Eduard Chmelár komentuje rozpad slovenské strany Smer-SD, který naznačuje spíše prohloubení krize slovenské levice než její oživení.

Rozpad strany Smer je najzásadnejšou udalosťou na ľavej strane slovenského politického spektra za posledných dvadsať rokov. Spôsob, akým sa udial, však nenaznačuje, že by z tohto zdroja vzišlo nejaké oživenie a ozdravenie ľavice. Skôr môžeme očakávať prehĺbenie jej krízy. Od začiatku som tvrdil, že nejde o hodnotový, ale osobný spor medzi dvoma najvýraznejšími postavami kedysi dominantnej strany. Ak by šlo o spor hodnotový, odišiel by už dávno, oveľa skôr ako pred voľbami (a to nechcem byť k nemu krutý a pripomenúť mu, že hodnotovo založený človek by do takej eseročky nikdy nevstupoval), pretože od volieb sa v politike Smeru-SD neudialo nič nové, o čom by nevedel. Ak by šlo o spor hodnotový, Pellegrini by bol schopný jasne povedať, v čom sa od zakladateľa svojej materskej strany odlišuje. Tým skôr, že sa prihlásil k celej histórii Smeru a sám sa na nej aktívne podieľal. Nič také však nepovedal – snáď okrem istoty, že na rozdiel od Ficovho krídla nikdy nebude koketovať s fašistami. Aj keď mi je štýl politiky Petra Pellegriniho bližší a sympatickejší ako štýl Roberta Fica, nestačím sa čudovať, ako svoju „zodpovednú zmenu“ uchopil. S trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že s Pellegrinim odišli takmer všetci problémoví ľudia tejto strany. Po jeho boku vidíme nielen tzv. biznis krídlo, ale aj pravú ruku bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka Denisu Sakovú a dokonca aj (a to je už naozaj výsmech) poradcu a spindoktora Roberta Fica Erika Tomáša. Čo to má byť? Peter Pellegrini síce dlhodobo tvrdí, že bol vždy sociálnym demokratom (všimnite si, že rovnako dlhodobo sa vyhýba pojmu ľavica), ale sociálneho demokrata z vás neurobia slová, ale skutky – a to isté platí aj o konzervatívcovi, liberálovi alebo socialistovi. Samotný populárny expremiér môže vytvoriť úspešnú stranu, môže dokonca vyhrať voľby, ale tým ma ešte nepresvedčil o hodnotovej čistote svojho projektu.

…

A tak to skôr vyzerá na to, že v pozadí štiepenia Smeru je rozhodnutie oligarchie, ktorá si rozdelila vplyv. Pôvodný projekt s exministrom Tomášom Druckerom nevyšiel, a tak prišiel na rad záložný plán s tým istým cieľom. Oligarchom je jedno, či je sliepka biela či hnedá, dôležité je, aby znášala vajcia. Preto stačí, aby si podelili sféry vplyvu a biznis môže ísť ďalej. „…a všetci zlodeji sa vrátia pod Pellegrinim ako z čistiarne,“ zamyslel sa pred troma týždňami Boris Filan. Ale také jednoduché to nebude. Ficovo krídlo sa síce snaží mediálne predať odchod Pellegriniho skupiny ako očistu ľavice a boli by hlúpi, keby to nevyužili, skutočnosť je však oveľa zložitejšia. Nič tak nesymbolizuje pomery na slovenskej ľavicovej scéne ako vyhlásenie bývalého asistenta jedného z najmocnejších oligarchov Pavla Pašku a dnes verného prívrženca Roberta Fica, poslanca Ľuboša Blahu, že sa rozhodol práve v tejto chvíli vstúpiť do Smeru-SD, lebo považuje stranu za očistenú od biznis krídla. No ja neviem, či zlacnelo členské, že sa tak rozhodol, ale dúfam, že ho prijímal priamo podpredseda Smeru-SD Robert Kaliňák, ktorý bol terčom najväčších protikorupčných protestov v dejinách Slovenskej republiky. A že sa ako čerstvý straník, ktorý prijal rozpad strany s husákovským „nech odpadne, čo je kolísavé“, bude lepšie cítiť v spoločnosti Moniky Beňovej ako v spoločnosti Borisa Zalu…

