Eduard Chmelár varuje před možností, že se slovenská společnost brzy ocitne ve stavu, ne už studené, ale horké fáze občanské války a připomíná, že základem naší civilizace je schopnost vést dialog.

Slovensko je rozbúrené, rozorvané a roztrhané tak ako nikdy v modernej histórii a namieste je otázka, či sme ešte jedna spoločnosť. Od svojho vzniku je Slovenská republika v permanentnom stave studenej občianskej vojny, no dnes varujem, že ak v sebe politici nenájdu aspoň základný zmysel zodpovednosti za štát, ocitneme sa na prahu občianskej vojny skutočnej. Vášne posledných dní a týždňov prerástli do takej nevídanej hystérie, že sa už vôbec nepočúvame, nepoužívame racionálne argumenty a nehľadáme pravdu, ale potvrdenie svojej viery. To je strašne nebezpečné a ja hneď na úvod varujem, že nebudem viesť s nikým polemiku o očkovaní, lebo ak už neplatia ani základné pravidlá a princípy, že na odbornosti, kvalifikovanosti a kompetentnosti záleží, potom je to zbytočné míňanie energie na vojnu presvedčených a ja nemienim prilievať olej do ohňa. Za najdôležitejšie zo všetkého dnes považujem, aby sme si uvedomili, ako a prečo sme sa dostali do tohto bodu, aby sme sa začali počúvať a prestali sa navzájom urážať.

Zhnité ovocie činov mocných, ktorí sa odcudzili národu

Hovorím to už veľmi dlho, no nikdy nebola táto myšlienka taká aktuálna ako dnes: v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Obávam sa, že v súčasnosti je len veľmi málo ľudí, ktorí sú ochotní a schopní opustiť vášne, pozrieť sa na veci z nadhľadu a mať na zreteli záujmy celej slovenskej spoločnosti. Toto morálne bahno, v ktorom sme uviazli, sme si vytvárali a prehlbovali dlhé roky. Chyba sa stala hneď na začiatku, keď predstavitelia Verejnosti proti násiliu počas Nežnej revolúcie pred 32 rokmi volali po dialógu a namiesto toho dostali moc. A keď tak rýchlo získali moc, o dialóg zrazu stratili záujem. A ak ho aj deklarovali, tak ho skôr predstierali. Výsledkom bolo, že Slovensko sa najprv rozložilo na atomizovanú spoločnosť a neskôr tento stav degeneroval do názorových bublín, z ktorých sme sa navzájom len okrikovali alebo si vzájomne nadávali do slniečkárov či dezolátov. Vládna moc tri desaťročia podvádzala ľud, zavrávala jeho znepokojenia, klamala o blahobyte globalizácie, ktorý presiakne z najbohatších vrstiev k najchudobnejším, klamala o vojne v Iraku, vymýšľala si bájky o švajčiarskych dôchodkoch, dvojnásobných platoch, spočiatku nás dokonca balamutila o tom, že do piatich rokov dobehneme Rakúsko bez nezamestnanosti – a my sa dnes čudujeme, že sme si vychovali nedôverčivú až paranoidnú generáciu, ktorá už neverí politickým sľubom, neverí už ničomu, a preto je náchylná uveriť čomukoľvek. Čo chcete od národa, ktorý bol odkojený na neuveriteľne naivných pseudonáboženských legendách o neviditeľnej ruke trhu, na ničení vkusu knižným a filmovým brakom, na podliezaní akejkoľvek úrovne programami typu Farma či inými reality show, na stupídnych reklamách a suteréne televíznej zábavy. A vy sa čudujete, že ľud zhlúpol, znekultúrnel, zdrsnel a stal sa podozrievavým? Hľadíte na ovocie svojich činov! Nestačím sa čudovať, ako sa jeden z najarogantnejších a najvulgárnejších ľudí vo verejnom priestore, režisér Nikita Slovák, ktorý bol niekoľkokrát na psychiatrii, režíruje zväčša gýče a braky, nenávidí vlastenectvo, o Slovákoch sa vyjadruje pohŕdavo ako o buranoch a tupcoch a svojim oponentom sprosto až hulvátsky nadáva, ako sa toto indivíduum dokáže označiť za „normálneho a slušného človeka“. Práve táto ničím nepodložená primitívna a malomeštiacka nadradenosť kruhov, ktoré sa úplne odcudzili národu, spôsobuje, že ľudia už vôbec neveria čomukoľvek, čo prichádza zhora.

