Kulturolog Tomáš Daněk se věnuje v současném ideologicky vyostřelém kontextu odmítajícím dialog otázce nenásilné komunikace a její kultury.
,,Nesúhlasím s vaším názorom, ale dal by som svoj život za to, aby ste ho mohli slobodne povedať.“
Francois Marie Arouet Voltaire
Je veľký rozdiel medzi tým, či človek má pravdu, alebo pravda má jeho. Ak človek je majetníkom pravdy, tak je to egoistický postoj k realite, pretože všetko posudzuje iba z hľadiska svojich subjektívnych myšlienok. To, čo nevyhovuje jeho myšlienkovým schémam, tak to ignoruje. Naopak, keď človeka má pravda, tak jeho ego ustúpi do úzadia a je otvorený voči skutočnosti, ktorá ho obklopuje. Pravdu bude neustále hľadať. Bude otvorenejší voči skutočnosti a bude vedieť lepšie reagovať v situáciách, v ktorých sa práve nachádza. Je ochotný podrobiť svoje názory kritike, keď sa ukážu ako chybné, pretože viac mu záleží na tom, aby viac spoznal pravdu, ako iba na potvrdení svojho vlastného ega. Najväčšou výzvou v živote človeka je poznať pravdu aj za tú cenu, že celý svetonázor človeka sa zrúti ako domček z karát a namiesto toho nastúpi pravda, ktorá neraz je pre človeka bolestivá, ale nevyhnutá preto, aby človek duchovne dozrel. Najviac nebezpečným človekom, ktorý je pri moci, je ideológ, pretože si zo svojich myšlienok vytvoril modly. Nie je prístupný si vypočuť iné názory, pretože to považuje za útok na seba a na svoje názory, ktoré sa otriasajú v samotných základoch, keď si vypočuje kritiku. Najprimitívnejší spôsob, ako umlčať kritiku, je zavedenie cenzúry, keď sa človek hrá akoby na boha. Najskôr tomu predchádza autocenzúra v jeho mysli, keď potlačuje v sebe nežiaduce myšlienky. Každé popretie myšlienok do podvedomia nefunguje, pretože sa to môže sublimovať do iných rôznych životných situácií. V najkrajnejšom prípade môže ideológ umlčiavať svojich kritikov, alebo ich dokonca aj zatvárať do väzenia. Mylne sa domnieva sa, že jedine on má patent na pravdu a je pohodlne usadený vo svojej vlastnej názorovej bubline. Môže byť chladný voči utrpeniu druhých ľudí v jeho okolí. Môže vyhlásiť ,,spravodlivú vojnu“ voči inak zmýšľajúcich ľudí, pretože si myslí podľa svojej ideologickej zaslepenosti, že koná vyššie ,,dobro“.
Korupcia reči začína vtedy, keď všetky významy slov sú už vopred dohodnuté. Význam každého slova je už dopredu zaškatuľkovaný. Ak sa onálepkuje nejakým slovom dopredu nejaký človek, skupina ľudí, alebo sa onálepkujú aj celé národy, tak v takejto atmosfére nie je možné poznať pravý stav, pretože sa zastavilo poznanie. Sú to ideologické myšlienkové konštrukcie, ktoré oddeľujú ľudí medzi sebou navzájom, akýmsi neviditeľným múrom. Je to pozícia krajnej subjektivity, ktorá stotožňuje myseľ s realitou, uväzňuje človeka do svojej mysle a oddeľuje ho tým pádom od skutočnosti. Všetci ľudia v skutočnosti pochádzajú zo spoločného základu a sú zo svojej podstaty jednotní, napriek všetkej povrchnej triednej, sociálnej a názorovej rozdielnosti.
Ideológovi chýba sebakritická analýza, ako vôbec dospel k určitým informáciám. Kantovsky povedané, absentuje u neho kritika čistého rozumu, čiže určitá noetika (gnozeológia). Filozofická gnozeológia je teória, ktorá skúma, ako ľudský rozum dospeje k určitým faktom. Gnozeológia vyvracia naivný pozitivizmus, (treba sa držať ,faktov“) ktorý sa domnieva, že to čo vidí, je vlastne pravda a nie interpretácia jeho rozumu. Hlavne od čias osvietenectva je hlavnou témou filozofie hranice nášho života rozumu. Mená filozofov, ako je Imannuel Kant, John Lock, alebo David Hume, ktorí so svojou kritickou filozofiou viedli zápas s mocou a dobovými názormi na svet a tým pádom vyvracali nespochybniteľnosť kráľov ,,z božieho požehnania“, na ,,večné časy“. Pre súčasných „výrobcov právd“ a novodobých mýtov, akoby ani neexistovali títo filozofi. Pokračuje sa nekriticky ďalej, akoby sa nič neudialo, v rámci intelektuálneho vývoja ľudstva.
