Kulturolog Tomáš Daněk se ve své nové eseji věnuje kulturologické kritice války.
,,Pravda prichádza na svet ( a vo svojom zrodení ju zakladá) ako protest a vzbura proti arogantným nárokom trhovcov a bojovníkov, ktorí žijú v šialenej ilúzií, že oni majú vo svojich rukách pravdu, že pravda je tovar a zbraň, že pravda sa rovná predajnosti a umeniu zabíjať“.
Karel Kosík
Tento článok sa zaoberá kulturologickou kritikou vojny. Článok je interdisciplinárny, čiže je to snaha prepojiť psychologické, sociologické, ekonomické a filozofické súvislosti do určitej mozaiky. Svet ako taký je zložitý a nedá sa vysvetliť iba jedným faktorom, pretože by to bol určitý redukcionizmus. V tomto kontexte esej sa bude snažiť zaoberať hlbšími súvislostiam súčasnej krízy modernej civilizácie.
Chcem poukázať v tomto článku, že vojna nemá zmysel iba politický, ale predovšetkým ontologický zmysel. Je to spôsob človeka, ako sa vzťahuje k súcnu. Koreňom celej krízy modernej civilizácie je to, že človek si zamenil súcno s bytím. Bytie je ale odlišné od súcna, pretože súcno sa ukazuje iba na pozadí ontologickej diferenciácií súcna, vo forme aletheia, čiže závoja a súcno sa nedá len tak ľahko zmocniť.
Stratila sa posvätnosť sveta a ľudského života, kde sa všetko meria iba ekonomickým kalkulom. Človek si vytvoril neviditeľnú železnú klietku, kde neustále musí podávať výkony. Musí neustále seba samého premocňovať v súčasnej výkonnej spoločnosti. Sila sa ukazuje iba vtedy, keď neustále rastie. Keď človek nepodáva výkon, ale je len ,,dobrým“ človekom, tak akoby ani neexistoval v tomto systéme…Vojnový stav sa začína už v našich každodenných ,,mikro“ vzťahov, ktorý môže prerásť až na ,,makro“ úroveň štátu.
Vojna je určitým krajným spôsob ukazovania sa, ktorá môže existovať, iba keď neustále rastie a rozširuje sa.
Vojna je to najhoršie, čo môže ľudstvo postihnúť, pretože v nej nezmyselne zomierajú ľudia a je sprevádzaná s obrovskými a nepredstaviteľnými ľudskými tragédiami. Vojna síce sprevádza ľudstvo od počiatku jeho histórie, ale to neznamená, že tento stav je neprekonateľný, ako nejaké fátum. Nemáme predsa dočinenia s prírodným faktorom, ale s ľudským faktorom, do ktorého už vstupuje sloboda rozhodovania. Sloboda v zmysle možností pokračovať, alebo naopak navždy skoncovať s vojnou. Človek sa vymanil spod prírodného sveta, do sveta kultúrneho, prostredníctvom rozširovania svojho vedomia a dokázal si svet prispôsobiť pomocou kultúrnych artefaktov. Človek síce patrí do prírodného sveta, ale zároveň patrí do sveta kultúrneho. Ak bude ľudstvo pokračovať vo vojnách, tak to znamená, že ľudstvo ako také z evolučného hľadiska neuspelo. Tí, čo tvrdia, že vojna sa nedá prekonať, tak v takomto prípade, by už ľudstvo dávno neexistovalo, hlavne pri súčasnej existencií ničivých zbraní… Ak sa prekoná vojna, tak ľudstvo prekoná svoju živočíšnosť a posunie sa na vyššiu duchovnú úroveň.
Americko – nemecká filozofka Hannah Arendetová v knihe O násilí, tvrdila, že ak moc má hladko fungovať, tak nepotrebuje na svoju existenciu žiadne ospravedlnenie. Moc na svoje fungovanie potrebuje legitimitu. Občania štátu akosi vtedy prirodzene dôverujú moci. Ak je ale legitimita spochybnená, tak sa začína vlna represií a násilia. Násilie môže byť zdôvodnené, ale nikdy nemôže byť legitímne. Moc a násilie sú od seba vzdialené, aj keď sa môžu vyskytovať spoločne. Moc sa odvoláva na budúcnosť a vzdialený cieľ, kde naopak násilie sa odvoláva na minulosť.
