Eduard Chmelár hledá ve své stínové zprávě o stavu Slovenska východiska ze současného marasmu, který rozkládá a ohrožuje slovenskou společnost a stát.

Slovensko sa ocitlo v kritickom bode svojej existencie. Ak ho neprekonáme, na jeho konci nám hrozí nielen postupný rozklad štátu, ale aj jeho zánik. Mojou úlohou nie je hľadať vinníka tohto stavu, lebo ako často opakujem, aj dnes zdôrazňujem, že v spore o to, kam sa Slovenská republika dostala, už dávno niet nevinných. Mojou úlohou je načrtnúť východiská z tohto politického, ekonomického, sociálneho, environmentálneho, kultúrneho a morálneho marazmu, v ktorom sme uviazli všetci bez výnimky.

V prvom rade musím varovať, že stupeň politického antagonizmu sa nebezpečne približuje k bodu, keď toto nezmieriteľné nepriateľstvo súperiacich strán nebude možné prekonať spoločenskou zmluvou a už vôbec nie voľbami. Rútime sa do stavu, kedy fatálne rozdelenie spoločnosti doteraz definované termínom „studená občianska vojna“ môže kedykoľvek prerásť do otvoreného konfliktu, ktorý zničí slovenskú spoločnosť ako celok. Už v prvej Tieňovej správe o stave Slovenskej republiky z roku 2018 som uviedol: „Každý náš zápas môže byť úspešný len s vedomým formulovaním našich dlhodobých cieľov. Prečo to hovorím? Pretože Slovensko nemá sformulované takéto dlhodobé ciele, pretože prešľapujeme na mieste, pretože nám chýba hlbší zmysel a vyšší princíp politiky, ktorú voľakedy tak ušľachtilo formulovali celé generácie štúrovcov, hlasistov alebo davistov…Čelíme politickému a morálnemu rozkladu spoločnosti, v ktorom sa stráca akákoľvek dôvera nielen v štát a jeho orgány, ale predovšetkým v spravodlivosť, demokraciu a nádej, že sa veci niekedy zmenia k lepšiemu.“

Politika bez ideí

Odvtedy sa toho veľa nezmenilo a symptómy krízy sa ešte viac prehĺbili. Slovensko ovládla politika bez ideí, niet v nej žiadnych veľkých myšlienok, podnetných nápadov, strhujúcich vízií, niet sa o čo koncepčne sporiť, niet o čom premýšľať, niet za čo bojovať. Médiá sa venujú zástupným témam, dávajú prednosť boju pred debatou, polemike pred dialektikou a ak sa aj pokúsia nahradiť verejnosti absentujúcu verejnú diskusiu, robia to formou hádky, v ktorej sa neuvažuje, ale presviedča, v ktorej sa nevymieňajú názory, ale formy prejavu, v ktorej sa nepoužívajú argumentačné, ale zosmiešňovacie metódy. Vytratila sa akákoľvek úcta k protivníkovi a cieľom nie je presvedčiť voličov, ale pošpiniť nepriateľa. V posledných voľbách nezohrali politické programy žiadnu úlohu. Buď boli príliš všeobecné alebo dokonca neexistovali vôbec a nikomu to neprekážalo. Avšak za politický program nemožno vyhlásiť ani abstraktne a subjektívne vnímanú slušnosť, ani škandalizáciu protivníka, ba dokonca ani boj proti korupcii, ktorá by mala byť samozrejmou súčasťou spravovania štátu bez ohľadu na ideologické presvedčenie. Ak nie sme schopní v rozhodujúcej chvíli sa obetovať a ísť príkladom, utopíme sa v bahne fráz, morálneho gýča a neúprimných póz, ktoré ľudí znechucujú rovnako ako nesplnené sľuby. Nezabúdajme, že v politike vie byť skromnosť maskou a slušnosť vypočítavosťou.