Kríza nedôvery

Ľud však nemôžete vymeniť. Musíte nájsť spôsob, ako ho osloviť, a prepočítavaním rodových identít to skutočne nepôjde. To, samozrejme, neznamená, že masám sa treba vo všetkom podriadiť a podkladať. Treba si však získať dôveru ľudu. Súčasná pandemická kríza je totiž v prvom rade krízou nedôvery. To, čo bude na jeseň – dnes už vieme takmer naisto – opäť zabíjať, bude nedostatok dôvery v medicínu, vedu, farmaceutické firmy i samotný štát. Ten má nepríjemne ťažkú úlohu presvedčiť ľudí, že po všetkých tých klamstvách majú politici a experti predsa len v niečom pravdu. Žiaľ, niektorých ľudí už nepresvedčí vôbec nič. Stále je tu však významná časť obyvateľstva, ktorá nepatrí medzi extrémistov, ani popieračov pandémie, ale sú vystrašení z toho, že im štát nedodal dostatok informácií. Mnohí z nich by sa zaočkovať dali, keby nadobudli presvedčenie, že vakcíny sú bezpečné – štatistiky o tom hovoria jasnou rečou. A práve v tejto úlohe vláda fatálne zlyhala. Prichádza s reštrikciami ešte predtým, ako by sa aspoň pokúsila spustiť vysvetľovaciu kampaň. Na každú otázku či podozrenie už mala dávno existovať odpoveď napríklad tak, ako to robia v Nemecku, kde v televíziách poprední virológovia pravidelne vysvetľujú informácie, ale aj vyvracajú dezinformácie.

Prieskumy ukazujú, že v mnohých otázkach ľudia stále nemajú jasno a boja sa. Za to sa im však nemožno vysmievať. Vláda neurobila takmer nič pre to, aby ich získala na svoju stranu. Naopak, vládni politici a médiá mrhali časom na to, aby týmto ľuďom vyčítali ich zaostalosť a nevzdelanosť. Odháňali ich od seba, bagatelizovali ich obavy, nebrali ich vážne. Tak šli za Blahom a Kotlebom. Veď prečo by mali ísť za tými snobmi? Povedzte mi jediný dôvod a použite pri tom zvyšky empatie, ktoré vám zostali. A to nehovorím o miere zodpovednosti vládnych politikov a médií, ktorí spolitizovanou kampaňou proti Sputniku doslova odpudili kľúčovú časť obyvateľstva, ktorá bola ochotná uvažovať len o ruskej vakcíne. Minister zahraničných vecí Ivan Korčok by si mal dnes namiesto ukazovania prstom na druhých spytovať vlastné svedomie.

Nejde o vašu slobodu, ale o ich politické zisky

Toto všetko nie je ospravedlnenie pre neuveriteľné táraniny o čipoch, magnetických súčiastkach a iných nezmysloch, ktoré hraničili s nepríčetnosťou. No ako aj v iných prípadoch, aj tu platí, že na zodpovednosť musíte brať politikov, nie dezorientovaný ľud, ktorý lídri tohto štátu opustili. Štát akoby stratil svoje vedenie. Premiér je bezmocný, predseda parlamentu na dovolenke, prezidentka si užíva v Salzburgu a mlčí. Každý bojuje za seba, za svoju stranu, za svoj osobný imidž, za svoje čiastkové záujmy, ale nikomu nezáleží na štáte. Spásu nečakajte ani od opozície, pretože tá nemá programovú alternatívu, nemá víziu, chce sa len za každú cenu predrať k moci. Vlastne, jednu vec musím Robertovi Ficovi uznať: je jediný, kto robí opozičnú politiku. Všetci ostatní sú len mimovládne strany, to nie je skutočná opozícia. Lenže aj Fico to robí deštrukčne a ženie ho len snaha zachrániť si krk, nie zachrániť štát. Teraz poviem  niečo, čo bude extrémne nepopulárne, ale skutočná neprikrášlená pravda býva väčšinou drsná a nepríjemná.

