Eduard Chmelár se ohlédl za životním dílem slavného italského skladatele Ennio Morriconeho (1928-2020).
Mnohí tomu stále odmietajú uveriť, pretože ho považovali za nesmrteľného. Niet sa čomu čudovať. Dejiny filmu sú bez neho nemysliteľné. Ennio Morricone utváral niekoľkým generáciám zážitkové a zmyslové pocity z filmového umenia. Taký zjav sa v dejinách filmovej hudby nevyskytol a pravdepodobne už ani nevyskytne, a to nielen množstvom diel, ale aj rozmanitosťou žánrov a genialitou ich spracovania. Je veľa vynikajúcich autorov filmovej hudby – John Williams, Vangelis, Howard Shore, Jerry Goldsmith, Michel Magne či Zdeněk Liška – ale nikto, dokonca ani jeho často označovaný nástupca Hans Zimmer, sa mu bohatosťou tvorby nevyrovná.
Sú dokonca filmy, na ktoré sa spomína iba kvôli Morriconeho hudbe. To, čím bol pre klasickú hudbu Mozart, ostáva pre filmovú hudbu Morricone, aj keď v experimentovaní pripomínal skôr Beethovena či Brahmsa. Do svojich diel zakomponovával rôzne zvuky z bežného života – klepanie, pískanie, práskanie bičom a iné nezvyčajné zvukové efekty. Filmy si starostlivo vyberal, tvrdil, že dobrá hudba k zlému filmu iba mätie diváka. A potom sú také, ktoré vytvorili s Morriconeho hudbou symfóniu obrazu, slova a hudby. Medzi tie najsilnejšie patrí bezpochyby Misia. Paradoxne, práve za ten Morricone Oscara nezískal, hoci patril medzi favoritov. Mimochodom, Morricone bol tým úplne zdrvený a nevedel sa z toho dlho spamätať, bol si istý, že vzácnu sošku dostane. Je to úplne pochopiteľné, pretože práca na tomto filme ho úplne pohltila, študoval hudbu juhoamerických kmeňov a výsledok bol geniálny, preto túto krivdu nikdy vnútorne nespracoval. Skladba “Ecstacy of gold” z filmu Dobrý, zlý a škaredý je najvplyvnejším soundtrackom histórie. Napriek tomu maestro neznášal novinárske otázky k filmom Sergia Leoneho a ešte viac neznášal, keď ich volali „spaghetti westerny“. Nečudo, veď zložil hudbu k viac ako 500 filmom a tých westernov bola sotva pätina, Leoneových ani nie desať. Jedným z hlavných cieľov jeho celosvetového turné na konci života bolo pripomenúť verejnosti, že napísal aj iné, častokrát hodnotnejšie diela (na koncertoch vystupoval väčšinou s Českým národným symfonickým orchestrom, ktorý si veľmi obľúbil). Či už to boli filmy ako Sicílsky klan, Posledné dni Mussoliniho, Mojžiš, Malena, Profesionál, Vtedy v Amerike, Nepodplatiteľní alebo seriály Marco Polo, Chobotnica, Tajomstvo Sahary či Via Mala. Bolo to však málo platné, lebo diváci najviac ožili, keď začal hrať Vtedy na Západe alebo iné Leonove filmy. Mimochodom, málokto vie, že Ennio Morricone bol v Bratislave už v roku 1985. So Slovenskou filharmóniou absolvoval v Redute nahrávku soundtracku k seriálu Via Mala. Už vtedy bol ubytovaný vo svojom obľúbenom hoteli Devín (keď sa vrátil o tridsať rokov neskôr, manažéri ho nedokázali presvedčiť, že medzitým už máme aj lepšie hotely). Jeho návšteva sa však vtedy obišla bez publicity, pretože jedným z hlavných hrdinov seriálu bol popri Mariovi Adorfovi slovenský herec Juraj Kukura – v tom čase už emigrant v nemilosti komunistického režimu.
