeho právo… Takto však odpovedá Alenka z ríše divov, nie hlava štátu. Tieto aj iné signály naznačujú, že vo vzťahu k vládnej koalícii je prezidentka viac submisívna. Jej nadstraníckosť som už spochybnil, jej jednostrannosť sa najvypuklejšie prejavila pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní, kde pokračovala v odpudzujúcej praxi Andreja Kisku vyznamenávať osobnosti len z jedného politického tábora.
Oveľa viac však znepokojuje, že svoje základné mocenské nástroje, ústavné právomoci, využíva minimálne a prenecháva ich vláde aj tam, kde je jej pozícia veľmi silná a mohla by konať nezávisle. Prejavuje sa to nielen v už v spomenutom spore o nového generálneho prokurátora. Prezidentka vážne zlyhala, keď odmietla výzvu opozície, aby napadla na ústavnom súde vládny zákon umožňujúci sprístupňovanie dát občanov od mobilných operátorov pre potreby Úradu verejného zdravotníctva. Zuzana Čaputová uviedla, že „špicľovanie občanov“ (ako tomu hovorí Smer-SD) považuje za primerané a zákon podpísala. Ústavný súd dal však za pravdu opozícii a platnosť zákona pozastavil, čo bolo veľké politické víťazstvo Roberta Fica. Ak si navyše uvedomíme, v akých prípadoch sa obrátila na ústavný súd (moratórium na predvolebné prieskumy, 13-dôchodok) a v akých to odmietla, jej argumentačná fráza, že chce byť prezidentkou všetkých občanov, je deravá ako ementál, pretože v týchto prípadoch dokázateľne konala proti záujmom väčšiny občanov. No kým v otázkach vyplácania trinásteho dôchodku alibisticky hľadala politický spôsob, ako to zastaviť, v otázke šialeného zbrojenia trvá napriek hlbokej ekonomickej kríze na pochybnom „záväzku“ vynakladať na vojenské výdavky 2 % HDP. Inými slovami, trápi ju, kde nájsť 400 miliónov pre dôchodcov, ale netrápi ju, kde nájsť dve miliardy na zbrane. Toto sú priority nášho štátu…
•
Úrad prezidenta republiky vyzerá pod vedením Zuzany Čaputovej esteticky a imidžovo veľmi dobre, politicky však rozpačito a ústavne na hrane účelnosti. Ja som samozrejme rád, že prezidentská záhrada má včelín a nové tulipány, že pani prezidentka navštevuje škôlky a domovy dôchodcov, že nezabúda na zdravotne postihnutých a etnické menšiny. Úžasné. Ale toto predsa nie je podstata existencie funkcie hlavy štátu tak ako je to zakódované v ústave. Mnohí z radov novinárov i politikov už akiste zabudli na to, ako sa vysmievali Rudolfovi Schusterovi, že po ňom zostali len vysadené duby v prezidentskej záhrade, pozlátená brána a nové stožiare. Čo zostane po Zuzane Čaputovej? „Spájanie“? Spájanie je povinná agenda, klišé všetkých prezidentov, už spomínaný Rudolf Schuster šaškoval s Mikulášom Dzurindom a Jozefom Migašom s troma Svätoplukovými prútmi, ale toto je divadlo, nič viac. Zuzana Čaputová nespája, len sa vyhýba konfliktom. To je strašný rozdiel. Je to ako keby ste dlhodobé problémy v rodine riešili mlčaním, hoci viete, že napätie v domácnosti rastie. Ak neriešite problémy, len ich odkladáte a neskôr vybuchnú v ešte väčšej sile. Zuzana Čaputová vyjadrila želanie, aby nám súdržnosť v čase koronavírovej krízy vydržala a aby sme sa nevracali do doby pred ňou, ale to je patetická vata. Tejto spoločnosti nikdy nerobilo problém zomknúť sa v najťažších chvíľach – či to bolo Povstanie, Pražská jar, Nežná revolúcia alebo hoci aj výbuch bytovky v Prešove – máme to jednoducho v sebe. Ale to sú prechodné a prchavé javy. Naše problémy sú hlbšie, nepomenované, obchádzané a neriešené.
To, čo robí prezidentka, sa ponáša na kázne pápeža, keď hovorí, že ľudia by si mali pomáhať a že by nemali byť vojny. No nemali a čo? To sú reči, voči ktorým nemôžete namietať. Najväčší žijúci český spisovateľ Milan Kundera tento jav dávno a výstižne pomenoval ako morálny gýč. „Tam, kde hovorí srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal. V ríši gýča vládne diktatúra srdca… Všetko čo narúša gýč, je vyradené zo života. Každý prejav individualizmu, každé pochybovanie, irónia.. Gýč je prestupná stanica medzi bytím a zabudnutím,“ napísal vo svojom najslávnejšom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia.
