Právník Branislav Fábry ukazuje širší kontext udělení letošní Nobelovy ceny míru venezuelské opoziční političce. Proč se podle jeho hodnocení norský Nobelův výbor zapojil do zápasu o ovládnutí surovin ve Venezuele?
Nie je žiadnym prekvapením, že aj v roku 2025 výber laureáta Nobelovej ceny mieru skončil absurditou. Táto cena sa totiž zdiskreditovala už dávnejšie, na čo som už opakovane poukazoval (Julian Assange a Nobelova cena mieru, Je Nobelova cena mieru propagandistickým zločinom?). Udelením ceny pre Maríu Corinu Machado sa však Nórsky Nobelov výbor v Oslo zapojil do zápasu konkrétnych subjektov z USA o ovládnutie surovinových zdrojov vo Venezuele. A práve tlak Washingtonu voči Venezuele prináša jednu z hlavných hrozieb vojny v súčasnosti.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nobelova cena mieru ako vojnová propaganda?
Nobelovu cenu za mier tradične udeľuje Nórsky Nobelov výbor v Oslo. Ten sa však skladá z bývalých politikov Nórska, členskej krajiny NATO, príp. z politických nominantov, ktorých do výboru volí nórsky parlament. Niektorí zo zvolených politikov nesú i spoluzodpovednosť za účasť Nórska v agresívnych amerických vojnách (písal som tu: Nobelova cena mieru opäť bez Assangea) a už tento samotný fakt by stačil, aby sa Nobelova cena mieru úplne zdiskreditovala. Zaujímavou absurditou je aj skutočnosť, že Nobelovu cenu za mier dostali v 21. storočí až traja americkí politici, vrátane prezidenta Baracka Obamu, dostala ju aj EÚ a tiež niektorí európski politici, napr. Marti Ahtisaari, otec „nezávislého“ Kosova. Takisto je dobre známe, že v prípade EÚ a USA sa Nobelova cena mieru udeľuje „zaslúžilým“ politikom, zatiaľ čo pri konkurentoch Západu cenu dostávajú hlavne disidenti: v prípade Ruska to bol Dmitrij Muratov alebo organizácia Memorial, z Iránu Shirin Ebadi či Nagres Mohammadi, z Číny Liu Xiaobo, atď. A keďže medzi tradičných nepriateľov USA a EÚ patrí aj Venezuela, bolo len otázkou času, kedy Nobelovu cenu mieru obdrží aj nejaký venezuelský aktivista.
Paradoxne, disidenti zo Západu sa medzi nobelistov dostať nedokážu, dokonca ani Julian Assange. Ďalším paradoxom pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru v 21. storočí je to, že sa nie vždy udeľuje ľuďom, ktorí by mali zásluhu o mierové riešenie vojnového konfliktu. Naopak, Nobelova cena sa veľmi často udeľuje tým, ktorí sa pokúšajú o zmenu moci v konkrétnej nezápadnej krajine. Viacerí z nich majú pri snahe o zmenu režimu dobré a čestné úmysly, ale existujú aj prípady, keď to tak nie je. Ak sa ale udelenie Nobelovej ceny mieru zhoduje so snahou západných mocností zmeniť politický režim v danom štáte, vzniká pochybnosť, či udelenie Nobelovej ceny k mieru skutočne prispieva. Práve takýto druh ocenení zostruje riziko vnútorných konfliktov, a tie dokážu vyústiť do násilných konfliktov alebo dokonca do vojny. To by zrejme nemalo byť cieľom Nobelovej ceny mieru. Aj v prípade Maríe Coriny Machado možno oprávnene pochybovať, či práve jej ocenenie prispeje k mieru vo Venezuele. Proti tomuto udeleniu ceny protestovali viaceré osobnosti z Latinskej Ameriky, napr. Adolfo Pérez Esquivel, držiteľ Nobelovej ceny za mier z roku 1980, ktorý uviedol, že u laureátky nevidí žiaden jej prínos k práci za mier.
Železná lady z Venezuely?