Skutočnosť je oveľa bohatšia, ako naše názory, pretože slovo je statické a naopak svet je neustále menlivý a dynamický vo svojom neustálom pohybe. Preto vždy hrozí riziko, že môžeme svet uväzniť a umŕtviť do nehybných myšlienkových schém. Skutočnosť je bohatá a neustále dynamická, ktorá sama o sebe nič nevypovie, ale až my svojimi slovami ju pomenujeme. Kvantová fyzika nám dokazuje, že pod povrchom našej reality je neustály dynamický pohyb kvantových častíc, ktorý sa vymyká nášmu chápaniu každodennej reality. Človek nie je boh, ale ľudská bytosť, ktorá sa môže aj zmýliť. Človek nemôže len tak jednoducho myšlienkovo obsiahnuť celú skutočnosť. Aj pri najväčšej dobrej vôli človek môže chybne interpretovať skutočnosť a nechtiac tým ublížiť druhému človekovi. Už v každodennom živote si ľudia môžu šíriť falošné fámy o druhom človekovi, bez toho, aby sa spoznali osobne. Býva bežným javom, keď sa druhý človek na koniec spozná osobne, tak sa ukáže úplne v inom svetle, ako sa pôvodne o ňom hovorilo. Človek nemá iba svoju racionálnu vedomú zložku psyché, ale aj svoju pudovú iracionálnu zložku podvedomia, keď ho môžu ovládať skryté sily podvedomia, o ktorých nemusí ani tušiť. Ak človek žije viac navonok a nežije vnútorným životom (starosťou o svoju dušu), tak si tieto vnútorné podvedomé sily nemusí ani uvedomovať.
Ak sa v stredoveku cenzúra aspoň zdôvodňovala z hľadiska interpretácie cirkvi, pretože sa domnievala, že tak koná na poverenie ,,vyššej“ božej moci (čo bolo vlastne len čisto ľudský mocenský zásah, aby si udržala svoju mocenskú pozíciu), tak v dnešnej sekularizovanej spoločnosti takéto zdôvodňovanie odpadá. Cenzúra je len subjektívny a svojvoľný zásah do slobody myslenia, pod pláštikom zdania objektivity. Je čistou ilúziou sa schovávať za nejakou ,,odbornosťou“, pretože aj tá môže byť skryto podmienená nejakou ideológiou. Človek žije predsa v nejakej spoločnosti, ktorá ho môže názorovo ovplyvňovať. Žije vo svojom prirodzenom každodennom živote, ktorý zároveň môže formovať aj jeho ,,odbornosť“, pretože tá sa nedá oddeliť len tak ľahko od života, akoby človek stál nejakom čistom Archimedovskom bode. Žiadny človek nie je ,,tabula rasa“, čiže čistý nepopísaný list, pretože jeho správanie je ovplyvnené enkulturáciou. Je to proces, počas ktorého si človek v živote osvojuje určité kultúrne vzorce správania danej spoločnosti, do ktorej sa narodil. Človeka ovplyvňuje najmä to, akú mal výchovu vo svojom detstve.
Človek, ktorý sa snaží žiť v tomto systéme autenticky v živote pravde, tak nemusí byť viditeľne prenasledovaný, ako je to v totalitných diktatúrach. Bolo to vlastne priveľmi nákladné a prenasledovanému sa takýmto spôsobom venovalo zbytočne mnoho pozornosti. Stačí len, keď v dobe všeobecnej lži jeho slovo nebude mať žiadnu váhu a bude mimo akéhokoľvek vplyvu diania na vývoj spoločnosti. Jeho utrpenie sa stane neviditeľným. Verejné funkcie budú namiesto nich zastávať morálne bezškrupulózni cynici, ktorí sa nebudú štítiť ničoho. Budú chameleónsky prezliekať rôzne ideologické kabáty, aby dosiahli mocenské postavenie. Keďže takíto ľudia sú odrhnutí od podstaty bytia, tak budú sa zaoberať malichernými a nepodstatnými vecami buď v súkromnom živote, alebo vo verejnej funkcií. Dokonca budú považovať tieto malichernosti za tie najpodstatnejšie veci. Štát ako taký postupne stráca svoju zmysluplnú funkciu a čoraz viac je duchovne vyprázdnenejší.
Lož neznamená len to, že sa človek nejako mýli a má nejaký intelektuálny nedostatok, ktorý len treba napraviť nejakým vzdelávaním. Či človek hovorí pravdu, alebo lož, skôr vypovedá o celkovej mravnej a kultúrnej vyspelosti jeho charakteru. Lož je preto predovšetkým existenciálna charakteristika človeka v tomto systéme, ktorý za všetky možné materiálne výhody obetuje pravdu lži, pretože vďaka nej človek stúpa čoraz ľahšie na stupnici kariérneho rebríčka. Ak by nekonal podľa určitých mantinelov, ktoré mu boli nastavené, tak by mohol byť vyhodený na dlažbu.
