Filozof Emil Višňovský reflektuje debatu o perspektivách levice, která proběhla na našich stránkách. Jak vidí budoucnost levice?

Výmena názorov českých ľavicových teoretikov Petra Druláka a Michaela Hausera v Slove (P. Drulák: Pravolevé kleště, M. Hauser: Konzervativni revize socialismu, P. Drulák: Marxismus a liberalismus bez nostalgie: Odpověď Michaelu Hauserovi, M. Hauser: Nejde o liberalismus, nýbrž o ideologii zombie kapitalismu. Replika na Petra Druláka), do ktorej sa zapojili aj ďalší autori (V. Manda, A. Votruba, M. Tejkl), priniesla celý rad podnetov na premýšľanie o aktuálnej situácii ľavice a jej perspektívach. V centre pozornosti bola najmä otázka krízy, v akej sa už dlhšie nachádza, a možnosti jej prekonania, či už z hľadiska integrácie s potenciálnymi spojencami alebo z hľadiska vnútornej integrácie. Práve v tejto otázke sa obaja hlavní protagonisti diskusie rozchádzajú. Kým Drulák vidí nové cesty ľavice v spojenectve s anti-liberálnou pravicou, Hauser požaduje predovšetkým nové vnútorné zjednotenie na ľavicových ideáloch. Vo svojom príspevku nebudem riešiť tento spor ani sa vyjadrovať k ďalším rozdielnym či súhlasným názorom oboch autorov, čo by si vyžiadalo viac priestoru, ale pokúsim sa stručne formulovať vlastné stanoviská k zásadnejším otázkam, pretože kľúčovou úlohou je predovšetkým vyriešiť absenciu celkovej koncepcie ľavice pre 21. storočie. Ide zvlášť o tieto otázky: 1. Čo je ľavica?, 2. Aké sú kľúčové ľavicové témy?, 3. Ako je možná integrácia ľavice?, 4. Aká by mala byť ľavicová politika? a 5. Čo je socializmus?

1. Čo je ľavica

Bez detailného zachádzania do histórie je zrejmé, že politická ľavica (v rôznych podobách) sa sformovala ako reprezentant záujmov „ľudí práce“, teda spoločenských tried, vrstiev a skupín, ktoré okrem vlastnej pracovnej sily nedisponujú iným kapitálom (vecným, finančným) a sú odkázaní na živobytie, zabezpečované vlastnou pracovnou činnosťou. Hneď tu však musíme urobiť niekoľko dôležitých poznámok. Po 1. V kapitalizme je hlavnou formou uplatnenia pracovnej sily námezdná práca (tým dávame bokom námietky, ktoré by chceli problém zahmlievať, „veď aj kapitalisti pracujú“). Po 2. Práca sa historicky mení a vyvíja, jej jedinou a výlučnou formou nie je iba fyzická práca vo sfére materiálnej výroby (tým zahŕňame medzi ľudí práce aj námezdne pracujúcich vo sfére služieb a všetkých ďalších sférach, pôvodne označovaných za „nevýrobné“). Po 3. Pracujúce spoločenské triedy a vrstvy sa v kapitalizme 21. storočia neredukujú na klasickú robotnícku triedu, s ktorou pracovala ľavica 19. storočia (tým zásadne rozširujeme sociálnu základňu, ktorú má súčasná ľavica reprezentovať, o väčšinu súčasnej spoločnosti, tzv. strednú triedu vrátane učiteľov, vedcov, lekárov, umelcov, drobných živnostníkov atď.).