Jedným z najväčších sebaklamov más je ilúzia, že vláda nás chce zbaviť slobody a opozícia nás bráni. Áno, súčasná vláda skutočne demontuje ústavný systém ľudských práv a slobôd, ale v očkovaní to nie je. A opozícia bojuje proti očkovaniu nie preto, aby nám zachovala slobodu, ale aby odviedla pozornosť od káuz bývalých vlád Smeru. Bez ohľadu na to, aký máte názor na očkovanie, je to preukázateľne najúčinnejší nástroj v boji proti nákaze. Dnes podporuje očkovanie každá príčetná vláda na svete, vrátane tej Putinovej a Orbánovej. A robila by to aj vláda Smeru a akákoľvek iná vláda, ktorá by si nechcela vyhubiť vlastných voličov. Putin dokonca nariadil povinné očkovanie štátnych zamestnancov. Aké na to majú vysvetlenie antivaxeri? Že ho uniesli slobodomurári a židojaštery? Ale ja sa vám neprihováram preto, aby som sa hádal s antivaxermi a iracionálnymi podivínmi, ktorí si myslia, že Miňo Mazurek sa tomu rozumie lepšie ako univerzitný profesor s dvadsaťročnou praxou. Nech si veria, čomu chcú. Obraciam sa na tých, ktorí nemajú len ústa, ale aj uši a ktorí nepremýšľajú žlčou, ale mozgom, aby nepodľahli odporne cynickej hre politikov, ktorým nejde o vašu slobodu, a už vôbec nie o vaše zdravie, ale len o politické zisky. Je fascinujúce, že tu desaťročia nikomu neprekážalo, ako nás nadnárodné monopoly a štruktúry postupne zbavovali slobody, demokracie a nezávislosti, ako tlak korporácií prepisoval zákony v prospech oligarchie, ako nás okrádali a ohlodávali zdroje našej vlasti až na kosť – a teraz spustí najväčšie vášne, kde brat nepozná sestru a matka syna – očkovanie. To si tí, ktorí vyrevujú do ampliónov, že nie sú ovce, skutočne myslia, že toto je hlavný problém tejto doby? Je to len cynická mocenská hra s emóciami davu.

Urážka skutočných obetí fašizmu

Nedajte sa zasa – po koľký raz už? – obalamutiť. Už vyše 270 rokov platí Montesquieuova téza, že vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného. Nemôžete si svoje práva vynucovať tým, že budete ohrozovať tých, ktorí k svojmu zdraviu pristupujú spoločensky zodpovedne a ohľaduplne voči vám. Akú cenu má vaša sloboda, ak ohrozíte svojho otca, matku alebo kolegu? To nie je definícia slobody, ale sebectva. A ja z tohto miesta vyzývam, všetkých ľudí dobrej vôle – aj keby som stratil sympatie väčšiny z vás – aby ste s tým prestali. Aby ste prestali zneužívať pojmy fašizmus, apartheid a päťdesiate roky, pretože v spojitosti s očkovaním sú urážkou všetkých skutočných obetí fašistického besnenia a komunistického teroru. Vo fašistickom režime by ste si ani nepípli a po takýchto kravinách by ste zmizli bez stopy. Je naozaj nechutné, ak našim popredným špičkovým vedcom nadávajú do fašistov ľudia, ktorí fašistický režim sami obhajujú. Ak práve tí, ktorí popierajú holokaust, prirovnávajú obmedzenia odporcov očkovania k utrpeniu židov. Choďte sa pozrieť do Kremničky, Ostrého Grúňa a Kľaku, čo to bol fašizmus. Pokľaknite pri masových hroboch a kajajte sa za svoju bezočivosť. Spýtajte sa politických väzňov, čo to bol teror päťdesiatych rokov, keď vám trhali nechty, bili vás palicami po bruchu, hodili vás na studenú dlážku bez postele na niekoľko mesiacov a mlátili vás do bezvedomia, spýtajte sa ich, čo je to mučenie. Čo si to dovoľujete?!?

Hovorím v mene svojich predkov, hrdinov Slovenského národného povstania, hovorím v mene zastrelených, umučených a odvlečených do koncentračných táborov, ako sa opovažujete takto znevažovať ich pamiatku a porovnávať očkovanie s ich tragickými skúsenosťami? A chcem sa tiež spýtať predstaviteľov Smeru, ako sa po priateľskom potľapkávaní s neonacistami chcú o mesiac postaviť na tribúny oslavujúce najhrdinskejší skutok tohto národa v boji proti fašizmu? To nie je banálna otázka. V týchto dňoch a týždňoch prebieha v mimoparlamentných socialistických a sociálnodemokratických stranách intenzívna diskusia, s kým spolupracovať. Smer a Hlas dlhodobo považujú malé ľavicové strany za konkurentov, nie partnerov. Hovorím to s plnou vážnosťou a využijem na to všetok vplyv, ktorý v tomto prostredí mám: Róbert Fico a jeho družina si budú musieť vybrať – buď chcú spolupracovať s autentickou ľavicou alebo sa budú bratať s fašistami, ale v tom prípade nech na socialistov zabudnú. Aj populizmus má svoje hranice a nemôže byť bezbrehý. Zapamätajte si, že politika bez hodnôt vám jednou rukou dáva to, čo vám druhou zoberie a ešte vás pritlačí k zemi.

