Eduard Chmelár míní, že svět dnes potřebuje urgentně mírotvorce, kteří to ale v dějinách nikdy neměli lehké. Proč dnes stojí za to bránit mír a nenechat se zastrašit?
Skvelá česká publicistka, politická analytička a historička Veronika Sušová-Salminen nedávno varovala pred normalizáciou vojnového uvažovania, ktoré postupne zužuje už aj tak dosť obmedzený demokratický priestor. Denník N dokonca minulý rok vydal preklad knihy Margaret MacMillanovej, ktorá dosť zvráteným spôsobom oslavuje vojnu ako nositeľa pokroku. Antický ideál vojny ako spôsobu hrdinstva, zatracovaný celými dejinami humanizmu, prežíva svoju renesanciu. Známy pesničkár Ivan Hoffman si všimol, že mier sa stal „sprostým slovom“, že hrdinská smrť má väčšiu cenu ako obyčajný ľudský život. A smrť Gorbačova sa považuje za definitívnu bodku za jeho „utópiou“ o potrebe skoncovania s érou vojen, ako to predniesol vo svojom slávnom prejave na pôde Valného zhromaždenia OSN.
Lenže s touto realitou sa odmietam zmieriť, lebo ide proti všetkým historickým skúsenostiam a ideálom ľudstva. Nevidím dôvod na to, aby spoločnosť ustupovala od Gorbačovových ideálov. Vojna je zlyhaním politiky a ja sa odmietam prispôsobiť jej zvrátenej logike, že ľudia sa musia prispôsobiť záujmom vojensko-priemyselného komplexu a naučiť sa buď mlčať alebo budú vyhlásení za vlastizradcov. Nie je to totiž nič nové, toto si už civilizácia zažila vo svojich najtemnejších dobách. Ak ma dnes vládni predstavitelia a skorumpované médiá bezočivo urážajú, ak digitálna oligarchia účelovo vytvára falošné zoznamy nepriateľov štátu, správajú sa rovnako ako sa kedysi správali nacisti. Áno, je dôležité si to uvedomiť: toto cielené šírenie nenávisti voči konkrétnym ľuďom a skupinám obyvateľstva je fašistická tradícia, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou.
Keď sa extrémni centristi správajú ako nacisti
Nie je náhodné, že som sa už v podobných zoznamoch ocitol: pred dvadsiatimi rokmi, keď ešte náckovia neboli v parlamente, ale boli to obyčajní pouliční bitkári a vagabundi, vytvárali nehorázne zoznamy „nebezpečných židov“. Hoci (v tomto prípade povedzme: žiaľ) nemám židovských predkov, ocitol som sa na tomto terči nenávisti aj ja. Dnes spoločnosť Eset spriaznená s Progresívnym Slovenskom a Prezidentským palácom; rovnako tiež „slovenský Joseph McCarthy“ Juraj Smatana vytvárajú zoznamy, ktoré spôsobujú v spoločnosti napätie a atmosféru lynču. Významný slovenský sociológ Miro Tížik sa pozastavil nad tým, akým právom si dovolí štátny tajomník ministerstva životného prostredia, ktorý dlhodobo parazituje na verejných zdrojoch svojimi pochybnými udavačskými aktivitami, za štátne peniaze verejne znevažovať a osočovať občana tohto štátu za to, že si dovolil zorganizovať mierový pochod. Poukázal pritom na to, že presne takto hovorila Štátna bezpečnosť a písala komunistická tlač o nepriateľoch režimu.