Technika jeho tvorby sa výrazne odlišovala od iných skladateľov. Bežne sa hudba tvorí až potom, čo vznikne film. Morricone si síce nechal od režiséra všetko vysvetliť, ale najprv zložil hudbu, až potom sa nakrúcal film. Výrazne tak ovplyvnil celkové vyznenie filmu. Asi najlepšie sa mu to podarilo vo westerne Vtedy na Západe. Jeho kultová záverečná scéne nie je len obyčajným súbojom, je to symfonická báseň, v ktorej naplno precítite tušenie blížiacej sa smrti v popoludňajšom slnku. Preto sa mu tak dobre spolupracovalo s Leonem, a preto ho tak dráždil Tarantino, ktorého údajne označil za kreténa. V roku 2013 sa dokonca zaprisahal, že s ním už spolupracovať nikdy nebude. Tvrdil, že kultový režisér využíva hudbu veľmi nesúvisle, nedáva mu dosť času na tvorbu a z netrpezlivosti používa radšej jeho staršie skladby. Napokon ho však Tarantino na spoluprácu predsa len presvedčil a bol z toho Oscar za najlepšiu hudbu k filmu Osem hrozných. No aj táto spolupráca bola skôr mimovoľná, skladateľ sa s režisérom vôbec nestretol. Rok pred nakrúcaním filmu v rozhovore povedal: „Naposledy ma oslovil, aby som preňho niečo zložil, dohodli sme si telefonický rozhovor, k tomu však nikdy nedošlo, pretože bol zaneprázdnený hercami. Medzitým som mu poslal jednu moju staršiu skladbu, ktorá by sa pre film perfektne hodila, ale netuším, či ju použije. Vo februári vyrážam na turné a nebudem mať čas zložiť preňho niečo nové.“ Aj takto sa rodí úspech…
Bol to veľmi pracovitý a skromný človek. Vstával skoro ráno, o ôsmej už začínal komponovať, okolo obeda išiel na prechádzku, poobede prijímal návštevy. Žil skôr utiahnuto, nerád rozprával a jeho jedinou neresťou boli špagety. S ľuďmi, s ktorými filmoval, nevytváral priateľstvá, napríklad Clinta Eastwooda videl len trikrát, z toho raz mu odovzdával Oscara. Jedným z jeho mála priateľov bol režisér Sergio Leone s rodinou. V mestách, v ktorých koncertoval, odmietal akýkoľvek iný program. Inak to nebolo ani v Bratislave. Najedol sa v hotelovej izbe a šiel sa prejsť po nábreží Dunaja. Sám. Nikto ho nespoznal. Hudbu nepočúval, najradšej mal ticho, ďaleko od všetkých. K novinárom nebýval veľmi vľúdny. Nemal rád banálne otázky. Neraz sa stalo, že ich novinárovi, ktorý sa predtým starostlivo pripravoval, roztrhal. Hovoril zásadne iba po taliansky. Ďalšie podmienky rozhovoru určoval jeho manažment. Nemal rád, keď sa mu pripomínala vojna, mal traumu z bombardovania Ríma, ktoré zažil na vlastnej koži. Nemal rád otázky o svojom súkromnom živote. Nemal rád, keď ho chcel niekto odfotiť pri klavíri a nemal rád ani to, keď ho niekto požiadal, aby niečo zahral. A už vôbec nemal rád, keď niekto hýbal s nábytkom. To ho mohlo dokonca naštvať.
Morriconeho skladby, to nie je obyčajná hudba. Vždy dotvára príbeh. Niekedy je príbehom samotným. Robert de Niro sa o jeho hudbe vyjadril, že mu pomáhala pri výstavbe hereckého charakteru. A niektorí režiséri mali pocit, že hudba ide s ich filmom do rytmu. Odišiel najväčší génius filmovej hudby. Jeho skladby boli osvedčenou značkou a zárukou kvality. A keď nám to raz dôjde, budeme vďační, že sme žili v ére Ennia Morriconeho, ktorý urobil z filmovej hudby rešpektovaný žáner a presiahol jeho hranice.