Systém má viacero pák na človeka prostredníctvom metódy cukru a biča, aby poslušne poslúchal. Poskytujú sa mu viaceré výhody, o ktoré by mohol prísť, ak sa náhodou neprispôsobí. Je naivné si preto myslieť, že iba stačí odhaliť, v čom sa človek mýli a hneď zmení svoje stanovisko. On to aj veľmi dobre vie, ako sa veci majú, len on to nemôže navonok priznať, pretože musí hrať podľa určitých pravidiel hry, ktoré mu nastavil systém. Ak je to ešte verejne známa osoba, tak priznaním svojho omylu sa domnieva, že by stratila vážnosť v očiach verejnosti, keďže po celý čas zastávala opačné stanovisko. Naopak, jeho osoba by sa až vtedy znovuzrodila do pravdy, aj za cenu straty priazne, moci a kariéry. Lenže, bol by to oveľa slobodnejší a šťastnejší život bez pretvárky. Preto je potrebná nielen kritika ideologickej nadstavby tohto systému, ale predovšetkým jeho materiálnej základne, čo sa týka socio – ekonomickej štruktúry spoločnosti v ktorej žijeme.
Je to vrchol cynizmu, keď človek veľmi dobre vie aká je pravda, ale na verejnosti hovorí úplný opak toho čo si naozaj myslí a hovorí len povrchné ľubozvučné frázy. Môže mať pritom všetku slávu tohto svetu, peniaze, majetok a moc, ale za privysokú cenu – zradu svojej vlastnej existencie. Takýto človek, ale má v sebe skrytý nepriznaný vnútorný strach, pretože aj tuší, že sa mýli, preto svoju slabosť sa snaží prekryť navonok ,,silou“ slovnej agresivity voči názorovými oponentom, keď ich osočuje, uráža, nálepkuje, atď. Kritika je pre neho niečo, ako pichanie do osieho hniezda. Tento strach z odhalenia jeho chybných názorov sa preto sublimuje do nenávisti, pretože strach je absencia lásky. Láska je opak strachu a poskytuje nám viac realistickejší pohľad na veci a tým pádom vieme lepšie reagovať v danej situácií.
Spoločnosť bude rozoštvaná a psychicky nevyrovnaná, ak bude prebiehať ,,studená občianska vojna“ medzi ľuďmi. Politika je len vypuklým zrkadlom spoločnosti a preto sa tento stav spoločnosti prenáša aj do vysokej politiky. Najväčšie zlo propagandy je také, že šíri v spoločnosti nenávisť medzi ľuďmi pre svoje názory. Spoločenská atmosféra je akoby otrávená. Pre svoj pohľad na veci si ľudia vyčítajú hlúposť, naivitu, zlo, atď. Je to kríza ľudskosti, pretože sa stráca viera v ľudskosť a ľudia si upierajú vzájomne ľudskú dôstojnosť.
Dezintegrácia spoločnosti nastáva vtedy, keď ľudia sú síce fyzicky blízko, ale vnútorne psychicky sú od seba vzdialený. Spoločnosť je akoby nabitá skrytou, ale o to viac všadeprítomnou agresivitou, kde sa ľudia medzi sebou urážajú, ponižujú sa navzájom a zároveň povyšujú sa nad sebou. Keďže kapitalizmus je systém, ktorý je založený nielen na vykorisťovaní prírody, ale aj človeka človekom, tak táto agresivita sa prenáša aj do medzinárodného sveta. Človek sa nemusí popraviť fyzicky, ale vďaka médiám sa môže popraviť slovom. Najväčšiu zbraň, ktorú ,,vynašiel“ a používa tento systém je cynický výsmech z druhého človeka.
