Eduard Chmelár zasazuje nedávnou slovensko-maďarskou roztržku, která se týkala nákupu slovenské půdy vládou v Budapešti,do širšího historického a politického kontextu.
Krátka roztržka medzi Slovenskom a Maďarskom týkajúca sa nákupu slovenskej pôdy maďarskou vládou sa skončila minulý týždeň zdanlivým diplomatickým víťazstvom Bratislavy. Aspoň tak to prezentoval minister zahraničných vecí Ivan Korčok, ktorý sa víťazoslávne rozplýval nad tým, že vraj mu Budapešť porozumela. Skutočnosť je oveľa zložitejšia.
Predovšetkým si povedzme, čo sa reálne stalo: maďarská vláda zrušila svoje uznesenie o nákupe pôdy v susedných krajinách – nič viac. Neznamená to, že Maďari s týmito aktivitami prestanú. Znamená to iba to, že túto činnosť budú vykonávať aj naďalej na inej úrovni. Zo strany Orbána to bol taktický ústupok a zo strany Korčoka iba marketingové divadlo. Je zvláštne, že ministrovi doteraz nevadilo, že v cudzích rukách sú fakticky desaťtisíce hektárov slovenskej pôdy. Najviac vlastnia Dáni, ktorých sedem veľkých spoločností podniká na približne 30 000 hektároch. Momentálne najznámejším prípadom je obrovská farma prasiat na Žitnom ostrove neďaleko Kolárova, ktorá ohrozuje najväčšiu zásobáreň pitnej vody v strednej Európe – v Dánsku by prísne ekologické normy niečo také nedovoľovali. Druhým najväčším vlastníkom sú Nemci. Tí získali nedávno 10 000 hektárov na východnom Slovensku, ktoré sa uvoľnili po talianskom podnikateľovi Diegovi Rodovi spájanom s kalábrijskou mafiou. Príčiny tohto stavu treba hľadať ešte v prístupových rokovaniach do EÚ, počas ktorých naši vyjednávači nedokázali ochrániť naše poľnohospodárstvo ani tak ako Maďari a Poliaci (poďakujme sa za to aj novinárom, ktorí nedokázali viesť verejnú diskusiu inak ako v infantilnom duchu „ste za alebo proti Európskej únii“). Aj tí však dokázali dopady pravidiel EÚ iba zmierniť, nemohli im úplne zabrániť. Napríklad celý maďarský Tokaj dnes patrí prakticky Francúzom.
A čo je na celej záležitosti najpikantnejšie? No predovšetkým to, že keď vláda Smeru v roku 2014 prijala zákon, ktorý sprísnil podmienky predaja a darovania poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, skupina opozičných poslancov, v ktorých dominovali zákonodarcovia z dnešných vládnych strán SaS a OĽaNO napadli túto právnu normu na ústavnom súde. Takže je smiešne, keď sa dnes nominant SaS Ivan Korčok chvastá, že zachránil slovenskú pôdu, a je drzé, keď sa nominant OĽaNO premiér Eduard Heger vysmieva Smeru, že za dvanásť rokov vlády s tým nič nerobili. Lebo práve vďaka SaS a OĽaNO má dnes pôda na Slovensku nižšiu právnu ochranu. Je najvyšší čas prestať s týmto malicherným vzájomným meraním pipíkov a spojiť sa pri ochrane kľúčových štátnych záujmov Slovenskej republiky. Pritom však nesmieme občanov ťahať za nos silnými rečami, pretože za súčasných podmienok nedokážeme úplne zabrániť podnikaniu cudzincov na slovenskej pôde, môžeme si však nastaviť prísnejšie podmienky na úrovni Poľska a Maďarska – to je reálne.
Korčok sa chcel zavďačiť Bruselu, nie slovenským nacionalistom
Vráťme sa však k slovensko-maďarskému sporu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že liberálny politik Ivan Korčok začal hrať celkom nediplomaticky na nacionalistickú strunu. Podobnú búrku v pohári vody vyvolal aj začiatkom augusta tohto roka, keď predseda maďarského parlamentu László Kövér odhalil v Šamoríne pomník maďarským rodinám, ktoré boli deportované na základe dekrétu prezidenta Beneša. Kövér pritom nepovedal nič, čo by bolo v rozpore s historickou skutočnosťou a s čím by sa nestotožňovala maďarská komunita na Slovensku. Pre Maďarov sú deportácie nevyriešenou traumou, vyháňanie celých rodín nevinných ľudí z ich domovov za pomoci vojska bolo brutálne, nespravodlivé a kruté a nijaký slovenský nacionalista to z nich nevytlčie. Reakcia Korčoka bola preto neprimeraná, hysterická, a tak trochu zvláštna. Prečo liberálny diplomat, ktorému vlastenectvo nikdy nič nehovorilo, zrazu utilitárne útočil na Maďarov?
