Anton Doktorov píše ve svém textu o paradoxech a pastích součásné konzumní společnosti.
Téma diabla a pekla je stará, ako je staré ľudstvo. Nie som teológ, nezaoberám sa touto témou, len píšem o vlastnej predstave. Tak, ako pán Boh asi nemá podobu staršieho dobrého dedka s bielou bradou, ktorý sa večne usmieva, tak ani diabol asi nemá podobu mixu človeka s kozlom, s veľkými rohami a dlhým chvostom. Asi to tak nebude. Zároveň však si nedovolím tvrdiť, že Boh a diabol neexistujú. Existujú. Sú všade. Boh je láska. Boh je pokora. Boh je súcit, pravda. Boh je aj spôsob života, životná filozofia. Práve tej životnej filozofii sa chcem venovať.
Vo vyspelých krajinách, ako pyšne hovoríme o Európe a Severnej Amerike, sa životným štýlom stál konzum. Stali sme sa otroci spotreby. Otroci falošného spôsobu života, ktorý nám vnucuje veľkokapitál. Veľmi sme sa zmenili. Už nie sme tí, ako generácia našich otcov, skôr dedov.
Nová generácia nerieši potrebu bývania. Nekúpi si byt, v ktorom by sa cítil šťastne. Nie. Mladí netúžia po byte, dome, ktorý bude útulný, pekný, s dobrým výhľadom a hlavne finančne dostupným. Skôr uprednostnia dom, alebo byt, ktorý je zbytočne veľký, zbytočne drahý. Ale skúste sa pred kamarátmi pochváliť s takým obyčajným bytíkom, alebo domčekom. Vôbec by Vás neobdivovali. Tu je však ten diabol skrytý. Nechceme dom pre náš dobrý pocit, ale pre obdiv druhých! Však, ako by nám závideli taký obyčajný byt, v ktorom je len láska, pohoda a dobrý pocit! Neriešime potrebu bývania. Riešime získavania rešpektu od ľudí, ktorých si nakoniec ani tak moc nevážime.
Poďme k ďalším paradoxom našej doby. Medzi symbolmi majetku a úspechu patrí aj auto. Tak čím väčšie a drahšie, tak lepšie. A keď na neho nemám, tak radšej ojazdené, ale nech sa vozím v luxuse. Naši dedovia vozili svoju rodinu na Fiate 850 alebo Renaulte 4. Ich malinké motory s výkonom do 40 konských síl sú pre dnešných ľudí nepredstaviteľné. K tomu zlu ešte prispievajú motoristickí novinári (sám som bol ním 5 rokov, takže mi nehovorte, že o tom nič neviem!), ktorí hovoria, že keď autíčko nemá silu menšieho tanku, tak nie je zábavné! Neviem, my obyčajní ľudkovia sme si vždy mysleli, že auto slúži na prepravu ľudí z miesta A do miesta B, nie na zábavu.
Poďme sa vrátiť k paradoxom konzumnej spoločnosti. Mladí ľudia stavajú domy, kupujú domy a byty nie podľa skutočnej potreby, ale ako symbol ich úspechu a luxusu. Zároveň na takéto nehnuteľnosti nemajú, tak si berú od bánk úvery. Aby však zaplatili hypotéku, robotujú v práci od rána, do večera. Však sila hrozby, že o ten domček môžu prísť, je veľká.
Takže prvý paradox. Kúpia si krásny dom, luxusný a dobre vybavený. Lenže sú celé dni v práci, naháňajú kšefty, aby ten nezmyselný luxus zaplatili. Nakoniec si ten krásny dom ani neužijú, nakoľko domov chodia len spať, nie žiť. Ale im stačí, keď v nedeľu zavolajú svojich priateľov a pri zákusku sa s domčekom pochvália. Ten obdiv a závisť kamošov stojí za to! Kde je láska? Kde je pokora? Sú takíto obdivovatelia tí praví, čo nám robia život šťastnejším? Takéto plytké hodnoty života pestujeme?
