Eduard Chmelár komentuje nepokoje a protesty v USA, které vyvolal institucionalizovaný rasismus, násilí a nespravedlnost v americké společnosti. Tyto problémy se ale nevyhýbají ani například Slovensku.
Keď šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok po piatich dňoch zareagoval na zavraždenie neozbrojeného, spútaného a ležiaceho Afroameričana v americkom Minneapolise, ktoré prerástlo do najväčších masových protestov od roku 1968, málokto uveril v úprimnosť jeho slov. „Som šokovaný… prišiel o život americký občan,“ povedal. Táto veta vystihuje mentálny svet pána ministra viac, ako by si želal. Korčok odmietol nazvať smrť mladého muža vraždou, hoci tá bola zo zverejneného videa a vyšetrovania v tom čase už dávno jasná. Nie je náhodné ani to, že ho trápila smrť „amerického občana“, nie človeka. O pár dní neskôr izraelskí policajti zastrelili zblízka 32-ročného neozbrojeného autistického Palestínčana, ktorý nepredstavoval nijaké nebezpečenstvo. Ivan Korčok sa však o incidente ani nezmienil. Nemožno uveriť ani v úprimnosť jeho slov, že ho smrť Afroameričana šokovala. Ako bývalý veľvyslanec v USA veľmi dobre vie, že v Spojených štátoch zabijú policajti ročne stovky ľudí. V roku 2017 ich napríklad zabili vyše 1200 – oveľa viac ako teroristi (obetí teroristických útokov bolo 105). Z nich 632 bolo neozbrojených. Zo 603 ľudí, ktorí mali strelnú zbraň a zastrelili ich policajti, až pätina v priebehu zásahu nikoho neohrozovala a policajti nemuseli reagovať streľbou. Je to teda dlhodobý problém. Povedať za tejto situácie to, čo Korčok, že „verí v schopnosť amerických inštitúcií vysporiadať sa s pnutiami v spoločnosti“ je výsmechom do tváre celej americkej spoločnosti, fanatickou vierou v chorú imperiálnu veľmoc, ktorú si minister v programovom vyhlásení vlády tvrdohlavo presadil ako „strategického partnera“ na úkor európskych spojencov. Americké inštitúcie, ku ktorým Korčok tak vzhliada, už dávno totálne zlyhali, a to aj pri zabezpečení základných potrieb obyvateľstva.
Ako za tejto situácie realisticky vnímať masové nepokoje, ktoré zasiahli už viac ako 15 štátov, takmer 80 miest a vyžiadali si dvojciferné číslo mŕtvych? Horí Washington, New York, Chicago i Los Angeles, horia symboly americkej revolúcie Philadelphia a Boston, kým v Miami alebo Portlande policajti pokľakli pred demonštrantmi na znak zmierenia a pochopenia, že ich chránia. Revolúcia z toho však každopádne nebude, protestujúcim už tradične chýba to hlavné – ucelený program. Napriek tomu (alebo práve preto) sa na nepokojoch kde – kto priživuje. Televízie radi vysielajú obrázky horiacich áut a rozbitých výkladov, faktom však zostáva, že drvivá väčšina protestov je absolútne pokojná a mierumilovná. Najmilitantnejšia je radikálna anarchistická organizácia antifašistického odporu ANTIFA, ktorá nechutným spôsobom zneužila meno Martina Luthera Kinga na ospravedlnenie svojich násilností. King však nikdy s násilím nesúhlasil, len vyjadril pochopenie pre príčiny jeho vzniku. Na druhej strane Trumpov návrh na zaradenie týchto skupín, ktoré spravidla reagujú na štrukturálne násilie zo strany štátu, medzi teroristické organizácie, je prejavom protofašistického myslenia. Je navyše prejavom zbabelca, ktorý bol podľa svojich poradcov v piatok večer taký vydesený z demonštrácií pred Bielym domom, že sa ukryl v špeciálnom bunkri (naposledy v ňom bol viceprezident Dick Cheney počas teroristických útokov 11. septembra 2001).
