Eduard Chmelár komentuje dnešní církevní státní svátek na Slovensku. Proč je sekularismus, ukotvený mimochodem ve slovenské ústavě, podmínkou demokracie?
Dnes je na Slovensku deň pracovného pokoja, pretože katolíci slávia cirkevný sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Len málokomu príde zvláštne, že v štáte, ktorý sa hneď v prvom článku svojej ústavy odvoláva na to, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo, majú príslušníci jednej cirkvi uzákonené osobitné sviatky garantované medzinárodnou zmluvou so Svätou stolicou. Žiadne iné náboženské spoločenstvo alebo svetonázorová skupina takéto privilégium nemá. Štát neoslavuje evanjelický Deň reformácie, židovský Jom kipur alebo sekulárny Svetový deň humanistov. Oslavuje katolícky sviatok Sedembolestnej Panny Márie, a to napriek tomu, že tento deň nepatrí v katolíckej cirkvi medzi tzv. prikázané sviatky. Väčšina prikázaných sviatkov, ktorých slávenie je v RKC povinné, nemá charakter dňa pracovného pokoja. Politici to odôvodňujú tým, že sme „katolícka krajina“, ale takto to Ústava SR, ani žiadny iný zákon neformuluje, práve naopak, odvoláva sa na svetský charakter štátu.
To, že na Slovensku roky mlčky tolerujeme pošliapavanie základného zákona štátu, je známa vec, ale počas prebiehajúcej návštevy pápeža Františka sa tento zvyk zvrhol na otvorenú propagáciu klerikalizmu tak zo strany politickej moci, ako aj zo strany médií, vrátane tých verejnoprávnych. Správanie väčšiny ústavných činiteľov vykazuje znaky, že sa vrátili do čias stredovekého kresťanského univerzalizmu, kedy bola všetka politická moc podriadená pápežovi. A vatikánskej teokracii sa v týchto dňoch podriadilo úplne všetko, vrátane popretia protipandemických pravidiel a úplne šialenej snahy nahnať na podujatia s pápežom čo najviac ľudí za každú cenu. Politici a novinári strácajú civilný a neutrálny jazyk, hovoria o Svätom otcovi a bozkávajú mu prsteň. Lenže oni nie sú cirkevní hodnostári a katolícki aktivisti, sú predstavitelia štátu a médií verejnej služby a sú povinní zachovávať lojalitu Slovenskej republike, nie Vatikánu a prejavovať profesionálnu neutralitu, nie náboženský aktivizmus. Štátny protokol hovorí jasne, že titul „Vaša Svätosť“ používame len v priamom oslovení. Ešte znepokojujúcejšie je, že štátni predstavitelia chodia oslavovať cirkevné sviatky ako štátne. Ja neviem, čo je to za hlavu štátu, ktorá podľa ľubovôle vynechá oslavu Sviatku práce alebo Dňa Ústavy SR, ale vždy nabehne na púť do Šaštína. To isté sa týka aj predsedu parlamentu, premiéra alebo ministrov – oni reprezentujú štát, nie katolícku cirkev.
Historická návšteva alebo nákladné divadlo?
Navyše, v týchto dňoch sa zdá, akoby vláda nemala čo robiť. Vatikán od začiatku tvrdil, že návšteva pápeža Františka je pastoračná, kým prezidentka a vláda presviedčali verejnosť, že je aj štátna. Nuž, nepočul som ešte o takej „štátnej“ návšteve, ktorá pozostáva z troch súkromných stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov a ich blízkych s hlavou katolíckej cirkvi a okrem toho chodia predstavitelia štátu štyri dni na omše. Pápežova návšteva rómskeho sídliska Luník IX v Košiciach vyzerala ako zázrak. Jeho historické slová – „Príliš často ste boli predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov. Diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a gest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími v ľudskosti.” – presiahli svojím významom túto periférnu krajinku. Preto keď bývalý predseda parlamentu a šéf Slovenskej národnej strany Andrej Danko vykrikoval, že sa hanbí za to, že sme pápeža zavliekli na to špinavé miesto a mali sme mu radšej ukázať prekrásnu historickú Levoču zapísanú v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, hanbil som sa ja za neho. Pápež totiž nie je cestovná kancelária, ktorá propaguje krásy Slovenska. Františka sme Luníkom nemohli šokovať, pracoval totiž ako kňaz v oveľa horších podmienkach slumov na okraji Buenos Aires. On vie na rozdiel od našich zakomplexovaných rasistov veľmi dobre, čo je to chudoba a čím sa prejavuje. Problém vidím niekde úplne inde.