Príčinou nebol nejaký nacionalistický resentiment, ale pokyn z Bruselu. Ivan Korčok ako lojálny euroatlantický úradníček neútočil na Maďarsko, ale na Orbánov režim. Podobnú taktiku zvolil kedysi aj Mikuláš Dzurinda. Zaútočil na Budapešť vo chvíli, keď bola diplomaticky slabá – presnejšie povedané, slabšia ako Bratislava. Inými slovami, Korčok sa chcel zavďačiť Bruselu, nie slovenským nacionalistom. Útočil ako liberál na konzervatívcov, nie Slovák na Maďarov.
Slovensko-maďarské vzťahy sú historicky veľmi spletité, podobne ako francúzsko-nemecké, nemecko-české, poľsko-ruské či grécko-turecké. Geopoliticky sú však vnímané ako dvojičky, napríklad na americkom State Departmente je dnes osobitné oddelenie slovensko-maďarské, a nie česko-slovenské, ako by ste čakali. Preto je nielen v našom štátnom záujme, ale aj v záujme stability strednej Európy, aby sa čo najviac zlepšili. Nemusím zdôrazniť, aké je to komplikované.
Historický vývoj slovensko-maďarských vzťahov
Na Slovensku stále nevymizla udržiavaná legenda o „tisícročnom útlaku“ Slovákov Maďarmi. Ako som dokázal vo svojej najnovšej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín (2021), je to mýtus. Slováci a Maďari nielenže v určitých historických obdobiach úzko spolupracovali (spoločne vykrvácali pri obrane hraníc s Osmanskou ríšou na území dnešného Slovenska, ale aj spoločne bojovali za jazykové práva proti nemeckému patriciátu v mestách), ale podieľali sa aj na budovaní monarchie. Ten zlom nastal podobne ako v celej Európe pri zrode národných hnutí na prelome 18. a 19. storočia. Významný americký politológ a teoretik komunikácie Karl Deutsch (mimochodom, rodák z Prahy) kedysi povedal, že národ je spoločenstvo založené na averzii voči susedom. Je to, samozrejme, hyperbola, ale v prípade slovensko-maďarských vzťahov to platí takmer do bodky. Bez maďarského nacionalizmu, voči ktorému sme sa museli vyhraniť, by moderný slovenský národ nevznikol. Maďarizácia ako oficiálna štátna politika sa tu rozpútala až po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, no okrem krutej donucovacej maďarizácie často zabúdame na to, že u vzdelanejších vrstiev dochádzalo aj k prirodzenej asimilácii. Hranice určené Trianonskou mierovou zmluvou mali preto dôvody politické (prehra Maďarska vo vojne), strategické (potreba kontroly nad celou dolinou Váhu) a historické (akási satisfakcia za násilnú maďarizáciu celých oblastí Slovenska). Strategické hranice sa nepodarilo zabezpečiť na východe, kde neexistuje nejaká významnejšia geopolitická prekážka – preto vyzerá táto časť Slovenska ako vykrojená, a preto aj všetky tri útoky maďarských vojsk na slovenské územie v 20. storočí v roku 1919, 1939 a 1968 boli vedené týmto smerom. Určiť etnické hranice medzi Slovenskom a Maďarskom bolo fakticky rovnako nemožné ako určiť etnické hranice medzi Izraelom a Palestínou: v bývalom Uhorsku totiž existovali skôr enklávy slovenského obyvateľstva ako súvislé osídlenie, ktoré jestvovalo len v severných stoliciach – napríklad v Budapešti žilo viac Slovákov ako v Bratislave.