Jadrom ľavice v 21. storočí (práve tak ako v 19. či 20.) teda je koncept práce, pracujúceho človeka, avšak s tou podstatnou zmenou, že už nejde iba o fyzicky pracujúcich v materiálnej výrobe (klasickú robotnícku triedu), ale rovnako o všetkých, ktorí sa živia svojou prácou vrátane intelektuálne pracujúcich. Vďaka historickému pokroku intelektualizácia práce narastá a ťažisko námezdnej práce, a to aj vo sfére materiálnej výroby, sa prenáša na tých, čo nepracujú len „rukami“, ale aj „hlavou“. Ľavica teda už nemôže byť len politickým reprezentantom „práce rúk“, ale musí zahrnúť aj „prácu hláv“ a všetkých, čo sa ňou živia. Voliči pre ľavicové strany sa teda nenachádzajú len v tradičných fabrikách (kde ich s robotizáciou bude perspektívne stále menej), ale aj v školách, nemocniciach, obchodoch, servisných organizáciách, súkromných a dokonca aj štátnych inštitúciách (tzv. modré goliere, úradníci, ba aj manažéri, pracujúci za mzdu), kultúrnych ustanovizniach atď., pretože títo všetci tvoria absolútnu väčšinu spoločnosti. Títo všetci sa živia svojou prácou (je jedno, v akej forme, fyzickej či intelektuálnej), ale pre ich živobytie a spoločenský status je určujúce, za akú mzdu a v akých podmienkach pracujú.

V tejto súvislosti ešte jedna dôležitá poznámka. Ľavica sa vo svojej histórii a aj dnes delila na „konzervatívnu“ a „progresívnu“ alebo na „tradičnú“ a „novú“ v rôznych podobách, pričom prvá sa považovala za „revolučnú“ a druhá za „reformnú“. Prvú reprezentovali najmä radikáli, ktorí vo svojom antikapitalistickom postoji preferovali skôr komunizmus než socializmus, druhú reprezentovali sociálni demokrati, ktorým stačilo proti kapitalizmu stavať rôzne podoby socializmu. Prví považovali za autentickú ľavicu len tých, čo obhajujú „prácu rúk“ (robotníkov a roľníkov), druhí boli ochotní pripustiť aj obhajobu „práce hláv“ (tzv. inteligencie). Tento vnútorný konflikt ľavice bol a je sebazničujúci. V 21. storočí však už nemá miesto a úplne zastaral.

V opozícii k tomu, čo je ľavica, treba stručne povedať, aj čo je to pravica. Politická pravica vo všetkých svojich formách je reprezentáciou „ľudí kapitálu“, teda spoločenských tried, vrstiev a skupín, ktoré nie sú odkázané živiť sa len vlasnou prácou, pretože disponujú istým kapitálom (vecným, finančným). Jej stúpencami nie sú len ľudia aktuálne vlastniaci kapitál, ale aj všetci tí, ktorých cieľom je vlastníctvo kapitálu, resp. pre ktorých je akumulácia kapitálu príťažlivým životným programom. Politická pravica stojí na ideológii „kapitalizácie“ prostredníctvom súkromného podnikania, ktorá sľubuje každému vidinu života „bez práce“, teda vidinu života, zabezpečeného prácou tých druhých (zamestnancov). Pravica, ktorá sľubuje, že „každý sa môže stať kapitalistom“, a tým sa oslobodiť od existencie, závislej iba na námezdnej práci, je tým pravým protivníkom ľavice. Preto ľavica potrebuje takisto vytvoriť príťažlivú predstavu spoločnosti aj života človeka na základe „oslobodenej práce“ (nie „oslobodenia sa od práce“), čo je mimoriadne ťažká ideologická úloha, ktorú dodnes nesplnila a neplní. A preto je v kríze.

2. Kľúčové ľavicové témy

Základnou ľavicovou témou je téma práce ako spôsob existencie človeka a spoločnosti, ktorú je potrebné riešiť vo všetkých súvislostiach, od ekonomických cez politické po kultúrne (preto sú prvým a prirodzeným spojencom ľavice odbory). Ľavica tradične rieši problém práce primárne prostredníctvom svojej klasickej témy, ktorou je sociálna spravodlivosť oproti klasickej pravicovej téme, ktorou je individuálna sloboda. Tretiu klasickú tému — rovnosť — si, ľavica i pravica podelili. Ľavica spojila rovnosť so sociálnou spravodlivosťou ako „sociálnu rovnosť“, kým pravica spojila rovnosť s individuálnou slobodou ako „rovnosť pred zákonom“. To však neznamená, že by ľavica neriešila aj problém slobody a pravica problém spravodlivosti. Je tu však zásadný rozdiel. Pre ľavicu je sloboda sociálnym a ekonomickým problémom, spoločensky podmieneným a ide v ňom najmä o tzv. pozitívnu slobodu, „slobodu pre“ niečo (o reálne prostriedky slobody). Pre pravicu je sloboda individuálnym a právnym problémom a ide v ňom najmä o tzv. negatívnu slobodu, „slobodu od“ (obmedzení a prekážok).