Súčasný tibetský duchovný Dalajláma tvrdil v knihe Cesta ke štěstí ve strastiplném světě, že ak sa označí nejaký človek nálepkou, že je zlý, tak to iba vypovedá iba o tom, že sa ho treba vlastne nejakým spôsobom zbaviť. Ako tvrdil Dalajláma, žiadny človek vo svojej podstate nie zlý. Existujú určité príčiny a okolnosti, ktoré viedli človeka k tomu, aby konal určitým spôsobom, čo samozrejme nie je žiadne ospravedlnenie jeho správania. Znamená iba to, že sú to dočasné podmienky, ktoré otvárajú možnosť zmeny správania človeka. Dalajláma vidí nebezpečenstvo onálepkovania v dvoch hrozbách. Po prvé, ak sa charakterizuje človek ako bytostne zlý, tak nám to bráni, aby sme spoznali hlbšie konkrétne príčiny jeho správania. Ak tomu dôjde, tak nám to budúcnosti môže zabraňovať podobným skutkom. Po druhé, tým najhlavnejším nebezpečenstvom je, keď sa druhý človek, alebo skupina ľudí démonizuje, čo v konečnom dôsledku vedie k procesu odľudštenia. Dívame sa potom na druhých ľudí, ako na podľudí, keď sa už nevnímajú ako ľudské bytosti. Nemáme potom spoločnú platformu, na ktorej by sme sa dokázali vzájomne sa do seba vcítiť, rešpektovať sa a následne sa medzi sebou dohovoriť. Dalajláma preto varuje, že týmto nálepkovaním sa môže ospravedlňovať všetko bezprávie na ľuďoch, či už sú to vojny, zločiny, alebo genocídy.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že naše sociálne prostredie v súčasnom modernom svete je pre náš mozog veľmi komplikovaný pre jeho celkové pochopenie, pretože v minulosti žilo ľudstvo v jednoduchšom prostredí, v ktorom sa naučilo reagovať. Lenže svet sa od vtedy dramaticky zmenil a ľudské schopnosti z minulosti stratili v súčasnom flexibilnom tekutom svete svoj zmysel. Jedným zo spôsobov, ako si zjednodušiť svet je stereoptizácia. Stereotypy sú potom výrazom presvedčenia o určitých charakteristikách, alebo povahe, ktoré sú typické pre určitú sociálnu skupinu ľudí. Namiesto toho, aby sa zistilo, či tieto kategórie zodpovedajú skutočností, tak sa priraďuje rýchlo nejaká skupina pod nejakú určitú kategóriu. Je to veľmi zjednodušujúca myšlienková skratka, pretože aby sa človek naozaj reálne spoznal, tak je treba ho spoznať reálne a osobne tvárou tvár. Stereotypy sú mentálnymi skratkami, ktoré môžu človekovi rýchlo napovedať, ako sa zachovať voči ľuďom, za cenu nebezpečného zjednodušovania.
Podľa českého esejistu, filológa a lingvistu Petra Fideliusa v eseji O totalitnom myslení, ktorá bola napísaná v roku 1981, čiže ešte z čias hlbokej normalizácie ,,reálneho socializmu“. Totalitné myslenie, ktoré je podľa Fideliusa založené na stereoptizácií, vyviera zo základnej existenciálnej túžby poznať pravdu raz a navždy, pretože človek pociťuje úzkosť z neznámeho a chladného univerza, ktoré ho obklopuje. Ako Fidelius konštatuje ,,pokušenie učiniť koniec nekonečnej trýzni a ,,strhnúť nebo a zem“ : zjednať si istotu teraz, nastoliť ,,jednotu“ tu a teraz, aj za cenu násilia“. Je to vlastne intelektuálna kapitulácia pred pluralitou a ambivalenciou sveta. Totalizácia myslenia je predčasná falošná jednota a je plodom nedočkavosti a zbesilosti ľudského ducha, keď nesprávnym spôsobom chce prekonať nihilizmus súčasnej doby. Logicky usporiadané bytie vyžaduje, aby mal svoj náprotivok, akési nebytie, na ktorom by bolo možné odsúdiť všetko, čo sa novému poriadku prieči, aby sa tento nový poriadok vôbec udržal. Totalizácia dobra si potom vynúti totalizáciu zla, ktoré podľa tohto spôsobu myslenia musí byť zvyklidované, aby nastal ,,raj na zemi“. Podľa Fideliusa totalitné myslenie uvažuje vo falošnej dichotómií ,,buď – alebo“. Tretia možnosť podľa totalitného myslenia neexistuje, ktorá by vystúpila mimo rámec tejto falošnej dichotómie. Človek môže pritom podľa Fideliusa zlyhať nielen tým, že prijme spolu optikou aj obsah propagandy. Môže zlyhať aj tým, že síce odmietne obsah, ale optiku si ponechá.
Preto Fidelius rozlišuje medzi dvoma prístupmi ku svetu. Prvým princípom, nazvime ho demokratický prístup k realite. Je to taký prístup ku svetu, keď človek sa snaží svet rozlišovať. Znamená to pozorne svet členiť a diferencovať, za účelom jeho hlbšieho poznania. Človek sa snaží posúdiť pravdu podľa situácie, kontextu a celkovej súvislosti, pretože to čo platí v jednej konkrétnej situácií, už nemusí platiť v úplne inej odlišnej situácií. Druhým princípom, nazvime ho totalitným, sa snaží svet rozdeľovať a akoby ho trhať na kusy, za účelom jeho manipulácie a podmanenia. Človek chce potom spoznať absolútnu pravdu, bez ohľadu poznania situácie a kontextu určitého javu. V konečnom dôsledku to môže spraviť viac zla ako osohu, pretože podľa tejto logiky sa musí každý tejto tyranií jednej ,,pravdy“ podriadiť aj proti svojej vôli.