Nikto nemôže poprieť, že Slovensko v posledných parlamentných voľbách odmietlo oligarchickú podstatu politiky a mocenskú aroganciu, ktorá tu vládla v predchádzajúcom období. Nastupujúca vláda získala silný mandát predovšetkým na obnovenie právneho štátu a spravodlivosti. Jeden a pol roka od prevzatia moci však treba skonštatovať, že nová vládna koalícia túto úlohu nezvláda. Tak ako nie je legitímna moc bez morálky, prestáva byť legitímnou aj morálka bez schopností. Už po niekoľkých mesiacoch sa ukázalo, že moc v štáte prevzali ľudia, ktorí na vládnutie nie sú pripravení. To, že Slovensko má najmenej dôveryhodnú vládu vo svojej histórii, nie je spôsobené len pandemickou krízou. Takmer každý rezort vykazuje známky nekompetentného riadenia, ktoré výrazne poškodzuje štát a jeho obyvateľov. Výsledkom je, že proti rozhodnutiam Matovičovho, resp. Hegerovho kabinetu sa stavia väčšina odborníkov aj z radov tých, ktorí by jej mali byť ideologicky naklonení.

Zle nastavené priority spôsobili rozvrat financií

Pravda, nie všetky problémy spôsobila súčasná vláda. Od začiatku existencie samostatnej Slovenskej republiky sme nikdy nedokázali žiť bez toho, aby sme si požičiavali. Takmer všetko výnosné štát predal a požičal si viac ako dokážu splatiť dve nasledujúce generácie na to, aby sme mohli udržať v chode nielen sociálny systém, ale aj štátne inštitúcie. Celkový dlh stúpol za 30 rokov 30-násobne! Strácame zo zreteľa, že nielen najvyspelejšie štáty, ale už aj okolité krajiny dnes ponúkajú  lepšie  podmienky pre život, a stávajú sa tak našimi konkurentmi. Značná časť mladej a vzdelanej populácie odchádza práve tam, najmä do Českej republiky. Dnes sme už na tom vo všetkých ukazovateľoch horšie ako Česi. Ten pocit, že keď prejdete cez hranicu, cítite sa ako v inom svete, vás neprepadne len v Rakúsku, ale už aj v Česku: verejné služby, cesty, nemocnice, kultúrne pamiatky, mestá i celková infraštruktúra, vyzerajú o kategóriu lepšie ako u nás. Ak štát za vyše 30 rokov nepostavil ani jednu novú nemocnicu, ak nedokázal vybudovať ani jednu univerzitu, ktorá by patrila k aspoň širšej európskej špičke, ak máme najmenej vedeckých objavov a ak sme na chvoste takmer všetkých ukazovateľov spoločenského rozvoja, potom je najvyšší čas na zatiahnutie ručnej brzdy, pretože kĺzanie Slovenska po naklonenej rovine sa čoskoro môže zmeniť na voľný pád, ktorý už nikto nezastaví.

Lenže všetky tieto ukazovatele pravicová vláda za viac ako tretinu svojho mandátu nedokázala prakticky vôbec zlepšiť. Naopak, mnohé zhoršila. Na vine je katastrofálny rozvrat financií, ktorý spôsobila nielen pandémia, ale predovšetkým totálne zle nastavené priority štátu. Považujem za šialené, že v čase, keď boli zverejnené údaje, že Slovensko má najhoršie udržateľné verejné financie v Európe, vláda odsúhlasila najväčší zbrojársky kontrakt v histórii, niekoľko miliardový nákup zbytočnej vojenskej techniky. Vyjadrenie ministra obrany Jaroslava Naďa, ktorý označil námietky, že peniaze by mali smerovať na potrebnejšie veci, za „ľúbivé reči“, hodnotím ako škandalózne. Ak vláda považuje akútnu potrebu investícii do chátrajúceho školstva, zdravotníctva a infraštruktúry za „ľúbivé reči“, pýtam sa, aká je jej predstava o modernizácii štátu. Či máme v čase, keď nám chátrajú alebo sú v havarijnom stave stovky ciest a mostov, uprednostniť radšej nákup bojových vrtuľníkov. Či máme namiesto investícií do železníc – najlacnejšej, najekologickejšej a najefektívnejšej formy dopravy – radšej nakúpiť obrnené transportéry. Či máme zachraňovať radšej naše poľnohospodárstvo alebo vojenské letiská pre sily NATO. Je urážkou bežných ľudí, ak líder OĽaNO Igor Matovič vyhlási, že vláda nenašla peniaze na verejné služby, lebo vraj našla po predchádzajúcom kabinete „vykradnutú špajzu“, ale nejakým zázrakom z tej „vykradnutej špajzy“ zaplatila miliardy na vojenské výdavky a stámilióny na predražené covidové testy.