Ale to nie je slovenské špecifikum. Ukrajinský nacionalistický režim vytvára zoznamy „nepriateľov štátu“ už od Majdanu roku 2014. Smutne známy web Myrotvorets zverejňuje spolu s ich tvárami všetky údaje, ktoré sa im podarí získať: telefónne a mailové kontakty, informácie o mieste pobytu, číslo občianskeho preukazu, vodičského preukazu atď. Neštíti sa zverejňovať aj fotografie zabitých osôb a videí znázorňujúcich ich fyzickú likvidáciu. Spomeňte si, ako všetci títo ľudia, ktorí dnes osočujú mierových aktivistov, ešte pred pár mesiacmi jačali, keď niektorí zverejnili fotografie tých poslancov parlamentu, ktorí hlasovali za vojenskú zmluvu s USA. Za týmto kriminálnym webom stojí (to nevymyslíš) Smatanov kolega, tiež štátny tajomník jedného ministerstva, tiež Juraj, s príznačným menom Heorhij Tuka. Na tento zoznam sa dostala aj dlhoročná ukrajinská mierová aktivistka, rešpektovaná sociálna výskumníčka, koordinátorka Medzinárodnej ligy žien za mier a slobodu (WILPF) Nina Potarska. WILPF je partnerská organizácia nášmu združeniu Zjednotení za mier a Nina vysvetlila, ako sa ocitla na tomto zozname: „Pri mojom mene je uvedená kritická poznámka, že som sa odvážila pracovať aj s jednou, aj s druhou stranou konfliktu. Pre ľudí, ktorí sa venujú humanitárnej pomoci, to však nemôže byť negatívne hodnotenie. Je to však spôsob psychického nátlaku, ohovárania, ktoré má vplyv na to, že ma už nepozývajú do niektorých projektov a diskusií za okrúhlym stolom. Niektorí z nich sa mi priamo ospravedlňujú za to, že sa nemôžem zúčastniť na nejakom podujatí. K ich rozhodnutiu pristupujem s pochopením.“
Odvážny hlas ukrajinskej opozície
Keď počúvate Ninu Potarskú, nemôžete necítiť obdiv k jej odvahe a práci. Nina pristupuje od začiatku občianskej vojny na Donbase k obom stranám konfliktu s maximálnym porozumením. Načúvanie ich problémom považuje za kľúčové pre dosiahnutie aspoň malých krokov. 80 percent problémov podľa nej tvoria sociálno-ekonomické otázky: pracovné miesta pre ženy, nedostatok sociálnej infraštruktúry, lekárske služby, škôlky pre deti. V Kyjeve sú ľudia ochotnejší vyjadriť svoj názor, ale ona to vysvetľuje tým, že východná Ukrajina má inú dynamiku. Ľudia majú buď strach z následkov alebo nedostatok skúseností, nediskutujú o veciach verejne, nezapájajú sa do politických diskusií, vyhýbajú sa konfliktom, aby prežili. Základnou podmienkou diskusie však je, aby sa ľudia cítili bezpečne. V takejto atmosfére teroru nie je možné zistiť, aká je skutočná politická vôľa obyvateľov tohto ťažko skúšaného regiónu.
Najviac ma zasiahlo, s akou úžasnou empatiou Nina rozprávala o ruskojazyčnom obyvateľstve: „Jedna žena dostala ruský pas. Bola taká šťastná, že sa jej konečne podarilo byť súčasťou nejakej štruktúry, vlády a cítiť spolupatričnosť a ochranu. Nevnímala som to ako túžbu dištancovať sa od Ukrajiny, ale skôr potvrdenie toho, že sa niekoľko rokov snažila byť chránená nejakou štátnou štruktúrou, no žiadnu nenašla ani na Ukrajine, ani v Luhanskej ľudovej republike. Teraz však mala nádej, že konečne získa občiansky štatút s pasom, ktorý jej umožní voľne sa pohybovať a prijímať platby sociálneho zabezpečenia. Preto vidím hlavný problém v tom, že sme vyškrtli veľkú skupinu obyvateľstva, ktorí sa cítia vylúčení a ponížení. Neistota ich života im vnútila pocit viny. Zažívajú poníženie v každodennom živote, kde musia prejsť cez kontrolné stanovištia, vystáť si niekoľkohodinové rady, aby dostali dôchodky. Túžba tej ženy mať ruský pas nemala nič spoločné s láskou k Putinovi, ale s tým, že sa konečne mohla prestať cítiť ako občan druhej kategórie.“
Ukrajinské feministky vedené Ninou Potarskou podobne ako ukrajinskí pacifisti vedení Jurijom Šeljaženkom nedôverujú Zelenského junte. Húževnato poukazujú na to, ako v podmienkach ultranacionalistického režimu narastá atmosféra strachu a útlaku, ako dochádza k masívnemu porušovaniu ľudských práv a likvidácii slobody prejavu. Režim na nich útočí podobným spôsobom ako u nás: „Slovo „mier“ je tabu. Keď ho vyslovíte, ľudia vás začnú lynčovať. Preto sa mu zámerne vyhýbame, namiesto toho hovoríme radšej o bezpečnosti a dialógu. Ale aj dialóg je zložitý. Prečo je prímerie zlé? Potrebujeme viac bojov? Keď mi hovoria, že Rusko je agresor a iba Putin môže zastaviť vojnu, odkážem ich na správy OBSE, ktoré jasne zdôrazňujú, že obyvateľov Donbasu nesmie ohrozovať nielen ruská, ale ani ukrajinská armáda. Oni to nechcú vidieť.“ Nina veľmi pokojne a asertívne vysvetľuje, prečo nesúhlasí s kolektívnymi sankciami pre všetkých Rusov: „Predovšetkým chápeme, čo je dialóg, čo podporuje mier a čo ho definitívne ničí.“ Je šokujúce, ale príznačné, že naši progresívci nepočúvajú na Ukrajine takéto liberálne hlasy, ale podporujú autoritatívny skorumpovaný režim, že naše mimovládky nie sú spojencami demokratickej opozície, ale vojenskej junty v zelených tričkách.