Spory Fica s Pellegrinim sú zástupné

Nech mi čitateľ prepáči ten sarkazmus, ale nahovoriť, že pri súčasnom rozpade Smeru ide nejakému krídlu o hodnoty, môžu len tým, čo seno žerú. Sú to až nedôstojné lži. Ficov bolestínsky status na sociálnej sieti, že ho opúšťajú jeho nevďačné deti, ktorých politicky vychovával, je vyslovene trápny. On vie, že nad nimi nikdy nemal kontrolu a stranu spoluvytváral s vedomím týchto pravidiel. Prijal túto hru oligarchov a teraz fňuká, že rozbíjajú ľavicu. Ľavicu rozbil Robert Fico už koncom minulého storočia, keď odišiel z SDĽ. Mnohí by radi zabudli, ako vtedy kričal „Ani doprava, ani doľava!“, ale ja som nezabudol. Namiesto akokoľvek problematickej a postkomunistickej, ale rýdzo ľavicovej materskej strany dal prednosť vytvoreniu monštra, ktoré si dnes vyberá svoje diabolské dividendy. Ale vyhadzovať Erikovi Tomášovi na oči, že nie je sociálnym demokratom, ale dieťaťom Roberta Kaliňáka, ktorý je stále Ficovým podpredsedom, je už naozaj zvrhlé. Keď prelejete špinavú vodu zo starého vedra do nového, zostane vám stále špinavá voda. Je síce pravdou, že u Fica zostali prakticky všetci, ktorí k nemu prešli z bývalej SDĽ. Lenže práve ľudia ako Richter, Petrák a ďalší nikdy nepredstavovali jadro ľavice a fúziu so Smerom ťažko zobchodovali. Napokon, o Strane demokratickej ľavice si v tomto smere netreba robiť žiadne ilúzie. Veľmi podobné spory, ktoré dnes prebiehajú v Smere-SD, som zažil aj v SDĽ. Ale neboli to spory o podstatu ľavice. Boli to tie isté spory medzi konzervatívnym a liberálnym krídlom. Je dôležité pochopiť, že toto všetko sú len zástupné spory. Hlavný problém ľavice (a nielen slovenskej) spočíva v niečom úplne inom.

…

Väčšina spoločnosti je ideologicky negramotná alebo ľahostajná. Toto je tradičný problém všade na svete, žiadne špecifikum. Len asi 10 percent obyvateľstva sa identifikuje s nejakým politickým prúdom. Vo voľbách sa vlastne vždy bojuje o tú indiferentnú väčšinu, nie o presvedčenú menšinu. V súčasnosti rastie popularita názoru, že na ľavici a pravici už nezáleží. Keď toto niekto hovorí, je to buď prejav nevzdelanosti alebo (čo je horšie) je to politický trik. Túto formulku používal napríklad už Mikuláš Dzurinda, jednak na oklamanie ľavicových voličov a jednak na zakrytie svojej nepopulárnej pravicovej politiky. V skutočnosti sa človek každý deň rozhoduje a rozmýšľa ideologicky bez toho, aby si to uvedomoval. Stotožňuje sa s mnohými názormi a mnohé odmieta, hoci nevie, že uvažuje ako socialista, liberál či konzervatívec. Svoju politickú gramotnosť môžete zvýšiť už len tým, že pravdivo odpoviete na tieto otázky, ktoré vás spoľahlivo zaradia, v akom bode politickej mapy sa nachádzate. Mnohí sú tak často prekvapení, že hoci o sebe celý život vyhlasovali, že sú pravičiari, test im dokázal niečo úplne iné – a naopak. Pravda, to neznamená, že vaše politické preferencie sa nemenia: závisia od vášho prostredia a životných skúseností. Neplatí ani známe Churchillovo klišé, že kto nie je ľavičiarom v dvadsiatke, nemá srdce, kto je ním po tridsiatke, nemá rozum. Videl som príliš veľa sebavedomých mladých pravičiarov, ktorých hodnotovú výbavu zmenili problémy, pred ktoré ich postavil život: napríklad sa oženili a zrazu zistili, že nevedia umiestniť dieťa do škôlky, že naša zdravotná starostlivosť je v ohrození a že verejné služby sú dôležité. Niekto možno bude namietať, že pre neho sú rovnako dôležité otázky národnostnej alebo kultúrnej identity. A o to práve ide. To, čo sa v skutočnosti stalo, nie je vyprázdnenie pojmov pravica a ľavica a nie je pravdou ani to, že by rozdiel medzi nimi bol bezvýznamný. Naopak, je ešte väčší ako pred sto rokmi. Množstvo kritérií, s ktorými sa identifikujete a podľa ktorých sa rozhodujete, je však rôznorodejšie a vystavené rôznym, donedávna nepredstaviteľným kombináciám.

