František Škvrnda st. ve své dvojdílné eseji sleduje problémy slovenské levice od roku 1990 až po současnost, kterou považuje za kritickou a volající po levicových řešeních. 

Slovenská ľavica sa po voľbách vo februári 2020 ocitla na rázcestí a hrozí jej kríza. Okrem pliagy spojenej s pôsobením „matovičovlády“ sa dominantná sila ľavice – Smer-SD rozčesla. Nejednotnosť ľavice pri hľadaní spôsobov zvýšenia jej vplyvu nahráva vládnucej slovenskej pravici, ktorá sa dnes pohybuje v podivnom „hybride“ konzervativizmu, liberalizmu, populizmu spojenom so značnou stupídnosťou.

Špecifickým problémom, ktorému sa treba venovať v samostatnej analýze, je stav a perspektívy radikálnej (autentickej) ľavice na Slovensku. Proti nej ešte surovejšie útočia pravicové strany (niekedy aj za nepriamej podpory stredových ľavicových strán), médiá hlavného prúdu i mnoho mimovládnych organizácií, často za masívnej pomoci zo zahraničia.

K problému aktuálneho postavenia slovenskej ľavice sa stručne vyjadríme v „politicko-analytickom“ (publicistickom) duchu. Súčasná politická situácia na Slovensku, ako aj stav ľavice sú výsledkom dlhodobých procesov, ktoré začali po roku 1989 a preto sa pokúsime stručne uviesť aj ich základný historický kontext. Náš prístup voľne označíme okrem politologického najmä za historicky-sociologizujúci, lebo sa zameriava len na hlavné veľké (masové) procesy dlhšieho trvania.

Text je zároveň príspevkom do diskusie o stave slovenskej ľavice. Vzhľadom na zložitosť a mnohostrannosť témy nie je komplexný. Ide predovšetkým o poznámky človeka, ktorý v praktickej politike nepôsobil, ale jej pôsobenie ako každý z nás cíti na „vlastnej koži“. Súčasný stav považuje za kritický a chce podporiť ľavicové riešenie problémov na Slovensku.

Na začiatok štyri príklady sofistikovaného a prešpekulovaného mediálno-politického pôsobenia proti ľavici na Slovensku v 21. storočí

Z politických dejín Slovenska od roku 1990 vyberieme štyri príklady, ktoré ukazujú na sofistikovanú snahu pravicových síl zabrániť akýmkoľvek spôsobom posilňovaniu masového pôsobenia ľavice na Slovensku. Použili sa pritom sofistikované a prešpekulované mediálno-politické postupy podľa západných vzorov, pričom sa spoliehalo aj na podporu zo zahraničia.

V širšom kontexte je cieľom týchto aktivít oslabiť sociálnu rovnosť, solidaritu a spravodlivosť a útočiť proti sociálnemu štátu. Namiesto nich sa preferuje neoliberálna ekonomika, konzumný spôsob života, individualizmus a falošná solidarita „slniečkárskeho“ typu, pričom sa zameriava najmä na strednú a mladú generáciu. Zneužíva sa aj problém ľudských práv a umelo sa nastoľuje potreba ochrany kdejakých neprirodzených menšín marginálneho charakteru.

Kriticky treba poznamenať, že súčasné sociálno-demokratické (socialistické) strany si, žiaľ, samé vytvárajú špecifické problémy, ktoré ich oslabujú. Sú spojené s lavírovaním a kolísaním v politickej a sociálno-ekonomickej oblasti, pričom väčšina z týchto strán tiahne do stredu politického spektra, čo zdôvodňujú snahou získať viac voličov. Zložitou otázkou je financovanie týchto strán, popr. ich prepojenie s podnikateľskými kruhmi, ktoré prináša kontroverzné momenty. Pravica problémy ľavicových strán, hoci sama s nimi tiež zápasí a niekedy aj viac ako ľavica, zneužíva v boji proti nej. Rôznym spôsobom sa toto dotklo aj Smeru, čo sa prejavilo v rôznych aférach, ktoré boli spojené s časťou jeho predstaviteľov na centrálnej i regionálnej úrovni a často sa aj bez dôkazov zneužívali v mediálno-politickej manipulácii verejnej mienky a vytváraniu „protismerovskej“ atmosféry.

