Filosof Emil Višňovský míní, že se ocitáme na prahu globální války s potenciálně fatálními důsledky a cestu k ní charakterizuje řada fatálních omylů a šílených myšlenek.
Najväčším problémom je dnes pochopiť, čo sa deje so súčasným svetom a prečo. Ako sme sa ocitli na samom prahu globálneho vojnového konfliktu, v ktorom sa jeho aktéri uchýlia k použitiu nukleárnych zbraní? O apokalyptických dôsledkoch takéhoto použitia hádam netreba nikoho presviedčať. Samozrejme, mnohí sú ďaleko od toho, aby vôbec uverili, že čosi také tu veľmi reálne hrozí bez toho, aby sme vyvolávali strach a paniku. Okrem toho sú tu mnohí ďalší, ktorí vôbec nevedia, čo sa deje a čo hrozí, pretože žijú vo svojej súkromnej ulite, a nezaujímajú sa o nič mimo nej, pritom netušia, aká krehká tá ulita je.
Prvým a najzákladnejším predpokladom, ako tomu čeliť, je zachovať si zdravý rozum a úsudok. Nedať si ho zatemniť vášňami, hystériou, fanatickou nenávisťou, vojnovým štvaním. A nepodľahnúť lživej propagande, ktorá je všade okolo nás. Určite, zachovať si zdravý rozum a úsudok je rovnako ťažké, ako pochopiť to, čo sa deje.
Skúsme teda uvažovať — lebo uvažovanie je predpokladom pochopenia a znakom zdravého rozumu — napríklad takto:
1. To, čo sa deje dnes vo svete, je veľmi pravdepodobne ďalšia fáza boja o svetovládu. Nič nové pod dejinným slnkom. Idea svetovlády ovládla už mnohé ľudské mozgy a otrávila ich natoľko, že prestali byť ľudskými bytosťami. Megalománia, predstava ovládania druhých, a to čo najväčšej časti sveta a ľudstva je patológia, choroba, šialenstvo. Je to posadnutosť vlastnou „veľkosťou“ nadľudských, planetárnych či až kozmických rozmerov, jednoducho, úbohá „ľudská hra na bohov“. Jej doplnkom je predstava o čo najväčšej mase tých „ostatných“, zrazených na kolená a slúžiacich „bohom“ ako otroci pod hrozbou smrti (buď zahynieš, alebo budeš otročiť). Faraóni, dobyvatelia, cisári, vojvodcovia a ďalšie im podobné „obludy v ľudskej koži“, dobrodruhovia a psychopati už v dejinách neraz zotročili a vyhubili veľkú časť ľudstva. Zdalo by sa, že moderná demokratická doba (od osvietenstva), naopak, vykynožila všetky obludy so svetovládnymi plánmi a že Hitler v 20. storočí bol ten posledný.
Treba však spozornieť. Imperializmus a globalizácia previedli ideu svetovlády z úrovne jednotlivých vládcov na úroveň svetových mocností a globálnej oligarchie. Konkrétnejšie: a) svet po rozpade sovietskeho impéria pred 30 rokmi sa stal unipolárnym s USA ako dominantnou mocnosťou, hoci medzitým sa Rusko pozviechalo a vznikla tretia mocnosť Čína, b) za ten istý čas sa svet globalizoval v tom zmysle, že sa vytvorila globálna oligarchia, ktorej hlavné sídlo je tiež v USA (zvlášť v Silicon Valley), c) za ten čas sa rozpadol krehký systém globálnej bezpečnosti, vybudovaný na konci studenej vojny.
Zhrňme: idea svetovlády v modernom postosvietenskom a post-holokautskom svete nezanikla. Dokonca dostala nové kontúry a „krídla“ v podobe súčasných technológií. Kto vedie v technologických pretekoch, robí si nový nárok na globálnu svetovládu. Nositeľmi tejto idey v 21. storočí môžu byť svetové mocnosti, na 1. mieste USA, na ďalších miestach Čína a Rusko. Alebo globálna oligarchia, pochádzajúca (až na malé výnimky) tiež z týchto mocností. Existujú iba dve možnosti: buď si tieto sily znovu rozdelia svoje sféry vplyvu, a to bez vzájomného vojnového konfliktu, alebo ich vojnový konflikt zničí ľudstvo i planétu.
