Eduard Chmelár v dnešním článku ukazuje historické peripetie zrození kodifikovaného slovenského jazyka.
Pred 180 rokmi, 14. februára 1843, sa začal príbeh moderného slovenského národa, príbeh jeho spisovného jazyka, príbeh jeho emancipácie, ktorý sa zavŕšil o 150 rokov neskôr dosiahnutím štátnej nezávislosti Slovenskej republiky. Dodnes o tomto historickom medzníku veľa nevieme a kolujú o ňom skôr mýty ako presné pochopenie jeho významu. Napríklad deti sa v školách doteraz učia mylnú informáciu, že „v roku 1843 Ľudovít Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu“. Ale to nie je pravda. Kodifikácia spisovného jazyka bol proces. Štúr v roku 1843 iba oznámil svoj zámer, dokonca ani na historickej schôdzke v Hlbokom sa s Hurbanom a Hodžom nedohodol na ničom konkrétnom a kodifikáciu nového jazyka sprevádzali zložité rokovania, diskusie a spory, ktoré trvali takmer celé desaťročie. Prečo je teda práve 14. február 1843 taký dôležitý?
Na zažltnutom liste Ľudovíta Štúra básnikovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi je ceruzkou dopísaná vyblednutá poznámka: „Deň vzkriesenia slovenčiny, streda 14. február 1843, medzi treťou a piatou popoludní“. Vieme síce celkom určite, že v ten deň bol utorok, v každom prípade je to jeden z najdôležitejších zápisov našich dejín. Bol to okamih, ktorý vytýčil moderné dejiny Slovákov a Sloveniek. A predsa o ňom nemáme žiadny iný doklad, nijaký dôstojnejší dokument, žiadnu ďalšiu zmienku. Štúr niekoľko mesiacov tajil obsah tej záhadnej schôdzky v jeho byte. Nespomínal ju v listoch. Nechválil sa ňou. Nerozprával o nej. Aj zvedavému Hroboňovi napísal do spomínaného listu, ktorý mu poslal až o rok a pol neskôr do Prahy, 24. septembra 1844, že za ním posiela Janka Gábera-Lovinského, jedného z účastníkov historického stretnutia. „Nie je potrebné viac písať, on vám všetko rozpovie,“ dodal tajuplne. Čo sa teda odohralo v to utorkové popoludnie 14. februára 1843 vo Fernolayovskom dome na rohu Panenskej a Kozej ulice v Bratislave, v skromnom dvojizbovom byte Ľudovíta Štúra na prvom poschodí?
Tajná schôdzka v Štúrovom byte
Poznáme aspoň účastníkov tejto schôdzky. Na spomínanom zápise sa nachádza ich menoslov. Prišiel 21-ročný Janko Francisci-Rimavský, 21-ročný Ján Kalinčiak, 20-ročný Samo Vozár, 21-ročný Ján Gáber-Lovinský a oneskorene sa dostavil Ľudovítov mladší brat, 25-ročný Samo Štúr. Čudný zoznam. Prečo si Štúr na oznámenie najdôležitejšieho rozhodnutia svojho života vybral práve túto päticu študentov? Prečo s plánom neoboznámil najprv svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov, minimálne Jozefa Miloslava Hurbana? Je možné, že sa význam tejto schôdzky do istej miery preceňuje. Opakujem, že ju okrem citovaného zápisu nespomína nikto zo štúrovcov, ani v listoch, ani v spomienkach, ani v životopisoch. Hroboň pravdepodobne podľahol nadšeniu Janka Gábera, ktorý mal pocit, že sa stal svedkom niečoho výnimočného. Je málo pravdepodobné, že by Ľudovít Štúr o svojich zámeroch pred 14. februárom 1843 s nikým nehovoril. No je zároveň isté, že keď predstúpil so svojím plánom pred päticu študentov, ktorým musel dôverovať, bol už rozhodnutý.