Protiprávne ukončenie štrajku železničiarov (2003)

Štrajk zorganizovali železničné odbory v januári 2003 bez spojenia s politickými stranami. Prvý raz sa štrajkovalo šesť hodín 29. januára. Druhý, časovo neobmedzený štrajk začal 31. januára v nočných hodinách a vláde hrozil už vážnymi následkami. Po troch dňoch musel centrálny štrajkový výbor štrajk prerušiť na základe pochybného predbežného opatrenia Okresného súdu Bratislava I, vydaného po žalobe vedenia Železníc SR na jeho nezákonnosť. V októbri 2003 Krajský súd Bratislava zrušil predbežné rozhodnutie pre procesnú prekážku.

Samozrejme štrajk sa už neopakoval, ale vláde M. Dzurindu sa podarilo „v pravý čas“ zlomiť štrajk a právne i politicky surovým spôsobom mu zabrániť, lebo bol pre ňu veľmi nebezpečný. Odvtedy sa akcia podobného rozsahu neuskutočnila. Okrem toho aj odborové hnutie z viacerých dôvodov paradoxne v zhoršujúcich sa sociálno-ekonomických podmienkach výrazne stratilo na svojom vplyve i sile.

Kampaň pred prezidentskými voľbami v roku 2014

Druhý príklad mal dlhšie trvanie a bol namierený už priamo proti – Smeru-SD, ktorý bol na vrchole svojich volebných ziskov a vytvoril jednofarebnú vládu (jedinú na Slovensku od volieb v roku 1990). Pravica bola v tejto situácii frustrovaná a v kampani pred prezidentskými voľbami sa  zamerala sa na sofistikovanú manipulatívnu podporu (aj s využitím skúseností zo zahraničia) neznámeho kandidáta bez politickej praxe A. Kisku, ktorý mal vo svojej minulosti viaceré pochybné až temné miesta. Avšak aj Smer niektoré veci podcenil. Výsledkom bolo, že v druhom kole prezidentských volieb získal R. Fico takmer o štvrť milióna menej hlasov (893 841), ako dosiahol Smer v parlamentných voľbách v roku 2012 (1 134 289).

Protesty po vražde novinára J. Kuciaka a jeho snúbenice (2018)

Zmanipulované protesty masového charakteru, ktoré nadobúdali hysterické podoby, sa podľa upraveného vzoru farebných revolúcií zorganizovali po 25. februári 2018, keď našli v rodinnom dome vo Veľkej Mači zavraždeného „investigatívneho“ novinára J. Kuciaka (vychádzal však len z otvorených zdrojov?) a jeho snúbenicu M. Kušnírovú. Prvým protestným zhromaždením bol „spomienkový“ pochod OĽANO Nechceme žiť v mafiánskom štáte! v Bratislave 28. februára 2018. „Hlavnou silou“ protestov sa stala občianska iniciatíva Za slušné Slovensko, ktorá sa neskôr spolitizovala. Prezident A. Kiska po týždni vyčkávania (bol na lyžovačke v Alpách) 4. marca 2018 navrhol rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Vzhľadom na to, že v NR SR sa nenašlo požadovaných 90 hlasov na vypísanie predčasných volieb, došlo 15. marca 2018 v záujme upokojenia situácie k odstúpeniu R. Fica z funkcie predsedu vlády. Nová vláda na čele s P. Pellegrinim (Smer-SD) bola menovaná 22. marca 2018.

Vyšetrovanie vraždy a súd s jej vykonávateľmi a objednávateľmi sa stali spúšťačom rôznych nátlakových akcií, pri ktorých sa Smer bez dôkazov obviňoval z napojenia na zločinecké kruhy. Zaklínadlom sa stalo blúznenie splašeného I. Matoviča o „smeráckej mafii“.  Začalo dochádzať k porušovaniu prezumpcie viny, únikom z vyšetrovania a súdnych dokumentov v niektorých médiách hlavného prúdu a ďalším protiprávnym akciám, ktoré trvajú dodnes. Podľa niektorých zdrojov stojí za nimi aj bezohľadný exponent pravicových síl D. Lipšic – v súčasnosti horúci kandidát na funkciu špeciálneho prokurátora, jednu z anomálií slovenského právneho systému. Tento úrad bol zriadený zákonom v roku 2003, keď bol D. Lipšic ministrom spravodlivosti a funguje od roku 2009. Neskôr sa objavilo masívne a pochybné zneužívanie udavačov – kajúcnikov. Táto atmosféra je doteraz namierená proti Smeru a značne mu poškodila.

