Anton Doktorov a Pavel Janíčko komentují situaci před nadcházejícími parlamentními volbami na Slovensku.
Určite áno. Predpokladám vysokú účasť. Už dávno nebola spoločnosť tak spolarizovaná, ako je teraz. Každá strana si háji svoje, pričom v rôznych debatách sa neváha častovať sa rôznymi hanlivými slovami, nadávkami. Kultúra je preč, na rad prišla zloba, hnev, dezilúzia, nesúhlas a odpor.
Ako to vypadá. Do posledných volieb sme išli s cieľom obmedziť alebo odstrániť zlodejstvá vládnucej strany. Naozaj, robili to už celkom drzo, hlavne vo väčšej vzdialenosti od hlavného mesta. Vznikli celé klany, ktoré oberali občanov o pozemky, poľnohospodársku pôdu apod. Vo vykrádaní a rozkrádaní Európskych fondov sme dosiahli majstrovskú úroveň. Arogancia vládnej moci dávala pocítiť svoju prevahu nad občanom každú hodinu. Toto sú východiská posledných volieb.
Občania však pristupovali k voľbám rôznymi cestami. Jedná časť nevolila odstránenie týchto javov, ale primitívnu pomstu. Však, nech im to zoberú, nech zhnijú v base. Druhí chceli zlepšenie fungovania štátu, odborníkov na vysokých postoch, menej korupcie, efektívnejšiu štátnu správu, zlepšenie ekonomiky štátu.
Zmenu sme chceli všetci, bez ohľadu na pohnútky a názory na ňu. Dožili sme sa niečoho iného. Tu mi prináleží pospomínať si na časy minulé, nakoľko môj vysoký vek mi umožní porovnať dobu pred rokom 1989 a po nej. Aj ľudia na námestiach v roku 1989 chceli zmenu. Túžili po tom, aby sa na dobré pracovné miesta dostali aj odborníci, nie členovia štátostrany. Túžili sme cestovať, kedykoľvek a kamkoľvek. Bez devízového prísľubu, pečiatok, stovky povolení. Proste naštartovať auto, sadnúť na vlak a ísť, nikomu nezdôvodňovať, prečo, načo, kam a čo tam budem robiť!
Hľadeli sme do výkladov Tuzexu, jediného obchodu so zahraničným tovarom v socializme, kde mali prístup len tí, čo pracovali vonku a boli platení v devízach, čo dostali peniaze zo zahraničia, alebo tí, čo si od vekslákov kúpili bony. To bol raj pre oči!
Túžili sme byť slobodní v ohľade názorov, viery, ideológie. Nechceli sme, aby nám niekto nakazoval, čomu máme veriť a čomu nemáme veriť, kedy veriť a ako veriť.
S obdivom sme prezerali pašované katalógy obchodných domov na západe. Pozerali so závisťou na zahraničné autá, rádia, televízory a magnetofóny.
Vtedy sme ešte nevedeli celú pravdu. Nevedeli sme, že tie zahraničné rádia a televízory hrajú krásne, ale iba tým, čo na ne majú. Tie ľudovejšie len krajšie vypadali, viacej svietili a žmurkali, ale staré, dobré Teslácke prístroje hrali lepšie. Dívali sme sa na moderné zahraničné autá a až po rokoch sme prišli na to, že tá Škoda 120 nebola až taká zlá, že bola nakoniec spoľahlivá a odviezla všade.
Vymoženosti, ako zadarmo byty, zdravotníctvo, sociálny systém sme brali ako samozrejmosť, o ktorú nemôžeme prísť. Tak isto sme netušili, že slobodný trh síce prinesie väčšiu efektivitu, ale aj možnosť prísť o dom alebo byt, v ktorom bývame. Nepoznali sme pojmy, ako sú exekútor, dávka v hmotnej núdzi, bezdomovec apod.
Vráťme sa k voľbám. Po veľkom očakávaní veľkých zmien prišlo veľké sklamanie. Neprináleží mi hodnotiť túto vládu, ale je fakt, že v histórii Slovenskej republiky žiadna vláda nemala takú malú podporu občanov, ako táto. Nakoniec sa sama rozpadla, čo tiež svedčí o jej neschopnosti. Tak čo sa stalo?
Musíme poznamenať, že pomsta a revanš nezabezpečí dobré vládnutie. Je málo, keď viem, čo nechcem, ale neviem, čo chcem. Veľakrát som mal tento dojem. Doteraz sa naši neúspešní politici oháňajú starou vládou. Lebo Fico sa stal okrídleným pojmom, ktorý fungoval počas prvých mesiacov vládnutia, žiaľ po rokoch jeho použitie vyvolávalo len smiech a hnev verejnosti.
Ľudia čakali a nedočkali sa efektívne fungujúceho štátu, ktorí by riadili odborníci. Nestalo sa tak. Naopak, premiéru mali dobrí straníci, len nie tí druhí. Na vysoké posty v štátnej správe nastúpili ľudia s chabým alebo nedostatočným vzdelaním. S falošnými titulmi, alebo titulmi získaných na základe plagiátorstva sa pretrhlo vrece. Namiesto zníženia počtu nezmyselných ministerstiev sa ich počty navýšili.
Ľudia očakávali zníženie arogancie moci, dočkali sa pravého opaku. Predstavitelia iných názorov, ako tých vládnych (rozumej správnych) boli označovaní ako dezoláti a opice. Zaviedla sa cenzúra. Prosím nediskutujme, že to robila naša exekutíva, ale veľa krát o ňu priamo žiadala. Bolo im vyhovené, ale nikdy som nepočul z úst novej väčšiny čo len jeden kritický hlas proti tejto cenzúre.