K zjednodušovaniu reality prispievajú súčasné sociálne a televízne média. Utopické nádeje z 20. storočia sa nenaplnili, že sa bude skracovať pracovný čas a človek bude mať viac voľného času, ktorý bude využívať na vzdelávanie a kultiváciu svojho ducha. Naopak, ľudia čoraz viac musia pracovať, aby sa uživili. Človek je potom fyzicky a mentálne vyčerpaný z práce a keď príde domov, tak nemá energiu na nejaké štúdium. Radšej si pustí televíziu, kde sa mu naservírujú hotové ,,informácie“, ktoré musia byť samozrejme senzačné, aby ho vôbec zaujali. Televízie predsa musia pritiahnuť čo najviac divákov, aby mali veľké zisky zo sledovanosti. Sociálne média tiež prispievajú k zjednodušovaniu reality, pretože ľudia sa potom čoraz menej osobne stretávajú a namiesto toho si vymieňajú informácie cez virtuálnu odosobnenú realitu. Ničia sa tým medziľudské vzťah, pretože sa ,,spoznáva“ človek cez skreslenú optiku statusov a nie v jeho osobnej reálnej rovine.
Český filozof a fenomenológ Jan Patočka v eseji Duchovný človek a intelektuál z roku 1975 charakterizoval duchovného človeka ako filozofa, pre ktorého svet nie je žiadnou samozrejmosťou. Je stále otvorený voči skutočnosti, ktorá ho obklopuje. Je to predovšetkým zmenený ontologický prístup ku skutočnosti. Je to nový spôsob života, keď život chápeme v celej jeho problematickosti. Žiť nie na pevnej pôde, ale na niečom, čo sa pohybuje, pretože sám život je neustály pohyb. Čiže žiť v určitej nezakotvenosti. Duchovný človek je neustále na ceste. Tento človek nie je v žiadnom slova zmysle politik, ale v určitom zmysle zasahuje do politického diania. Tento duchovný človek nemá dôvod k žiadnej rezignácií, pretože vidí okolo seba určité zmysluplné významy a možnosti, ktoré sa musia vykonať, pretože to môže spraviť len on a nikto iný za neho. Je preto schopný obete a nebojí sa ani mocných tohto sveta. Telo môžu zabiť, ale ducha zabiť nemôžu. Duchovný človek nemusí vykonávať určitú profesiu ako ,,filozof“, ale je to stav bytia, ktorý je prístupný každému človeku, len sa musí o to posnažiť. Väčšina duchovne kultúrnych diel v histórií ľudstva vytvorili ľudia, ktorí netvorili preto, aby z toho mali nejaký zisk, slávou a peniaze, ale z presvedčenia. Boli to ľudia väčšinou mimo spoločnosti, ktorí sa často ocitli v chudobe a dokonca aj vo väzení.
Celá filozofia je vlastne rozvoj tejto problematickosti, keď sa z nej snaží nájsť pevný breh, kde zase sa problematizuje tento breh, ktorý sa vynorí, aby sa našla ešte pevnejšia pôda, ktorá sa nachádza v metafyzike. Len na základe nepevnosti všetkého dochádza k nazretiu základu, vďaka ktorému sa otvára nepevnosť vecí okolo nás. Toto merítko je podľa Platóna pravé súcno. Skúsenosť života je pre filozofa nesmierne hlboká, pretože sa neustále diví. Je to všeobecná divnosť situácie existenciálnej dimenzie človeka, že vôbec je a existuje svet okolo neho a že to nie je vôbec niečo také samozrejmé. Je to to niečo úžasne divné, že sa nám vôbec veci ukazujú a my sami sa nachádzame medzi nimi. Je to zázrak bytia. Pre Patočku boli typickými filozofmi Sokratés a Platón. Sokrates ukazoval ľuďom, ako sa veci majú, že svet je temný, problematický a že ho nemáme vo svojej vlastnej moci. Znamenalo to v podstate sa dostať do konfliktu s verejnou mocou až na smrť. Platón zvolil ako reakciu na Sokratovu smrť vnútorné stiahnutie sa z verejného života v nádeji, že filozofickým hľadaním nájde to, aby sa vytvoril štát duchovných ľudí, kde by mohli žiť a nemuseli umierať pre svoj životný štýl. Výzva týchto filozofov, ktorí boli veľkí buriči, aby sa ľudia neopili žiadnou ilúziou a ktorí nechcú vyjsť z tejto životnej problematickosti, pretože by to bola životná zrada na ich živote, je aktuálna aj dnes.