V súvislosti s masívnym porušovaním práva po nástupe „matovičovlády“ sa možno opýtať, čomu vlastne pomohlo zrušenie Mečiarovych amnestií v apríli 2017? Smer pod tlakom koaličného partnera Most-Híd a niektorých situačných momentov vo verejnej mienke vtedy zmenil svoje dlhoročné stanovisko. Amnestie morálne odsudzoval a nepovažoval ich sa správne. Za správne však nepokladal ani vracať niektoré právne akty dozadu. Tento krok mohol povzbudiť pochybné sily v pozadí, ktoré sa v záujme uchvátenia moci a jej zneužívania vo svoj prospech, neštítia ničoho, čo každodenne dokazuje „matovičovláda“.

Kampaň pred prezidentskými voľbami v roku 2019

Kampaň pred prezidentskými voľbami v roku 2019 sa stala len obmenou toho, čo tu bolo v kampani v roku 2014. Smer v podmienkach mediálno-politickej vojny proti nemu váhal s postavením svojho kandidáta, ktorý nakoniec nebol ani z jeho radov. Vo voľbách zvíťazila nielen neznáma, nevýrazná a odborne veľmi slabá Z. Čaputová bez akejkoľvek charizmy a tiež s nejasnosťami vo svojej minulosti. Kandidátkou protismerovských síl sa stala prekvapujúco, keď sa v jej prospech vzdal kandidatúry dovtedy preferovaný R. Mistrík podporovaný aj zo zahraničia.

Podivným spôsobom takmer raketovo Z. Čaputovej vystrelili predvolebné preferencie. Ak v decembri 2018 a januári 2019 sa pohybovali len od 10 do 15 %, tak na konci februára 2019 jej agentúra AKO namerala až 52,9 % (!), čo bol jediný prípad za celý čas prieskumov, keď niektorý z kandidátov prekročil hranicu 50 %, teda manipulatívne sa naznačovala možnosť jej zvolenia už v prvom kole. Kandidát Smeru eurokomisár M. Šefcovič získal v druhom kole 752 403 hlasov (takmer o 150 000 menej ako R. Fico v roku 2015). Trend poklesu hlasov pre Smer v situácii mediálno-politickej vojny proti nemu pokračoval, čo sa ukázalo v parlamentných voľbách vo februári 2020, keď získal už len 527 172 hlasov.

Hon na ľavicu ako súčasť zhubného pôsobenia vlády I. Matoviča

Podivné (špekulantské) OĽANO a ňou vedená vládna koalícia

V januári 2021 bolo na Ministerstve vnútra SR evidovaných 65 fungujúcich politických strán a 96 ich bolo v likvidácii. Vyše 100 strán od roku 1990 skončilo svoje pôsobenie zánikom, zlúčením alebo premenovaním. Jedinou stranou, ktorú v roku 2006 rozpustil Najvyšší súd SR kvôli jej činnosti v rozpore s Ústavou SR, bola ultranacionalistická Slovenská pospolitosť – Národná strana (skratka SP-NS), pôsobiaca od roku 2005.

Prejavom chaosu a dezorganizácie, ktoré spôsobuje na slovenskej politickej scéne OĽANO (skratka pre názov Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti) je, že tri ďalšie strany, ktoré sú s ňou od  23. novembra 2019 spojené do pseudostrany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti – NOVA, Kresťanská únia a Zmena zdola – sú v registri zapísané aj naďalej ako fungujúce samostatné strany. Dôvodom vytvorenia tohto paškvilného hybridu, ktorá nemá ani členskú základňu (!), bola snaha vyhnúť sa tomu, aby ako štvorkoalícia musela dosiahnuť vo voľbách najmenej 10 % hlasov. Naznačuje, ako si I. Matovič necelého pol roka pred voľbami príliš neveril – obával sa aj toho, či získa 10 % hlasov vo voľbách.  S I. Matovičom sú spojené nielen bezbrehé táranie, plagiátorstvo a ekonomické podvody, ale aj pochybné špekulácie v politickej oblasti. Využíva pritom slabiny slovenského volebného zákona. Ako malomeštiak s dušou trhovníka sa pochabo teší každej situácii, keď niekoho dobehne – nielen protivníka, či neznámeho, ale neraz aj spojenca. V októbri 2020 v jednom z interview v stave psychickej lability a dezorientácie priznal, že on predsedom vlády byť nechcel a počítal s tým, že bude pokračovať v politike len ako „nosič vody“.

