Eduard Chmelár píše o stále nepřekonaném traumatu Trianonské mírové smlouvy, od které právě dnes uplynulo sto let.
Trauma, ktorú v Maďarsku aj po celých sto rokoch vyvoláva Trianonská mierová zmluva, je po všetkých stránkach patologická. Viem sa vžiť do pocitov vtedajšieho maďarského obyvateľstva – najmä keď sa ako historik prehrabávam tisíckami strán protokolov, memoránd a zápisov vtedajších rokovaní, behá mi mráz po chrbte. Toľko bezohľadnosti, hrubosti a povýšeneckej nadutosti, s akou sa štyria muži zahrávali s osudom európskych krajín, vo mne nevyvoláva pocit hrdosti, aj keď som príslušníkom národa, ktorý sa zhodou okolností ocitol na víťaznej strane. Ale prístup, akým sa široká maďarská verejnosť sebabičuje a hecuje v pocitoch ukrivdenosti, je chorobný a neprítomný v žiadnej inej spoločnosti. Ani Angličania po páde Britského impéria, Rakúšania po páde habsburskej monarchie či Nemci po páde nacistickej ríše nie sú tak historicky poznačení frustráciou ako Maďari.
Maďarskí politici, ale aj duchovní či intelektuáli dodnes živia medzi obyvateľstvom mýtus, že stratili dve tretiny svojho územia, ale to je skrz naskrz falošná a bezočivá téza. Stratili územia, ktoré boli trvalo osídlené Slovákmi, Chorvátmi, Rumunmi, Rusínmi na základe medzinárodne uznaného práva na sebaurčenie národov. Historici medzi sebou môžu viesť diskusie o nespravodlivosti tohto procesu a on, samozrejme, nespravodlivý bol – ako každé platenie účtov porazeného štátu vo vojne, ktorú vyvolal alebo pomáhal vyvolať. Veď medzi historikmi panuje viac menej zhoda, že Versailles bol katastrofou, ktorá viedla k druhej svetovej vojne, že to nebol mier, ale prímerie, pauza v jednom veľkom globálnom konflikte, ktorý sa začal v roku 1914 a skončil sa podľa niektorých v roku 1989, podľa mňa trvá dodnes. Ale tejto krivde niečo predchádzalo, a je trestuhodné, že si pred tým Maďari zakrývajú oči, že deťom v školách nevysvetľujú, prečo k tomu prišlo.
Predovšetkým je dôležité pochopiť, že kým Maďari vnímajú Trianon ako začiatok nevýslovného poníženia, s ktorým sa odmietajú zmieriť (až do druhej svetovej vojny bolo v celej krajine zvykom, že na verejných budovách viali vlajky na pol žrde, ktoré tak mali zostať „až kým sa Kráľovstvo svätoštefanskej koruny neobnoví ako celok“ a rovnako v školách deti vyrastali v presvedčení, že trianonské Maďarsko je len dočasný jav, pričom dvakrát denne recitovali: „verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím vo večnú pravdu božiu, verím vo vzkriesenie Maďarska“), pre Slovákov bol len formálnym a oneskoreným potvrdením toho, o čom sa rozhodlo už 28. a 30. októbra 1918. Pre nás bolo oveľa dôležitejšie to, čo sa dialo medzi prijatím Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenská politická reprezentácia dobrovoľne, bez tlaku a dokonca vedomia českej politickej reprezentácie rovnocenne prihlásila k česko-slovenskému štátu a stiahnutím maďarskej armády z územia Slovenska 4. júla 1919. Toto si dodnes neuvedomujú nielen Maďari, ale dokonca ani Česi: pre nás vyhlásením republiky nebolo nič vybavené a pre nás sa prvá svetová vojna neskončila kapituláciou Nemecka 11. novembra 1918. Ešte osem mesiacov sa o Slovensko tvrdo bojovalo a najkrvavejšie boje prvej svetovej vojny na našom území sa odohrali práve v tomto období. Maďari totiž kládli zúrivý odpor a napriek výzvam dohodových mocností sa odmietali vzdať „Hornej zeme“. V tejto vojne zahynuli stovky Čechov a mňa mrzí, že dodnes nemajú na Slovensku dôstojný spoločný pamätník. Tým skôr, keď sa v prípade druhej svetovej vojny tak starostlivo staráme aj o hroby nepriateľských vojakov. Už niekoľkokrát som to verejne navrhoval a verím, že raz sa mojej iniciatívy niekto chopí, pretože tých 874 statočných českých vojakov (údaj Vojenského historického archívu v Prahe), ktorí oslobodzovali Slovensko, si to jednoducho zaslúži.