Stretnutie bolo tajné. Metternichov režim policajného absolutizmu kontroloval úplne všetko. Študentské spolky boli v tom čase zakázané, sloboda škôl zničená, akékoľvek verejné prejavy prísne cenzurované a ulice kontrolované všadeprítomnou tajnou políciou. Preto sa v to sychravé utorkové popoludnie 14. februára 1843 schádzali tak trochu konšpiračne po jednom. Všetci bývali na Panenskej, živej študentskej ulici, ktorá si zachovala takýto ráz ešte veľmi dlho. Boli tam ubytovaní chudobní študenti, básnici a maliari. Francisci napríklad býval v podnájme u krajčíra v dome číslo 19. Často sa tam stretával so svojím susedom Šaňom Petrovičom, ktorý si už vtedy hovoril Sándor Petőfi. Lenže kým Petőfi tam doteraz má pamätnú tabuľu, slávni štúrovskí študenti nie, dokonca som presvedčený o tom, že väčšina ľudí ani netuší, kde bývali. Iba Ján Kalinčiak bol ubytovaný priamo v byte svojho učiteľa Ľudovíta Štúra, čo bolo najmä na tú dobu dosť čudné a dodnes to vyvoláva všelijaké dohady, ale myslím si, že špekulácie môžeme vylúčiť: Ján Kalinčiak sa v zrelom veku zaplietol v poľskom Tešíne s vydatou ženou, a pre túto aféru musel opustiť post riaditeľa gymnázia. Jeho staromládenecký život súvisel skôr s tým, že na rozdiel od Hurbana poslúchol asketickú výzvu Ľudovíta Štúra, aby si tí, ktorí sa chcú obetovať národu, nezakladali rodiny.
Tradícia odmietania angažovanosti žien v národnom hnutí
Hostí do zadnej miestnosti bytu uvádzala sotva 17-ročná Karolínka, sestra učiteľa, ktorá sa mu starala o domácnosť. Na schôdzke sa však nezúčastnila, Štúr si to neželal. Jeho vzťah k ženám bol zarážajúci. Odmietal ich angažovanosť v národnom hnutí. Na jednom zo zasadnutí Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej na bratislavskom lýceu (ktorý nahradil zakázanú študentskú Spoločnosť česko-slovanskú) 11. novembra 1843 doslova povedal: „My vôbec nežiadame, ba ani nechceme, aby sa z našich dievčat stali vlastenky. Chceme to, aby boli dobré gazdiné, matky a vychovávateľky nášho budúceho potomstva.“ Takýto názor bol považovaný za príliš konzervatívny dokonca aj v danej dobe. Nemožno si však v tejto súvislosti nespomenúť, že ešte Milan Rastislav Štefánik sa pohádal s T. G. Masarykom na tom, že odmietal v novej republike volebné právo pre ženy a signatári Deklarácie Slovenskej národnej rady z 30. októbra 1918 (vyjadrenie vôle slovenskej politickej reprezentácie vytvoriť spoločný štát s Čechmi) nevpustili na zasadnutie v budove Tatrabanky v Martine ženy, takže slovenské intelektuálky ako Hana Gregorová či Ľudmila Podjavorinská museli ostať vonku… Smutná tradícia.
To, prečo Štúr pozval na schôdzku svojich študentov, a nie najbližších spolupracovníkov, mohlo súvisieť s tým, že takto ich nikto nemohol upodozrievať, že ide o politické stretnutie. Hoci medzi nimi nebol veľký vekový rozdiel, Štúr všetkých prevyšoval intelektom a vyzretou osobnosťou už v takom mladom veku. Po tejto stránke je generácia štúrovcov geniálna, fenomenálna, jedinečná a neporovnateľná. Uvedomme si, že Štúr sa pustil do kodifikácie spisovnej slovenčiny, keď nemal ani 28 rokov, ako 30-ročný založil noviny a 33-ročný viedol povstanie. Spolu s Hurbanom a Hodžom stál na čele generácie tridsiatnikov, ktorá mala vo veku, keď je väčšina mladých ľudí ešte nezrelých, ucelenú predstavu o politickom, hospodárskom a kultúrnom rozvoji slovenskej spoločnosti. Ba nielen to, vykonali zakladateľské dielo, z ktorého dodnes čerpáme všetci. Na tomto historickom stretnutí teda Ľudovít Štúr po prvýkrát oznámil svoj zámer osamostatniť sa a uzákoniť spisovný slovenský jazyk.