Po rýchlom zostavení podivnej koalície s podareným štvorlístkom vodcov (I. Matovič, B. Kollár, R. Sulík a A. Kiska) s pochybnou minulosťou plnou podvodov a podozrivých kontaktov, ktorá na základe výsledkov volieb do Národnej rady SR vo februári 2020 získala ústavnú väčšinu, vznikla pre ľavicu i ďalšiu opozíciu nezvykle ťažká pozícia. Vládna koalícia s ústavnou väčšinou sa vytvorila na Slovensku po roku 1990 prvýkrát. To, čo však začala súčasná vláda krátko po prevzatí moci predvádzať, je nielen nevypočítateľné, ale sa vymyká všetkým dobrým mravom i politickej a právnej kultúre v kapitalizme 21. storočia.

O diktátorských spôsoboch uplatňovania ústavnej väčšiny súčasnej vládnej koalície

V záujme udržania moci a vytvárania možností pre zbohatnutie rôznych kruhov, ktoré sú napojené na koalíciu, sa manipuluje, klame a podvádza. Parlament sa pri tom bezostyšne zneužíva na presadzovanie nekalých politických a právnych krokov. Názorným príkladom diktátorských manierov koalície bolo zasadnutie parlamentu 28. decembra 2020, na ktorom sa schvaľovala zmena ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu s cieľom umožniť predlžovať núdzový stav. Necháme bokom obsahovú, právnu stránku problému, ale poukážeme na to, že hlavný hygienik J. Mikas (figúrka v rukách vyšinutého I. Matoviča), ktorý je aj na čele Úradu verejného zdravotníctva vydal výnimku umožňujúcu aj poslancom pozitívne testovaným na COVID-19 zúčastniť sa tohto rokovania parlamentu. Generálna prokuratúra SR na konci januára 2021 uviedla, že úrad na to nemal oprávnenie a porušil zákon.

V rámci deštrukcie právneho štátu tak I. Matovič pri svojom blúznení o upevnení svojej moci a jej zneužívaní na porušovanie práv občanov SR, tým, že ich núti k celoplošnému testovaniu dosiahol, že na zasadnutí parlamentu sa mohli zúčastniť aj „koronapozitívni“ poslanci (boli ako v odradnej komédii oddelení provizórnym igelitovým závesom). Po prijatí príslušného zákona môže v tejto konštelácii síl predlžovať núdzový stav vlastne donekonečna. Vládna moc však malicherne a zlomyseľne prenasleduje tých, ktorí nie sú nakazení, ale sa „len“ nezúčastnili plošného testovania nekvalitnými antigénovými testami a rôznym spôsobom ich obmedzuje na slobode, s čím paradoxne súhlasia aj rôzne štátne orgány ochrany ľudských práv. Všeobecne je rozšírený aj názor, že okrem rastúcej pomätenosti I. Matoviča v boji s koronakrízou, sa správa tak aj preto, lebo treba minúť všetky testy, ktoré so ziskom pre seba nakúpili firmy blízke jemu a iným osobám  z vládnych kruhov.

„Kapitola“ z absurdnej politiky vlády s koloritom stredoveku

Zmeny  v mocenskej oblasti (súdnictve, prokuratúre, polícii a pod.) smerujú k tomu, aby sa čo najviac eliminovali možností pôsobenia opozície ale aj všetkých síl v spoločnosti, ktoré s vládou, čo aj len v najmenšom nesúhlasia. Vláda sa protiprávnymi aktivitami nevyberane snaží zastrašiť všetkých odporcov. Minister obrany J. Naď (hlavný stúpenec proamerickej orientácie v súčasnej vláde, v minulosti o. i. „mimovládkar“ v službách kruhov masívne podporovaných zo Západu) straší aj nasadením vojska  Predpokladáme však, že tieto aktivity smerujú aj do budúcnosti a majú sťažiť zmenu pomerov v spoločnosti. Pôjde najmä o vytvorenie stavu, v ktorom nebude možné potrestať ani stíhať súčasnú moc za porušovanie zákonov a poškodzovanie štátu a jeho obyvateľov, či akýchkoľvek iných previnení voči spravodlivosti a právu (o morálke a humanizme už ani nehovoriac).