Skutočná vojna sa ešte nezačala
Od porážky ruskej armády pri Charkove sa médiá usilujú navodiť dojem, akoby už mier nebol potrebný. Minister obrany Jaro Naď svojím hysterickým jačaním („Poďte, ukrajinskí hrdinovia! Len tak ďalej! Mor ho! Sláva Ukrajine!“) pripomína Georga Busha, ktorý mesiac po invázii do Iraku víťazoslávne (a predčasne) zvolal: „Misia je splnená!“ Lenže kto si myslí, že táto vojna je ako futbal, v ktorom sa otočilo skóre, ten klame buď seba alebo nás všetkých. Skutočná vojna sa ešte nezačala. Jedna vec je uznať, že Putinovo rozhodnutie napadnúť Ukrajinu bolo veľmi zlou až zúfalou reakciou na silnejúci tlak USA na Rusko, ktoré chápalo rozširovanie NATO ako svoje bezpečnostné ohrozenie. No druhá vec je pochopiť, že táto vojna sa nedá vyhrať, že za každého ďalšieho mŕtveho v tejto vojne bude trpieť celé ľudstvo. Nevidieť korene a globálny dosah tohto konfliktu a myslieť si, že sa skončí, keď ruská čižma odtiahne z ukrajinskej pôdy, je buď ignorovanie geopolitiky alebo zámerné zavádzanie.
Rusko má stále oveľa viac možností, ako zvrátiť ukrajinské územné zisky. Predovšetkým (hoci z toho niektorí dostávajú hysterický záchvat) musím zopakovať, že Rusi doteraz Ukrajincov šetrili, že ich spôsob invázie má všetky parametre tzv. obmedzenej vojny: nenasadili všetky sily, ktoré majú k dispozícii, nepoužili všetky druhy zbraní a ponechali si veľké rezervy pre prípad ďalšej eskalácie konfliktu. To všetko sa môže s novou situáciou na fronte veľmi rýchlo zmeniť. Už ich prvé reakcie po ukrajinskej ofenzíve – útoky na elektrárne a ich vyradenie z prevádzky – naznačujú, že hra na mačku a myš sa skončila. Volodymyr Zelenskyj to môže nazývať „terorizmom“, ale v tom prípade správne pomenoval americký štýl vedenia vojen, pretože presne takto – likvidáciou energetickej infraštruktúry – sa začínajú všetky vojenské operácie Spojených štátov (úprimne: čudoval som sa skôr tomu, prečo to neurobili doposiaľ).