Hlavnou témou ľavice musia byť sociálno-ekonomické otázky

Takže ak chcete dnes identifikovať nejakú stranu ako ľavicovú, znamená to, že jej rozlišovacím znakom by mal byť práve spoločný postoj jej prívržencov k sociálnym a ekonomickým otázkam. V praxi sa však čoraz častejšie stretávame s politickým sektárstvom, keď na seba marginálne, ale o to viac hlučnejšie skupinky navzájom pokrikujú a obviňujú sa, že nie sú dosť ľavicoví. Pritom predmetom ich sporu nie sú radikálne sociálne reformy alebo ekonomická demokracia, ale konzervatívne alebo liberálne témy. Keď Michal Šimečka z Progresívneho Slovenska vykrikuje, že potrebujeme liberálnu revolúciu, nie konzervatívnu alebo keď Ľuboš Blaha zo Smeru-SD pred voľbami vykrikoval, že najprv musíme poraziť liberálov, ani jeden z týchto postojov nebol ľavicový. Inými slovami, ľavica nehrá svoju hru, ale hru konzervatívnej alebo liberálnej pravice. Liberál si môže postaviť do centra svojej agendy práva LGBT komunity, podobne ako konzervatívec kladie dôraz na tradičnú rodinu, lebo to sú ich kľúčové témy. Ak sa však stanú takéto body neprekonateľnými bariérami vo vnútri samotnej ľavice, znamená to, že strana sa začína odkláňať od svojho politického a v horšom prípade aj historického cieľa. Niekto by mohol namietať, že spojenie ekonomickej ľavice a politického liberalizmu sa nevylučuje. Isteže nie, dokonca je filozoficky dôslednejšie, pretože ústrednou hodnotou ľavice je rovnosť vo všetkých významoch tohto slova. Lenže v takomto spojení je dnes ľavica jednoducho nevoliteľná. Po prvý raz som túto otázku veľmi úprimne a tak trochu netakticky otvoril necelé dva mesiace pred parlamentnými voľbami v januári tohto roku. V jednom rozhovore som poukázal na to, že aj tie najambicióznejšie projekty dnešných čias (Syriza, Corbyn, Sanders) prehrali a že ľavica by si mala veľmi úprimne priznať, že v skutočnosti nevie, ako ďalej.

…

Asi najzásadnejšiu odpoveď na túto tému priniesol bývalý predseda českej Strany zelených Matěj Stropnický, ktorý nedávno z tejto strany vystúpil. Nebol to neuvážený a náhly krok, bol výsledkom dlhoročného vnútorného zápasu sprevádzaného praktickou politickou skúsenosťou a postupného ideologického posunu smerom doľava, na konci ktorého bolo jednoduché, ale presné poznanie: „Odchádzam, pretože som poznal na vlastnej koži a v mnohých opakujúcich sa situáciách limity liberálneho prostredia, i to, že zelení sú jeho pevnou súčasťou… Nie som liberál, ani ľavicový liberál. Liberáli sú nespokojní len vo svojom voľnom čase.“ Matěj odišiel zo strany s vysvetlením, že hľadá takých spojencov, ktorí logiku súčasného systému popierajú a ktorí jeho nespravodlivosť zakúsili na svojich životoch.