Osobitnou kapitolou je postup vládnej koalície pri vyšetrovaní trestných činov z predchádzajúceho obdobia. Akoby Matovičova a Hegerova vláda zabudla, že právny štát nevybudujeme tým, že pozatvárame opozíciu, ale že prijmeme systémové riešenia, ktoré zabránia mocenskej svojvôli a zabezpečia dodržiavanie zákonov za každých okolností. V nastoľovaní spravodlivosti preto vláda zlyháva a vytvára si nový systém tzv. „našich ľudí“, ktorí sú nedotknuteľní. Na druhej strane, v plnej miere chápem nedôveru časti verejnosti k súčasnej opozícii. Tá totiž neprešla žiadnou sebareflexiou, absolútne popiera vinu za rozkrádanie verejných financií a iné zločiny, ponúka nám prakticky tie isté tváre, ktoré ponúkajú značne pokrivený a falošný obraz minulého obdobia. Napriek tomu, že pri vyšetrovaní došlo k viacerým pochybeniam a porušeniam zákona, vyrábanie martýrov z obvinených a odsúdených je absolútne nemiestne a vrcholne cynické. Nehovoriac o tom, že súčasná opozícia nedáva žiadne záruky, že sa nevráti do svojich temných praktík a neponúka nič, iba ukončenie tejto vlády. A to tým, ktorí majú pred očami budúcnosť Slovenska, a nie stranícke pudy, rozhodne nestačí. Pre obe strany dnes viac ako kedykoľvek inokedy platí: Nie je možné milovať svoju vlasť a rozkrádať ju, ničiť jej prírodu a vystavovať ju napospas cudzím záujmom.

Omyly a zlyhania hlavy štátu

Za týchto okolností sa iba prehlbuje vzájomná nedôvera oboch táborov a šanca na vytvorenie spoločných pravidiel, ktoré by akceptovali všetci. V tejto oblasti zlyhala aj inštitúcia, ktorá mala byť arbitrom sporov a systémom mocenských bŕzd a protiváh – prezidentka republiky. Hoci do úradu vstupovala s ambicióznym, ale vágnym programom „zjednotenia spoločnosti“, po dvoch rokoch je jej odpoveď na otázku, či sa jej to podarilo, skôr iróniou: vraj ponúkla seba, a to musí stačiť, lebo ak ľudia neprijali jej ponuku, za to už nemôže… Lenže Zuzana Čaputová sa tu mýli hneď v dvoch veciach. V tej prvej pokračuje v šľapajach svojho predchodcu a buduje si nezdravý kult osobnosti, ktorý vylučuje nielen nepríjemné otázky, ale aj veľmi konkrétne hodnotenie plnenia jej ústavných povinností a právomocí, ktoré treba kontrolovať ako u každého iného zvoleného politika. Namiesto toho prevláda latentne monarchistický diskurz, pri ktorom sa hodnotí prezidentkin šatník, zovňajšok, príjemné vystupovanie či rodinný život. Médiá jej vyjadrenia nekomentujú, iba nekriticky preberajú ako kázne pápeža či vyjadrenie kráľovnej – bez možnosti kladenia otázok, čo je popretie republikánskych tradícií. Druhý omyl súvisí s tým predošlým. Nielen Zuzana Čaputová, ale ani časť verejnosti nechápe, že zjednotiť môže túto spoločnosť iba veľká ponúknutá myšlienka, hodná nasledovania, nie osoba. Ak prezidentka ponúka iba seba, vysiela tým signál, akoby sa spoločnosť mala zjednotiť okolo nej, čo je smiešne, trápne a voči republike až rúhavé.