Dnes nám nechýba kritické, ale kontextuálne myslenie

Dnes potrebujeme štátnikov, ktorí budú ľudí viesť, a nie unášať sa ich najnižšími pudmi, ktorí v nich budú podporovať to najlepšie, čo v nich je, a nie posilňovať ich predsudky a fóbie. Vlastenci sa často odvolávajú na štúrovcov – ale Ľudovít Štúr sa nikdy nepodkladal zlozvykom slovenského ľudu, káral ho, mal na neho vysoké nároky, dvíhal ho k vyšším cieľom a širšiemu spoločenskému vedomiu. Ak sa necháte opiť rožkom a oklamať medovými motúzmi tých, ktorí sa zaliečajú vašim poverám, budú vás mať aj naďalej za hlupákov. Problémom dneška totiž nie je kritické myslenie – kritizovať všetkých a všetko už vie každý. Ale snažiť sa porozumieť súvislostiam, zapojiť do toho kontextuálne myslenie, overovať si veci z nezávislých, ale kompetentných zdrojov a dôverovať poznatkom vedy – až to je znakom racionálneho samostatného uvažovania. Spochybňovanie bez racionality nie je znakom kritického myslenia, ale amoku. Uveriť všetkému, čo je iné a čo sa vám páči – je prejavom davového iracionálneho človeka.

Nemôžeme budovať štát v krajine, kde je kompromis prejavom slabosti a dohoda znakom zrady. Nemôžeme budovať štát bez spoločných cieľov. Nemôžeme budovať štát bez štátnikov, ktorí dokážu dovidieť za horizont najbližších volieb a ktorým nejde o stranícke zisky a mocenskú prevahu, ale o dlhodobé záujmy Slovenska. Prezident by mal byť takým tmelom, ktorý pomenuje víziu a vytýči líniu, ale dnes vieme, že súčasná hlava štátu tým tmelom nie je. Slovensko sa nachádza v najhlbšej kríze a Zuzana Čaputová namiesto toho, aby aspoň prehovorila k národu, sa promenáduje na salzburgskom hudobnom festivale a domov posiela kvízové otázky „hádajte, kde som“. Osoba, ktorá dbá len o vlastnú prestíž, sústreďuje sa na vlastný imidž a nemá odvahu na zásadné rozhodnutia, ktorými by riskovala stratu popularity, sa nikdy nemôže stať štátnikom. Tým skôr, že ako minulý týždeň potvrdil aj bývalý prezident Ivan Gašparovič (a ja som mu za tento vstup do diskusie vďačný), je veľkým omylom domnievať sa, že prezident je len reprezentatívna funkcia. Prezident je súčasťou výkonnej moci a ak tieto právomoci zanedbáva, napriek očareniu časti populácie to nie je dobrý prezident.

Len obnova dialógu zachráni rozkladajúci sa štát

Dnes je však najdôležitejšie, aby sme obnovili dialóg. Arogantné a cynické poznámky niektorých umelcov a politikov, že s luzou si nemajú čo povedať, sú len neustálym sa zbavovaním zodpovednosti za stav spoločnosti. Prostý človek sa dnes pýta, prečo to trvalo tak dlho, kým si táto pochybná elita začala všímať zaostávanie v školstve a katastrofálny stav verejných služieb – a je to legitímna otázka. Môžem len zopakovať. V spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných, Niet dôvodu pre povýšenosť, niet času na pozičné hry, tento štát je v ohrození. Otázky okolo očkovania sú zástupnou témou a ak si nevieme dať rady s ňou, je čas na obavy, ako si poradíme s hroziacim bankrotom, či klimatickou krízou. Kto vysvetlí ľuďom, že pokladnica je prázdna? Ako od nich môžeme chcieť ďalšie obete, keď za doterajšie strádanie nič nedostali?