Paradox druhý. Čím väčšie a mocnejšie auto, tím som lepší. Lenže aj v tom najväčšom aute sa majiteľ väčšinou vozí sám. Manželka má predsa druhé auto a deti to tretie! Však sa nebudeme hanbiť pred kamošmi s jedným autom. Lenže s tým drahým a luxusným autom sa majiteľ vozí do práce, kde robotuje celý deň. Takže na pol hodinu ráno a večer potrebuje majiteľ takýto luxus? Potrebuje. Nie pre seba, pre kolegov. Čo by povedali na malé auto pred firemným parkoviskom.
Paradox tretí. Naše hodnoty sa zmenili. Nehľadáme lásku, priateľstvo, porozumenie, dobrú diskusiu. Hľadáme pozlátko. Obdiv, závisť, pochlebovanie. Nie je to diabolské? Sme šťastní, alebo si len vsugerujeme, že ten obdiv a závisť je šťastie? Kde budú obdivovači a závistlivci, keď prídete o všetko, keď bude umierať na strašnú chorobu? Inde, inde budú závidieť a obdivovať, nebudú vás ani ľutovať. Prestanete pre nich exitovať. Však nakoniec, ani vy ste netúžili po pravom priateľstve založenom na porozumení, láske, spolupatričnosti, na radosti z dobrej hudby, z krásnej knihy, na žičlivosti, nie obdivu!
Paradox štvrtý. Aj na ten luxus na kolesách nie každý má. Takže leasing. Čo je pre nás starších opäť ďalšia pôžička, na ktorú treba ešte viacej robiť. Takže chcem auto, vilu, krásny byt, aby som mal dobrý život. A na ten dobrý život musím pracovať denne aj v dvoch zamestnaniach, kšeftovať a aj trošku podvádzať, aby som to vedel splatiť. Výsledok je taký, že dom si užijem jeden deň do týždňa, nakoľko ten ďalší jeden sa venujeme jeho údržbe. S drahým autom sa predvádzame na firemnom parkovisku, ale nemáme času, aby sme s manželkou, láskou svojho života, sadli do neho, išli niekam, kde je pekne, kde budeme sami, kde si užijeme cestu, kde sa budeme držať za ruky a hovoriť spolu so sebou. Čudujme sa svete, však toto je možné zažiť aj v malom autíčku, ktoré vôbec nemusí byť drahé. Láska, porozumenie, krásny pocit jeden z druhého je najdrahšia vec na svete! Stojí síce málo, je vlastne zadarmo, len to chce čas. A to otrok konzumu, ktorý sa ženie za majetkom, zákonite nemá. A pokiaľ ho aj bude mať, skôr než krásne jarné slnko, úžasne presvietené pohoria, vôňu manželky, jej krásny hlas, jej prítomnosť, bude vnímať stres z včerajšej porady, ohrozenie kolegyne, ktorá sa driape na jeho dobre platené miesto, potiaže firmy na trhu. Tak toto už je čisté peklo.
Paradox piaty. Konzum velí spotrebovať. Môže si dovoliť rodina s piatimi deťmi takýto konzum? Nie, deti sú na obťaž. A tak milí konzumenti si dovolia maximálne jedno dieťa. Aj to je samé, nakoľko rodičia sa naháňajú za peniazmi. Nemajú tiež kamarátov, nakoľko aj deti učíme, že lepšie sa chváliť s najdrahším telefónom, nie s dobrým priateľom. Tak majú kamarátov len vo virtuálnom svete. Vedieme ich k úcte k majetku, k moci, k peniazom, k falošnej kráse. Myslíme si, keď žijú v blahobyte, tak sú šťastné. Ako sa mýlime. Oni netúžia po drahom telefóne, ale po milujúcej matke, s ktorou budú spoločne piecť koláče, spoločne spievať piesne, spoločne pracovať v záhradke. Túžia po otcovi, ktorý ich zoberie na výlet do ZOO, do lesa, kde sa budú hrať na schovávačku.