Kľúčová ľavicová téma sociálnej spravodlivosti vychádza z faktu sociálnej nerovnosti, založenej na dichotómii práce a kapitálu. Keďže skutočne spravodlivá mzda za prácu v kapitalizme je nemožná v zmysle rovnosti (aj tá najvyššia možná mzda sa nevyrovná výške kapitálu), ľavica sa sústreďuje na dva ciele: 1. čiastkový, taktický: boj za zvyšovanie miezd a takú ich úroveň, aby umožnila dôstojnú existenciu pracujúcich, 2. celkový, strategický: odstránenie samotnej dichotómie práce a kapitálu, t.j. odstránenie kapitalizmu. Kým v prvom dosahuje výsledky, ba aj sám kapitalizmus sa v tomto vyvíja, v druhom zostáva stáť namieste.

Ľavica nikdy neignorovala a nemohla ignorovať ani tému slobody. Do jej agendy vždy patrila aj politická sloboda (všeobecné volebné právo, sloboda slova a zhromažďovania atď.), ale jej špecifickom je „ekonomická sloboda“ nie iba pre vlastníkov kapitálu, ale aj pre samotných pracujúcich. V tom sú však v podmienkach kapitalizmu, keď pracovný proces vo všetkých sférach riadia normy kapitálu, možnosti ľavice limitované. Podstatnú zmenu môže priniesť len oslobodenie práce v podobe odstránenia dichotómie práce a kapitálu.

Ľavicový koncept spoločnosti ako celku je tradične celostný, kolektivistický v tom zmysle, že indivíduum nie je centrom ani najvyššou hodnotou. Ľavica usiluje o sociálne spravodlivú, rovnú a slobodnú spoločnosť, avšak súčasná ľavica (napr. vďaka kritickej teórii a existencializmu) už v mnohom prekonala starý inštrumentalistický koncept ľudského jednotlivca iba ako „nástroja“ spoločnosti. Autentická ľavica je komunitaristická a komunita pre ňu nie je protiklad indivídua. Je to slobodné združenie slobodných indivíduí, v ktorom „slobodný rozvoj každého je podmienkou slobodného rozvoja všetkých“. Takou môže byť iba demokratická komunita, pre ktorú je demokracia (demokratické normy a pravidlá, demokratické vzťahy a praktiky) spôsobom bytia, a až sekundárne spôsobom politiky. Na tom je založený najdôležitejší koncept ľavicovej demokracie: participatívna demokracia.

Štát a jeho inštitúcie vrátane právneho systému sú pre ľavicu skôr nástrojom než nedotknuteľnou autoritou. Nepochybne však sú a majú byť uznávanou autoritou práve vtedy, keď efektívne plnia svoje funkcie v reprezentácii záujmov a práv ľudí práce. Taký je sociálny i právny štát, ktoré nemajú účel samé v sebe, ale sú nevyhnutné pre službu pracujúcim občanom.