V čistej podobe sa to ukazuje vo vojnovom konflikte, keď štát požije hrubú silu voči inému štátu. Aj keď štát násilne zotročí iný štát, tak nedosiahne legitimitu u obsadeného štátu, aj keď by mal k dispozícii tu najmodernejšiu vojenskú techniku. Použitie násilia vzbudzuje skôr stratu legitimity a spôsobuje stratu politickej moci, napriek obrovskej moci techniky, ktorú má štát k dispozícií.
Neoliberálny kapitalizmus stráca legitimitu
V súčasnosti stráca legitimitu neoliberálny kapitalizmus, pretože nedokáže vyriešiť zo svojej podstaty ekonomické, environmentálne a sociálne problémy. Koreňom problému tohto systému je, že nedokáže vyriešiť otázku zmyslu ľudského bytia. Ak minulé systémy mali aspoň nejaký svetonázor, ktorým by zdôvodnili svoju moc, tak súčasnému kapitalizmu to chýba. V stredoveku to bola predovšetkým ideológia kresťanstva. V rannom novoveku to bolo osvietenstvo, založený na pokroku vedy a techniky.
Po páde berlínskeho múru tvrdil americko – japonský politológ Francis Fukuyma, že dejiny ,,skončili“ víťazstvom neoliberalizmu. Je omyl postmoderny, keď tvrdí, že žijeme v postideologickom svete. Naopak, žijeme vo všadeprítomnej ideológií až po uši, ako konštatoval slovinský filozof Slavoj Žižek.
Kapitalistickou ,,ideológiou“ súčasnosti je cynizmus v čistej podobe, keď sa niečo navonok tvrdí, ale reálne sa spraví úplný opak toho, čo sa povie. Samozrejme, najskôr sa všetko musí zaobaliť do gýčovitých a kvetnatých povrchných fráz, aby sa vzbudilo zdanie, že je vlastne všetko v poriadku. Je to kombinácia povrchného mravného absolutizmu s absolútnym cynizmom. Na ,,pomoc“ si vypožičiava systém staré relikty z minulosti, čiže vyhasnuté ideály, v ktoré ale samo neverí. Pojmy ako ,,demokracia“, ,,sloboda“, ,,morálka“ sú už len vyprázdnené frázy, ktoré strácajú význam. Tieto frázy sa podobajú vyhasnutému skeletu.
Cynizmus je vlastne ideológia tohto systému. Cynik veľmi dobre vie, aký je pravý stav vecí, ale napriek tomu sa prispôsobuje tomuto systému, pretože má z neho osobný prospech, aj keď v tento systém neverí. Pokrytecky sa odvoláva na hodnoty, ktoré mu slúžia, iba ako dymová clona. S týmito ,,hodnotami“ sa vnútorne nestotožnil, pretože jeho skutky protirečia jeho slovám. Sú to len povrchné frázy. Český spisovateľ Milan Kundera to nazval morálnym gýčom.
,,Ideológie“ vznikajú už v každodenných medziľudských vzťahoch, keď ľudia namiesto toho, aby sa spoznali osobne, tak sa vytvárajú rôzne predsudky voči ľuďom. To má priam toxický a škodlivý vplyv na ľudskú spoločnosť. Ideológie oddeľujú ľudí od seba, pretože ľudia s inými názormi sa nedokážu dobre dorozumieť medzi sebou. Zahmlieva sa potom skutočnosť, že sme všetci súčasťou ľudského rodu. Ideológie budú trvať do vtedy, kým sa nevyrieši v osobnej ľudskej rovine zmysel ľudského bytia.
Preto, ak čoraz viac ľudí prestáva veriť v tento systém, keďže sa v ňom necítia dobre, pretože nepodporuje humanitu a kultúru, ale iba chaos, deštrukciu medziľudských a celkovú dehumanizáciu spoločnosti, tak sa čoraz viac stupňuje vlna násilia a represie od systému, aby ľudí donútilo iba bezmyšlienkovito poslúchať akékoľvek príkazy a povely ktorý prichádza z toho systému. Nemecký filozof Martin Heidegger nazval tento princíp po nemecky ako ,,das Gestell“, čo sa dá preložiť do slovenčiny aj ako povel. Kapitalizmus čoraz viac stráca svoju legitimitu a vtedy prestáva používať argumenty, a začína používať iba represiu, zákazy a útlak.
