Tímto textem uzavíráme cyklus básní Adam Votruby publikovaný při příležitosti 80. výročí osvobození Československa.
Dunkerque
On bol tak ako ja rodákom zo Zahoria
a proti fašistom bojovať chcel,
bol z tých, čo im srdce odvahou horia,
čo idú vytrvať vždy za svoj cieľ.
Nebolo ľahké dostať sa ku spojencom,
v Sýrii vstúpil na francúzsku zem,
žiaľ vtedy Francúzi vzdali sa Nemcom
o tomto sklamaní tiež niečo viem.
Ostalo mu ísť do Palestiny,
československý tam začínal boj,
veril, že prídu už bojové činy,
vtedy sa z neho stal kamarát môj.
Výcvik pri jednotke pridlhý zdal sa,
raz prišiel za mnou, čo vidím ak dnes,
vraj majú s chlapcami nákladné auto
či pôjdem s nimi smer Sovetský zväz.
Bolo to naivné myslieť si, že snáď Rusi
expresne na front nás pošlú sa biť
aj mne však v tu chvíľu nedalo čosi,
hádam som nechcel sa dať zahanbiť.
Tak som mu podal hneď na všetko svoju ruku,
výletom cez púšť sme strácali čas,
naši už bili sa s Nemcami u Tobruku,
a my sa v Iráne cvičili zas.
Prišli sme naspäť, prápor nás prijal,
pre túhu bojovať bol zo mňa zbeh,
ale pán prezident nás amnestoval
pre naše pohnútky čisté ak sneh.
V Anglicku, kam sme sa presunuli,
tam bol aj zábavou trocha čas žiť,
on si tam vynašiel dosť pekné dievča,
skoro sa s ňou stačil aj oženiť.
Stále sme čakali na boj ak na previerku,
verili, že má prísť ešte náš čas,
a potom v októbri, bojisko Dunkerquu,
šanca ísť do boja pre svoju vlasť.
Útok tam zahájiť šla druhá motorota,
upútať Nemcov náš veliteľ chcel,
skoro sa dosiahla žiadaná kvóta
a klamný útok tak splnil svoj cieľ.
On sa hneď hlásil späť na bojisko
odnášať preč kolegov ranených,
nedbal, že granáty padajú blízko,
snažil sa pomáhať, čo stačil dych.
Dvoch chlapcov odniesol včas do bezpečia,
potretí nemal už šťastie čo prv,
pár črepín do hrudi a jedna väčšia,
rovnošat sfarbila červená krv.
Sanita viezla ho do blízkej nemocnice,
nad jeho osudom dopadol tieň,
lekári veľmi sa snažili síce,
predsa však skonal im na druhý deň.
Na rote dopis mal ešte neotvorený,
pozreli sme doňho, čo robiť s ním?
Bol to list písaný od jeho ženy,
v ten istý deň sa im narodil syn.
Aj keď vojna bola, predsa sme žili,
zabitý byť, hádam, nik netúži,
niektorí z nás sa žiaľ nevrátili,
často to boli tí najlepší.