Všetky tieto fakty sa negatívne podpísali pod vzájomnú nedôveru, ktorá pretrváva dodnes. Na slovenskej strane prevláda či už otvorený alebo latentný pocit, že podstata zahraničnej politiky Maďarska zostáva revizionistická. Tieto obavy oživil prvý demokraticky zvolený maďarský premiér József Antall, ktorý v roku 1990 vyvolal medzinárodné znepokojenie vyhlásením, že chce byť premiérom 15 miliónov Maďarov (hoci Maďarsko malo len 10 miliónov obyvateľov). V európskom i svetovom kontexte je určite abnormálne, že po vyše storočí od Trianonu u našich južných susedov nielenže prevláda, ale cielene sa pestuje pocit krivdy. V postoji „toto nám zobrali“ sa absolútne nezohľadňuje nárok Slovákov, Rumunov, Chorvátov a ďalších národov na ich historické územie. Je to rovnaký nezmysel, akoby sme u nás systematicky nielen v politike, ale aj školstve vytvárali predstavu, že Maďari nám zobrali Balaton (odvolávajúc sa na historické slovanské osídlenie Panónie) alebo Pilišské vrchy (ktoré boli kedysi súčasťou Nitrianskeho kniežatstva). Tento pohľad je nám teda bytostne cudzí.
Maďarom sme nedali žiadnu ponuku na spoločenskú zmluvu
Na maďarskej strane sa zasa udržiava pocit, že sú občanmi druhej kategórie. Pri pohľade na rozvinuté národnostné školstvo, kultúru a napokon aj účasť maďarských politických strán na riadení štátu sa toto tvrdenie iste javí ako prehnané až nepatričné. Pocit je však emocionálna kategória, voči ktorej sa nedá racionálne bojovať. V takýchto situáciách je preto dôležité vedieť vnímať legitimitu nárokov oboch strán. Tridsať rokov tu slovenské politické sily uplatňujú stratégiu zadržiavania Maďarov, v rámci ktorej sa bránia ich stupňujúcim požiadavkám, resp. sa ich usilujú zbrzdiť. Za tých tridsať rokov sme im nič neponúkli – ak tým nemáme na mysli určité politické portfóliá pre maďarské strany vo vláde, ktoré majú za následok, že im prenechávame riešenie celej komplexnej problematiky južného Slovenska ako miestodržiteľom štátnej moci. Považujem to za chybný prístup. Slováci nemôžu ustavične ignorovať pol milióna Maďarov, vnímať ich ako cudzí element, donekonečna od nich vyžadovať lojalitu a nič im neponúknuť. My sme sa ich nepokúsili začleniť do jednotného politického národa, ako to urobili so svojimi menšinami napríklad Francúzi. Nedali sme im ponuku na novú spoločenskú zmluvu ako základ štátu. Nemôžeme od Maďarov chcieť, že budú s nadšením prijímať a spievať slová hymny „zastavme ich, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú“. Alebo že sa stotožnia s preambulou ústavy. Niet tu slovenského politika, ktorý by ponúkol víziu zjednotenia vlasti, v ktorej sú všetci vítanou integrálnou súčasťou spoločenstva občanov Slovenskej republiky. V tomto bode sme sa napriek početnej účasti SMK a Mostu-Híd vo vládach nepohli z miesta. Chýba nám vzájomné pochopenie vlastných potrieb a nárokov. Ja, ktorý som dlhé roky bojoval proti vypätému nacionalizmu a bránil našich Maďarov pred šovinistickými útokmi Mečiarovej alebo prvej Ficovej vlády, som rozčarovaný z toho, ako cynicky a arogantne ignorujú maďarské samosprávy na juhu Slovenska potrebu slovenských detí vyučovať sa vo svojich školách v materinskom jazyku. Bariéra nepochopenia, na ktorú som narazil nielen u predstaviteľov SMK, ale aj Most-Híd, ma doslova šokovala. Ak si štát nevie mocensky vymôcť, aby sa na jeho vlastnom území mohli deti vyučovať v štátnom jazyku, treba biť na poplach. A ak sa budú Maďari pýtať, prečo existuje taká nedôvera voči nim vo verejnej správe, nech si spomenú na Rohovce, Trnávku, Báč, Blatnú na Ostrove, Kyselicu či Horný Bar – keďže vo všetkých týchto obciach miestna maďarská samospráva znemožnila deťom navštevovať základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským a museli dochádzať desiatky kilometrov…
Kameňom úrazu sú etnicky čisté strany