3. Nová integrácia ľavice

V 21. storočí existuje viac dôvodov na novú integráciu než pretrvávajúcu dezintegráciu ľavice. Existuje tu široká spoločenská základňa ľudí práce, nielen fyzicky pracujúcich vo sfére materiálnej výroby, ktorí sa živia vlastnou pracovnou činnosťou a tvoria absolútnu väčšinu spoločnosti. Kapitál totiž presunul ťažisko svojej exploatácie a ziskov z fyzickej námezdnej práce v oblasti materiálnej výroby do intelektuálnej práce vo všetkých sférach vrátane služieb, vzdelania, výskumu a kultúry. Ľavica musí reflektovať tieto procesy v súčasnom „digitálnom“ a informačnom kapitalizme a zahrnúť do svojho politického portfólia aj tieto vrstvy a skupiny pracovníkov. Nemôže lipnúť len na tradičnej robotníckej triede a roľníkoch, resp. dôchodcoch a sociálne slabších. Bez toho, aby ich opúšťala, musí sa orientovať na tzv. strednú triedu, na vzdelané vrstvy a mladšie generácie. Všetky bariéry a delenia na „autentickú“ a „neautentickú“ ľavicu sú zastarané a musia byť prekonané. Tým získa súčasná ľavica novú identitu a silu.

Podobne treba prekonať bariéry a predsudky voči ostatným politickým silám a hnutiam, pravda, pri kritickej reflexii. To je hodnotová otázka. Na báze vlastných ľavicových hodnôt, predovšetkým hodnoty práce, jej slobody, sociálnej spravodlivosti a rovnosti, je možné a žiaduce kooperovať s tými, ktorí vo svojom programe v istej podobe či miere, reprezentujú aj tieto hodnoty. Či sú to liberáli, usilujúci o rozvoj individuálnych slobôd, alebo konzervatívci, usilujúci o zachovanie už dosiahnutých sociálnych výdobytkov.

4. Nová ľavicová politika

Ľavicová politika sa musí zbavovať všetkého dogmatizmu. Musí byť založená na spoločných ľavicových hodnotách a tvorivej inteligencii. To jej umožní byť flexibilnou bez toho, aby opúšťala (a už vôbec nie zrádzala) svoje tradície a dosiahnuté výsledky. Sila inteligencie jej zabezpečí realizmus a úroveň tvorivosti jej zabezpečí prekonávanie prekážok. Takáto politika vychádza z dostatočnej reflexie dejín i vlastnej minulosti, z poučenia sa z vlastných chýb. Vďaka tomu je schopná riešiť problémy súčasnosti a vytvárať perspektívy do budúcnosti. Preto zásadne stavia na vzdelanosti, kompetentnosti a etickej zodpovednosti. Je to nová politika, na ktorú sa kladú tie najvyššie nároky, nezaťažená traumami a imúnna voči akejkoľvek korupcii. Je to politika vedomá si svojho poslania, ktoré inteligentne a tvorivo krok za krokom napĺňa.

Politickým programom novej integrovanej ľavice musí byť dôsledná reprezentácia a obhajoba záujmov ľudí práce, inteligentný zápas za ich práva, riešenie ich problémov za ich aktívnej participácie, zlepšovanie ich sociálneho postavenia a úsilie o dôstojné podmienky života.

5. Nová idea socializmu

Poslanie ľavicovej politiky, vyvierajúce z jej najvlastnejšieho prameňa, je v zásade anti-kapitalistické. Minimálne je to využívanie reforiem pre vylepšovanie postavenia ľudí práce, v konečnom dôsledku je to opozícia voči kapitalizmu, jeho kritika, hľadanie a vytváranie alternatívy k nemu. Historicky takéto poslanie stelesňuje idea socializmu ako postkapitalistickej spoločnosti oslobodenej práce, v ktorej kapitál ako nahromadené bohatstvo výsledkov ľudskej práce už neurčuje podmienky ani osudy živej práce, ale naopak, ľudia práce rozhodujú sami o sebe v slobodnej, tvorivej a inteligentnej kooperácii.

Idea socializmu má svoje bohaté dejiny, ktoré je potrebné ešte zrekonštruovať. Na jej pilieroch treba postaviť novú koncepciu, ktorá zodpovedá podmienkam 21. storočia a potrebám ľudí práce v ňom. Spoločnosť treba zorganizovať tak, aby bohatstvo, vytvárané pracovitými rukami a hlavami miliónov, patrilo im a bolo na prospech všetkým, a nie iba hŕstky tých, čo vďaka kapitálu chcú určovať osudy sveta.

Článek vychází ve spolupráci s webem Nové Slovo.