María Corina Machado Parisca sa narodila v roku 1967 v Caracase v bohatej oligarchickej rodine. Jej otec bol vplyvným podnikateľom v sektore hutníctva a jej rodina je spätá s oceliarskym koncernom Sivensa. Obdobie pred nástupom Huga Cháveza v roku 1998 bolo pre ňu šťastným obdobím, keď vyrastala v blahobyte, na rozdiel od dvoch tretín venezuelskej populácie, ktoré žili v nesmiernej chudobe – tú sa podarilo v 21. storočí znížiť. Podobne v čase, keď na konci 20. storočia žilo vo Venezuele 1,5 milióna analfabetov, María Corina Machado študovala na prestížnych školách doma i v zahraničí. Možno i preto nedokázala oceniť odstránenie analfabetizmu počas vlády Huga Cháveza. Samozrejme, ani uvedené príklady neznamenajú, že si treba bolívaristické vlády vo Venezuele idealizovať. Treba však uvažovať nad tým, ako veľmi Maríu Corinu Machado ovplyvnila osobná skúsenosť, pretože v jej rétorike je dodnes prítomná snaha idealizovať pomery vo Venezuele na konci 20. storočia. To zaberá hlavne medzi mladou generáciou Venezuelčanov, ktorá si na obdobie pred Hugom Chávezom nepamätá. Na konci 20. storočia zažila María Corina Machado aj osobné šťastie, keď sa vydala za Ricarda Sosu Brangera a narodili sa im tri deti. V roku 2001 sa však rozišli a o jej bývalom manželovi je dnes len málo informácií – v súčasnosti je jej partnerom ústavný právnik Gerardo Fernandez Villegas. María Corina Machado pôvodne pracovala v súkromnom sektore, po nástupe Huga Cháveza do úradu prezidenta sa však začala politicky angažovať.
Počas Chávezovej vlády sa pripravovala na ďalšiu politickú kariéru v USA, a to v rámci programu Yale World Fellows, ako aj programu Young Global Leaders. V roku 2001 založila mimovládnu organizáciu Súmate, zameranú hlavne na pozorovanie volieb. Mandát poslankyne Národného zhromaždenia získala v roku 2011, v roku 2014 však oň prišla, keď sa stala veľvyslankyňou štátu Panama pri OAS – spôsob pozbavenia jej mandátu však bol pochybný. Po nástupe Nicolasa Madura sa politička stala jednou z jeho najaktívnejších oponentiek. V danom období prešla Venezuela niekoľkými ústavnými krízami: opozícia zvíťazila vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 2015, neuznala však legitimitu Ústavodarného zhromaždenia z roku 2017, a preto v danom období vznikli paralelné inštitúcie: okrem paralelného exilového Národného zhromaždenia to bol i paralelný prezident Juan Guaidó, ktorého v roku 2019 uznala väčšina západných štátov. Dokonca vznikol i exilový Najvyšší súd, ktorý odsúdil Nicolasa Madura na trest odňatia slobody vo výške 18 mesiacov. Ani tieto inštitúcie však zmenu vládnej moci vo Venezuele neprivodili. Samotná María Corina Machado si v rokoch 2014 – 2021 získavala popularitu svojím pôsobením v opozičnom médiu Radio Caracas, kde prezentovala kritické názory voči vláde. Za prezidentku sa rozhodla kandidovať v roku 2023, keď vyhrala opozičné primárky, v kandidatúre jej však zabránil Najvyšší kontrolný úrad a následne aj Najvyšší súd, a to kvôli Machadovej účasti v rámci „korupčných schém“ Juana Guaidóa. Politička tak vo voľbách 2024 podporila Edmunda Gonzálesa a následne i protivládne protesty voči výsledku volieb, ktoré však opäť neuspeli.