Prekladateľka a publicistka Silvia Ruppeldtová mi opísala vlastnú skúsenosť z tejto návštevy. Vo vyhradenej zóne sedeli zväčša „gadžovia“, rehoľnice a tzv. profesionálni Rómovia z folklórnych súborov v krojoch. Samotní obyvatelia Luníka IX boli za ohradou, z ktorej sa nedostali von. Keď chcela ísť ako novinárka do jednej z bytoviek, polícia ju tam nevpustila a deti odtiaľ vyháňala. Vypýtala si teda pre deti aspoň zvyšné ovocie, malinovky a sendviče, ktoré zostali vo VIP zóne. Odmietli ju s tým, že to je len pre účinkujúcich. Pápež sa teda nakoniec s miestnymi Rómami ani nestretol. Vo VIP zóne poskakoval v rytme rómskych piesní premiér Heger s košickým primátorom. Všetci boli dokonale izolovaní od akýchkoľvek prejavov chudoby. Vyčistené izolované sídlisko pripomínalo kulisy Potemkinovej dediny. Nič viac, len nákladné divadlo. Okrem toho, čo bránilo politikom chodiť sem, medzi svojich spoluobčanov, už pred pápežom? Zmení sa touto maškarádou niečo?
Obsah Vatikánskej zmluvy hraničí s vlastizradou
Kameňom úrazu vzťahov štátu a cirkvi je Základná zmluva so Svätou stolicou. Považujem ju vo svojej podstate za protiústavnú a jej prípravu a schválenie za bezprecedentný akt hraničiaci s vlastizradou. V mnohých bodoch totiž zasahuje do suverénnej zákonodarnej právomoci slovenského parlamentu, čo vo svete nemá obdobu. Je škandalózne, že tí istí ľudia, ktorí nadávajú na bruselskú centralizáciu, schválili bez mihnutia oka medzinárodnú zmluvu, ktorá zbavuje Slovensko časti právomocí v prospech iného štátu. Nielenže nám Vatikán nadiktoval celý rád úloh, ktorými sme sa zaviazali zvýhodňovať katolícku cirkev pred inými náboženskými a svetonázorovými spoločenstvami, ale Národná rada SR sa dokonca vzdala aj kontrolných právomocí, keď tesnou väčšinou odmietla návrh, aby pred uzavretím zmluvy s Vatikánom o finančnom zabezpečení RKC predložila vláda „súhrnnú informáciu o rozsahu, charaktere, spôsobe využitia a výnosoch hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý bol katolíckej cirkvi vrátený v súlade so zákonom č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam“.
Vatikánska zmluva je jedným z najväčších škandálov v ponovembrových dejinách Slovenska, ktorej charakter sa dá porovnať iba s Mussoliniho konkordátom so Svätou stolicou. Vatikán dosiahol so Slovenskom takú silnú zmluvu a také výhody ako so žiadnym iným štátom v súčasnom svete. Je extrémne nevýhodná pre verejné záujmy štátu, ale mimoriadne výhodná pre politické špičky, ktorým ponúka mocenský kartel s katolíckou cirkvou. Nie je náhodné, že táto zmluva sa začala pripravovať za vlády Vladimíra Mečiara, pretože vyhovovala jeho autoritatívnym zámerom a Vatikán bol aj jediným štátom zo západných krajín, ktorý bol v tom čase ochotný slovenského premiéra prijať. Neprekvapuje, že pri jej konečnom schválení sa počas prvej Dzurindovej vlády veľmi angažovalo najmä KDH – prekvapila zrada sekulárneho štátu zo strany postkomunistickej SDĽ. Od tej chvíle sa niektorí ústavní činitelia správajú, akoby vládli z božej vôle, a nie z vôle ľudu a občianske práva ľudí bez náboženského vyznania – ateistov, agnostikov, sekularistov, skeptikov, voľnomyšlienkárov a humanistov – sa čoraz otvorenejšie pošliapavajú.
Demokraciu bez sekulárneho štátu neudržíme
Sviatok Sedembolestnej Panny Márie pripadá na 15. septembra, kedy si svet pripomína Medzinárodný deň demokracie, ktorý sa na Slovensku nikdy oficiálne neoslavoval. Pripadá mi to veľmi symbolické. Sekularizmus je totiž sprievodným javom, ba dokonca jednou zo základných podmienok demokracie. Ak štát uprednostňuje sviatky jedného náboženstva, prestáva sa správať neutrálne, a teda sekulárne (svetsky). To neznamená, že by chcel veriacim niekto tento sviatok „zakázať“ – ako hneď začali demagogicky vykrikovať náboženskí fanatici. To znamená len to, že by ich mali katolíci sláviť tak ako iné prikázané sviatky a nevyžadovať od štátu deň pracovného voľna. Veriaci by si mali uvedomiť, že cirkevné sviatky sú mocensky zneužívané. Na omši uvidíte politikov, ministrov, kandidátov na županov – aj takých, ktorí do kostola zvyčajne nechodia – ktorým cirkevná hierarchia poskytne priestor pre politickú propagandu, a tým si ich zaväzuje.