Rokovania s Maďarmi o hraniciach so Slovenskom boli zo všetkých parížskych rokovaní najťažšie. Maďari odmietali uznať akýkoľvek argument, odmietali Slovákov dokonca menovať a hovorili o nich iba ako o „obyvateľoch horských krajov“. Vedúci maďarskej delegácie Albert Apponyi si inak pôsobivú reč pred lídrami víťazných mocností dosť pokazil tým, keď obhajoval záujmy Budapešti tvrdením, že „Maďari boli odsúdení žiť pod vládou menejcenných rás“ a keď tým vyvolal všeobecné pobúrenie, ešte to zaklincoval poznámkou, že „taký je rozšírený maďarský názor“.[1] Tieto slová nenechali chladného zástupcu Slovákov na rokovaniach vo Versailles Štefana Osuského, ktorý na Apponyiho vybuchol, či sa on, ktorý v pozícii uhorského ministra školstva zrušil v roku 1907 slovenské, rumunské a srbské školy, nehanbí hovoriť o ich nevzdelanosti.[2]
Ak som naznačil, že rokovania o maďarsko-slovenskej hranici boli najkomplikovanejšie, nebolo to dané len tvrdohlavosťou Budapešti. Slovensko má totiž na rozdiel od Česka z geopolitického hľadiska dva typy hraníc: historické a strategické. Historické sú severné a západné hranice, ktoré až na niektoré odchýlky kopírujú hranice starého Uhorska. Južná hranica však bola strategická a bolo nevyhnutné ju pred veľmocami presvedčivo zdôvodniť. Armádne a politické špičky mali na tieto otázky rozdielne názory. Masaryk reprezentoval idealistický postoj. Išlo mu predovšetkým naplniť jeho sen o spoločnom slovanskom priestore, a tak sa usiloval presadiť niekoľko kilometrov široký koridor od Bratislavy až k chorvátskym hraniciam, aby zaručil pozemné spojenie s južnými Slovanmi. Naopak, neželal si pričleniť k Česko-Slovensku väčšie územia obývané maďarským obyvateľstvom. V pokynoch Benešovi do Paríža ho výslovne žiadal, že si neželá zabratie maďarského územia a dodal, že „požadavky maďarského teriroria Kramář a Slováci přepínají“. Masaryk rátal s tým, že spojenci jeho koridor s južnými Slovanmi schvália a pre túto svoju predstavu bol ochotný vzdať sa Žitného ostrova, aj strategicky dôležitého riečneho prístavu v Komárne. K tomu ešte takticky pridal „kousek Německa na východ od Drážďan“, kde žili polabskí Slovania, avšak túto požiadavku pravdepodobne nemyslel vážne a vzniesol ju iba prostriedok na vyjednávanie a ústupky.[3] Velenie armády však malo iný názor. Uvedomovalo si najmä zraniteľnosť južnej časti východného Slovenska, ktoré bolo z geopolitického hľadiska „mäkkým podbruškom“ novej republiky. Preto navrhovali, aby boli hranice Slovenska „určené hlavným ramenom Dunaja východne od Ostrihomu, cez Vacov, Miškovec a Tokaj vrátane“.[4] Tento maximalistický návrh však spojenci odmietli. Francúzi podporovali nároky Česko-Slovenska na nížinné časti obývané Maďarmi, Briti a Američania boli proti, avšak všetci svorne odmietli Masarykov koridor.[5] Na tomto mieste je pozoruhodné, ako všetky strany sporu vzhliadali k americkému prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi, ktorý mal k ich požiadavkám oveľa vlažnejší vzťah, ako si mysleli. Česi po ňom pomenovali hlavnú stanicu a postavili mu sochu, Slováci sa istý čas pohrávali s myšlienkou premenovať Prešporok na Wilsonov a Budapešť bola oblepená Wilsonovými fotografiami a sloganmi „Maďarsko chce len Wilsonov mier a žiadny iný“ (tým mali na mysli, že žiadajú sebaurčovacie právo pre Maďarov v rámci pôvodných historických hraníc a pre nikoho iného).