María Corina Machado získavala popularitu nielen svojím konfrontačným slovníkom, ale aj tým, že opakovane prezentovala svoj príklon k radikálnym riešeniam. Už v roku 2002 sa zúčastnila na pokuse ozbrojených síl prebrať moc vo Venezuele pri tzv. Carmonovom puči, dokonca bola jednou zo signatárok tzv. Carmonazo dokumentu, ktorý mal legitimizovať násilné prebratie moci vo Venezuele. Keďže však Hugo Chávez bol v danom období mimoriadne populárny, podarilo sa jeho priaznivcom zmobilizovať verejnosť a pokus o prevrat potlačiť. Politička tiež v roku 2014 podporovala plán „La Salida“ s cieľom protiústavného prebratia moci v krajine. V roku 2017 zasa aktívne požadovala nové sankcie voči Venezuele. A v čase, keď Donald Trump počas prvého funkčného obdobia zvažoval intervenciu vo Venezuele, za vojenskú intervenciu sa vyslovovala aj ona. K zmene režimu vo Venezuele vyzývala aj ďalších zahraničných politikov, napr. Benjamina Netanyahua či Mauricia Macriho, prezidenta Argentíny. Je iróniou, že autorka tejto obdoby „pozývacieho listu“ v roku 2024 dostala Cenu Václava Havla za ľudské práva. Ďalšiu cenu v roku 2024 dostala od Európskeho parlamentu (Sacharovova cena za slobodu myslenia) a od americkej mimovládnej organizácie National Endowment for Democracy.
María Corina Machado má politicky pomerne blízko k Donaldovi Trumpovi a k jej najbližším spojencom patrí i Benjamin Netanyahu, ktorého v jednom zo svojich tweetov označila ako „skutočného spojenca slobody“. V roku 2020 dokonca podpísala dohodu o spolupráci s jeho stranou Likud. Známe sú tiež jej plány v prípade uchopenia moci vo Venezuele presunúť ambasádu do Jeruzalema, podobne ako to urobil jej ďalší spojenec, argentínsky prezident Javier Milei.
Venezuela ako lákavá korisť?
Keďže Nobelovu cenu mieru v 21. storočí dostalo už mnoho politikov zo Západu, nie je prekvapením, že po tomto ocenení túži aj Donald Trump – koniec koncov má na rukách menej krvi než nobelista Barack Obama. Keďže sa však Donad Trump v mainstreamových médiách Západu ešte donedávna vykresľoval mimoriadne kriticky, ani spolitizovaný Nobelov výbor v Osle si netrúfol udeliť cenu práve jemu. Aby však Nóri amerického prezidenta úplne nesklamali, rozhodli sa udeliť Nobelovu cenu Maríi Corine Machado, ktorá by v prípade ovládnutia Venezuely masívne privatizovala venezuelský štátny majetok v prospech koncernov z USA. Donalda Trumpa síce ani takáto laureátka neuspokojila, ale venezuelská politička sa pokúsila nakloniť si ho tým, že mu venovala svoju Nobelovu cenu mieru. Lenže práve Venezuela nie je tou oblasťou sveta, kde by pôsobenie nového prezidenta USA vyznievalo mierovo alebo pozitívne. Venezuela oplýva značným nerastným bohatstvom a toho sa chceli zmocniť americké koncerny počas všetkých amerických administratív v 21. storočí, i tých Trumpových. Samotný Donald Trump ešte po príchode k moci v roku 2017 dokonca uviedol, že nevylučuje vojenskú intervenciu vo Venezuele.
Aj v jeho druhom volebnom období zostala Venezuela ústredným cieľom americkej zahraničnej politiky. Podmienky pre vojenskú intervenciu sú však zložité. V Brazílii i Kolumbii, ktoré s Venezuelou susedia, totiž vládnu prezidenti s veľmi zlým vzťahom k Washingtonu a americké zásahy do vývoja vo Venezuele zásadne odmietajú. Preto USA začali vykonávať iné nátlakové akcie. V minulosti to boli pokusy o únosy alebo vydanie nepohodlných Venezuelčanov, napr. v prípade diplomata Alexa Saaba či bývalého šéfa tajných služieb Huga Carvajala. USA v roku 2020 dokonca vypísali odmenu 15 miliónov dolárov za dolapenie prezidenta Nicolasa Madura a administratíva Donalda Trumpa ju v roku 2025 zvýšila až na 50 miliónov. Na konci prvého Trumpovho prezidentského obdobia tiež prišlo k operácii Gedeon, ktorej cieľom bol ozbrojený prevrat vo Venezuele za pomoci amerických vojnových veteránov. USA zaviedli aj sériu ekonomických sankcií voči venezuelskému ťažobnému priemyslu, neskôr aj embargo na export. Ani uvedené opatrenia však k zmene režimu vo Venezuele neviedli, naopak spôsobili, že v ropnom sektore Venezuely začali zohrávať kľúčovú úlohu čínske firmy.