Prezidentka má na súčasnej situácii teda tiež svoj podiel, lebo podobne ako Andrej Kiska a vlastne všetci doterajší prezidenti, nezostala nadstraníckou hlavou štátu, ale v istej chvíli sa postavila na jednu stranu mocenského sporu, stala sa oporou vlády, v zásadných otázkach jej vychádzala v ústrety a ak sa v jej činnosti aj prejavilo zopár pokusov o samostatné konanie, nikdy ich nedotiahla do konca, zakaždým sa napokon podvolila vládnej väčšine a preukázala tým svoju slabosť. Naopak tam, kde mohla konať autonómne, ako pri (ne)vymenovaní Igora Matoviča za ministra financií alebo vypočutí vôle ľudu pri referende, vystupovala často skôr ako hovorkyňa vlády. A tak kým neváhala kritizovať opozíciu za jej deštruktívne správanie, vládu nikdy ostrejšie nenapadla. Zuzana Čaputová tak prišla o úlohu arbitra, lebo v tejto kríze už dávno nevystupuje nestranne a nezaujato. Napriek jej stále pomerne vysokej obľube tak svojou pasivitou paradoxne viac ako ktorýkoľvek z prezidentov pred ňou prispieva k rozširovaniu mienky o zbytočnosti takto nastaveného a vykonávaného úradu.

Najvhodnejšie riešenie je úradnícka vláda

Preto som presvedčený, že v tejto situácii, keď súčasná koalícia nie je odborne a opozícia morálne pripravená na vládnutie, keď sa neúmerne zvyšuje napätie až agresivita v spoločnosti, keď je v životnom záujme našej vlasti, nás všetkých upokojenie politickej atmosféry, Slovensko potrebuje na prechodné obdobie úradnícku vládu. Nie je to najvhodnejšie riešenie za každých okolností, ale dnes to považujem za absolútne nevyhnutné – ak len nechceme ohroziť samotné základy štátu. Práve teraz by mali politici preukázať svoju vyspelosť a dokázať, že im ide naozaj o blaho Slovenskej republiky, a nie o stranícke záujmy a kšefty. Opakujem, stranícke tričká dolu, Slovensko sa rúti do bankrotu a je v existenčnom ohrození, pustite ku kormidlu skutočných manažérov, ktorí to vedia robiť a vyvedú nás z najhoršieho.

Tak, ako sa spieva v našej hymne – zastavme ich, bratia – je najvyšší čas toto rútenie do záhuby zastaviť. Hra sa skončila, prezidentka by mala urýchlene začať rozhovory o zostavení krízového manažmentu ak to nie je schopná urobiť, ešte tento týždeň by si mali sadnúť vyjednávači z demokratických parlamentných strán a začať rokovania o dočasnom zložení zbraní. Okrem ozdravenia verejných financií by sa mala úradnícka vláda zamerať predovšetkým na dlho odkladané systémové riešenia, ktoré sa politické strany zdráhajú urobiť, no ktoré sú nevyhnutné pre demokratizáciu verejného života. Slovensko potrebuje na prvom mieste zmeniť súčasný volebný systém s jedným obvodom, ktorý je eldorádom korupcie a oligarchie. Ako soľ potrebujeme znížiť počet správnych jednotiek, a to nielen VÚCiek, ale aj okresov, miest a obcí, vrátane neúmerných mzdových nákladov (to platí aj o úrade hlavy štátu, preto sa tieto návrhy nedozvieme od prezidentky, lebo by musela začať od seba). A pri tej príležitosti sa aj zamyslieť nad tým, či súčasná voľba reprezentantov štátu, pri ktorej ovládnu mediálny priestor hulváti, ktorí stratia akékoľvek zábrany, je jediná možná a správna forma výkonu demokracie. Zdá sa totiž , že práve táto forma je zásadnou prekážkou vstupu slušných a vzdelaných ľudí do politickej arény, z ktorej sa stáva šapitó hypertrofovaných egomaniakov. Napokon, štatistika ukazuje, že keby sa poslanci vyberali nie voľbou, ale lósom (ako v antickom Grécku), nebolo by tam toľko šialencov ako dnes – Gaussova krivka nepustí… No a čo je najdôležitejšie: ako som už zdôraznil, musíme zásadne zmeniť priority štátu – zbrojenie nemôže byť najdôležitejším záujmom Slovenskej republiky – rozhodne nie v čase, keď potrebujeme financovať enormné náklady na odvrátenie klimatickej katastrofy, na infraštruktúru, potravinovú bezpečnosť, udržanie kvality vzdelania a zdravotnej starostlivosti v čase pandemickej krízy.

