Slovenský právník Branislav Fábry se na dalším příkladu kulturní události věnuje tématu dvojích metrů, pokrytectví a kulturního rasismu ve slovenském a středoevropském prostředí.
Dňa 30. apríla 2025 sa v Novej budove SND v Bratislave uskutoční (uskutočnil) koncert svetoznámej ruskej speváčky Anny Netrebko. Téme som sa venoval ešte začiatkom roku v článku Koncert Anny Netrebko a zbytočná hystéria v Bratislave; téma je však stále živá a niektoré aktivistické skupiny proti vystúpeniu speváčky organizujú protesty. Ich dôvody sú však nanajvýš nepresvedčivé. Samozrejme, je faktom, že Rusko vedie na Ukrajine protiprávnu agresiu, ale ani to nie je dôvod na protesty voči Anne Netrebko. Ich absurditu možno demonštrovať porovnaním týchto protestov s reakciou slovenských umelcov počas vojny v Iraku alebo pri zločinoch v Gaze. Bez viny pritom nie je ani samotná Ukrajina. V nasledujúcom texte preto spomeniem tieto témy:
Kritika ukrajinského veľvyslanca
Rovnaký meter pre západných umelcov?
Brvno vo vlastnom oku?
Kritika ukrajinského veľvyslanca
V súvislosti s koncertom sa najčastejšie uvádza kritika ukrajinského veľvyslanca Myroslava Kastrana. Veľvyslanec označil Annu Netrebko za umelkyňu, ktorej „kariéra je spätá s kremeľským režimom“ a hovorí: „Rusko systematicky využíva umelcov ako nástroje propagandy…“ V skutočnosti sa však umelkyňa stala slávnou dávno pred nástupom Vladimíra Putina k moci, a to v období po rozpade ZSSR, keď riešil Kremeľ úplne iné starosti. Už od polovice 90. rokoch 20. storočia Anna Netrebko pravidelne vystupovala v USA, najmä v slávnej opere v San Franciscu. V nasledujúcich rokoch zasa žiarila v európskych operách, najmä vo Viedni, kde žila a v roku 2006 tam získala aj rakúske štátne občianstvo. Myroslav Kastran ďalej uviedol: „Nikdy neodsúdila ruskú celoplošnú vojenskú inváziu na Ukrajinu a nevyjadrila úprimnú ľútosť nad svojou spoluprácou s Putinovým režimom.“ Veľvyslanec opäť nehovoril pravdu, pretože Anna Netrebko ruskú agresiu jasne odsúdila hneď vo februári 2022: „Predovšetkým: Odmietam túto vojnu. Som Ruska a milujem svoju krajinu, ale na Ukrajine mám veľa priateľov a bolesť a utrpenie obyvateľstva mi práve teraz láme srdce. Žiadam ukončenie tejto vojny a chcem, aby ľudia žili v mieri. V to dúfam a v to sa modlím…“ Veľvyslanec ako argument proti speváčke tiež uviedol, že nosila tzv. georgievskú stužku. Podobne ako ona ju však pri príležitosti Dňa víťazstva nosili mnohí neruskí účastníci osláv Dňa víťazstva, aj poprední zahraniční politici z Izraela, vrátane samotného Benjamina Netanyahua.
Celkovo: Ukrajinský veľvyslanec vo svojom komentári síce druhých poučoval o „morálnom kompase“, mal by však byť opatrnejší, pretože ani on, ani ukrajinská vláda nikdy neodsúdili vlastné zločiny. Pre porovnanie, Anna Netrebko ruskú agresiu odsúdila hneď vo februári 2022, zatiaľ čo samotná Ukrajina nebola za 22 rokov ani raz schopná odsúdiť svoju účasť na agresii v Iraku 2003. Je známym faktom, že Ukrajina participovala na danej agresii v rámci tzv. koalície ochotných a päť rokov udržovala v okupovanej krajine svoje jednotky. Ešte pred začiatkom vojny v marci 2003 rozhodol prezident o vyslaní ukrajinských jednotiek do Kuvajtu, kde mali chrániť americké nástupište pre agresiu a vyslanie neskôr potvrdil aj parlament. Ukrajinci dokopy poslali asi 6 000 vojakov, ktorí najmä v rokoch 2004 a 2005 zasahovali do bojových operácií proti irackým obyvateľom, napr. proti šiítskym milíciám duchovného Muktadu as-Sadra v meste al-Kút na Tigrise. Celkovo prišla ukrajinská armáda v bojoch o 18 vojakov, čo je štvrtý najvyšší počet obetí na strane okupantov. Na prvý pohľad sa to nezdá ako vysoké číslo, ale Iračanom spôsobili ukrajinské jednotky ďaleko vyššie množstvo obetí, určite v stovkách mŕtvych. Samozrejme, nikto kvôli tomu neprotestoval ani proti vtedajším koncertom ukrajinskej speváčky Ruslany Lyžičko (víťazka Eurovízie 2004) v SR – hoci ani ona agresiu v Iraku neodsúdila. Navyše, v záverečnej fáze ukrajinskej účasti v Iraku pôsobila ako poslankyňa parlamentu za stranu vtedajšieho prezidenta Viktora Juščenka.