Nesmierne chaotická ale aj zákerná a zlomyseľná politika „matovičovlády“ ohrozuje fungovanie štátu aj celej spoločnosti a  privádza ich na okraj sociálno-ekonomického kolapsu. Najtragickejšie je, že k tomuto konaniu dochádza v podmienkach koronakrízy, ktorú “matovičovláda“ vôbec nezvláda a zaviedla Slovensko medzi štáty, kde aj z celosvetového pohľadu pôsobí momentálne mimoriadne ničivo.

Väčšina spoločnosti sa stáva obeťou asociálne a mentálne vyšinutého premiéra, ktorý je posadnutý plošným testovaním nekvalitnými antigénovými testami. Medzi prejavy pôsobenia vlády, ktorá podporuje tento neefektívny a nezmyselný krok, možno zaradiť aj jej odmietavý postoj, najmä v prípade premiéra a jeho najväčších nohsledov (ministra obrany J. Naďa a ministra vnútra R. Mikulca) k odporúčaniam odborníkov, poznatkom vedy a pod. pri riešení problémov koronakrízy, ktorý pripomína stredoveké tmárstvo. Viac ako paradoxom je, že tento postoj má aj minister zdravotníctva /!/ M. Krejčí.

Nenávistná kampaň „matovičovlády“ voči ľavici

Po nástupe amorfnej „matovičovlády“ v marci 2020, sa „ľavica ako taká“ (bez rozdielu či ide o  tradičnú, stredovú, viac liberálnu či konzervatívnu nehovoriac už o radikálnej) ocitla v nezvykle ťažkej situácii. Novou mocou je surovo napádaná, dehonestovaná a robí sa všetko možné pre jej vytlačenie na okraj politického diania.

V týchto podmienkach vládni politici i média hlavného prúdu ku ktorým sa pridáva aj časť konzervatívnych a liberálnych kruhov mimo vlády, ľavicu nevídaným spôsobom ostrakizujú. Mottom tejto línie je „za žiadnu cenu nemožno dopustiť návrat (mafie) R. Fica (niekedy sa k nemu pridáva aj P. Pellegrini) a Smeru-SD“, alebo len tupé „lebo Fico…“

Vrcholom cynizmu brachiálneho asociála I. Matoviča bolo vyjadrenie z 19. januára, že jedna miliarda eur straty a 4 500 mŕtvych v súvislosti s pandémiou sú akceptovateľnejšie, ako návrat vlády R. Fica alebo rozpad koalície. Ďalším scestným výrokom I. Matoviča, o ktorého psychickom stave verejne pochybuje už viac politikov, novinárov, odborníkov i laikov bolo jeho vyhlásenie na tlačovej konferencii 26. januára 2021, že sa mu môže pripisovať 4000 obetí koronavírusu. Za takéto výroky by vo fungujúcej demokracii jeho autora ostro kritizovali nielen opoziční politici a médiá a hrozilo by mu odvolanie (pri pomätenej predstave o svojej predurčenosti v boji s koronavírusom dobrovoľne neodstúpi). Na Slovensku je však ticho – koalícia s 95 hlasovacími zmanipulovanými figúrkami sa bojí o svoje kreslá (a tučné príjmy). Desí sa aj narastajúceho hnevu širokých más obyvateľstva (ulice) a za každú cenu drží pokope celkom ako banda zločincov (mafiánov), ktorým ide spravodlivosť po krku. Predajnosť a mentálnu obmedzenosť médií hlavného prúdu necháme bokom. A tak vláda brutálne pokračuje v bašovaní s prvkami fašizmu, čo má čoraz viac tragické následky pre štát i jeho obyvateľstvo.

Na počudovanie mlčí EÚ. Je vo vytržení z toho, čo sa deje nielen okolo A. Navaľného  a v Bielorusku, ale aj v Maďarsku a Poľsku, ale o podivnú smrť bývalého prezidenta Policajného zboru M. Lučanského uväzneného „matovičovládou“, sa nezaujíma, hoci to je udalosť, ktorá sa v liberálnych demokraciách nestáva. Aj vo viacerých ďalších prípadoch keď evidentne dochádza na Slovensku k porušovaniu zásad právneho štátu a jeho demontáži, to však ináč veľmi chúlostivá EÚ zatiaľ „nepostrehla“.