Pre intelektuála je svet niečo úplne samozrejmé a dané. Ten sa svojou profesiou živí, podobne, ako to je aj v iných profesiách. Je to tzv. duševný pracovník. Pohybuje sa len v určitých pevne vyznačených mantinelov, v ktorých sa vyzná. Vo všetkom chce poznať len istotu, nič ho neprekvapuje a je pevne usadený vo svojich názorov, ktoré sa neskôr stanú nespochybniteľnými dogmami, ktoré neprejdú procesom kritického myslenia. V antike sa nazýval tento typ intelektuálov sofistami, ktorí predávali svoje vedomosti za peniaze. Domnievali sa, že byť cnostným človekom stačí, len aby sa naučili naspamäť nejaké pravidlá morálky. Pre väčšinu súčasných ľudí je svet už hotovou samozrejmosťou, kde všetky významy skutočnosti sú už dopredu známe a akoby už nič ich neprekvapovalo. Táto naivne žitá samozrejmá každodennosť sa otriasa v samotných základoch v určitých krízových hraničných životných situáciách. V tejto chvíli sa nám život ukazuje ako problematický a sme viac zodpovednejší za svoj život.
Základné atribúty kultúry dialógu
,,Konaj tak, že budeš vždy pokladať ľudskú bytosť za cieľ, nikdy nie iba za prostriedok.“
Imannuel Kant
Postmoderná relativizácia hodnôt vedie paradoxne k dogmatizmu, kde si každý myslí, že má svoju pravdu a ten druhý sa mýli. Vytvára sa klanová štruktúra spoločnosti, kde každý akoby patril do svojho vlastného kmeňa. Ľudia sa potom podobajú do seba uzatvoreným monádam, ktoré nič medzi sebou nespojuje. Vytvárajú sa potom akoby neviditeľné múry medzi ľuďmi, keď v takomto prostredí je znemožnená vzájomná a zdieľaná komunikácia. Ľudia sa prestávajú počúvať a namiesto dialógu tu prebieha dva monológy dvoch od seba oddelených indivíduí, ktoré nič medzi sebou nespojuje. Vzniká niečo ako tautalogická spoločnosť, keď si určité ,,kmeňové“ ideologické skupiny, len potvrdzujú svoje vlastné názory vo vnútri svojich vlastných bublinových skupín. Je iluzórne si teda myslieť, že dobro a zlo sa vedie iba s druhými ľuďmi. Tento zápas sa rozhoduje predovšetkým v duši každého človeka a rozhoduje sa v každej chvíli vo svojej každodennosti, na ktorú stranu sa pridá.
Monologický ,,rozhovor“ nie je rozhovorom medzi ľuďmi navzájom, ale je to predovšetkým rozhovor so sebou samým, kde si každý len utvrdzuje svoju vlastnú názorovú pozíciu. V súčasnosti ľudí viac zaujíma, aké značkové oblečenie má na sebe ten druhý oblečený, ako samotná ľudská osoba. V konečnom dôsledku na miesto hĺbky rozhovoru nastupuje určitá povrchnosť. Človek je akoby posadnutý pýchou hybris, keď sa nechce vcítiť do duše druhého človeka. Ľudia sa v takejto dusnej atmosfére skôr vzájomne urážajú a ponižujú. Návrat k ľudskosti nastane až vtedy, keď sa človek pozrie do tváre a očí toho druhého človeka. Uvidí v ňom ľudskú bytosť a uvedomí si, že napriek všetkým názorovým nezhodám, nás všetkých v jadre niečo spojuje. Vtedy akoby odpadnú všetky ideologické konštrukcie. Namiesto jednotnej spoločnosti bude existovať akási novodobá nomádska kmeňová spoločnosť. Zakázané názory len tak z ničoho nič nezmiznú, lebo ľudia budú cítiť, že sa im spravila krivda a budú sa ešte viac utvrdenejší vo svojich názoroch. Vďaka tejto primitívnej logike zákazov, namiesto diskusie, to má úplný opačný efekt. Len ak bude existovať slobodná pluralitná názorová diskusia, kde sa tvárou tvár stretnú všetky názorové skupiny, tak iba v takejto pozícií sa môžu vyvrátiť všetky lži, bludy a nebezpečné názory. Dialóg je rast a rozširovanie vedomia a nie manipulácia vedomia.