Sama idea svetovlády, nech je akokoľvek „ľudská“, pretože ju vyplodil ľudský mozog, je predovšetkým hlboko neľudská a protiľudská, pretože stojí obrovské masy ľudských životov. Je to patologická idea, ktorá má dokonca potenciál zničiť celé ľudstvo vrátane jej súčasných nositeľov. Nikdy v dejinách sa táto idea neuskutočnila a nemôže sa uskutočniť ani dnes. Nielenže má svojich odporcov, ktorí tiež majú svoju silu, ale je to patologická idea, preto najväčším problémom je vyliečiť z nej tých, čo na ňu ochoreli.
2. To, čo sa deje dnes vo svete, je nová vlna všeobecného zbrojenia ako veľmi pravdepodobná príprava na vojnu. Pseudo-mierová téza — „ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“ — bola vždy alibistická a podozrivá, o to podozrivejšia je dnes. „Odstrašovacia“ funkcia zbrojenia má svoje limity, čo sa potvrdilo už neraz. Ak niekto niekde navyrábal a nahromadil isté kritické množstvo zbraní, málokedy sa stalo, aby aspoň časť z nich niekde nepoužil alebo niekomu ich nepredal, aby ich použil. Výroba a hromadenie zbraní samé osebe sú iracionálne, ale z hľadiska každého, kto sa cíti ohrozený, sa javia racionálne ako nástroj sebaobrany. Dokonca aj z hľadiska každého, kto chce dobýjať, ovládať, zotročovať, sa javia ako racionálne nástroje útoku. Takže tu máme celkom jasnú „vojnovú racionalitu“ či „vojnovú logiku“, podľa ktorej na použitie zbraní sa odpovedá takisto použitím zbraní, buď rovnakých alebo lepších zbraní. Prípadne, väčšieho množstva zbraní. Podľa tejto „racionality“ výsledkom priamej zrážky zbraní môže byť iba „víťazstvo“ jedných zbraní nad druhými. Veď táto „logika“ hovorí, že zrážka zbraní (ani ich kvalita či kvantita) nie sú nekonečné a raz, „na konci dňa“ sa zbrane na jednej strane vyčerpajú a vtedy príde to „víťazstvo“. Treba len nazhromaždiť dostatočný arzenál a vytrvať, pokým sa druhá strana „nezloží“. Uvažovať inak by znamenalo kapitulovať pred silou zbraní nepriateľa. Ak je takáto „racionalita“ a viera vo vlastné sily na oboch bojujúcich stranách, teda ak obe strany poznajú iba túto „vojnovú“ racionalitu a logiku, môže pre ne existovať ešte nejaká iná racionalita? Sotva. Tá môže nastúpiť (ak vôbec) až potom, keď sa vyčerpá vojnová (i)racionalita, prípadne keď jedna zo strán pred svojím úplným vyčerpaním kapituluje, aby zachránila aspoň niečo a neprišla o všetko.
Idea vojny je však rovnako neľudská a protiľudská ako idea svetovlády (nehovoriac už o ich vzájomnom spojení), hoci takisto je výplodom ľudského mozgu, a to v dvoch podobách — obrannej a útočnej —, medzi ktorými však je len veľmi tenká hranica. Idea vojny je výplod veľmi obmedzenej, v konečnom dôsledku zaostalej a stupídnej ľudskej racionality, ktorá nenachádza iné nástroje na dosahovanie svojich cieľov, ako je zabíjanie a ničenie životov druhých. Idea vojny je atavizmus, ktorý sme zdedili od našich predkov a keďže sme sa ho nezbavili ani v 21. storočí, je otázka, či a ako sa ho môžeme zbaviť vôbec, o čom rozmýšľali múdri myslitelia už dávno (napr. aj náš Komenský). Ak sa ho nezbavíme, dejiny budú pokračovať ďalej ako doteraz za cenu obrovských obetí na ľudských životoch, avšak s jedným podstatným rizikom: že vďaka technologickej úrovni zbraní neprežijú ani víťazi, resp. živí budú závidieť mŕtvym.