Nedávno som videl záznam debaty maďarských politických lídrov na Slovensku v Komárne. A bolo to dosť smutné počúvanie. Vysvetľovali tam, že keď sa stretnú v športovom zápase slovenský a maďarský tím, fandia maďarskému, lebo sú v prvom rade Maďari, nie občania Slovenskej republiky. Rovnaký postoj zaujali k maďarskej vlajke, ktorá je vraj pre nich prvoradá, lebo je národná. Ale to predsa nie je možné, aby Maďari jediní na zemeguli nechápali, že toto sú štátne zástavy, nie národné. Proste, ak sa takto vnímajú veci, niečo nie je v poriadku. Kameňom úrazu sú podľa môjho názoru etnicky čisté strany. Predsa ak je pre demokratického politika neprijateľný slovenský ultranacionalizmus až šovinizmus, musí byť pre neho neprijateľný aj ten maďarský a nemožno s ním robiť kompromisy. Rudolf Chmel, ktorý vo vláde Ivety Radičovej zastával post vicepremiéra pre ľudské práva a národnostné menšiny, si nedávno spomenul na slová vtedajšieho aj dnešného podpredsedu maďarskej vlády Zsolta Semjéna, ktorý v roku 2010 vyslovil pre televíziu Duna pamätnú vetu: „my budeme rokovať iba s etnicky čistou stranou“. Podobnú skúsenosť mám aj ja, keď ma pred niekoľkými rokmi pozvali do maďarského parlamentu na spomienkovú slávnosť pri príležitosti výročia deportácií Maďarov (ako uznanie človeku zasadzujúceho sa za slovensko-maďarské zmierenie) – zažil som tam na vlastné oči hádku starostov obcí z južného Slovenska, pričom tí za SMK vykrikovali tým za Most-Híd, že nie sú praví Maďari… Považujem za veľkú tragédiu, že v našich podmienkach zlyhal projekt slovensko-maďarskej občianskej strany Most-Híd. Zlyhal paradoxne v čase, keď táto strana urobila v tretej Ficovej a Pellegriniho vláde paradoxne najviac pre maďarskú menšinu za posledných tridsať rokov – pochovala ho však korupcia. No aj to považujem za nezdravý prvok, ak je občianska iba jediná strana, ak slovenské ľavicové, liberálne či konzervatívne subjekty nereprezentujú aj menšiny. Len dve ľavicové strany na Slovensku mali podpredsedníčky maďarskej národnosti: Socialisti.sk a na začiatku deväťdesiatych rokov aj dnes už zaniknutá Strana demokratickej ľavice. To je málo.
Slovenská politická reprezentácia musí byť na jednej strane sebavedomejšia pri ochrane našich štátnych záujmov. Vyvesenie ruskej vlajky namiesto slovenskej na oslavách 20. výročia mostu medzi Štúrovom a Ostrihomom považujem za obrovský škandál a typickú provokáciu, ktorou maďarská diplomacia pravidelne testuje pevnosť susedných štátov. Zľahčovanie tohto incidentu zo strany členov slovenského kabinetu i samotného premiéra Eduarda Hegera, ktorý sa postavil bez slova a kúska hanby pod ruskú zástavu považujem za nemiestne. Predstavte si, že by maďarskému premiérovi Orbánovi vyvesili namiesto maďarskej vlajky taliansku – veď rovnaké farby, nič sa nedeje, všakáno… Na mieste by sa zvrtol na opätku a žiadal by vysvetlenie. My na takýchto „maličkostiach“ týkajúcich sa štátneho protokolu strašne veľa odhaľujeme z nevyzretosti nášho štátu a stávame sa terčom posmeškov v diplomatických kruhoch v zahraničí (z tejto kategórie si spomínam na to, ako sme pri návšteve britskej kráľovnej Alžbety II. v Bratislave vyvesili zástavy v nesprávnom poradí – my sme si nič nevšimli, britská diplomacia a britské médiá, ktoré nás posmešne označili za „zmätenú provinciu hrajúcu sa na štát“, však áno). Alebo iný príklad. Nie je to tak dávno, čo spomínaný predseda maďarského parlamentu László Kövér v rozhovore pre české médiá povedal, že Maďarsko mohlo pri prehradení Dunaja, ktorým slovenská strana vybudovala vodné dielo Gabčíkovo, použiť vojenskú silu. Bolo to neslýchané tvrdenie, lebo Maďarsko prehralo spor v Haagu a jeho rozhodnutie odmietlo splniť. Vtedy Ivan Korčok mlčal, hoci práve vtedy sa mal ozvať – nie počas spomienkovej slávnosti v Šamoríne.