…

O pár dní túto svoju diagnózu spoločnosti spresnil. Vo svojej eseji vysvetlil, že už nechce stáť na strane mocenských, finančných, majetkových a intelektuálnych elít. Uvedomil si, že hľadá odpoveď na základnú otázku – ako zvrátiť panstvo kapitálu nad ľuďmi – a že ľavica v tomto smere nedosiahla za posledných päťdesiat rokov vôbec nič, a to bez ohľadu na to či hovoríme o zničení kapitalizmu alebo o jeho krotení. Nepohli sme sa ani o krok v otázke progresívneho zdaňovania, dane z finančných transakcií, daňových rajov, medzinárodnej minimálnej mzdy či regulácie medzinárodného pohybu kapitálu. Ľavica prakticky neexistuje a kapitál má všetko, čo si kedy želal. Akumulácia bohatstva v rukách niekoľkých rodín je dnes väčšia ako kedykoľvek predtým a úspešnosť jeho udržiavania je podľa Thomasa Pikettyho porovnateľná len s feudalizmom. Keď Matěj Stropnický spochybňuje spojenectvo ľavice s liberálmi, nechce popierať práva menšín, upozorňuje skôr na to, že to nie je základ ľavicovej agendy, len jej prienik s liberálnym prostredím. V konečnom dôsledku však takéto spojenectvo vedie k tomu, že ľavicové sily pomáhajú elitám bojovať proti xenofóbii nižších vrstiev spoločnosti, čím vzniká zvláštny paradox: ľavica bráni demokraciu s tými, ktorí ju ovládajú, proti tým, ktorí ju chcú uskutočňovať. Neohrozujú však demokraciu v skutočnosti tí, ktorí si ju privlastňujú? Tým skôr, že kým ľavica sa neváha spojiť s liberálmi na presadzovaní práv znevýhodnených menšín, liberálne sily s ňou s rovnakou rozhodnosťou nepresadzujú boj proti kapitálu. A keďže boj za práva menšín sa stal pre ľavicu morálnou dogmou, postupne sa vzdala jedinej realistickej stratégie, ako boj proti kapitálu vôbec viesť – po boku tých, ktorým kapitalizmus veľa berie a málo dáva, ktorým skracuje život, ktorých pripravuje o zdravie a ktorých za to ešte karhá ako neúspešných. Títo ľudia dnes vnímajú liberálne hodnoty väčšinou ako príčinu svojho úpadku, a preto Stropnický prichádza k drsnému, ale logickému záveru: „Nie je možné presadzovať liberálne hodnoty a zároveň obrátiť hnev ľudí proti elitám, nadvláde a kapitálu. Nie je na to ľud. Ľavica si musí vybrať.“

Hlavným problémom nie je korupcia, ale kapitalizmus

Rozumiem Matějovi Stropnickému, ktorý po takomto precitnutí, ktoré nebolo motivované konjunkturalistickými dôvodmi, ale bolestivým vnútorným zápasom snáď trochu pateticky predpovedá, že za to bude musieť prekonať u svojich liberálnych priateľov nedôveru, strpieť posmech a istý čas bude prekliaty. Sám si pamätám, aký rozruch vzbudil môj článok spred 16 rokov Prečo nie som liberál. Snáď som mal k nemu napísať aj pokračovanie o tom, prečo nie som konzervatívec a prečo som socialista. No rovnako si pamätám na reakcie k mojej knihe z roku 2003 Svet nie je na predaj, na ktorej obálke stálo: „Podrobným štúdiom dlhodobých trendov autor dospel k presvedčeniu, že zásadné zmeny smerom k sociálne spravodlivej a environmentálne udržateľnej spoločnosti nie je možné uskutočniť pri akejkoľvek forme kolaborácie so súčasným režimom. Hlavným posolstvom knihy je preto výzva na nenásilný bojkot tohto systému, prechod do civilizačnej opozície a autonómne vytváranie nových sociálnych vzťahov.“ Dnešný dvadsať- až tridsaťročný mladík s pocitom, že svet sa narodil s ním a sebavedomo poučujúci, ako má vyzerať ľavica, ťažko pochopí atmosféru tej doby. Doby, v ktorej boli štandardné ľavicové názory chápané ako extrémne. Doby, v ktorej sa ľavicoví intelektuáli stretávali v bratislavskom byte Egona Bondyho na seminároch ako disidenti. Dnes sa s takýmito názormi necítim menej osamelý, ale necítim už rešpekt voči mainstreamu, ktorý postupne obnažoval svoju myšlienkovú i koncepčnú plytkosť. A aj preto otvorene hovorím, že nám nevládnu oligarchovia, ale kapitalisti, že hlavným problémom nie je korupcia, ale maximalizácia zisku v súkromných rukách a že všetko ostatné je len kamufláž.