Toľko o šialenstve. Idey svetovlády a vojny sú šialené, teda choré, patologické, aj keď sa môžu maskovať akoukoľvek racionalitou. Zdravý rozum a skúsenosť hovoria, že kto sa riadi šialenstvom, spôsobuje skazu.
Teraz uvažujme o omyloch napríklad takto:
1. Myslieť si, že v dnešnom svete sledovaním iba svojich záujmov (alebo hodnôt) bez ohľadu na záujmy (hodnoty) druhých, s ktorými tento svet zdieľame ako spoločný svet, tieto svoje záujmy (hodnoty) aj dosiahneme, je fatálny omyl. Môžeme ich síce dosiahnuť, ale len z pozície sily, metódami, ako sú zastrašovanie, manipulácia a korumpovanie, ktoré musíme potom používať natrvalo, ak si chceme svoje panstvo zachovať. Inak hrozí, že raz sa aj tí druhí „prebudia“ a začnú sa ozývať kvôli svojim záujmom (hodnotám). Alebo ak sa „neprebudia“, tak všetci budú mať len také záujmy (hodnoty), aké má „dominátor“.
Dnešný svet je však prirodzene rozmanitý, pestrofarebný, pluralitný a existuje v ňom toľko záujmov (hodnôt), koľko je ľudí, spoločenstiev, národov, etník, štátov, spolkov atď. Nie všetky z týchto záujmov (hodnôt) sú rovnako dobré, správne či legitímne. Ale ak si niekto myslí, že iba jeho záujmy (hodnoty) sú tie najlepšie, najsprávnejšie a jedine legitímne, takže záujmy (hodnoty) druhých môže nerešpektovať a potláčať ich, je na fatálnom omyle. Skôr či neskôr sa mu to vypomstí a obráti sa to proti nemu. Stačí, aby ktokoľvek z tých druhých nabral silu a odvahu na ten istý postoj — nerešpektovať záujmy (hodnoty) druhých — teda presadzovať svoje záujmy (hodnoty) bez ohľadu na druhých, a tento omyl bude mať katastrofálne dôsledky vo „vojne všetkých proti všetkým“. Každý si predsa môže myslieť, že má právo na svoje vlastné záujmy a hodnoty, a ak si všetci budú myslieť, že iba toto je pre nich „na prvom mieste“, tak čo bude na „druhom“ mieste a ďalších miestach? Ak „nikto“, tak nebudeme nikoho rešpektovať? Ak „nič“, tak sa budeme izolovať? Jeden omyl za druhým.
Problémom však je, ako prekonať tieto omyly — teda ako sa dopracovať k oprávnenej obhajobe vlastných záujmov (a hodnôt) spolu s rešpektovaním záujmov (a hodnôt) druhých. Najmä ak ide o takú sféru, ako je politika a medzinárodná politika, nielen každodenný život. Filozoficky je to „starý známy“ problém — ako rešpektovať inakosť? Kedysi to bola devíza klasických liberálov v podobe požiadavky tolerancie Johna Locka, ktorú však súčasný neoliberalizmus odhodil: ak nie ste neoliberál ako ja, tak môžete byť už len nepriateľ. Fatálnym omylom je takisto predstava, že komunikovať — nieto už kooperovať — môžem len s tými, čo majú identické záujmy (a hodnoty). A že tí druhí, ktorí sú prosto „iní“´, sa mi musia buď podriadiť, alebo potom nemajú právo na existenciu — to sú len fatálne totalitné dôsledky tohto omylu.