Česká filozofka a teologička Božena Komárková v eseji Čomu nás naučila vojna, ktorú napísala v roku 1946, čiže hneď rok po skončení druhej svetovej vojny vyslovila po šiestich rokoch hrôzy, nasledovné ponaučenie, ktoré je nadčasové aj dnes ,,skúsenosť posledných rokoch je jediná a silná skúsenosť toho, ako sme bez Boha stratení, jednotlivec aj ľudstvo. Skúsenosť toho, že keď sa spoliehame na naše vlastné sily, mení sa pod našimi vlastnými rukami dobro v zlo, láska v nenávisť, život v smrť. Nástroje našej techniky, všetky hodnoty našej kultúry sa obracajú proti nám, prinášajúc namiesto požehnania zatratenie. A tak najväčšia skúsenosť, ale skúsenosť zachraňujúca, je vedomie našej chudoby a závislosti na tom, čo môžeme prijať jedine od Boha, aby sme sa iba v jeho daroch cítili bohatý“.
Moderný človek vďaka vede a technike ovládol prírodu, ale zatiaľ neovládol svoj vlastný život
Treba si ujasniť pojmy, aký je rozdiel medzi civilizáciou a kultúrou. Civilizácia znamená predovšetkým hmotný a vonkajší pokrok, čo sa týka predovšetkým zdokonaľovaniu technických vynálezov a ich následným používaním v našom každodennom živote. Civilizácia znamená predovšetkým účelovosť a praktickosť. Kultúra je svetom duchovných vnútorných hodnôt, ktoré človek vyznáva vo svojom živote. Vyznačuje sa pokrokom v duchovnej kultúre a etike a navonok sa prejavuje v humanizácií ľudskej spoločnosti. Kultúra znamená predovšetkým určitú duchovnú finalitu a zaoberá sa zmyslom ľudskej činnosti. Problémom nastáva v súčasnosti, keď civilizácia sa snaží kultúru zmeniť z hodnoty etickej, len na utilitaristickú využiteľnosť. Civilizácia sa potom môže zdôvodniť a zneužiť so všetkou svojou technickou dokonalosťou, ale bez svojej kultúrnej finality, na tie najhoršie barbarské vojny.
V súčasnosti dochádza k rozporu moderného života, keď človek vďaka vede ovládol vonkajší svet, ale zatiaľ človek neovládol svoj vnútorný svet. Moderný človek vďaka vede a technike ovládol prírodu, ale zatiaľ neovládol svoj vlastný život. Veľmi sa preceňuje vonkajšia technická civilizácia a naopak sa podceňuje vnútorná duchovná etická kultúra. Technika, ktorá mala oslobodiť človeka, ho nakoniec zotročila. Konečným dôsledkom je spustošenie ľudského vnútra a nakoniec celého spoločenského života. Osamotená technická civilizácia nedosiahne pravú slobodu, ak sa nevytvorí všestranná ľudská kultúra, ktorá by usmernila túto civilizáciu. Český filozof a psychológ Břetislav Kafka v knihe Kultúra rozumu a vôle nepovažoval skutočný pokrok ľudstva ,,vo vývoji hmoty a v materialistickom evolucionizme, ale predovšetkým vo vývoji ducha a v jeho pokroku, teda vo vývoji kultúry, rozumu a vôle“.
Ak nie je technika zakotvená a zdôvodnená v hlbšom princípe univerzálneho bytia, tak je vystavená akejkoľvek ekonomickej objednávke, ktorá ju využije vo svoj vlastný prospech. Niekedy aj na úkor dobra celej spoločnosti. Technika je potom v službách partikulárneho kapitálu, na úkor všeobecného verejného dobra. Abstrakcia, ako nástroj osvietenstva, slúži ako nástroj podrobenia prírody a človeka a neslúži jeho oslobodeniu, ako sa pôvodne zmýšľalo.
