Eduard Chmelár komentuje dnešní projev slovenské prezidentky na půdě EP, který vidí jako volání po omezení svobody slova, základní liberální hodnotě.

Ešte nikto na pôde Európskeho parlamentu nezaútočil na základné princípy slobody prejavu tak tvrdo, ako to dnes vo svojom prejave urobila prezidentka SR Zuzana Čaputová. Tento extrémny útok sa pokúšala zmierniť frázami o tom, ako treba slobodu prejavu chrániť pred zneužívaním, ale ako historik, ktorý téme slobody prejavu v dejinách venoval celú monografiu, desiatky vedeckých štúdií a roky výskumu, musím skonštatovať, že presne takéto falošné výhovorky používali všetci tí, ktorí sa usilovali slobodu prejavu obmedziť alebo zničiť. Pre nás, ktorí sa pokusmi obnoviť cenzúru zaoberáme celú svoju kariéru, to nie je žiadne prekvapenie. Je však do očí bijúce, že Zuzana Čaputová už v prvej reakcii bezprostredne po teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave zneužila tragédiu na výzvu na obmedzenie slobody prejavu.

Weimarský omyl

Populárna téza radikálnych progresívcov, že ak zakážeme extrémistické prejavy, zabránime nástupu nedemokratických síl k moci, dostala v odbornej literatúre názov „Weimarský omyl“. Vychádza z ilúzie, že keby vo Weimarskej republike zakázali nacistickú propagandu, Hitler by sa nedostal k moci a k holokaustu by nikdy nedošlo. Poprední historici (spomeňme aspoň Erica Hobsbawma) už dávno dokázali, že to nie je pravda. Po prvé, snahy umlčať Hitlera a NSDAP predsa vo Weimarskej republike existovali. A viedli k úplne opačnému efektu: k zvyšovaniu záujmu o nacizmus. Namiesto toho, aby ľudia spoznali v nacistoch ľudské monštrá, začali v nich vidieť mučeníkov. Najviac by nás však malo varovať, ako nacisti zneužili tzv. núdzové zákony Weimarskej republiky – po nástupe k moci ich obrátili vo svoj prospech a zničili samotnú demokraciu, ktorú mali tieto zákony oficiálne chrániť. Podobný účinok mal aj tzv. zákon na ochranu republiky prijatý v prvorepublikovom Česko-Slovensku v roku 1923, ktorý neskôr zneužili ľudáci a po vojne komunisti, ktorí ho nahradili v roku 1948 tzv. zákonom na ochranu ľudovodemokratickej republiky.

Vo svojich článkoch už niekoľko rokov varujem, že posadnutosť extrémnych centristov zneužiť tzv. boj proti dezinformáciám na obmedzenie alebo dokonca odstránenie slobody prejavu je nebezpečná. Zuzana Čaputová dnes z tejto agendy urobila dokonca hlavnú tému svojho prejavu. Dezinformácie tu boli vždy. Od spravodajských skarabeov využívaných na propagandu staroegyptských faraónov; od Zápiskov o vojne v Galii od Gaia Julia Caesara, v ktorých zámerne skreslil priebeh udalostí na propagandistické účely; cez prvé noviny, ktoré boli plné absurdných lží a zveličených historiek; až po najmodernejšie techniky manipulácie – vždy sa v médiách klamalo. A ako sa tomu bránili celé generácie po stáročia? Polemikou, kritikou, ale aj zavedeným inštitútom tlačovej opravy. Povedzte mi, ako sa využíva? Kedy naposledy novinári opravili svoje každodenné klamstvá?

Súčasné médiá demokraciu skôr oslabujú

Všimnite si, že Zuzana Čaputová a jej podobní nikdy nekritizujú mainstreamové médiá, akoby boli nedotknuteľné. Je to z jednoduchého dôvodu: medzi neoliberálnou politickou a mediálnou elitou sa vytvorilo spojenecké puto. Médiá prestali byť strážnymi psami demokracie, ale stali sa obrancami mocenskej elity, ktorá im zabezpečuje ochranu ich komunikačných privilégií. Preto centristickí politici tak obľubujú frázy typu „médiá sú najdôležitejšou súčasťou demokracie“. Už dávno nie sú. Bránia jej. Stavajú sa vždy proti záujmom ľudu, idú proti jeho požiadavkám, zosmiešňujú jeho názory na svet, ostrakizujú všetkých, ktorí ohrozujú túto mocenskú alianciu oligarchie, mediokracie a partokracie.

Preto sa aj téma nenávisti v mediálnom diskurze obracia výlučne proti opozičným politikom, nie proti novinárom. Pritom sú to práve novinári, ktorí prispeli k polarizácii spoločnosti vari najviac. Pre tých, ktorí by chceli ich vplyv na atmosféru u nás zľahčovať pripomínam, že dejiny sú plné príkladov, kedy novinárska nezodpovednosť viedla k tragédii. Jeden z najznámejších prípadov sa stal v roku 1901 v Spojených štátoch. 10. apríla napadli noviny New York Journal prezidenta USA Williama McKinleyho, keď napísali: „Ak sa možno oslobodiť od zlého muža už iba zabitím, tak ho treba zabiť.“ Keď o päť mesiacov anarchista Leon Czolgosz zastrelil prezidenta McKinleyho, atentátnik mal vo vrecku kabáta spomínaný výtlačok New York Journalu. Premietnite si to na slovenské pomery, koľko suterénnych útokov, vulgárnych výpadov a otvorených výziev na lynč zo strany niektorých novinárov prechádzajú orgány činné v trestnom konaní bez povšimnutia.