…

Rozumiem však aj tým, ktorí sa takémuto záveru bránia. Ľavica by predsa mala hľadať také spôsoby, ktoré nepovedú k zavrhnutiu všeľudskej solidarity a emancipácie, ale k ich znovuobjaveniu, mala by sa inšpirovať skôr pápežom Františkom ako Donaldom Trumpom. Ale nesmie to robiť naivným spôsobom, ktorý si zakrýva oči pred dravosťou kapitalizmu a inkvizične škandalizovať všetkých, ktorí sa prehrešia voči normám ich ideologickej sekty. V Českej republike už niekoľko mesiacov prebieha mimoriadne zaujímavá diskusia, ktorú vyvolal oneskorený preklad sedem rokov starej knihy Jeana-Claudea Michéu Tajnosti ľavice. Zapojili sa do nej najväčšie esá českého ľavicového myslenia od Václava Bělohradského a Jana Kellera až po Pavla Baršu a Ondřeja Slačálka. Prvoplánoví kritici pochopili knihu ako obranu konzervatívneho socializmu, Michéovi však nešlo o výber medzi konzervativizmom a liberalizmom, ale o návrat k ľavo-pravej osi.

Problémom Slovenska je, že u nás žiadna takáto, ani podobná diskusia neprebieha. Je zvláštne, že si nikto nevšimol, že slovenská ľavica nediskutuje a akoby to nikomu ani nechýbalo. To, čo pestujú izolované servery Slovo, Poleblog, Karmina, Kapitál a Dav dva, nie je diskusia, ale nepreniknuteľne izolované ostrovčeky myslenia, ukájajúce sa vo svojej bezvýznamnosti. Ak aj navzájom vstúpia do kontaktu, nejde o serióznu diskusiu alebo tvorivú polemiku, ale o podpásové osobné útoky na ľavicových mysliteľov, ktorí nie sú členmi ich sekty. Ten extrémny rozdiel medzi úrovňou českej a slovenskej ľavicovej diskusie sa odzrkadľuje aj v samotnej politike.

Ľavica potrebuje obnoviť štát, aby vzkriesila internacionalizmus

Pár týždňov predtým, ako začal Robert Fico fňukať, že ho opúšťajú nevďačné deti, ich vyháňal zvýšeným hlasom, že nepotrebuje „slniečkárov a teoretikov“. Odhliadnime teraz od toho, že výraz „slniečkár“ nie je odborný popis nejakej sociálnej skupiny, ale primitívna demagogická nadávka nehodná trojnásobného premiéra. No povedať, že ľavica nepotrebuje teoretikov, je šialené. Každý životaschopný politický subjekt má tri druhy lídrov: komunikátorov, manažérov a ideológov. Ak nemáte silného komunikátora, nezískate dôveru verejnosti, ak nemáte schopného manažéra, rozpadne sa vám štruktúra a riadenie a ak nemáte kompetentného ideológa, nepostavíte pevné základy strany. Problémom Fica a Pellegriniho je, že sa tvária, že ideológov nepotrebujú a vystačia si s marketingom. No ak podceníte dôsledne vypracovaný program s cieľom, stratégiou a taktikou, nemôžete porozumieť problémom doby. Ľavica si rozhodne nevystačí s opakovaním marxistických hesiel, ktoré bez kritickej analýzy pôsobia skôr ako archaické zaklínadlá, a kapitalizmus sa nezľakne ostentatívne vystavovanej červenej hviezdy a demagóga s Che Guevarom na tričku. A recykláciu starých hesiel o sociálnom štáte a prerozdeľovaní považujem dokonca za podvod na voličoch. Sociálny štát je mŕtva koncepcia, globalizácia kapitálu ho uviedla do stavu klinickej smrti. Mantra o prerozdeľovaní vyprodukovanej hodnoty zasa vôbec neberie do úvahy finančný kapitál, ktorý je dnes 20-násobkom svetového HDP a jeho absolútna väčšina nepochádza z reálnej ekonomiky. Finančný kapitál tak nie je výsledkom súčasného vykorisťovania, ale toxickým výsledkom špekulácií týkajúcich sa vykorisťovania v budúcnosti, ako trefne poznamenal Jan Keller. Ako pomôžeme pracujúcim, keď im prerozdelíme časť tohto otráveného ovocia?