Technika má mať nejaký cieľ a zmysel, aby si človeka úplne nepodrobila a nebola deštruktívna v podobe ničivých vojnových konfliktov. Technika môže človeka ohrozovať aj v podobe drancovania prírodných zdrojov, keď sa čoraz viac znižuje biodiverzita prírody, čo spätne vplýva negatívne na ľudskú spoločnosť ako bumerang, v podobe zhoršovania sa klímy a celkovej nepredvídateľnosti počasia v podobe živelných katastrov. Existuje aj nebezpečenstvo spoločenského rozpadu (anómie), keď sa ľudia čoraz viac sťahujú do umelého virtuálneho sveta. Ľudstvo tak dokáže upadnúť do nepochopiteľného barbarstva, o ktorom sa myslelo, že je už dávno prekonané. Je to o viac nebezpečnejšie, že čím viac sme technicky úspešnejší, tým viac diabolsky používame svoje objavy a vynálezy.
Ak technika nemá žiadny cieľ, ktorý by bol zameraný na rozvoj konštruktívneho rozvoja ľudstva, tak bude používaná na deštrukciu. Predovšetkým ľudia musia dať svojmu životu cieľ a zmysel, keď svoj život budú mať pod kontrolou, napriek všetkým spoločenským ťažkostiam, ktorým dennodenne čelia. Dôjde k vzájomnej dialektickej dynamickej symbióze medzi technikou a človekom, keď človek bude humanizovať techniku v prospech kultúrneho a civilizačného pokroku a naopak technika bude humanizovať človeka. Dôjde k tomu jedine vtedy, ak človek ovládne techniku a až potom technika bude slúžiť človeku.
Moderný človek sa stal nadčlovekom. Tento človek trpí nedokonalosťou a nezvláda ťarchu svojej moci. Má síce nadľudskú rozumnosť, ktorá ale nezodpovedá jeho nadľudskej moci, pretože otupil svoju ľudskosť. Preto naše nadľudstvo sa na koniec zvrhlo v neľudstvo. Táto moc sa musí zľudštiť tak, aby človek začal pociťovať čoraz väčšiu zodpovednosť nielen za svoj život, ale aj za osud ľudstva.
Švajčiarsky psychológ Carl Gustav Jung tvrdil, že u moderného človeka došlo k rozštiepeniu jeho psychiky, na vedomú a nevedomú osobnosť. Jeho vedomá zložka bola skrotená, pretože bola oddelená od jeho pudovej podvedomej iracionálnosti. Vďaka tomu sme začali byť disciplinovaní, organizovaní a racionálni. Na druhej strane, bolo potlačené naše podvedomie. Naša nevedomá zložka psychiky, ale stále existuje a tu a tam môže nekontrolovateľne ,,z ničoho nič“ vybuchnúť. Je to spôsobené tým, že moderný človek sa viac orientuje na vonkajší svet a zanedbáva svoj vnútorný svet. Začalo sa to pýchou novovekého človeka, ktorý sa spoliehal iba na svoj vlastný rozum. Francúzsky filozof René Descartes vtedy vyhlásil slávnu myšlienku ,,Cogito, Ergo sum“ (Myslím, teda som).
Bol to omyl osvieteneckej éry, keď sa domnievalo, že iba zlepšovaním vedy a techniky, sa automaticky zmení ľudstvo k lepšiemu. Bola to viera v priamočiary lineárny vývoj zlepšovaním spoločnosti, založenom na vedeckom a technickom pokroku. Aj minulý režim ,,reálneho socializmu“ bol postavený na tomto nesprávnom základe a preto aj tento režim sa zrútil, ako domček s karát.
Za zdroj zla sa považovali iba ľudské povery, ktoré mali byť vymetené pomocou svetla rozumu. Nemecký filozof Theodor W. Adorno v knihe Dialektika osvietenstva tvrdil, že pôvodný zámer osvietenstva sa zvrátil v jeho pravý opak. Predovšetkým sa hlboko podcenilo ľudské zlo, ktoré v 20. storočí nabralo priam až diabolskej povahy, keď sa vymýšľali všetky možné technicky dokonalé zbrane, aby čo najviac spôsobilo deštrukciu na vojenskom a civilnom objekte.