V demokratickej spoločnosti sa proti dezinformáciám nemá bojovať zákazmi, ale vysvetľovaním, nie represiou, ale diskusiou. Prezidentka si vo svojom prejave účelovo vybrala jeden výrok T. G. Masaryka, že demokracia nie je len systém politický, ale aj morálny, no nespomenula ten najdôležitejší: „Demokracie, toť diskuse.“ Asi preto, že jej je bližšie kázanie ako diskusia, vyhlásenia bez kladenia otázok ako tlačová konferencia, predstieranie morálky vo forme moralizovania ako pluralitný dialóg. Preto ani raz vo svojom prejave nespomenula dôležitosť pluralizmu, ale namiesto toho túto nevyhnutnú podmienku demokracie nahradila potrebou akýchsi neurčitých „spoločných hodnôt“. Preto nehovorí o prehlbovaní demokracie, ale o jej „ochrane“. Je to nebezpečný posun vo význame termínov. Takto demokrat neuvažuje.

Sloboda prejavu zahŕňa aj myšlienky, ktoré poburujú, šokujú alebo znepokojujú

Zuzana Čaputová sa dnes poslancov a poslankýň Európskeho parlamentu pohoršene spýtala: „Ako sa nám stalo, že sme slobodu prejavu vpustili až do priestoru verbálnych trestných činov? Ako sme ju mohli povýšiť až na právo absolútne? To nie je demokratické, to je hlúpe.“ Nuž, hlúpe je predovšetkým to, keď politička, ktorá sama o sebe tvrdí, že má „liberálne myslenie“, neovláda ani len jeho základy, resp. ich popiera. Pani prezidentke odporúčam preštudovať si kľúčovú esej popredného predstaviteľa klasického liberalizmu Johna Stuarta Milla O slobode, alebo aspoň jej kapitolu O slobode myslenia a diskusie.

Tento text, ktorý je základným východiskom liberálnej filozofie slobody prejavu, sa vyznačuje principiálnym odporom voči akémukoľvek obmedzovaniu diskusie. Zamedzením diskusie sa totiž oslabuje jasné chápanie pravdy, ktorá sa môže vygenerovať len v konfrontácii s omylom. Mill bol presvedčený, že obmedzovanie slobody prejavu je osobovaním si neomylnosti a upozorňoval na nebezpečenstvo konformného myslenia, ktoré vedie k nekritickému prijímaniu ideologických doktrín. Zdôrazňoval, že je veľmi veľký rozdiel medzi tým, keď predpokladáme, že názor je pravdivý, lebo nebol vyvráteným a tým, keď si osobujeme jeho pravdivosť s cieľom nepripustiť jeho vyvrátenie. Človek je schopný korigovať svoje chyby iba v diskusii. Skúsenosť sama nestačí. Potrebujeme diskusiu, ktorá nám ukáže, ako máme skúsenosť interpretovať. Preto Mill striktne odmieta vyčleňovanie akýchkoľvek názirov za hranicu nepochybnosti, a teda nediskutovateľnosti. Neuznával delenie názorov na prijateľné a extrémne, kým sa v diskusii nedokáže ich pravdivosť. Kým chýba široká spoločenská diskusia, zabúda sa nielen na východiská názorov, ale aj na ich význam. Slová strácajú obsah alebo sprostredkujú iba malú časť myšlienok, ktoré mali byť pôvodne komunikovateľné. Namiesto jasných koncepcií a životaschopných názorov si verejnosť osvojí iba niekoľko mechanických fráz, kým podstata sa jej stráca.

Z toho istého dôvodu Mill bránil právo na slobodu prejavu aj tých, ktorí podľa názoru verejnej mienky prekračujú hranicu slušnosti. Najhorší prečin, akého sa možno v diskusii dopustiť, je označiť tých, ktorí zastávajú opačnú mienku, za zlých a nemorálnych ľudí. Mill pripomína, že takémuto osočovaniu sú vystavení najmä tí, ktorí prezentujú nejaký nepopulárny názor, ktorí tvoria malú skupinu bez vplyvu a mocenskej ochrany. Samozrejme, že ak majú byť protikladné postoje vypočuté, je potrebné vyvarovať sa zbytočných útokov, zjemňovať použité formulácie, pristupovať ku každému názoru s úctou, trpezlivo si vypočuť opačnú mienku a čestne povedať, čo si o nej myslíme. Ale v každom prípade to najdôležitejšie je uznať, že sloboda prejavu zahŕňa aj myšlienky, ktoré poburujú, šokujú alebo iným spôsobom znepokojujú. A toto naša „liberálka karpatského typu“ popiera alebo si to neuvedomuje.