Cesta k slovenčine nebola ani priamočiara, ani jednoznačná
Cesta k tomuto rozhodnutiu nebola priamočiara. Najprv musíme pochopiť, že to, čo sa dodnes tak trochu ideologicky až mytologicky nazýva „slovenské národné obrodenie“ (vymedzené zvyčajne rokmi 1783 – 1848) nebolo vôbec ucelené obdobie. Všetko to mohlo dopadnúť úplne inak. V tom období tu súperili rôzne koncepcie s úplne odlišnými cieľmi – je to niečo podobné ako v Jeruzaleme na začiatku nášho letopočtu pôsobilo niekoľko desiatok kazateľov a Ježiš Nazaretský v tom čase vôbec nebol ten najvplyvnejší. Podobne aj na Slovensku účinkoval Anton Bernolák – ktorému vôbec nešlo o vytvorenie slovenského národa (sám sa považoval za príslušníka uhorského stavovského národa), ale o zrovnoprávnenie reči v zmysle výzvy Jozefa II. na pestovanie domácich jazykov. Odlišnú predstavu o kultúrnej západoslovenčine mal zasa Jozef Ignác Bajza. V tom istom čase Juraj Ribay, najvzdelanejší slovenský intelektuál svojej doby, presviedčal evanjelikov, aby neexperimentovali s novým jazykovým projektom, dokonca aby ani nezakladali vlastné slovenské noviny, ale zamerali sa radšej na rozširovanie českej tlače na Slovensku. Medzi katolíkmi zasa Martin Hamuljak v tridsiatych rokoch 19. storočia opustil staromódne uhorské vlastenectvo Bernolákovej skupiny a osvojil si Kollárovo chápanie národa odvodeného od jazyka. Ideu osobitného slovenského národa založeného na vlastnom jazyku ako prvý sformuloval vlastne Martin Hamuljak, ktorý získal pre spoluprácu mladého evanjelického teológa a jazykovedca Michala Godru. Dospeli však len ku kompromisnému návrhu medzi modernou češtinou a západoslovenskými nárečiami, ktorý sa nepáčil nikomu. Ján Kollár s Pavlom Jozefom Šafárikom sa zasa pokúšali o vytvorenie nového československého jazyka, ktorý by vznikol postupným slovakizovaním češtiny, ale Česi tento plán rázne odmietli.
Útok českého literárneho kritika Josefa Krasoslava Chmelenského na jazykové reformy Jána Kollára rozhneval v roku 1836 aj tú časť slovenskej inteligencie, ktorá Kollárove návrhy odmietala. Chmelenský nielen rezolútne odmietol zbližovanie češtiny so slovenčinou, ale na adresu „mladších bratov“ (ako nazval Slovákov) sa povýšenecky a arogantne vyjadril, že Česi dosiahnu vzdelanosť aj bez Slovákov, Slováci bez Čechov nie. Celý spor ešte vyostril záverečnou pomerne primitívnou poznámkou: „My, Česi, ich bratia, ich nesmieme klamať, ale sme viazaní svedomím povedať im pravdu, aj keby ich bolela. Sú chorí a keď sa uzdravia, poďakujú sa bratom.“ Chmelenského pamflet rozhorčil aj Ľudovíta Štúra. Ten poslal Františkovi Palackému, redaktorovi časopisu, v ktorom článok vyšiel, protestný list datovaný 27. novembra 1836. Varoval, že po týchto nespravodlivých slovách rastie počet nespokojných, ktorí požadujú odtrhnutie sa Slovákov od Čechov a že táto obava je reálna. Ubezpečil síce Palackého, že ostáva lojálny voči českým bratom, no zdôraznil, že takéto útoky prívržencom česko-slovenskej jednoty neprospievajú.