Holandský historik Johan Huizinga preto varoval v knihe z roku 1938 V tieni zajtrajška, pred 2. svetovou vojnou a pred novodobým barbarstvom. Varoval pred úpadkom v duchovnej sfére a zároveň sa šíriacim militarizmom, ktorý nazval puerilizmus. Je to nebezpečná kombinácia detinskosti moderného človeka hedonisticky orientovaného, v kombinácií militaristického nacionalizmu.
20. storočie zasadilo smrteľnú ranu naivnej ilúzií z 19. storočia, že samopohybom vedy a techniky človek a svet bude lepším. V 20. storočí bolo takým prvým znamením krachu myšlienky pokroku potopenie ,,nepotopiteľnej“ lodi Titanic v roku 1912. Potom to bolo vypuknutie prvej svetovej vojny v roku 1914, keď po dlhom období desaťročí mieru, keď si ľudia mysleli, že mier je už samozrejmosťou, tak zažilo ľudstvo štyri roky krvavej zákopovej vojny, kde vojna nabrala industrializovanú podobu brutálneho masového zabíjania. Po vojne prišiel mierny optimizmus, ktorý sa otriasol, keď vypukla veľká ekonomická kríza v roku 1929 pádom burzy na Wall Street, keď milióny ľudí po celom svete stratilo zamestnanie a obživu.
Vznikali rôzne autoratívne fašistické režimy, ktoré sľubovali vládu ”tvrdej ruky“ a okamžitého riešenia. Nasledoval nástup Hitlera k moci a potom následná ešte krvavejšia druhá svetová vojna. Prišli nepredstaviteľné hrôzy, keď aj Danteho peklo bolo komédiou, oproti tomu čo prišlo. Boli zriadené koncentračné tábory, keď sa na ľuďoch robili experimenty a ľudia boli zabíjaní, ako by to bol nejaký hmyz. Nemecký filozof Theodor W. Adorno preto konštatoval, že ,,básniť po Osvienčime je nemožné“.
Neskôr po skončení vojny opäť prišiel optimizmus, ktorý sa zmiernil pri výbuchoch atómových bômb v japonských mestách Hirošima a Nagasaki. Nasledovalo spustenie ,,železnej opony“ a obdobie ,,studenej vojny“, keď došlo k šialeným pretekom vo zbrojení, medzi východným blokom (na čele Sovietskeho zväzu) a západnými krajinami (na čele USA). Sovietsky zväz, ktorý mal byť nádejou pre emancipáciu ľudstva, sa ukázal na koniec, ako tvrdý autoratívny režim, ktorý skôr potlačoval človeka v jeho ľudskom rozvoji.
Po výbuchu atómovej elektrárne v Černobyle to bol predobraz nielen konca Sovietskeho zväzu, ale aj konca predstavy viery vedy a techniky. V roku 1989 po ,,nežnej revolúcií“ nasledoval reštaurácia kapitalizmu. Svet bol údajne ,,na konci dejín“. Nasledujúci vývoj vyvrátil túto ilúziu, pretože dejiny sa nezastavili, ale skôr sa ešte zrýchlili. Ľudstvo čelí rôznymi problémami, ako je zvyšujúca sa nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, zhoršujúca sa klimatická kríza, alebo zvyšujúci sa počet vojnových konfliktov.
Je len nás, ako sa my ako ľudstvo k tomu postavíme k týmto problémom a či sa k nimi postavíme zodpovedne. Ich odklad môže spôsobiť, že tieto problémy sa môžu tak nahromadiť, že ich riešenie bude čoraz ťažšie. Zmena začína najskôr v našom vlastnom vnútri, čiže musí prebehnúť určitá metanoia, keď sa prehodnotia naše hodnoty od dominantnej hodnoty súčasnej doby mať, k tej najdôležitejšej hodnoty človeka, k hodnote byť. Metaforicky povedané, ľudstvo môže zaniknúť, ale ak žil aspoň jeden jedinec zmysluplným životom a napriek všetkým pokušeniam a hrozbám civilizácie odolal, tak ľudstvo prostredníctvom neho našlo aspoň nejaké ospravedlnenie, že neexistovalo nadarmo.