…

A tak je namieste otázka, či vôbec dokážeme skrotiť hydru globálneho kapitalizmu. Ešte začiatkom tohto storočia nás kŕmili ľúbivou propagandou, že Európska únia zreguluje trhy. Bol to taký istý naivný nezmysel ako zabudnutá a dnes už komická predstava našich i svetových neoliberálov, že ekonomickú globalizáciu netreba krotiť, že bohatstvo z najbohatších vrstiev bude postupne „presakovať“ k najchudobnejším. Nič také sa nedeje. EÚ je sama neoliberálnou inštitúciou a nadnárodné korporácie sú mocnejšie ako veľké štáty. Ak sa ľavica nechce vzdať myšlienky internacionalizmu – a toho sa v logike vecí vzdať nesmie – obávam sa, že sa bude musieť vrátiť ku koreňom štátnej moci. Nie však preto, aby nás strhla nazad ku konzervativizmu – toto bude vždy pasca, pretože konzervativizmus kladie nielen proti liberálnej, ale aj proti socialistickej myšlienke ideu nerovnosti a schvaľuje existujúcu hierarchickú sociálnu štruktúru ako prirodzenú – s tým sa ľavica nikdy nesmie zmieriť! Musíme obnoviť moc štátu preto, lebo jedine on je schopný uskutočniť zásadné zmeny v prospech ľudí. Počas nedávnej krízy sa ukázalo, že štát toho dokáže viac ako sme si mysleli: vedel rozhodnúť, rozhodnutie vymáhať alebo pomerne rýchlo rozhodnutie zmeniť, keď pružne vyhodnotil chybu. Ľudia opäť cítili, že štát tu je pre nich. Možno má teda pravdu Ivan Hoffman, ktorý nedávno tak vyľakal neoliberálov, keď navrhol zrušiť celý neprehľadný kolos byrokratického Bruselu a vrátiť európsku spoluprácu k hlavnému spoločnému cieľu: zachovaniu mieru. Na rozdiel od konzervatívnej pravice by však nemal byť cieľom ľavice návrat k fetišu štátu, ale obnovenie a budovanie takej medzinárodnej politickej spolupráce, ktorej sa trhy nevymknú z rúk. Ak neskrotíme trhy, stane sa márnym aj boj proti klimatickej kríze, lebo ho nepovedieme pre ľudí, ale pre biznis, ktorému to všetko ešte aj zaplatíme. Politika musí obnoviť svoju váhu voči ekonomike. Ľavica musí byť schopná podrobiť kritike nielen marxistický fatalizmus, ale aj dogmatický kult modernizácie. Tak ako nás k socializmu nepriblížila elektrifikácia (ako veril Lenin), tak nám nepomôže ani fascinácia novými technológiami, pretože sociálne siete združujú iba ľudí, ktorých sme si vybrali, kým my sa musíme naučiť žiť s ľuďmi, ktorých sme si nevybrali: s kolegami, susedmi či príbuznými. Tento systém sa nevyvíja smerom ku „kapitalizmu s ľudskou tvárou“, ale naopak, zmenšuje priestor pre vybudovanie akéhokoľvek humánnejšieho poriadku. A kým si to protagonisti dnešných ľavicových sporov neuvedomia a budú umŕtvovať zápas za lepší svet starými heslami a nevlastnými metódami vypožičanými od liberálov či konzervatívcov, budú skutočnú ľavicu vždy len predstierať.

Ilustrační foto: Autor – Webové stránky prezidenta SR, zde