Paradox šiesty. Túžba po konzume mnohým zabraňuje vôbec mať rodinu. Rodina je fuj. Manželstvo je fuj. Ohrozenie majetku. Na to, by som šiel unavený do sprchy a rovno do postele manželku nepotrebujem. A otravné deti už vôbec nie. Manželstvo je predpoklad rozvodu, a ten je istota delenia majetku. Hnusná predstava. Radšej single, alebo s „partnerkou“, s ktorou spoločne platíme podnájom alebo hypotéku. Žiadne záväzky, žiadna obeť. To nie je in! A tá sloboda… Hocikedy môžem odísť, len čo stretnem o niečo mladšiu, o niečo bohatšiu… A vôbec. Čo je sloboda? Pre ľudí konzumu možnosť kúpiť si všetko? Mať a vlastniť všetko? Dovoliť si všetko? Nemať hranice je sloboda? Môžem byť slobodný, keď moja sloboda je vykúpená neslobodou druhého? Môžem byť bohatý, keď niekto pri mne alebo ďaleko nemá nič? Je to ich chyba. Narodili sa v nesprávnej krajine, v nesprávnom čase. A čo ten pocit, že náš luxus a konzum je založený na ich biede? Kto by to riešil? Nie je sloboda možnosť podeliť sa o lásku, o dobro a aj o majetok? Nie je sloboda sám si vybrať priateľov a nie pchať sa do zadku tým, ktorí sú nad nami? Našim šéfom, dobrým zákazníkom, mocnejším, ako sme my? Je sloboda neviazaný sex, drogy, alkohol? Paradoxom je stav, že tí, čo toto všetko majú ešte nadávajú na systém, na vládu, že nemajú viac. Áno. Konzum je droga, je to ten pravý diabol, aj keď nemá chvost. Ženie nás do ďalšieho konzumu, do väčšej závislosti na majetku a prázdnom uznaní. Konzumentovi nevadia vojny, ničenie prírody, devastácia vzťahov. Najväčší vyznávači spotreby a ekológie lietajú tryskáčmi na dovolenky päťkrát do roka, jazdia na trojtonovom automobile, vykurujú desať izieb, klimatizujú desať izieb, jedia jedlo, čo im kamióny denno-denne donášajú rovno pred nos cez polovicu zemegule! Nie je sloboda mať vlastný názor, ale nie ten, čo nám podsúvajú média? Ten vlastný názor získaný celoživotným vzdelávaním, dialógom so skutočnými priateľmi, odkazom a skúsenosťou rodičov? Nie je sloboda vybrať si priateľov, s ktorými je nám dobre, nie ktorých potrebujeme? Nie je sloboda striedmosť? A naopak. Je sloboda vzlet duše po užití drogy, alkoholu? Je sloboda sex za peniaze, neviazaný sex? Je sloboda bezbrehá zábava? Pre niekoho áno, má to len jednu chybičku. Ráno je po všetkom. Ostáva len boľavá hlava, prázdna peňaženka a pocit prázdnoty. Tak takto chutí peklo. Nie je to horšie, ako ten obávaný kotol?
Paradox siedmy. Konzum sa usalašil aj vo vzdelaní. Učím celý život, tak o tom niečo viem. V dobe konzumu sa dá všetko kúpiť. Láska, no láska nie, ale sex určite. Vzdelanie? No vzdelanie nie, ale titul určite. To, že sa to deje, ešte nie je najhoršie. Horšie je to, že éra konzumu dokáže toto tolerovať. Viete si predstaviť povojnového politika, ktorý by sa chválil titulom získaným na univerzite bez akreditácie, na základe plagiátorstva alebo by sa priznal, že prácu si dal napísať? Ani raz sa mi nestalo, že by študent prišiel za mnou a poprosil ma, aby som ho čosi viacej naučil, že ho to baví a zaujíma. Nie, oni nechcú vedomosti, oni chcú známku, oni chcú diplom. Kedysi bol dobrý zvyk, že prezidentmi krajiny sa stávali uznávaní univerzitní profesori, ktorým občania uverili ich múdrosť a skúsenosť. Dnes stačí magisterský titul z nejakej, nie moc ťažkej vysokej školy. Súčasťou vzdelania je však výchova. S ňou sa vôbec nebabreme. Ako má vychovať otec svoje dieťa k dobru, keď sám podvádza a kradne? Nuž česť a morálka má v čase konzumu nízku cenu. Cení sa výsledok, čiže veľkosť konta, domu, auta. Dnes nepočujete mladého, že chce byť múdry ako ten a ten. On chce mať majetok a slávu, ako onen spevák a herec. Lenže bez práce. Bez obete a snahy. Načo pracovať, načo myslieť. Stačí míňať. A tak namiesto poctivej práce radšej mladí točia videá na sociálnych sieťach. Za niektoré sa síce budú aj hanbiť, ale za tie prachy to stálo…