Jasne vidíme, že v tom čase štúrovci ešte neboli presvedčení o potrebe spisovnej slovenčiny, a toto rozhodnutie v nich dozrievalo postupne. Jeden z tvorcov moderného slovenského jazyka Michal Miloslav Hodža mal ešte 22. septembra 1833 na evanjelickom lýceu v Bratislave prednášku, v ktorom študentov presviedčal o potrebe česko-slovenskej jednoty. „Česi a Slováci sú jeden národ, hoci nie občiansky, ale rečou,“ zdôrazňoval. „Sme dva potôčky vyvierajúce z jednej studničky. S naším podtatranským nárečím by sme mali veľmi obmedzené pole pôsobnosti. Držme sa my preto radšej reči vzdelanejšej, českej.“ Na rozdiel od neho sa Ľudovít Štúr nikdy neusiloval o česko-slovenskú jednotu v inej ako verbálnej rovine. Aj najvýznamnejšieho chorvátskeho politika tej doby Ljudevita Gaja presviedčal, že na Slovensku rastie deň za dňom ušľachtilý národný zápal a čoskoro ho uvidí v inej podobe ako doposiaľ. No keď sa v tom istom čase jeho priateľ Ctiboh Zoch pokúšal o odlíšenie slovenčiny od češtiny, Štúr ho od toho kroku odhováral, presviedčal ho, že k takémuto cieľu sa treba prepracovať postupne a nabádal ho k trpezlivosti. Vyslovil názor, že Česi už ustupujú a naďalej budú ustupovať.
Nie je jasné, do akej miery tomu aj sám veril. I zahraniční autori si všimli, že štúrovci začali pociťovať jazykový rozchod s Čechmi ako nevyhnutný, pretože česká inteligencia v zhoršujúcej sa národnostnej situácii Slovákom nijako nepomáhala. Napríklad Palacký na Štúrovu prosbu o pomoc pri presadení Slovenského prestolného prosbopisu nereagoval a Slovákom v tomto smere oveľa viac pomohli chorvátski vlastenci. Vzťahy medzi Prahou a Prešporkom boli na bode mrazu a hovoriť v tom čase o česko-slovenskej vzájomnosti je dodatočne vymyslený ideologický mýtus.
Kodifikácia bol takmer desaťročný proces
K definitívnemu rozhodnutiu Ľudovíta Štúra pre samostatnú cestu prispel v januári 1843 oficiálny zákaz ilýrskeho hnutia, ktoré sa usilovalo o zjednotenie južných Slovanov. Cisársky dvor vo Viedni vydal rezolúciu, v ktorej na jednej strane deklaroval zachovanie chorvátskych národných práv, na strane druhej zakazoval používanie ilýrskych symbolov, ako aj samotného pojmu Ilýr. Oficiálne bol síce zákaz zdôvodnený argumentom, že v Uhorsku niet krajiny nazvanej Ilýria, v skutočnosti bol za tým politický motív. Viedeň sa obávala zoskupovania slovanských národov a tušila, že konečným cieľom vodcu ilýrskeho hnutia, chorvátskeho politika a novinára Ljudevita Gaja, je jednota Slovanov pod vedením Ruska. Po zákaze ilýrskeho hnutia si Ľudovít Štúr uvedomil riziká úsilia o česko-slovenskú jednotu. Považoval tieto snahy podobne ako ilyrizmus za umelé, abstraktné a prakticky mŕtve. Zároveň sa obával, aby panslavistické hnutie mimo rámca monarchie neskončilo ako ilýrske. Pre Štúra bolo politickou prioritou zachovanie slovenskej identity, nie boj proti habsburskej monarchii.