2. Myslieť si, že v dnešnom svete môže niekto navážaním a hromadením zbraní na jednej strane konfliktu proti druhej strane, ktorej arzenál je dostatočný aj na zničenie celého ľudstva (a môže ho ešte navyšovať), tento konflikt rozhodnúť týmito zbraňami, je fatálny omyl. Volanie po zbraniach a spoliehanie sa na vojenskú silu v dnešnom svete, ktorého nahromadený arzenál je schopný x-krát vyhodiť do vesmíru celú planétu, je už fatálny omyl na hranici šialenstva.
Zdravý rozum a skúsenosť hovoria, že kto sa riadi fatálnymi omylmi, škaredo na ne doplatí.
Napokon uvažujme o argumentoch za a proti napríklad takto:
1. Aké sú racionálne argumenty v prospech „špeciálnej vojenskej operácie Ruska“ na Ukrajine? Zo strany Ruska sme počuli, že je to potenciálne členstvo Ukrajiny v NATO a ohrozené životné podmienky ruského etnika na Ukrajine. Pre oba tieto argumenty uvádza Rusko všeobecne známe fakty a dôvody. Samozrejme, zo strany Ukrajiny a jej spojencov toto nie sú žiadne argumenty pre použitie vojenskej sily, hoci jej nepoužitie na základe Minských dohôd táto strana odmietla. Ukrajina, pochopiteľne, nikdy nemôže uznať nijaké argumenty Ruska na vojenskú akciu nielen preto, že je napadnutou stranou, ale preto, že jej hlavným argumentom je zvrchovanosť na vlastnom území. Rovnako nielen podľa jej spojencov, ale aj podľa všeobecnej svetovej verejnej mienky a medzinárodného práva neexistuje argument v prospech vojenskej invázie na územie suverénneho štátu napriek tomu, že v dejinách sa to dialo a deje, ale nie vždy je ten, kto to urobí, označovaný jednoznačne za agresora ako v tomto prípade Rusko (invázia USA do Iraku či Afganistanu nebola označená ako agresia, ale ako boj proti terorizmu). Ani argument Ruska, že NATO a dianie na Ukrajine od r. 2014 sú preňho „existenčnou hrozbou“, nebol uznaný. Iné argumenty proti použitiu vojenskej sily Ruska na Ukrajine sama ruská strana nenašla alebo ich vo svojom rozhodovaní odmietla, ale hypoteticky si ich môžeme predstaviť, napríklad takto: a) väčšia zdržanlivosť a pokusy o ďalšie rokovania (dokedy a s kým?), b) zváženie ceny ľudských životov a ďalších nákladov a dôsledkov vojny, c) lepšie predvídanie vojenskej sily a odporu Ukrajiny najmä za podpory jej spojencov atď. Naopak, spojenci Ukrajiny prišli „post hoc“ s takými argumentmi proti Rusku ako takému, nie priamo proti jeho akcii, že je to prejav „snahy o obnovenie sovietskeho impéria“ či „ruského imperializmu vôbec“, ďalej „Putinovho diktátorského režimu“ či dokonca jeho „osobnej patológie a choroby“ alebo ruskej fóbie zo Západu, a teda znovu dôkaz o tom, že Rusko ako také je najväčším problémom dnešného sveta, „ríšou zla“, ktorú treba zničiť.
2. Aké sú racionálne argumenty v prospech reakcie Ukrajiny a jej spojencov na vojenskú akciu Ruska? Z hľadiska Ukrajiny je na jednej strane argument obrany a vojenského odporu racionálne úplne pochopiteľný, nielen vzhľadom na jej mentalitu, identitu, históriu a vzájomné vzťahy s Ruskom. Na druhej strane je to skôr emocionálna než racionálna reakcia, ktorá môže dokonca blokovať racionalitu vzhľadom na také reality, ako sú obete, náklady a dôsledky tejto obrany, stav a perspektíva krajiny a štátu, vzťahy s Ruskom ako susedom atď. Racionálne uvažovanie a rozhodovanie vždy berie do úvahy takéto reality, kým tu to vyzerá ako totálna obrana, ktorá nemá alternatívu. Rovnako sú na hranici akejkoľvek nielen politickej, ale aj ľudskej racionality požiadavky Ukrajiny na vyzbrojovanie, pretože neberú do úvahy nielen možnosti spojencov a podporovateľov, ale aj to, že fakticky znamenajú zaťahovanie všetkých do vojnového konfliktu, s ktorým predtým nemali a nemajú nič spoločné. Rozumný človek sa preto nemôže čudovať, keď sa nad tým zamyslí, že takéto rozsiahle vojenské požiadavky sa môžu rovnať vojnovému štvaniu. Nevedno celkom, odkiaľ pochádza argument, že Rusko sa dá a treba ho poraziť vojensky, či z Ukrajiny alebo od jej spojencov, ale rovnako je na hranici medzi racionalitou a iracionalitou.