Paradox ôsmy. Celá krásna rozprávka o šťastnom konzumnom živote sa začína rozpadávať. Celé toto bolo založené na dostatku lacných zdrojov. Kapitalizmus nič nedáva zadarmo. Rozvoj konzumu, ako nové náboženstvo fungoval na dostatku lacných zdrojov. Tie pochádzali z kolónii, alebo z polokolónii, čiže štátov, ktorých bábkové vlády za určitý prejav vďačnosti, predávali zdroje ďaleko pod ich hodnotu. Často na úkor vlastného obyvateľstva. Mnohé súčasné a bývalé koloniálne štátny nás dokážu poučovať o demokracii, práve a morálke. Aha, v Afrike, v Ázii a iných kolóniách však ich morálka a právo nepatrí. Dnes v štátoch, kde ľudia fňukajú nad ľudskými právami LGBT a iných menšín, nikomu nevadí, že v ich súčasných a bývalých kolóniách väčšina ľudí žije v nepredstaviteľnej chudobe. Že zomierajú na hlad a bežné choroby. Že chodia po vodu jeden kilometer ďaleko. Že nemajú vzdelanie, lekársku starostlivosť. Detská práca, otroctvo a zbytočné vojny, rozdúchavané a financované koloniálnymi štátmi, sú úplne obyčajný zjav. Oni neriešia to, či ich auto má len tristo koní, nakoľko nemajú žiadne. Oni neriešia, koľko hosťovských izieb treba mať, nakoľko bývajú všetci v jednej miestnosti. Neriešia najdrahšie stereo aparatúru, nakoľko nemajú elektrinu.
Ale vedzte jedno, milí konzumenti, majú čosi iné.
Nepoznajú perfektný zvuk hudobnej aparatúry, ale sami si na dvore zaspievajú spolu so susedmi a s kamarátmi. Chodia do práce pešo, na bicykli alebo autobusom. Spolu. Po ceste sa však môžu porozprávať. Necestujú na dovolenku 12 tisíc kilometrov, aby všetci padli na zadok od závisti. Oni pozorujú krásny západ slnka na ich dvore. Neusporadúvajú párty, aby celý týždeň rozoberali, kto má nové auto, v akých šatoch prišla kamošova; manželka, aký drahý alkohol sa vypil. Oni majú párty každý večer po práci. S ľuďmi, ktorých nezaujíma ich majetok a úspechy v práci, ale ich život, pocity. Sú spolu preto, lebo sa tam dobre cítia. Sú spolu preto, lebo sa môžu spoľahnúť na ich pomoc hocikedy, na ich podporu hocikedy!
Oni sú bohatí, my sme chudobní. Oni majú a poznajú lásku, priateľstvo, žičlivosť a pokoru. My, rozmaznaní veľkokonzumenti, ktorí musia mať všetko, ktorí sú nešťastní, že v januári nekúpia čerstvé maliny a černice, ktorí sú nešťastní so susedovho nového auta a z toho, že na našom už vidieť, že nie je najnovší model, my výtvor konzumnej spoločnosti nemáme nič. Máme priateľov na sieťach, nie v skutočnosti. Aj tu sa chválime ich množstvom, nie kvalitou. My máme obdivovačov, závistlivcov, len nie priateľov. A to všetko dovtedy, kým majú čo obdivovať. Potom zistíme, že nemáme nikoho. Nepochopili sme, že najväčšia hodnota je láska a priateľstvo, súcit a pokora. Ale ešte väčšia hodnota je to, keď to vieme dávať druhým. V každom z nás, čo vie skutočne od srdca darovať lásku, úctu a pomoc sídli Boh. Na tých ostatných , čo počúvajú len svoje ego, túžbu po konzume čaká to druhé…