Napriek tomu chápeme, že oznámenie zo 14. februára 1843 o samostatnej ceste vytvoriť slovenský národ na základe spisovného jazyka bolo pre prítomných šokom. Spamätávali sa z neho ešte niekoľko mesiacov, počas ktorých sa o zámere rozprávali len tajne a v náznakoch. Až v lete sa stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža na prvom rokovaní, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 11. – 16. júla 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom. Cez deň pracovali na statku a večer diskutovali. Na gramatike sa vôbec nezhodli. Dohodli sa len na tom, že základ bude tvoriť kultúrny jazyk mešťanov z Liptovského Mikuláša, teda nie stredoslovenské nárečie, ako sa to dodnes mylne traduje. Najviac váhal Hodža, nepozdávalo sa mu ani odtrhnutie od Čechov, ani pravopis, ktorý považoval za „odtrhnutý od slovanstva“. Trval na zavedení ypsilonu, hlásky ä, mäkkého ľ, dvojhlások, ba chcel zaviesť aj trojhlásky a štvorhlásky ako ieu, iéôu a iné. To narazilo na tvrdý odpor Štúra, takže sa pohádali a ostrá výmena názorov pokračovala v ich vzájomných listoch ešte niekoľko rokov. Trojica sa dohodla aspoň na tom, že o konečnej podobe kodifikácie rozhodne celonárodný spolok Tatrín, ktorý vznikol na podnet Ľudovíta Štúra o rok neskôr na stretnutí v Liptovskom Mikuláši v dňoch 26. – 28. augusta 1844. Postupne si získal aj dôveru katolíkov a na štvrtom zasadnutí konanom od 9. do 10. augusta 1847 v Čachticiach dospeli k dohode na pravopise.
Lenže po porážke revolúcie došlo v dôsledku intríg Jána Kollára (úhlavného nepriateľa štúrovčiny a nového poradcu cisárskej vlády vo Viedni) k zavádzaniu „staroslovenčiny“ do škôl, čo nebolo nič iné ako slovakizovaná čeština. Aby štúrovci zachránili svoj projekt, stretli sa 21. októbra 1851 v Bratislave (v priestoroch dnešnej teologickej fakulty na Primaciálnom námestí) ešte raz s umiernenými kritikmi s cieľom nájsť východisko. Výsledkom schôdzky Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Jána Palárika, Andreja Radlinského, Štefana Závodníka a Martina Hattalu bola kompromisná dohoda medzi štúrovcami a bernolákovcami o definitívnej úprave slovenského pravopisu, ktorá vošla do dejín ako „hodžovsko-hattalovská jazyková reforma“ a ktorá dostala konkrétnu podobu vo forme Krátkej mluvnice slovenskej, ktorú vydal o rok neskôr Martin Hattala v Bratislave. Tým sa zavŕšila definitívna kodifikácia slovenského jazyka. V rozpore s tým, čo si myslí väčšina laikov, teda vlastne nehovoríme a nepíšeme štúrovskou, ale skôr hodžovsko-hattalovskou slovenčinou.
Posledné pochybnosti
Po roku 1852 už zapochyboval o životaschopnosti slovenčiny len málokto. Zakolísal len jeden človek, aj to ten, od ktorého by ste to čakali najmenej. Najvášnivejší bojovník za spisovnú slovenčinu Jozef Miloslav Hurban – ten, ktorý vydal prvú knihu v spisovnej slovenčine; ten, ktorý tak urputne bránil nový jazyk najprv proti útokom Kollára, Palackého a Havlíčka-Borovského a neskôr po revolúcii proti kritike Záborského a Licharda – v tragickej chvíli po zatvorení Matice slovenskej a extrémnom zostrení národnostného útlaku prepadol takej zúfalej skepse, že v roku 1876 vydal obnovený almanach Nitra po česky a v ňom uverejnil pesimistický článok „Není už národa slovenského“… Veľa slovenských vlastencov nemohlo uveriť vlastným očiam, že tento symbol nezlomnosti na sklonku života navrhol rezignovať na spisovnú slovenčinu a vrátiť sa k češtine.