Môžeme teda opakovať klišé, že máme úžasnú pani prezidentku – aj keď latka bola po predchádzajúcich výkonoch nastavená sakramentsky nízko. Môžeme opakovať, že nám ju závidí celý svet – aj keď tie články v svetovej tlači písali väčšinou slovenskí autori a niektorých z nich aj osobne poznám. Môžeme rásť od pýchy, že dva dni (sic!) po zvolení v politickom svete neznámej outsiderky jej francúzsky prezident Macron napísal, že s ňou chce reformovať Európsku úniu a po jej nástupe do funkcie vyhlásil, že ju považuje za „symbol zjednotenej Európy“ – hoci Zuzana Čaputová sama priznala, že zahraničná a bezpečnostná politika je jej najslabším miestom (presnejšie, nevyzná sa v nej takmer vôbec a úplne sa spolieha na úsudok jej poradcov – jastrabov). Čo z týchto velikášských rečí po roku zostalo, čo z toho je reálne? Najvýraznejší moment, kedy si ju svetové médiá všimli, bolo určovanie módy v nosení rúška. Žiadne reformné návrhy, nijaké vízie, nič z toho, čo jej prisudzovali.
No napriek tomu, že je obraz prezidentky Zuzany Čaputovej nesmierne preceňovaný, zanecháva všade príjemný dojem. A to v dnešnom svete nie je málo. Ešte stále má šancu rásť a prekvapiť – no ak zotrvá pri súčasných spôsoboch, jej možnosti sú veľmi obmedzené. Sú obmedzené tematicky i personálne. Nemôžete efektívne spájať spoločnosť, ak sa obklopíte ľuďmi len z jedného politického tábora. Jej doterajšie metódy sa môžu vyčerpať až natoľko, že časom otvoria otázku zmysluplnosti tejto funkcie. Tento problém vnímam tak na slovenskej ako aj českej strane. Už roky upozorňujem, že priama voľba prezidenta bol nesystémový prvok, ktorý pôsobí v našom ústavom systéme rušivo. Dať prezidentovi najvyššiu legitimitu, ale najnižšiu mieru právomocí nie je výsledkom hlbokých štátnických úvah, ale neschopnosti politickej elity dohodnúť sa a prenechať rozhodnutie formálne ľudu. Všetci prezidenti od Masaryka a Beneša až po Zemana a Kisku sa pohybovali na hrane ústavy a mali časté tendencie ju prekračovať. Prezidentka Čaputová je v tomto smere vzácnou výnimkou a striktne sa drží rámca, ktorý jej Ústava SR poskytuje. Treba však neustále pripomínať, že súčasná úprava je nelogická. Ak chceme prezidentovi ponechať terajší rozsah právomocí, stačí jeho voľbu preniesť do parlamentu, keďže ombudsman má viac možností ako pomôcť ľuďom než hlava štátu. Ak chceme ponechať priamu voľbu, potom treba upraviť aj právomoci vyplývajúce z takéhoto silného mandátu. Bez nich bude hlava štátu len ceremoniálnou figúrou, latentnou náhradou za konštitučnú monarchiu.
•
Vnímavý pozorovateľ si totiž nemôže nevšimnúť, že hoci sa prezidentka vyjadruje úplne ku všetkému, jej apely sú zdvorilo vypočuté a – ignorované. Úspech jej misie sa však z historického hľadiska nebude hodnotiť podľa toho, s koľkými ľuďmi si podala ruku a s koľkými deťmi sa odfotila, ale ako využila svoje možnosti vyplývajúcej jej z Ústavy Slovenskej republiky pre blaho našej vlasti, ako „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ (takto je to napísané priamo v ústave), akú zahraničnú politiku presadzovala (v tejto oblasti sú jej právomoci najsilnejšie, no jej výkon najslabší), ako reprezentovala Slovenskú republiku doma i v zahraničí. Pod pojmom reprezentácia si väčšina ľudí predstavuje vonkajšie znaky ako slušné vystupovanie, kultúrny prejav a dobré oblečenie. Reprezentácia štátu má však hlbší a širší význam. Reprezentovať štát by malo znamenať – predstavovať to najlepšie, čo v ňom je, čo prispieva k európskej civilizácii a lepšiemu svetu, nadväzovať na jeho mysliteľov a štátnikov od Kollára, Štúra a Hurbana až po Štefánika, Hodžu a Dubčeka, poznať ich idey a tvorivo ich rozvíjať, motivovať slovenskú spoločnosť k najlepším výkonom a vychádzať z toho, čo sme historicky a kultúrne dosiahli. Toto akoby bolo Zuzane Čaputovej cudzie. Nemá vzťah k národným sviatkom a historickým medzníkom. Je chvályhodné, že pri 100. výročí Trianonskej zmluvy sa empaticky prihovorí Maďarom, ale že pri tom zabudne, že je to aj storočnica určenia a vybojovania hraníc štátu, na čele ktorého stojí, je nepochopiteľné. A nestalo sa to po prvý raz.
Na jednom hodnotení sa však zhodneme všetci. Zuzana Čaputová nám nerobí hanbu. Je to málo či veľa? Po doterajšej skúsenosti so všetkými typmi prezidentov je to veľmi príjemná zmena. Ale uspokojiť sa s touto ambíciou by bolo pre budúcnosť Slovenskej republiky zhubné a v kritických okamihoch zničujúce. Zuzana Čaputová ešte nebola vystavená rozhodujúcim skúškam. Hodnotiť jej pôsobenie ako úspešné pri jej doterajšej náplni činnosti je banálne konštatovanie. Tento štát má na viac. Verím, že si to uvedomuje aj prezidentka republiky.
Ilustrační foto: Autor – Matej Grochal, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=87932743