Čaputovej dezinformácie

Nevedomosť však neospravedlňuje. Základný právny problém súčasného politicky účelového boja s dezinformáciami je, že nerozlišuje medzi omylom, zavádzaním a lžou. Právo demokratických štátov tieto pojmy striktne oddeľuje. Klamstvo predpokladá vedomý zámer, ktorý treba dokázať. Obvinenie zo šírenia dezinformácií však nemusí dokazovať nič, je zároveň rozsudkom. Skúsme si predstaviť, že by sa to, po čom volá Zuzana Čaputová, obrátilo proti nej. V dnešnom prejave niekoľkokrát zavádzala a klamala. Tvrdila, že Rusko viedlo vojnu už od roku 2014 s jasným cieľom Ukrajinu zničiť. Vojnu na Donbase rozpútala kyjevská junta, aby potlačila odpor, ktorý vznikol po protiústavnom prevrate na Majdane. Zamieňanie si príčin a následkov je typickým prejavom demagógie a môže sa stať súčasťou politického sporu, ale predstavte si, že by ten spor bol zákonne vymedzený zakázať iné ako vládne interpretácie toho, čo sa stalo v roku 2014. Ešte horšie vyznieva, keď prezidentka tvrdí, že Rusko v roku 2008 „zaútočilo“ na Gruzínsko. Túto propagandistickú lož rozširujú okrem nej aj Jaro Naď, Juraj Krúpa či Rastislav Káčer, hoci z klamstva ich usvedčujú najvyššie miesta v Bruseli a Washingtone. Konflikt v Južnom Osetsku nerozpútalo Rusko, ale Gruzínsko. Americký veľvyslanec v Rusku John Beyrle v rozhovore pre denník Kommersant 22. augusta 2008 potvrdil, že USA považujú ruskú reakciu na vpád gruzínskej armády do Cchinvali za primeranú. “Vidíme, že odpoveď ruských vojsk bola úplne opodstatnená útokom na ruské mierové sily v Južnom Osetsku,” vyhlásil doslova. O rok neskôr, v septembri 2009, oznámila nezávislá vyšetrovacia komisia Európskej únie stanovisko, podľa ktorého vojnu vyvolala Gruzínsko.

Prepáčte, že tieto fakty neustále opakujem, ale musím ich pripomínať, keďže Čaputová, Naď a ostatní naďalej celkom zámerne šíria lož, hoci boli na to mnohokrát upozornení a hoci pravdu poznajú. Môžeme sa ľahko dovtípiť, čo sledujú zámerom obmedziť slobodu prejavu. Balamutiť nás, že tým bránia demokraciu, je také trápne, ako tvrdiť, že keď vás zavrú do väzenia, bránia tým vašu bezpečnosť. Tí, ktorí dnes v Európskom parlamente tlieskali takýmto nápadom, tlieskali silám útlaku, ktoré do našich životov pochodujú pod zástavami slobody. Ale aj v Štrasburgu by mali vedieť, že toto je pravá tvár Zuzany Čaputovej.

Udelenie Sacharovovej ceny Zelenskému je výsmechom všetkým bojovníkom za slobodu myslenia

Napokon, nič to dnes nezavŕšilo symbolickejšie, ako udelenie Sacharovovej ceny za slobodu myslenia Volodymyrovi Zelenskému. Cenu, ktorú získali také osvietené osobnosti ako Alexander Dubček, Nelson Mandela alebo Reportéri bez hraníc, dostal autokrat, ktorý zakázal opozičné médiá na Ukrajine… To je výsmech a napľutie do tváre všetkým, ktorí bojovali za slobodu myslenia alebo za ňu položili svoje životy. To je absolútne zneváženie tejto ceny, ktorá odteraz už nemá žiadnu hodnotu. Tým skôr, ak protikandidátom Zelenského bol taký výrazný väzeň svedomia a obhajca slobody prejavu ako je Julian Assange. To, že Zuzana Čaputová tlieska Zelenskému a napriek výzvam viacerých osobností a mimovládnych organizácií sa ani raz a ani slovom nezastala prominentného väzňa svedomia Juliana Assangea, je v tejto súvislosti viac ako veľavravné.

Je naozaj politicky perverzné, ak uprostred fatálnej energetickej krízy, uprostred vojny, ktorá môže zničiť všetko, čo európsky projekt predstavoval, prezidentka nevyužije pôdu Európskeho parlamentu, kde by ju mohli počuť všetci mocní tohto sveta, na návrh riešení pre všetkých a na predostretie mierového plánu, ale väčšinu energie premrhá na to, aby volala po obmedzení slobody prejavu. A zároveň v ten istý deň dostane najvyššie ocenenie za slobodu prejavu človek, ktorý ju aktívne potláča. Bravo, pokrytci. Za takýto otvorený útok na jednu zo základných európskych hodnôt si nezaslúžite potlesk, ale opovrhnutie. Z Európy ako ušľachtilej myšlienky zostal len elitársky byrokratický moloch.