V tom čase však už takéto porazenecké názory nenašli medzi predstaviteľmi slovenského národného hnutia pochopenie. Niekdajší kapitán štúrovských povstalcov Samuel Štefanovič tento postoj Hurbanovi tvrdo vyčítal a pripomenul mu, že jazyk je tým jediným, čo Slováci v tejto ťažkej dobe majú. Celý spor ukončil Ján Francisci, ktorý po zhromaždení Živeny v roku 1880 Hurbanovi otvorene napísal, že otázku slovenčiny považuje za definitívne vyriešenú v tých rámcoch, ako ju pred takmer štyridsiatimi rokmi uzavreli Štúr s Hurbanom a Hodžom a pripomenul mu, že so spisovným jazykom nemožno nedôstojne experimentovať. Na obranu Hurbana však treba povedať, že národnostná situácia v monarchii bola v tom čase naozaj zúfalá a pochybnosti nevznikali iba v slovenskom tábore. Mladý český spisovateľ a publicista Hubert Gordon Schauer mal ešte v roku 1886 odvahu spýtať sa v článku Naše dve otázky na stránkach dvojtýždenníka Čas, či je česká spoločnosť dosť veľká a mravne silná na to, aby si budovala samostatnú kultúru a či by úsilie vložené do národného obrodenia nebolo lepšie investovať do spojenia s veľkou nemeckou kultúrou… Pochopiteľne, že tieto slová narazili na búrku nevôle, boli označené za „filozofickú samovraždu národa“, ale vyvolali zaujímavú diskusiu o zmysle českých dejín.
Zakladateľské dielo štúrovcov je pre moderné slovenské dejiny kľúčové a treba sa k nemu tvorivo a kriticky vracať. Bez toho, čo sa stalo v štyridsiatych rokoch 19. storočia, nie je možné pochopiť celý emancipačný proces, ktorý v roku 1993 celkom prirodzene vyústil do vyhlásenia nezávislosti Slovenskej republiky. Iný zmysel to nemalo. Štúrova vízia samostatného slovenského národa s vlastným jazykom, vlastným územím a vlastnou samosprávou nebola samoúčelná, zachytávala najmodernejšie európske trendy, ktorých chcela byť súčasťou. A v tomto zmysle dodnes platí, že „každý národ prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným hodnotám ľudstva“ (Milan Hodža) a že tento príspevok má cenu iba vtedy, keď sa bude rozvíjať v slobode a záujme svojho ľudu. Význam dňa, kedy Ľudovít Štúr oznámil zámer konštituovať slovenský národ na báze samostatného spisovného jazyka, zároveň umocňuje fakt, že je to aj výročie smrti Konštantína Filozofa, zakladateľa slovanského písomníctva. A už len ako zaujímavosť spomeniem, že dnes si pripomíname aj 450. výročie úmrtia najvýznamnejšieho slovenského renesančného básnika Jána Silvána – prvého slovenského básnika, ktorý nie je iba anonymným veršotepcom, ktorý je prvým menom slovenských literárnych dejín a ktorý prvý písal v domácom jazyku vzdelancov. Je teda veľa dôvodov, prečo oslavovať 14. február ako pamätný Deň slovenského jazyka. Snáď raz budeme mať parlament, ktorý ho na takýto sviatok právom povýši. Veď keď sa vo svete oslavuje deň anglického, španielskeho či ruského jazyka, neviem prečo by sme aj my nemohli prejaviť úctu k spisovnej slovenčine takýmto spôsobom.