Čas na slovensko-maďarské zmierenie
Na strane druhej je čas preklenúť spory a pokúsiť sa dosiahnuť slovensko-maďarské vyrovnanie. Prvý pokus urobil ešte v roku 1992 vtedajší česko-slovenský veľvyslanec v Budapešti Rudolf Chmel, keď podľa svojich slov primäl slovenskú i maďarskú parlamentnú delegáciu, aby vypracovali spoločné memorandum. Stroskotalo to na tom, že oba návrhy textov boli v hodnotení rokov 1938 – 1947 totálne, ale totálne nekompatibilné. Oveľa sľubnejší pokus som urobil ja pred štyrmi rokmi. S návrhom vybudovať v Galante pamätník slovensko-maďarského zmierenia, na odhalení ktorého by sa zúčastnili premiéri oboch krajín a pri tejto príležitosti predniesli historické slová vzájomného ospravedlnenia a odpustenia, som oboznámil vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý bol myšlienke naklonený a rokoval o nej aj so svojím maďarským partnerom. Zdalo sa, že po troch desaťročiach sme sa predsa len niekam posunuli, odozvy z oboch strán boli veľmi pozitívne – no všetko napokon stroskotalo na blížiacich sa parlamentných voľbách v Maďarsku, pred ktorými nechcel v Budapešti nikto nič riskovať.
Dnes máme podobne komplikovanú situáciu. Na budúci rok sa konajú v Maďarsku s napätím očakávané parlamentné voľby a v apríli si pripomenieme 75. výročie slovensko-maďarskej výmeny obyvateľstva. Som veľmi skeptický, či sa pri tejto politickej reprezentácii pohneme z miesta. Radikalizujú sa totiž aj zástupcovia maďarskej menšiny. Predseda zjednotenej Aliancie-Szövetség Krisztián Forró, ktorý ma už stihol pozvať aj na kávu, je síce seriózny človek, ale je otázne, nakoľko dokáže utlmiť protichodné tlaky v novom zoskupení. Už jeho prvé politické kroky považujem za strategickú chybu. Jednak, vylúčením zo spolupráce nielen extrémistických síl, ale celej súčasnej parlamentnej opozície si veľmi zúžil manévrovací priestor. No čo je najdôležitejšie, jeho najväčší politický tromf – požiadavka na zrušenie Benešových dekrétov – je cesta do politickej izolácie. Aliancia si musí uvedomiť, že toto je červená čiara. Jednostrannými požiadavkami nič nedosiahne, iba zvýši napätie. Slovensko-maďarské zmierenie môže fungovať len ako obojstranný proces, a ten si vyžaduje predovšetkým VZÁJOMNÉ OSPRAVEDLNENIE ako uznanie historických krívd, no bez akéhokoľvek revidovania výsledkov druhej svetovej vojny. Podporujem ospravedlnenie slovenskej strany za útrapy, ktoré spôsobila Maďarom v rokoch 1945 – 1947, no to sa môže uskutočniť len pri recipročnom ospravedlnení Maďarska za vyháňanie Slovákov z južného Slovenska v rokoch 1938 – 1945. Ak chceme tieto traumy zahojiť, nesmieme vyhrocovať nacionalistické vášne. Aliancia-Szövetség sa však zatiaľ správa, akoby nepochopila, že Maďari už niekoľko rokov nevolia iba etnicky (ten trend je už veľmi výrazný) a ak sa namiesto riešenia výrazných sociálno-ekonomických problémov slovenského juhu bude zameriavať na nacionalistické požiadavky zrušenia Benešových dekrétov, prípadne dosiahnutia autonómie, nemusí sa dostať ani do parlamentu.
Hrať nacionalistickou kartou v politike je lacné. No ignorovať nahromadené slovensko-maďarské problémy je cynické. Riešiť ich k spokojnosti všetkých zúčastnených strán je v najvyššom štátnom záujme – ak máme na mysli stabilitu, ale aj budúcnosť či dokonca existenciu Slovenskej republiky. Slovensko-maďarské zmierenie však môžeme dosiahnuť len za predpokladu, že budeme rovnako empatickí ako aj úprimní. Falošné pózy k cieľu nepovedú. Našou nevýhodou je, že na maďarskej strane je neobyčajne silný skúsený politik, fakticky jediný, ktorý má víziu usporiadania strednej Európy. Tá vízia nie je v našom záujme. Nám silný štátnik chýba. Nevídaný pokoj v slovensko-maďarských vzťahoch v uplynulých rokoch nebol daný tým, že Most-Híd a SNS boli vo vláde. Všetci predsa vedia, že Orbán Bélu Bugára ignoroval a za partnera považoval len SMK. Bol to predovšetkým tandem silných lídrov Fica a Orbána, ktorí sa vzájomne rešpektovali. Slabí lídri nikdy nedospejú k historickej dohode. A s premiérom ako je Eduard Heger, ktorý zaprie aj vlastnú zástavu, na to radšej ani nepomyslime.