Argumenty spojencov Ukrajiny na jej vyzbrojovanie hovoria, že a) je na Ukrajine, aby sa ubránila, zastavila a vyhnala ruskú armádu, lebo inak hrozí jej invázia ďalej do Európy, b) Ukrajina je súčasť Európy a má právo slobodne sa uchádzať o členstvo v EÚ aj NATO, c) Rusko je nepriateľ Európy a Západu, preto iba zjednotený postup proti nemu je správny a môže viesť k úspechu. Nepriateľovi a agresorovi sa neustupuje, naopak, postaví sa proti nemu sila, ktorá ho porazí.
Racionálne argumenty sú iná kategória než fatálne omyly a úplne iná než šialene idey. Vo „vojne argumentov“ väčšinou vyhrávajú tie lepšie a silnejšie a kto sa riadi rozumnými argumentmi, spravidla nechybuje. Toto však nie je vojna racionálnych argumentov. Je to skôr vojna fatálnych omylov, ba ešte horšie, šialených ideí. Je potrebné to zvrátiť.
Tí, čo uvažujú zdravým rozumom o mieri, už dávno prišli na to, že prvým krokom je zastavenie bojov a dosiahnutie prímeria, hoci krehkého, ale prímeria. Ďalším krokom je udržanie tohto prímeria diplomatickým a politickým úsilím. Nasledujúce kroky, nech ich je koľkokoľvek a nech trvajú akokoľvek dlho, musia previesť problém z vojenskej roviny do politickej. Ale tí, čo namiesto úsilia o takéto kroky, sa stále riadia iba „vojnovou racionalitou a logikou“ a vymýšľajú, ako a aké množstvá zbraní a munície (či už dokonca aj vojakov) ešte dopraviť na Ukrajinu, neslúžia mieru, alebo nevedia, čo robia. Posunuli sa z roviny racionálnych argumentov do roviny fatálnych omylov či dokonca šialených ideí. Predtým hovorili, že „Ukrajina nebojuje len za seba, ale aj za nás“, teda za Európu a Západ. Ukrajina síce bojovala a bojuje statočne, ale teraz sa treba pripraviť na naratív, že „eskalácia nás doviedla do bodu, keď už bude nasadená aj časť Európy a Západu prostredníctvom NATO“. Treba sa už len opýtať: a kedy budú nasadené USA? To je cesta k mieru? Skôr je to cesta ku globálnej nukleárnej vojne, po ktorej sa cena mieru bude rovnať cene sebazničenia ľudstva.
Najmä sa však treba opýtať, kto je zodpovedný za túto eskaláciu? Odpoveď, že „eskalácia by tu nebola, keby tu prvotne nebola agresia“, je pravdivá len čiastočne, pretože zo žiadnej agresie eskalácia nevyhnutne nevyplýva. Eskalácia problém agresie nerieši, ale ho ešte zhoršuje a znásobuje. Problém agresie sa musí riešiť inak, aby jej následky neboli ešte horšie, než bol stav v čase, keď k nej došlo. Dnes sme však práve v takomto stave, ktorý má potenciál ďalej eskalovať a zhoršovať sa. Takže, ak je tu niekto zodpovedný za agresiu, potom je tu aj niekto ďalší, kto je zodpovedný za eskaláciu. Teda za neriešenie, ale, naopak, vystupňovanie problému.
Článek vychází ve spolupráci s webem Nové Slovo.