Rovnaký meter pre západných umelcov?
Dôvody na agresiu v Iraku 2003 boli pritom ešte menej ospravedlniteľné než na Ukrajine: k vojne prišlo kvôli lži o zbraniach hromadného ničenia, ktorú vyvrátil už šéf zbrojných inšpektorov OSN v Iraku Hans Blix; sekulárny Saddám Husajn tiež zjavne nespolupracoval s al-Kájdou; Irak sa nachádzal geograficky na inom konci sveta než USA. Obetí irackej vojny bolo pritom zjavne viac než na Ukrajine, a hoci je ich presný počet otázkou politických sporov, išlo o státisíce. Hynuli hlavne irackí civilisti, pretože od dobytia Bagdadu a Tikrítu v apríli 2003 nešlo o vojnu regulárnych armád, ale o boj armád USA a spol. proti milíciám a civilistom, ktorí disponovali slabou výzbrojou. Neschopnosť serióznej komparácie pri oboch agresiách však nie je iba problémom ukrajinského veľvyslanca. Aj pre Slovensko je typické, že tí politici, novinári a umelci, ktorí do agresie v Iraku 2003 zatiahli aj SR, ju dodnes nedokázali odsúdiť. Nepovedali, že išlo o zločin a maximom, k čomu sa niektorí z nich dopracovali, bol eufemistický výrok, že to bola „chyba“ – nie zločin, ale chyba. To isté platí aj o mnohých z umelcov, ktorí vyzývajú na protesty alebo podpísali petíciu proti koncertu Anny Netrebko. Aj medzi nimi sú ľudia, ktorí vojnu v Iraku podporovali. Je absurdné, keď práve takéto osoby dnes najviac moralizujú nad koncertom Anny Netrebko, ktorá agresiu Ruska na Ukrajine odsúdiť dokázala.
Bez zaujímavosti však nie je ani hodnotenie západných umelcov, ktorí agresiu v Iraku 2003 podporovali alebo aspoň neodsúdili. Bojkotovali slovenskí „netrebkobijci“ filmy daných hercov? Protestovali proti koncertom daných spevákov? Išlo pritom o skutočne slávne mená Hollywoodu. Napr. taký Bruce Willis išiel podporiť americké jednotky priamo do Perzského zálivu a v rámci vojnovej propagandy vyhlásil, že poskytne milión dolárov tomu, kto zajme Saddáma Husajna. Skúsme si to porovnať s Annou Netrebko: tej vyčítajú, že v roku 2014 poskytla peniaze na obnovu opery v Donecku a oficiálne ich v Sankt Peterburgu odovzdala Olegovi Carjovovi, predstaviteľovi separatistických síl na Donbase, vystupujúcemu pod vlajkou Novoruska. Na rozdiel od Brucea Willisa pritom neposkytovala peniaze na hlavu nejakého ukrajinského politika, ale na budovu opery! Môžeme diskutovať, či Anna Netrebko postupovala správne a komu mala peniaze na obnovu opery odovzdať, ale ak má byť toto dôvod na jej bojkot, tak bolo treba bojkotovať aj hollywoodskych militaristov. Vyzývali azda slovenskí „netrebkobijci“ na bojkot Brucea Willisa napr. pri filme „Sin City – mesto hriechu“ z roku 2005, keď už boli lži a zločiny z Iraku odhalené? Predpokladám, že naopak a ten film si išli pozrieť do kina osobne. Bojujúce americké jednotky pritom podporili priamo v Iraku i ďalší slávni umelci, napr. Robin Williams, Kid Rock, Lee Ann Womack, Wayne Newton, atď. (TU a TU).