Maximalistické požiadavky Slovákov, ku ktorým dospeli ešte pred koncom prvej svetovej vojny, sa odrážajú ešte v Memorande Klubu slovenských poslancov Národného zhromaždenia z 15. mája 1919, v ktorom sme zadefinovali územie Slovenska: „Slovensko tvorí súvislý geografický celok. Jeho hranice tvoria na severe Karpaty a Beskydy, na západe rieka Morava, na juhu Dunaj, pohorie Matra, Bukové hory, tokajské vrchy až po Bodrog, na východe zasa rieky Bodrog a Uh.“[6] V tejto súvislosti nie je celkom náhodné, že historické územie Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sa udržalo aj v arpádovskom Uhorsku až do začiatku 12. storočia, svojím rozsahom do značnej miery zodpovedalo týmto predstavám. Na západe zahŕňalo väčší tok rieky Moravy, vrátane Moravskosliezskych Beskýd. Na juhu siahalo až po Pilišské vrchy, Mátru a Bukové vrchy. A na východe ho ohraničovali Slanské a Zemplínske vrchy.[7]
V memorande česko-slovenskej vládnej delegácie v Paríži (tzv. Benešovom memorande č. 2) sa naše územné požiadavky súhrnne zdôvodňujú najmä troma dôvodmi:
- Česko-Slovensko musí zostať dunajským štátom
- V dôsledku krutej maďarizácie je značná časť maďarského obyvateľstva rozptýlená po území Slovenska
- Pripojením niektorých častí s maďarským obyvateľstvom sa vyrovnáva skutočnosť, že významná časť Slovákov bude musieť zostať v Maďarsku.[8]
Treba si uvedomiť, že rozdeliť staré Uhorsko po etnickej stránke bolo pred sto rokmi rovnako náročné ako rozdeliť dnes Izrael medzi Židov a Palestínčanov. Slováci okrem hornatých oblastí Kysúc, Oravy, Turca a Liptova nepredstavovali kompaktnú zložku celého územia dnešného Slovenska. Boli rozptýlení v enklávach. Okolie Pešti, Békešskej Čaby, Pilišských vrchov atď. vytvárali etnické ostrovy slovenského obyvateľstva. V Budapešti žilo viac Slovákov ako v Bratislave a Košiciach. Spojenci, najmä však Taliani, ktorí boli jediní, ktorí s Maďarskom otvorene sympatizovali (jednoducho preto, že ho chceli použiť proti Juhoslávii), však toto zdôvodnenie čiastočne odmietli. A tak Štefan Osuský síce presadil kontrolu nad celou dolinou Váhu a oporu o Dunaj a Ipeľ, neobhájil však opory na východe, v dôsledku čoho je toto územie výrazne „vykrojené“. Republika sa tak stala oveľa zraniteľnejšou a treba pripomenúť, že všetky tri útoky maďarskej armády na územie Slovenska (v roku 1919, 1938 i 1968) boli vedené v tomto smere.
Maďari vnímajú svoje kľúčové historické míľniky – bitka na rieke Slaná roku 1241 a následný tatársky vpád, bitka pri Moháči roku 1526 a Trianon roku 1920 – ako národné katastrofy. Tieto porážky v nich zanechali historický, psychologický a filozofický pocit, že im v rozhodujúcich okamihoch nikto nepomôže. Bývalý maďarský premiér József Antall dokonca prirovnal osud Maďarska k osudu Izraela obklopeného nepriateľmi. Obávam sa, že udržiavanie týchto fatalistických prejavov nie je ten správny a hlavne zdravý prístup ani k svojej minulosti, ani k svojej budúcnosti. Túto sebareflexiu však musí zvládnuť maďarská spoločnosť sama.