Až na pozadí týchto problémov si uvedomíme, aké trápne je sporiť sa o očkovanie v čase, keď je spoločnosť v rozklade. Na očkovanie môžeme mať rôzne názory, ale táto otázka nás nemôže rozdeliť a rozoštvať natoľko, že sú ohrozené základné funkcie štátu. Dialóg nemožno viesť s vrieskajúcim zmanipulovaným davom, ktorý zraní ženu, vulgárne nadáva každému, kto nemá rovnaký názor ako oni a podnecuje násilnosti. Tým nešlo o dialóg, ale o to, aby sa stal z Bratislavy druhý útok na Kapitol. A mňa mrzí, že nikto z tých politikov, ktorí ich vyšli pred parlament podporiť, jasne neodsúdil násilie. Slovensko však nie je pár stoviek krikľúňov a nemôže byť rukojemníkom niekoľkých manipulátorov bez chrbtovej kosti a svedomia, ktorí sú ochotní obetovať tisíce ľudských životov za to, aby nešli do basy alebo sa dostali ku korytu. Hovorím jasné nie násiliu! A vyzývam mlčiacu väčšinu, aby sa nebála prejaviť svoj názor zoči-voči agresívnej menšine. Nie však tak, ako to robí Progresívne Slovensko, ktoré zvoláva na piatok demonštráciu „Za zaočkované Slovensko“. To si snáď robia z národa srandu. Ak by som chcel spoločnosť ešte viac rozoštvať a rozdeliť, robím to presne tak ako liberáli.

Potrebujeme novú spoločenskú zmluvu

Slovensko je v ohrození a charakter slovenskej politiky neprispieva k riešeniu problémov, ale k ich vyhrocovaniu, prehlbovaniu a rozširovaniu. Nikdy som o nej nemal vysokú mienku. Nazval som ju arénou nízkych pudov, v ktorej je hlavnou činnosťou predstieranie. Predstieranie záujmu, predstieranie zármutku, predstieranie znepokojenia, predstieranie lásky. Nič v nej nie je skutočné. Ak je vojna pokračovaním politiky inými prostriedkami, tak parafrázujúc tento klasický výrok Carla von Clausewitza, aj politika je pokračovaním vojny inými prostriedkami. Spory a konflikty sú v nej umelo živené, za najväčšiu zradu sa považuje uznanie kvalít protivníka. My však dnes potrebujeme novú spoločenskú zmluvu, ktorá nielenže uzná kvality a záujmy všetkých súčastí slovenského verejného života, ale naformuluje aj štátnu doktrínu druhej republiky. Na tejto vízii by sa mali podieľať ľudia, ktorí sa neusilujú o politickú moc, ale sledujú dlhodobý záujem celého štátu. Viem, že je nás málo, ale viem aj to, že takí sú. Prosím ich, žiadam ich a vyzývam ich, aby sme sa spojili. Takto sa ďalej nedá pokračovať. Inak davové šialenstvo, ľudská hlúposť a zákernosť manipulátorov zničia Slovensko, zvalcujú porozumenie, umlčia rozvahu a udusia múdrosť.

Pridať sa však môžu všetci ľudia dobrej vôle. Na začiatok by úplne stačilo, keby sme sa navzájom počúvali a rešpektovali dôstojnosť toho druhého. Keby sme za všetkým prestali hľadať Georga Sorosa alebo Vladimíra Putina a uznali, že motiváciou ľudí pre ich postoje nemusí byť sprisahanie, úplatok či zlomyseľná snaha o vaše zničenie, ale celkom obyčajný iný názor prameniaci z inej skúsenosti, iného uhla pohľadu či inej sumy poznatkov. Keby sme s penou na ústach neobviňovali z nenávisti tých druhých a nehľadali v nich to najhoršie, ale obnovili v sebe zmysel pre toleranciu, ktorá bola základom dodnes nenaplneného revolučného ideálu osvietenstva, a teda aj demokracie. Nezabúdajme, že táto civilizácia, táto kultúra a jej filozofia sa začala dialógom. Dialogická forma myslenia bola vlastná už zakladateľovi klasickej gréckej filozofie Sokratovi. Bez dialógu niet poznania a žiadna pravda nie je pevná bez jej potvrdenia v dialógu. To, do čoho sa rútime, je čisté peklo. Zastavme to, kým je čas.