Vrcholom absurdity však bolo udeľovanie Oscarov uprostred irackej vojny v marci 2003. Podujatie moderoval slávny komik Steve Martin a hneď vo svojom úvodnom prejave ironicky spomenul tých európskych spojencov USA, ktorí účasť na vojne v Iraku odmietali. Jeho militaristické excesy vyvrcholili v závere, keď udeľovanie Oscarov venoval „… našim mladým mužom a ženám, ktorí na nás pozerajú v zámorí. Myslíme na vás, dúfam, že si to užívate, show je tu pre vás.“ Dané slová v publiku počúvali a tlieskali im najslávnejšie mená Hollywoodu – Maryl Streep, Nicole Kidman, John Travolta, atď. Samozrejme, aj medzi hollywoodskymi umelcami sa našli ľudia, ktorí na Oscarovi 2003 protest proti vojne vyjadrili, najhlasnejšie asi Michael Moore: „Žijeme v časoch, keď tu máme človeka, ktorý nás posiela do vojny kvôli vymysleným dôvodom… Hanba vám, pán Bush!…“ Dokončiť však nemohol, pretože hollywoodska „smotánka“ začala pískať a organizátori operatívne pustili hlasnú zvučku, čím ho prerušili. Väčšina hollywoodskych hviezd však nielenže udeľovanie Oscarov 2003 neopustila, ale vojnu v Iraku ani nijako neodsúdila. Niektoré z nich neskôr navštívili aj Slovensko či susedné štáty. A to za potlesku tých médií, ktoré dnes špinia Annu Netrebko…
Brvno vo vlastnom oku?
Treba uviesť, že nič z vyššie uvedeného nezbavuje viny Rusko – to sa na Ukrajine dopustilo protiprávnej agresie. Súčasne však platí, že Anna Netrebko za ňu zodpovednosť nenesie. Dokonca možno oceniť jej úprimný a čestný postoj. Agresiu z februára 2022 jednoznačne odsúdila, hoci svojim odsúdením zjavne nenaplnila požiadavky kritikov, ktorí od nej očakávali, že prijme čierno-bielu západnú rétoriku a videnie sveta. Pritom treba vidieť aj to, že Anna Netrebko svojím odsúdením agresie vyvolala nespokojnosť mnohých Rusov, ktorí konanie Moskvy vnímajú nacionalisticky ako legitímny krok na obranu vlastného štátu. Nielen v Kremli, ale medzi ruským obyvateľstvom prevažuje dojem, že západní politici po roku 1989 zneužili snahu Michaila Gorbačova o vytvorenie „spoločného európskeho domu“ na oslabenie Ruska a expanziu na Východ. Rusi tiež majú pocit, že ich národné záujmy a bezpečnostné obavy neberú na Západe vážne, pričom sami západní politici rozvrátili medzinárodné právo aj s garanciou nedotknuteľnosti hraníc vždy vtedy, keď im to pripadalo výhodné. Anna Netrebko dlhodobo žije v tejto atmosfére vzájomného neporozumenia, a je z celého vývoja na Ukrajine, v Rusku i v EÚ zjavne veľmi nešťastná. V tejto situácii sa teda po februári 2022 rozhodla postupovať v súlade so svojim svedomím: odsúdila nespravodlivosť ruskej agresie, ale súčasne si zachovala lojalitu k Rusku.
Anna Netrebko by pritom mohla byť vzorom aj pre tých pokryteckých moralizátorov, ktorí idú proti jej koncertu protestovať. Je totiž jednoduché kritizovať chyby tých druhých a pranierovať porušenie medzinárodného práva tam, kde si to želá dominantný mainstream, či už ruský, európsky, alebo iný… Na Slovensku je pomerne jednoduché kritizovať Rusov a byť slepý k agresiám západných veľmocí, príp. k zločinom Izraela. U nás v mainstreame je tak možné napísať, že Rusi pri dronovom nálete zranili šesť detí, čo je skutočné nešťastie. Ťažšie je tam však už tematizovať správu OSN, podľa ktorej Izrael každý deň od obnovenia bojov v Gaze zabije alebo zraní asi sto detí. Na tejto vlne jednostrannosti sa vezú aj mnohí slovenskí novinári a umelci, ktorým konformita s bruselským naratívom doteraz vždy zabezpečila zisky a výhody. Naopak tí, ktorí sa pokúsili odsúdiť protiprávne konanie všetkých, Ruska, Západu i Izraela a použiť pri ich zločinoch rovnakú mierku, to mali a majú ťažké – nielen u nás, nielen v Rusku, ale vždy a všade.
Článek vychází ve spolupráci s webem Nové Slovo.