Západná civilizácia preto viac napredovala oproti iným civilizáciám, ktoré boli viac statické, pretože dokázala vyhľadávať názorové spory. Keby tu bol do teraz len jeden oficiálny názor až do teraz, tak by sme aj do teraz nevyšli z jaskýň. Bol to americký fyzik a filozof Thomas Kuhn, ktorý tvrdil, že západná veda postupovala prostredníctvom tzv. paradigmatických revolúcií. Vývoj sa neuskutočňuje prostredníctvom normálneho vývoja, ale prostredníctvom revolučných skokov. V určitom období vývoja vedy dochádza ku kríze, keď už veda nezodpovedá vedeckému vývoju a preto nastupuje iná vhodnejšia paradigma vedy, ktorá viac zodpovedá realite. Preto v prírodných vedách sa problematizoval pojem jednoznačnej pravdy, ako ukázala kvantová fyzika. Prečo by to malo byť iné v ľudskom omylnom svete, keď určitá kasta ,,vyvolených“ ľudí tvrdí, že len ona má patent na pravdu? Pokrok v spoločnosti nastáva až vtedy, keď sa v nej vyskytuje sloboda názorov a vzájomná diskusia. Ak človek nie je vystavený aj z pohľadu iného uhla pohľadu názorového spektra, tak si nemusí všimnúť nejaké svoje nedostatky na svojej strane. Preto vždy, keď sa zavádza cenzúra, tak sa treba pýtať, z akého kritéria a akým právom sa posudzuje, že len ideológ pozná pravdu a či aj on náhodou sa nemôže v niečom mýliť.
Židovsko – francúzsky filozof Emanuel Lévinnas tvrdil, že kultúra dialógu sa môže uskutočniť iba vtedy, keď sa pozriem priamo do tváre a očí toho druhého človeka. Vtedy sa stretneme v tej najhlavnejšej esencionalite a odpadnú všetky ideologické škrupule. Základným predpokladom je, aby účastníci rozhovoru boli vnútorne pripravený novému hľadisku, ktoré sa vynorí v priebehu rozhovoru. Oni sami musia byť duchovne a mravne vyspelými ľuďmi, aby dokázali vedieť komunikovať na úrovni. Predovšetkým musí medzi ľuďmi existovať určitá elementárna dôvera. Skutočný dialóg môže prebehnúť iba vtedy, keď sa vynorí niečo, čo by nemohlo existovať bez dialógu. Samotné slovo komunikácia pochádza z latinského termínu ,,communicare“, čo v preklade znamená ako zdieľať, ale nie v zmysle si len vymieňať informácie, ale je to predovšetkým určitá ľudská blízkosť. Kultúra dialógu je základným predpokladom demokratického humanizmu, ktorý je protikladom jednej totalitnej nespochybniteľnej ,,pravdy“. Tomáš Garrigue Masaryk preto mohol tvrdiť že ,,demokracie, toť diskuse.“
Predovšetkým musí nastať medzi účastníkmi dialógu podľa nemeckého filozofa Jürgena Habermasa situácia tzv. komunikatívneho konania. Slúži predovšetkým na ustanovenie interpersonálnych vzťahov medzi ľuďmi. Subjekty, ktoré sú schopné reči a konania aplikujú vedenie tým, že hovoria a konajú a so svojimi výpoveďami spájajú aspoň implicitný nárok na platnosť. Komunikatívne konanie je podľa Habermasa forma ,,sociálnej interakcie v ktorej sa plány konania odlišných aktérov koordinujú výmenou komunikatívnych aktov, a to prostredníctvom na dorozumenie orientovaného použitia jazyka.“ Podľa Habermasa v súčasnosti hrozí, že prevládne na miesto komunikatívneho konania, iba čisto inštrumentálne konanie, ktoré je orientované iba na pragmatické a účelové vzťahy medzi ľuďmi. Kapitalistický prospechársky vzťah ku svetu, ktorý si chce urvať pre svet čo najviac a nehľadí na dobro spoločnosti, kolonizuje náš prirodzený každodenný svet. Život tak stratí svoju hĺbku a šírku. Komunikatívne konanie je obranou proti tomu trendu a je rozvíjanie ľudskosti v dobe dehumanizácie človeka. Nemecko – židovský filozof Martin Buber tvrdil, že treba prestať chápať človeka ako predmet na použitie Ja a Ono, ale treba chápať človeka v jeho jedinečnej subjektivite Ja a Ty.