Tí, ktorí jasajú nad dočasnými úspechmi ukrajinskej armády bez toho, aby chápali, že tento konflikt nemá vojenské riešenie, nevnímajú obrovské riziko, ktoré je spojené s touto vojnou. Už aj tí americkí bezpečnostní experti, ktorí doteraz podporovali posielanie zbraní na Ukrajinu, sa pýtajú, aký je plán. Lebo všetko nasvedčuje tomu, že zbrojenie a vojenský rozpočet sa navyšujú samoúčelne, že Spojené štáty popri dodávkach zbraní nevyvíjajú absolútne žiadnu diplomatickú aktivitu na zastavenie krviprelievania. Dokonca, Bidenova administratíva ani len nesignalizovala, že má záujem o diplomaciu. Kritici navyše poukazujú na to, že Ukrajina je historicky svetovým centrom nezákonného obchodu so zbraňami, ktoré boli tadiaľto pašované najmä do Afganistanu a krajín západnej Afriky. Pritom Zelenského vláda je extrémne skorumpovaná a nielen ukrajinskí pacifisti, ale aj predstavitelia tamojších samospráv poukazujú na to, že pomoc zo Západu je rozdeľovaná netransparentne, že sú z nej vylúčené všetky legitímne zložky s výnimkou úzkeho okruhu ľudí napojených na ukrajinského prezidenta. Dokonca aj kancelária generálneho inšpektora ministerstva obrany USA koncom júna vyjadrila znepokojenie nad netransparentnosťou a absenciou kontroly sledovania zbraní putujúcich na Ukrajinu. Pritom Ukrajina je nielen najväčším príjemcom vojenskej pomoci USA od roku 2014, ale posielajú jej už viac peňazí a zbraní ako Afganistanu, Izraelu a Egyptu dohromady – doteraz troch najväčších príjemcov vojenskej pomoci Spojených štátov v histórii. V tejto chvíli neverím, ale už len dúfam, že Rusko zatlačené do kúta nepoužije taktické jadrové zbrane…
Mierotvorcovia sú nenávidení, no nesmieme sa báť
Mierotvorcovia to v dejinách nikdy nemali ľahké. Vládcovia, ale aj ľud sa ich báli, že ich chcú pripraviť o moc a o silu. Nie je teda pravdou, že hlásať mier je jednoduché. Takíto ľudia boli väčšinou nenávidení a často sa stali obeťami atentátov ako Jean Jaurès, Gándhí alebo Martin Luther King. Lev Nikolajevič Tolstoj bol síce svetoznámym spisovateľom, ale pre jeho pacifistické učenie ho exkomunikovali z cirkvi a cársky režim sa ho obával ako najhoršieho nepriateľa. U nás prvý slovenský pacifista Michal Miloslav Hodža, ktorý sa nemohol zmieriť so zločinmi štúrovských bojovníkov na Starej Turej a vzdal sa boja so zbraňou v ruke, má dodnes povesť zradcu, Albert Škarvan za svoje odmietnutie slúžiť armáde skončil vo väzení a Jána Maliarika, ktorý vyzýval svetových štátnikov na zastavenie krviprelievania a ukončenie prvej svetovej vojny, zavreli do blázinca… Nebolo to po prvýkrát, keď šialenci na slobode viedli vojnu a zdravo uvažujúci idealisti skončili v blázinci.
Keď ma neomaccarthysti (smatanovci), natisti (prívrženci nadvlády NATO) a eseťáci (digitálna oligarchia Eset) nevyberavo urážali a osočovali ako pomätení, že som agresor, putinovec a zradca, niekoľko odvážnych ľudí sa ma zastalo. Bývalý minister financií Ladislav Kamenický poukázal na to, že na Slovensku niet väčšieho pacifistu ako som ja a redaktori denníka Štandard upozornili na to, že som nikdy žiadnu vojnu nepodporil a naopak, viedol som všetky najväčšie mierové demonštrácie v dejinách tejto krajiny. Lenže vysvetľovať im to je úplne zbytočné, z ich strany nejde o omyl, ale čistý zámer, premyslenú zákernú lož, ako pošpiniť mierové hnutie a odviesť pozornosť od toho, že to oni aktívne podporovali všetky vojny a majú na rukách krv ich obetí.
Nesmieme sa báť. Stáť na strane mieru nie je dôležité len v pokojných pohodlných časoch, ale práve vtedy, keď v jeho transformujúcu sa silu prestávajú ľudia veriť, keď je táto najposvätnejšia hodnota ľudstva v ohrození, keď svet zošalel a „národ oboril sa na národ“, ako burácal na začiatku svetovej vojny náš veľký básnik Hviezdoslav. V stredu 21. septembra, na Svetový deň mieru, vyjdú ľudia na celom svete do ulíc, aby mier nielen oslavovali, ale bránili, aby donútili politikov, aby si uvedomili, že ich hlavnou povinnosťou je komunikovať, nie bojovať, dostať ľudí za rokovací stôl, nie do zákopov a uprednostniť diplomaciu pred vojnou. Nesmieme sa báť. Nesmieme sa dať prekričať. Nesmieme sa hanbiť za to, že sledujeme cestu mierotvorcov, nie vojnových štváčov. Teraz je potrebné, aby vás bolo počuť. Inak zvíťazia tí, ktorí na vašej hrudke zeme nevidia pole, ale bojisko.