Nebudeme uvádzať ďalšie obludné výroky I. Matoviča ani R. Sulíka, B. Kollára, J. Naďa, J. Šeligu (z ktorého sa už v mladom veku stal kovaný antikomunista) a iných im podobných evidentne zakomplexovaných indivíduí, ktorí strašia spoločnosť kadečím, predovšetkým R. Ficom, Smerom, komunistami a pod. Slovník, ktorý pri tom používajú, je hlúpy i vulgárny a niekedy spojený až so živočíšnou nenávisťou. Útoky voči ľavici sú aj oveľa primitívnejšie a bezohľadnejšie, ako boli v minulosti (napr. v roku 2002 po nástupe druhej Dzurindovej vlády a v roku 2010 po nástupe Radičovej vlády).

Na základe tabuľky poukážeme na niektoré čísla (údaje), ktorých význam nemožno síce preceňovať, ale naznačujú určité trendy a súvislosti.

V účasti voličov sú dva protichodné trendy. Od roku 1990 do roku 2006 išlo o stály pokles účasti s výnimkou roku 1998 (vtedy v kampani vyvinuli najmä pravicové strany a s nimi spojené médiá enormnú snahu dosiahnuť zvýšenú účasť voličov s cieľom odstrániť od moci Hnutie za demokratické Slovensko vedené V. Mečiarom, ktoré voľby aj tak vyhralo, ale nedokázalo zostaviť vládnu koalíciu – nemalo tzv. koaličný potenciál). Druhé obdobie je obdobie postupného nárastu účasti voličov od roku 2010, ktoré sa prejavilo aj vo voľbách v roku 2020.

Ak zoberieme do úvahy len súčasné storočie, účasť na voľbách sa pohybovala od 54,67 % (2006) do 70,07 % (2002). Z hľadiska čisto číselného vyjadrenia bola priemerná účasť 61,39%. Z toho môžeme hypoteticky uvažovať o tom, že zhruba dve pätiny oprávnených voličov sa na voľbách nezúčastňujú.

Podobne protikladné procesy boli aj v počte hlasov pre ľavicové subjekty. Od roku 1990 počet hlasov stúpal do volieb v roku 2012 (s malou výnimkou v roku 1998), keď dosiahol vyše 1,150 milióna (45,31 %). V roku 2016 (po skončení jednofarebnej vlády Smeru-SD) došlo k zlomu a výraznému poklesu hlasov, čo pokračovalo aj v roku 2020, ktorý bol z hľadiska počtu hlasov (necelých 550 tis.) i percentuálne (18,95 %) najhorší nielen v tomto storočí, ale aj za celé obdobie od osamostatnenia SR.

Slovenské ľavicové strany v parlamente a vo vláde od roku 1990

Vo voľbách po roku 1989 sa do parlamentu postupne dostalo 5 strán: „stará“ KSS (1990), SDĽ (1992, 1994 – v koalícii Spoločná voľba a 1998), ZRS (1994), SMER-SD (2002, 2006, 2010, 2012, 2016 a 2020) a „nová“ KSS (2002).

Na konci textu (část 2 – pozn.red.) je zaradená Tabuľka 2 Výsledky jednotlivých kandidujúcich ľavicových strán vo voľbách do NR SR (SNR) od roku 1990, ktorá uvádza zisky konkrétnych strán v jednotlivých voľbách.

SDĽ bola vo vládnych koalíciách dvakrát, čo trvalo zhruba 4 roky a 9 mesiacov. Obe koalície však mali pravicový charakter, čo vyústilo do toho, že strana strácala podporu v ľavicových kruhoch a dostala sa do krízy. Pred voľbami v roku 2002 sa rozpadla a do parlamentu sa už nedostala. Jej „zvyšok“ sa v roku 2004 spojil so Smerom. Časť členov, ktorá s týmto krokom nesúhlasila, vytvorila v roku 2005 novú SDĽ, ktorá naposledy kandidovala v roku 2012.