Americký psychológ Marshall B. Rosenberg tvrdil, že každý názorový spor sa dá riešiť iba cez nenásilnú komunikáciu. Je to živý prebiehajúci proces, ktorý nás udržuje v kontakte so životom vo vnútri nás a so životom, ktorý sa nachádza v druhých ľuďoch. Musíme predovšetkým v druhých ľuďoch vidieť ľudské bytosti, ktoré majú nejaké potreby, ktoré chcú naplniť. Bez uznania dôstojnosti druhej osoby, nie je možný dialóg. Rosenberg tvrdil, že ak nenadviažeme empatický kontakt dokonca aj s teroristami, tak nikdy nepochopíme, prečo vykonali určité strašné činy. Keď ustúpi dialóg a namiesto toho sa použije iba hrubá sila, tak výsledkom bude zase len ďalšia špirála eskalácie násilia. Títo ľudia uspokojujú svoje potreby veľmi zvráteným spôsobom. Preto treba nadviazať s nimi súcit a empatiu, (aj keď je to veľmi ťažké a až nemožné v takýchto prípadoch) a pochopiť ich, prečo ich to dohnalo až k takýmto strašným činom, ktoré ublížilo toľkým nevinným ľuďom. Aj napriek viditeľnému zlu sa v nich ukrýva dobro, len je v nich hlboko zakryté, ktoré ale pri správnom pozitívnom správaní voči nim sa môže prejaviť. Viaceré psychologické štúdia dokazujú, že sa voči týmto ľuďom od detstva veľmi zle zachádzalo a nemali žiadne pozitívne vzory vo svojom živote. Samozrejme to nemá byť žiadnym ospravedlnením ich konania, len sa ich snažíme ľudsky pochopiť, ako voči nim pristupovať, s pozitívnou nádejou zlepšenia ich správania. Rosenberg tvrdil, že keď chceme zmeniť správanie človeka, ktoré sa nám nepáči, tak to nedosiahneme tým, že budeme druhému človekovi nadávať a urážať ho. Pri všetkej názorovej, náboženskej a národnostnej rozdielnosti treba v človekovi vidieť predovšetkým ľudskú bytosť, pretože jedine to nás môže spájať pri dialógu tvárou v tvár. Najúčinnejší spôsob pri rozhovore je taký, keď vyjadríme svoj osobný pocit, ktorý vyjadrí jasne, že sa nám dané správanie nepáči a vyvoláva v nás negatívny pocit.
Ak sa chceme vysporiadať s ,,tlupami teroristov“, tak musíme predovšetkým pracovať so svojou vlastnou bolesťou, ktoré je prítomné v našom vlastnom vnútri. Pochopiť ich hrozné činy neznamená ich ospravedlňovať, ale je to základný odrazový most pre riešenie nielen osobných konfliktov, ale aj konfliktov medzi štátmi. Až keď si vypočujeme stanovisko druhej strany, prečo tak konala, tak môžeme sa lepšie dorozumieť na nejakom vhodnejšom spoločnom postupe, aby do budúcnosti už nevykonávala žiadne teroristické činy. Predovšetkým musí ustúpiť v priebehu rozhovoru ego človeka do úzadia, pretože ego vždy upravuje skutočnosť podľa svojho vlastného obrazu. Ego sa vždy bráni pravde aj keď vie, že obhajuje lož, pretože by to bolo pre neho ponížením pred sebou samým a druhými ľuďmi, že sa vlastne celý čas tak dlho mýlilo. Je o to nebezpečnejšie, keď človek zastáva nejakú verejnú funkciu a vie o nejakom dôležitom rozhodnutí pre spoločnosť, že sa celý čas mýlil a teraz vie, aký je pravý stav vecí a aj napriek tomu stále zastáva svoje pôvodné mylné stanovisko, tak to môže mať pre spoločnosť katastrofálne dôsledky. Jeho egu sa potom môže obetovať celá spoločnosť len preto, aby nebolo ohrozené jeho nesprávne vnímanie sveta.
Spoločnosť ako celok žije určitým myšlienkovým životom. Ľudia si vytvárajú svojím myslením a konaním určitý duch doby, ktorý ich spätne ovplyvňuje. Preto je dôležitá osobná sebahygiena nielen v rámci duševného zdravia, ale hlavne aj čo sa týka kolektívneho duševného zdravia a zodpovednosti za ľudstvo ako také. Iba psychické zdravé ľudstvo, ktoré si nehľadá neustále svojho nepriateľa a svojho obetného baránka, ale snaží sa o spoluprácu a kultúru mieru, môže prežiť a hlavne – kultúrne a eticky sa rozvíjať. Ak sa naučíme kultúre dialógu, tak to je jediná šanca, ako prekonáme súčasnú krízu civilizácie. Je to predpoklad vyriešenia sporov nielen na mikroúrovni jednotlivcov medzi sebou navzájom, ale aj vyriešenia sporov na makroúrovni štátu. Ak jednotlivci sa naučia schopnosti kultúry dialógu, tak až vtedy takto duchovne vyzretý štát môže riešiť konflikty medzi štátmi, pretože štát sa skladá iba z jednotlivcov, ktorí ho tvoria. Aj keď to môže byť kvantitatívne rozlohou a počtom obyvateľstva malý štát, tak kvalitatívne môže silou svojho ducha byť poslom mieru a pokoja v súčasnom chaotickom svete.