Formálnym dôvodom amerických intervencií voči Venezuele sú už tradične obvinenia z obchodovania s drogami, a to veľmi nepresvedčivo zdôvodnené. Nepotvrdzuje ich ani World Drug Report 2025, ktorý pripravuje UNODC, organizácia OSN pre boj proti drogám. Venezuela nie je podstatne spomínaná ani v Európskej správe o drogách 2025. Krajina podľa týchto správ zohráva len nepodstatnú úlohu v otázke obchodovania s drogami a na rozdiel od svojho suseda, Kolumbie, nepredstavuje ani významného producenta drog. Za významného hráča na trhu s kokaínom sa nepovažuje ani venezuelský Cartel de los Soles, ktorého meno americkí politici často používajú. Skutočnými centrami produkcie sú okrem Kolumbie aj Peru a Bolívia, pričom dôležitú úlohu v obchode zohrávajú aj skupiny z Ekvádoru. V tomto roku však USA práve kvôli zámienke boja proti drogovej kriminalite skoncentrovali značné sily v blízkosti Venezuely – okrem bojových lodí a torpédoborcov vyslali aj jadrovú ponorku. To je obzvlášť nevhodné, pretože Venezuela už ratifikovala zmluvu o zákaze jadrových zbraní (TPNW), ktorá sa stala platnou medzinárodnou zmluvou napriek tomu, že ju USA a spol. odmietajú podpísať. Z americkej strany už prišlo v mene boja proti drogám aj k útokom na venezuelské lode, a to v rozpore s medzinárodným právom – zatiaľ išlo o útoky s počtom 21 mŕtvych, ale počet obetí sa bude pri ďalších útokoch zrejme zvyšovať. Venezuela tieto útoky zobrala veľmi vážne, v OSN varovala pred hroziacou vojenskou agresiou USA a pred niekoľkými dňami začala mobilizovať vojenské jednotky.
Nobelovská vojna vo Venezuele?
Teraz len ťažko možno predvídať, k akým následkom povedie súčasné napätie medzi USA a Venezuelou, ak však nastane najhoršia alternatíva a príde k vojenskej intervencii s cieľom zvrhnúť prezidenta Nicolasa Madura, veľmi to poškodí aj Nobelovu cenu mieru ako takú. Po tom, čo sa udeľovanie ceny zdiskreditovalo vo vzťahu k tradičným nepriateľom Západu (Rusko, Čína, Irán, atď.), hrozí aj úplná strata prestíže v Latinskej Amerike. Udelenie tejto ceny opozičnej političke z Venezuely v čase, keď rastie napätie s USA a prípadné následné venovanie tejto ceny americkému prezidentovi sa nedá chápať inak ako podpora jeho politiky voči Caracasu. Lenže v Latinskej Amerike má USA kvôli histórii nedobrú povesť a ani mnohí z regionálnych spojencov USA či odporcov Nicolasa Madura by neschvaľovali americkú vojenskú intervenciu proti Venezuele. Úpadok prestíže Nobelovej ceny mieru by pritom nemusela byť až taká zlá správa pre svet, pretože politickí nominanti v Nórskom Nobelovom výbore zjavne zneužívajú mierový odkaz Afreda Nobela a nie je jasné, aká šialené nominácie im v budúcnosti ešte zídu na um.
Článek vyšel ve spolupráci s webem Nové Slovo.