Sekularizmus má v rôznych štátoch rôznu podobu. Iný je vo Francúzsku, iný v Turecku, iný v Indii. V Indii nemá charakter radikálnej odluky cirkvi od štátu ako v západnej Európe, ale zameriava sa na rovnosť náboženstiev, ktoré štát podporuje. To znamená, že štát sa podľa tejto koncepcie (a podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Indie z 27. októbra 2016) nemusí držať bokom od náboženstiev, ale musí zaobchádzať s každým rovnako. Tento princíp je na Slovensku hrubo narušený najmä nespravodlivým zákonom o registrácií cirkví, ktorý diskriminuje nielen humanistické organizácie, ale aj menšie náboženské spoločenstvá. Najväčším nebezpečenstvom pre demokraciu je práve polarizácia spoločnosti založená na politike náboženskej identity. Vzostup politiky identít bol pôvodne ešte na začiatku 21. storočia vítaný ako spôsob demokratického zápasu za právo uznania. Tento trend sa však rýchlo zmenil na to, čo britský publicista Tariq Ali nazval „stretom fundamentalizmov“. Demokracia ako systém založený na vyjednávaní a kompromise zlyháva, ak jeho aktérmi sú náboženské komunity nachádzajúce sa v nezmieriteľnom konflikte myšlienok, ideológií, doktrín a dogiem. O viere sa totiž nedá vyjednávať. Súkromná sféra čoraz väčšmi útočí na verejnú, keď stále viac zoskupení požaduje osobitné postavenie, špecifickú ohľaduplnosť a špeciálne zákony – a to aj v prípade, ak nie sú v záujme širokej populácie. Štát, ktorý má zabezpečiť univerzálnu rovnosť pred zákonom a nerobiť rozdiely medzi rasou či pohlavím, čelí čoraz častejšie výzvam na poskytnutie osobitných práv a záruk pre všetky druhy menšín, ktoré sa cítia byť ohrozované narastajúcou nevraživosťou a verejnou neznášanlivosťou. Západná propagácia vlastnej politickej ideológie je však vyprázdnená, ak nedokáže zvíťaziť doma. Sekulárny, čiže svetský štát zaručuje rovnosť. A rovnosť je podmienkou demokracie. Demokraciu nedokážeme udržať bez sekulárneho štátu.
Štát by mal oslavovať Medzinárodný deň demokracie
Najčistejší spôsob, ako to vyriešiť, je revidovať tzv. Vatikánsku zmluvu. Podnet na to však musí vzísť od hlavy štátu, ktorá to však urobiť nechce a premrhala tak jedinečnú šancu. Jedinečnú nielen v tom zmysle, že tu bol štyri dni na návšteve pápež, ale aj v tom, že František by mohol mať pre otvorenie tejto otázky väčšie porozumenie ako iní cirkevní hodnostári. Jestvuje však aj kompromisné riešenie. 15. september bol totiž v roku 2007 vyhlásený Valným zhromaždením OSN za Medzinárodný deň demokracie. Spojené národy vyzvali členské štáty, aby si tento deň uctili a kriticky prehodnotili stav demokracie doma i vo svete. Najmä na Slovensku, ktoré stále dusí útlak oligarchie, je táto výzva viac ako aktuálna a mohla by priniesť nové iniciatívy na zlepšenie a prehĺbenie demokratického procesu, mohla by zintenzívniť celospoločenskú diskusiu a uľahčiť prijatie potrebných zmien. Radšej ako na omši v Šaštíne by som chcel vidieť slovenského premiéra, ktorý navrhuje legislatívne opatrenia na minimalizáciu vplyvu finančných skupín na chod štátu, ktorý navrhuje demokratizáciu volebných pravidiel, ktorý navrhuje mechanizmy na zvýšenie participácie občanov vo verejnom živote. Radšej ako na fotografiách s biskupmi by som chcel vidieť našich politikov, ako sa v tento sviatok rozprávajú s mladými ľuďmi o budúcnosti a dôležitosti demokracie.
Dá sa to skĺbiť, chce to len politickú vôľu. Vatikánska zmluva nás totiž nezaväzuje ctiť deň Sedembolestnej ako štátny sviatok, ale rešpektovať ho ako deň pracovného pokoja. Návrat k ústavne zaručeným sekulárnym princípom tohto štátu by sa dal zrealizovať vyhlásením 15. septembra za štátny sviatok – Medzinárodný deň demokracie. Veriacim by to nijako neuškodilo, lebo by mali svoj deň pracovného voľna, ale štát by oficiálne oslavoval sekulárny sviatok demokracie. Dokážeme byť k sebe tolerantní a právne natoľko vyspelí, aby sme si ctili ústavu a zároveň rešpektovali náboženské tradície? Ak nie, oficiálne zverejnenie výsledkov sčítania ľudu, ktorého neoficiálne čiastočné údaje už začali prenikať von, spôsobia politické zemetrasenie a budú ľadovou sprchou pre tých, ktorí manipulujú verejnosť, že Slovensko je nábožná krajina. Ale potom sa už budeme rozprávať s klerikálmi z inej pozície.