Čo je však hlbším posolstvom tejto vzbury? Predovšetkým odhalila hlboké rozpory americkej spoločnosti, ktorá dokáže vyslať rakety na obežnú dráhu a vrážať stovky miliárd do zbrojenia, no nedokáže zabezpečiť vlastným občanom ani základnú zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie pre všetkých. Ukázalo sa, že liberálna posadnutosť symbolmi, podľa ktorej stačí na najvyššie posty dosadiť černocha alebo ženu, sa ukazuje ako naivná a nedostačujúca. Obama bol voči nepokojom rovnako bezmocný ako Trump, po tejto stránke sa nič nezmenilo. Establishment Demokratickej strany na čele s prezidentským kandidátom Bidenom nedokáže ponúknuť nijakú alternatívu voči tomuto policajnému štátu. A nespokojnosť Afroameričanov, ktorí dennodenne pociťujú inštitucionálny rasizmus najmä v skrytej segregácii uplatňovanej v školstve a bývaní, dosiahla bod varu. V niečom sa však tieto nepokoje od nepokojov v iných častiach sveta významne líšia.
Policajná brutalita nie je americkým špecifikom. Oveľa horšie rozmery nadobúda v Izraeli voči Palestínčanom, kde zostávajú páchatelia často nepotrestaní a tamojší režim treba otvorene nazvať apartheidom. Brazílsky prezident Bolsonaro, ktorý prirovnal Indiánov v rezerváciách k zvieratám v zoologických záhradách, podporuje násilie voči domorodému obyvateľstvu, v dôsledku čoho bolo od novembra minulého roka zavraždených už päť ochrancov dažďového pralesa z indiánskeho kmeňa Guajajara.
A napokon – neodvracajme oči od policajnej brutality na Slovensku. Spomeňme si na umučeného Karola Sendreia na policajnej stanici v Jelšave. 51-ročný Róm pripútaný o radiátor utŕžil počas 10-hodinového mučenia nespočetné množstvo rán. Traja policajti ho bili, skákali po jeho tele a dokopali ho na smrť. Kosti hrudného koša mali 18 zlomenín, zlomená bola aj hrudná kosť a sánka mala dvojitú fraktúru. Poškodenú mal aj slezinu, pečeň, došlo k opuchu mozgu a taktiež došlo k trhlinám srdcovnice, ktoré zapríčinili krvácanie do hrudníka. Spomeňme si však aj ja policajnú brutalitu v Moldave nad Bodvou, Vŕbnici, Zborove či Milhosti. Vo Vŕbnici sa pohlo vyšetrovanie neoprávneného policajného násilia až po tom, čo som osadu demonštratívne navštívil a doniesol traumatizovaným deťom šaty na znak solidarity s nespravodlivo zbitými Rómami. Dovtedy sa ich nezastal takmer nikto a policajti na čele s ministrom vnútra tvrdili, že si vymýšľajú. Povedzme si pravdu: viacerí z tých, ktorí dnes moralizujú nad „americkým imperializmom“ a terorom, pred niekoľkými rokmi podporovali dnes už vyvrátené Kaliňákovo klamstvo, že policajti postupovali v súlade so zákonom. A rovnako viacerí z tých, ktorí zneužívajú súčasné nepokoje na šovinistické útoky voči Američanom ako takým s pokryteckou vsuvkou, že „u nás policajti nevraždia ľudí za priestupok“, nech si spomenú na Karola Sendreia.
Viem, našim domácim rasistom sa tieto slová ťažko počúvajú. Lebo v jednom podstatnom sú americké protesty poučné a s našimi reakciami neporovnateľné. Američania pochopili, na koho treba obrátiť svoj hnev: na nereformovateľný systém. Spojili sa ľudia všetkých farieb pleti, aby spoločne demonštrovali proti štrukturálnemu násiliu, ktoré vytvára kapitalizmus. Keď som pred rokmi viedol protestné pochody pred sídla slovenských finančných skupín, nevidel som v dave ani neonacistov, ani rasistov. Pretože náckovia si na mocných netrúfnu. Sú vždy pripravení kopnúť si do najslabších, ale voči tým, ktorí držia v rukách skutočnú moc, si nedovolia. Pochopiť, že keby Rómovia kradli drevo hoci aj od druhohôr, nenalúpili by toho toľko, čo biele goliere za pár rokov, pochopiť, že príčinou kriminality, nezamestnanosti, nevzdelanosti a zlých hygienických podmienok vylúčených skupín obyvateľstva – bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v indických slumoch, afroamerických getách, juhoamerických rezerváciách či rómskych osadách – je generačná chudoba a nepredstaviteľná bieda, z ktorej sa nedá dostať bez pomoci väčšinovej spoločnosti, je prvým krokom k odstráneniu nespravodlivosti a štrukturálneho násilia súčasného sveta.