Dnešný prístup Maďarska k Trianonu je naďalej chorobne nacionalistický, aj keď sa už oficiálne nezameriava na revizionistické blúznenie o vzkriesení veľkého Maďarska, ale na autonómne požiadavky svojich menšín v zahraničí. Nie je to zdravý prístup. Predovšetkým považujem za neprijateľné, ak vláda v Budapešti určuje politický program maďarských strán v iných štátoch, ako to dnes robí predseda maďarského parlamentu. Vyťahovať démona etnickej autonómie nie je dobrý spôsob, ako zlepšiť vzťahy v Karpatskej kotline. To, čo predložila Strana maďarskej koalície, by bolo komické, keby to nemysleli tak pateticky vážne. Maďarskí nacionalisti predložili premiérovi Matovičovi požiadavky pod názvom Memorandum maďarskej komunity. Dokument je formulovaný archaickým jazykom 19. storočia a náročky pripomína Memorandum národa slovenského z roku 1861 aj s požiadavkou vytvorenia „Maďarského okolia“, ktoré by spravovali Maďari prostredníctvom svojich volených zástupcov (štúrovská generácia vtedy požadovala autonómiu vo forme „Slovenského okolia“). Ako hovorí klasik, dejiny sa uskutočňujú po prvý raz ako tragédia a po druhý raz ako fraška. No povedať, že „požadujeme len to, čo žiadal slovenský národ v roku 1861“ je neuveriteľná drzosť a výsmech. Maďari dnes majú na Slovensku všetky typy vzdelávacích inštitúcií od jaslí až po univerzity, kultúrne ustanovizne, dvojjazyčné nápisy, široké možnosti uplatnenia, na rozdiel od Slovákov v Uhorsku, ktorým neuznali ani národnosť. Požiadavky SMK sú nerealizovateľné už len z toho dôvodu, že na Slovensku neexistuje etnicky čisté maďarské územie. Ako si predstavujú zástupcovia tejto strany priamo napojenej na Viktora Orbána uskutočnenie svojej vízie v Galante alebo Nových Zámkoch, kde tvoria miernu väčšinu Slováci, a vôbec na národnostne zmiešanom území?
Tým skôr, že táto fraška vytvára dojem, akoby boli Maďari na južnom Slovensku utláčaní, hoci v skutočnosti sú to slovenské deti, ktoré musia v niektorých obciach cestovať niekoľko desiatok kilometrov do slovenskej školy, lebo miestne zastupiteľstvo s prevahou poslancov za SMK im nechce povoliť otvorenie slovenskej triedy. Musím povedať, že som z tohto prístupu maďarských politikov dosť rozčarovaný. Dlhé roky som bránil práva etnických Maďarov voči nacionalistickým výčinom Mečiarovej a prvej Ficovej vlády. Očakával by som rovnaké pochopenie pre jazykové práva slovenských detí. Som však šokovaný, že keď som tieto otázky riešil, narazil som medzi Maďarmi na taký tvrdý až vulgárny nacionalizmus, aký dnes vidím iba v radoch Kotlebovej ĽSNS. Pritom ich ústretovosť voči slovenským deťom nijako nepoškodzuje, nikto im neberie žiadne práva, ide len o naplnenie potrieb slovenských detí. Ako by to vyzeralo v podmienkach maďarskej územnej autonómie, si môžeme iba domyslieť.