Smer-SD viedol vlády spolu zhruba 12 rokov, z čoho 4 roky v jednofarebnej vláde. 8 rokov to však boli koalície s pravicovými stranami, čo ovplyvnilo aj ich pôsobenie a tiež prispelo k vytváraniu protirečivého (zhoršujúceho sa) obrazu Smeru-SD.

Stranu však možno označiť nielen za najúspešnejšiu ľavicovú stranu na Slovensku, ale aj za najúspešnejšiu stranu vo voľbách v SR od roku 1990, lebo sa dostala do parlamentu šesťkrát, z toho štyrikrát vyhrala voľby. Viac – sedemkrát sa to podarilo len Slovenskej národnej strane, ktorá však mala výrazne nižší počet hlasov. Smer-SD viedol štyri z 13 vlád vymenovaných od roku. Na ilustráciu uvedieme, že v 10 voľbách bolo 9 strán, ktoré sa do parlamentu dostali len na jedno volebné obdobie.

Porovnanie výsledkov ľavice v slovenských parlamentných volieb s Maďarskom a Poľsko

V súhrne boli ľavicové strany SDĽ a Smer-SD na Slovensku od roku 1990 zastúpené vo vládach viac ako 16 rokov. Formálne označenie vlád za ľavicové však, žiaľ, neznamenalo, že aj ich politika bola vždy taká.

Táto bilancia, ktorá nie je najhoršia, znesie aj medzinárodné porovnanie. Na základe zjednodušeného a formálneho časového kritéria – ako dlho bola ľavica na čele vlád, resp. mala zastúpenie v koaličných vládach – Slovensko je na tom v súhrne lepšie ako Maďarsko a Poľsko. Z nášho porovnávania vynecháme ČR.

V Maďarsku bolo 5 vlád vedených ľavicovou Magyar Szocialista Párt (Maďarská socialistická strana – ďalej len MSZP). MSZP vyhrala voľby len dvakrát – v roku 1994 a 2006, ale bola aj na čele koaličných vlád. Vlády na čele s MSZP viedli Gy. Horn (1994 – 1998), P. Medgyessy (nestraník, 2002 – 2004) v koalícii, F. Gyurcsány (2004 – 2006 a 2006 – 2009 v koalícii) a G. Bajnai (nestraník, 2009 – 2010). Spolu to bolo necelých 12 rokov. V súčasnosti sa návrat ľavice k moci nečrtá. V parlamente zvolenom v apríli 2018 (199 poslancov) má MSZP 17 kresiel a jej koaličný partner (zelený) Dialóg 3 kreslá. Okrem toho sociálno-liberálna Demokratická koalícia vedená F. Gyurcsánom, ktorá sa oddelila od MSZP, má 9 kresiel. Vládny Fidesz vo volebnej koalícii s Kresťanskodemokratickou ľudovou stranou má 133 kresiel a tesnú ústavnú väčšinu. Poznamenáme, že maďarský parlament sa volí zmiešaným spôsobom. Z celoštátnych kandidátok politických strán (kvórum) je 93 poslancov  a z jednomandátových volebných obvodov 106 poslancov. Nasledujúce parlamentné voľby majú byť najneskôr na začiatku apríla 2022.

V Poľsku bolo 5 vlád vedených ľavicovými stranami. V rokoch 1995 – 1996 na čele s J. Oleksym a 1996 – 1997 na čele s W. Cimoszewiczom to boli vlády Zväzu demokratickej ľavice (ďalej len ZDĽ), ktorý viedol aj koaličné vlády v rokoch 2001 – 2004 na čele s L. Millerom (s Úniou práce a Poľskou ľudovou stranou) a M. Belkom (krátko v roku 2004 a 2004 – 2005 s Úniou práce). Okrem toho bol ZDĽ v koaličnej vláde W. Pawlaka s Poľskou ľudovou stranou a Nestraníckym blokom podpory reforiem v rokoch 1993 – 1995. Spolu to bolo viac ako 6 a pol roka vlády vedenej ľavicovou stranou a necelého pol druha roka bola ľavicová strana súčasťou vládnej koalície. V Poľsku, podobne ako aj v Maďarsku, to s návratom ľavice do vlády nevyzerá ružovo. V súčasnom poľskom Sejme (460 poslancov) zvolenom v októbri 2019 má ZDĽ 49 členov (získala 12,56 % hlasov). Nasledujúce parlamentné voľby majú byť najneskôr začiatkom novembra 2023.

Konec první části