Kritizovali sme rozdávanie sociálnych podpôr, ktoré boli motivované nie potrebou, ale túžbou po hlase voliča. Dočkali sme sa väčšieho. Nie som proti zvyšovaniu dôchodkov, ale na každú sociálnu pomoc treba mať zdroje. A tie sú ďalšia kapitola. Napriek štedrej podpore Bruselu sme nikdy neboli viacej zadĺžení…
V pamäti máme vládu naozaj odborníkov, ktorí bravúrne zvládli krízu s covid-19 a iné. Atómovky, ktoré boli v celonárodnom testovaní pod hrozbou straty zamestnania, priniesli len zvýšenie výskytu tejto choroby a jednu z najvyšších úmrtností v EU. Naopak, dočkali sme sa neúctivého správania sa, zbytočných kontrol na hraniciach, keď u susedov sa už nekonali, nezákonné väznenie ľudí v karanténe, ktorú si však museli zaplatiť (to je podobné, ako by si väzni v väzniciach museli platiť za pobyt a stravu).
Doteraz sme nadávali niektorým komunistom ktorí pozvali na územie ČSSR cudzie, teda Sovietske vojská. Teraz sme pozvali tiež cudzie vojská, tentokrát americké. Strany, ktoré sľubovali priamu demokraciu, referendum aj o tom, aký služobný automobil si má kúpiť premiér, tak títo pri pozývaní cudzích vojsk sa nikoho nepýtali. Systém, „je po voľbách, zvyknite si“ sa uplatnil v plnej kráse. A že kritizujeme Mečiara!
Ľuďom klesla životná úroveň, svoje prvenstvá v Európskom priestore sme dosiahli len v inflácii. V ťažkých časoch bolo treba riešiť postavenie rodín, životnú úroveň rodín ohrozených chudobou, nie iné problémy , ktoré dostávali prednosť.
Takže zhrnutie je nasledovné: Všetci sme túžili po lepšom, dostali sme horšie. Hlavne arogancie, pohŕdania z občanmi, nepočúvania ich názorov, obmedzenie demokracie, vysokú korupciu. Ťažko je mi povedať, kto bude víťazom volieb, ale história sa opakuje. Kedysi nenávidení komunisti už vôbec nie sú zlí. Ako radi by sme im odpustili ich blbosti za byty zadarmo, za právo na prácu, za váženie si každého človeka, za podnikovú dovolenku za cenu menšieho nákupu pre každého, za kľud a pokoj v spoločnosti. Veľa vecí im vieme odpustiť, nakoľko síce môžeme cestovať kam chceme a kedy chceme, len nie každý. Tí chudobnejší si nedoprajú ani tú dovolenku na podnikovej chate a ich deti nemajú na pioniersky tábor. Pochopili sme aj to, že mať iný názor je dnes možno nebezpečnejšie, ako za komanča, že cenzúra má rafinovanejšie formy. Že máme plno televíznych staníc, ktoré ponúkajú seriály a filmy, pri ktorých plačeme za tými komunistickými. Pochopili sme, že zlo a revanš je zlý radca, ktorý zničí jeho šíriteľa.
Takže čitateľovi asi bude jasno, ako to celkom dopadne…
Dovětek z Česka:
Můj vážený kolega ze Slovenska opět výstižně popsal předvolební klima v jeho zemi, a já se pokusím učinit jakýsi dovětek z Prahy. V první řadě je mi líto, že musím psát „v jeho zemi“, a ne „v naší zemi“. Tento nemilý stav je mimochodem jedním z prvních výrazných aspektů, ilustrujících omezenost a doslova účelovost využívání těch tolik opěvovaných demokratických principů. Rozdělení Československa se nakonec „upeklo“ v jakémsi kabinetním politickém kruhu, zřejmě i pod kuratelou zahraničních poradců z některých zemí na západ od nás. Ono ovládat menší státečky je vždy jednodušší, a proto bylo obdobně naloženo i s Jugoslávií, SSSR, a teď je na řadě Rusko. Proto tedy naši superdemokrati nepřipustili referendum, asi tušili, že by nemuselo dopadnout podle jejich představ. Stejně tak se nehlasovalo o vstupu do NATO (i když zde by možná tento akt lidé potvrdili), ale o těchto věcech se nesmí hlasovat už z principu. Kam by to vedlo, kdyby neinformování obyčejní lidé (včetně lůzy a různých dezolátů) mohli rozhodovat třeba o přítomnosti spřátelených spojeneckých vojsk (tedy vojsk USA) na našem území? Co kdyby to odmítli?
Ještě k volbám jako takovým. Je skoro trapné opakovat ten údajný výrok Marka Twaina „kdyby volby mohly něco změnit, už by je dávno zrušili“. Ale obsahuje velmi racionální postřeh o tom, že v kapitalismu volby neovlivňují podstatu systému. Skutečná moc je v rukou nevolených majetkových (a tedy i mocenských) elit, jejichž struktury stojí mimo veřejnou kontrolu. Ovlivňují snad volební výsledky pozici Rockefellerů, Rothschildů, dnes také Musků, Gatesů apod.? Taková paní Kellnerová či pan Křetínský se mohou na volební hašteření dívat s úsměvem (možná dokonce s posměchem), jestli tam bude „Petr nebo Pavel“, je nemůže rozházet. Pokud se podstatně nezmění vlastnická a hospodářská struktura ve společnosti, pak jakékoliv volby mají spíše formální dopad.