Ešte viac ma však znechutil postoj premiéra Igora Matoviča. „Pozval som na veľké priateľské stretnutie ľudí, ktorí sa predlhé roky cítili menejcenní,“ napísal na sociálnej sieti. Ak si myslíte, že na to stretnutie pozval zástupcov maďarskej kultúrnej obce, vzdelávania či vedy, veľmi sa mýlite. Nepozval ani len všetkých politických predstaviteľov tejto menšiny. Stretol sa len s predstaviteľmi jednej strany. Nie tej liberálnejšej, ktorá sa snaží zlepšovať vzťahy Slovákov a Maďarov, ale nacionalistickej SMK, ktorá mu predložila požiadavku na územnú autonómiu. A to celé nazval „priateľské stretnutie pri príležitosti 100. výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy a Dňa národnej spolupatričnosti – Maďarov”. Za týmto podujatím však nehľadajte snahu o zlepšovanie slovensko-maďarských vzťahov. Matovič len (tak ako vždy) účelovo hľadá politických spojencov pre svoje mocenské ciele a zneužíva na to národnostnú kartu. Preto aj čerstvý predseda strany Most-Híd László Sólymos na Matovičov status zareagoval takto: “Neviem, ako sú na tom ostatní, ktorí boli pozvaní na stretnutie Dňa spolupatričnosti Maďarov, ktoré organizoval premiér Matovič, ale ja sa cítim rovnocenným a rovnoprávnym občanom tejto krajiny.“
Jedna požiadavka maďarského spoločenstva na Slovensku však stojí za zváženie: umožniť slovenským Maďarom „ústavný patriotizmus“, ako to sformuloval maďarský historik z univerzity v Komárne László Szarka. To, že maďarské strany odmietajú dnešnú preambulu Ústavy SR, má svoje racionálne jadro. Nemôžeme chcieť od Maďarov lojalitu k Slovenskej republike a zároveň im dávať tvrdo pocítiť, že podľa ústavy nie sú štátotvorným národom, nemôžeme od nich očakávať, že budú s hrdosťou spievať text štátnej hymny „Slováci ožijú“, nemôžeme od nich iba niečo vyžadovať a nič im neponúkať. Pravda, „ústavný patriotizmus“ treba vtesnať do ústavných medzí. Požiadavka SMK a Mostu-Híd, aby sa preambula Ústavy SR začínala slovami „my, občania Slovenskej republiky“ je rovnaký nezmysel ako „my, národ slovenský“. Moc v demokratických krajinách pochádza z ľudu, ktorý tvorí štát a ten vytvára občanov. Preambula ústavy by sa mala začínať teda tak ako v každom normálnom štáte „My, ľud Slovenskej republiky“ a vyhnúť sa všetkým nacionalistickým mýtom – či už tom o „tisícročnom kráľovstve“ alebo o „cyrilometodskom duchovnom dedičstve“. Potrebujeme vytvoriť moderný politický národ s modernou identitou. Potrebujeme do našich spoločných plánov, cieľov a túžob zahrnúť aj ciele a túžby všetkých národností, ktorí s nami tvoria Slovenskú republiku. A umožniť tak všetkým našim drahým Maďarom, aby pochopili a dôverou precítili, že skutočne rovnoprávnymi sa môžu stať iba na Slovensku. Keď to dokážeme, pochováme aj démona Trianonu.
Odkazy:
[1] CORNELIUS, Deborah S. Maďarsko v druhej svetovej vojne. Premedia: Bratislava, 2015, s. 37.
[2] OSUSKÝ, Štefan. O mierovom rokovaní s Maďarskom. In: Súčasníci o Trianone. Kubko Goral: Bratislava, 1996, s. 41.
[3] MACMILLANOVÁ, Margaret. Mírotvůrci. Pařížská konference 1919. Academia: Praha, 2004, s. 240.
[4] HRONSKÝ, Marián. Trianon. Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti. Veda: Bratislava, 2011, s. 118.
[5] MACMILLANOVÁ, Margaret. Mírotvůrci. Pařížská konference 1919. Academia: Praha, 2004, s. 242.
[6] HRONSKÝ, Marián. Trianon. Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti. Veda: Bratislava, 2011, s. 121.
[7] STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Veda: Bratislava, 2004, s. 240.
[8] PEROUTKA, Ferdinand. Budování státu II. Lidové noviny: Praha, 1991, s. 708.