Ako sa stať poslom mieru v srdci Európy

Len pred dvoma týždňami nás pápež František vyzval: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom mieru v srdci Európy.“ Kde sú všetci tí, ktorí sa pretekali o fotku do albumu s ním a nadchýnali sa jeho myšlienkami, ktoré nás mali zjednotiť? Ako môžeme byť poslom mieru, keď traja najvyšší ústavní činitelia podporujú nezmyselné až šialené tempo zvyšovania zbrojenia? Čím chceme k tomuto mieru prispieť? Tankami, stíhačkami a húfnicami? Nie! Stavajme nemocnice a kultúrne stánky. Stavajme mosty porozumenia a priateľstva. Ponúknime Slovensko ako sprostredkovateľa mierových rokovaní. Šírme tradíciu pohostinnosti, nenásilia a priateľstva medzi národmi. Zakotvime do Ústavy SR právo na mier a zákaz rozmiestnenia cudzích vojsk na našom území. Podpíšme Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní – pápež František tak urobil medzi prvými – a pomôžme znižovať nedôveru medzi jadrovými mocnosťami. Alebo zrušme túto neefektívnu hru na armádu a po vzore Kostariky vložme ušetrené peniaze do zdravotníctva, školstva a odvrátenia klimatickej katastrofy. Bezpečnosť neznamená schopnosť zabíjať iných. Bezpečnosť nedosiahneme, keď budeme zvyšovať počet svojich nepriateľov. Bezpečnosť znamená pestovať kultúru mieru. Prečo chceme Európu dobehnúť v počte zbraní a nie v počte učiteľov? Staňme sa radšej prvým mierovým štátom v Európe!

Slovensko má historické, politické i kultúrne predpoklady na to, aby sa stalo „poslom mieru v srdci Európy“, ale musí maž záujem aj na dosiahnutí vnútorného zmieru. Hlava štátu je za priaznivých okolností ideálnym arbitrom zmierenia, ale musí mať na to nielen vôľu a formálne predpoklady, ale musí byť vo svojom úsilí najmä dôveryhodná a presvedčivá. Nestačí volať po odstránení vulgárnych prejavov, iba vtedy, keď sa to týka nás, ale musíme brániť pred útokmi zo strany našich fanúšikov aj protivníkov. Musíme vyžadovať štandardy správania a kritéria hodnotenia platné pre všetkých. A keď sa nám to nedarí, neobviňovať sa navzájom, nepodozrievať sa z najhorších úmyslov, ale pomáhať si vyjadriť sa. Všetci musíme na tom pracovať, všetci sa musíme zlepšovať, aby bolo Slovensko silnejšie a vľúdnejšie, aby nedusilo talenty, ale zvyšovalo vlastný potenciál.

Nemôžeme sa donekonečna šmýkať po povrchu, živiť politiku bez ideí a myslieť si, že sa to všetko nejako vyrieši. Nevyrieši. Keď sa nespamätáme a budem naďalej pracovať bez vízie, nezodpovedne či dokonca ľahostajne, štát skrachuje a v takom prípade nie je vôbec isté, že Slovensko ostane na mape Európy v súčasnej podobe. Susedné krajiny totiž narábajú s dlhodobou víziou, majú dobre premyslené stratégie, niektoré štáty (ako napríklad Nemecko) si dokonca vypracovali plány pre prípad rozpadu EÚ (o niečom takom tu nie je dovolené ani len diskutovať) a nikto nemôžu zaručiť, že v nadchádzajúcom chaose sa v nich nevyskytne revizionizmus…