Eduard Chmelár píše v předvečer oslav konce druhé světové války o tom, proč je dnes největším nepřítelem demokracie extrémní centrismus, konsensus mocných, který upírá druhým právo na existenci.

Súčasný spôsob osláv Dňa víťazstva nad fašizmom je skôr umŕtvovaním jeho odkazu. Umožňuje totiž všetkým – aj tým, ktorí rozpútavajú nové vojny – priživovať sa na každoročne sa opakujúcom klišé, že toto už nikdy viac nesmieme dopustiť. Lenže my to dopúšťame a privierame si oči nad svetom, ktorý pochoduje v ústrety novej katastrofe. Alebo presnejšie – nie sme schopní rozpoznať nástrahy nových nebezpečenstiev. Naším hlavným problémom totiž je, že sme sa vždy pripravovali len na hrozby minulé.

V čase, keď sa sústreďujeme na potieranie prejavov neonacizmu a neostalinizmu, čo sú len vulgárne extravagantné pozostatky minulých hrozieb, ignorujeme varovné signály, ktoré prichádzajú zvnútra súčasného režimu. Najnebezpečnejším ideologickým nepriateľom demokracie v súčasnosti nie je fašizmus, ktorý vďaka historickej pamäti dokážeme udržiavať v určitých medziach, ale jav, ktorý nazývam extrémny centrizmus. Pripadám si teraz trochu cimrmanovsky, pretože v čase, keď som začal tento termín používať, som netušil o publikácii britsko-pakistanského publicistu a historika Tariqa Aliho Extreme Centre: A Warning z roku 2015, ktorá je kritikou „diktatúry kapitálu“, keď sa politické elity pravice a ľavice nedajú rozoznať. V skutočnosti na tento paradox poukázal už český sociológ Jan Keller pred dvadsiatimi rokmi v prenikavej analýze, ktorá vyšla knižne pod názvom Politika s ručením omezeným. Keller si všimol, že pravicové a ľavicové recepty striedavo zlyhávajú, čo tlačí oba tábory do stredu. Avšak v tom mýtickom strede ich nečaká žiadna syntéza najhodnotnejších prvkov ľavicových a pravicových programov, ale iba viac či menej otvorené priznanie kapitulácie pred silami, ktoré nedokážu ovládať.

Konsenzus mocných

Tak Keller, ako aj Ali sa však obmedzujú len na ekonomickú stránku problému neoliberalizmu. Oveľa menej si všímajú jeho politické dôsledky. Ali sa dostal aspoň potiaľ, keď naznačuje, že žijeme v krajine bez odporu, pričom problém, pred ktorým stojíme, nepatrične zužuje na Britániu. Ak však chceme pochopiť hĺbku i šírku problému, pred ktorým stojíme, musíme používať presné pojmy. Súčasná politická negramotnosť obyvateľstva a demagógia politických elít spôsobila, že odborné politologické termíny používame nekompetentne, nesprávne až pejoratívne. Je urážkou obetí fašizmu, ak na každého, s kým nesúhlasíme, vykrikujeme, že je fašista a uväznených podvodníkov, vydieračov a zlodejov bránime, že sú to politickí väzni, ako to robí Smer-SD. To, samozrejme, neznamená, že v našom systéme fašisti nie sú. Považujem za tragikomické, ak právoplatne odsúdeného neonacistu Mazureka chytí amok, že mu nadávajú do fašistov, nevidí nič fašistické na vojnových zločincoch ľudáckeho režimu, ale on sám nemá problém nadávať do fašistov napríklad bývalému prezidentovi Kiskovi, ku ktorému mám tisíc výhrad, no takto by som ho nikdy nenazval. Je dôležité nazývať veci presne, aby sme rozumeli tomu, čomu čelíme. Ak si budeme iba nadávať do „Sorosových sluhov“ a „Putinových poskokov“ (čo sú dve strany tej istej mince), o zložitosti systému nepochopíme vôbec nič. Soros a Putin ako dvaja démoni ovládajúci úplne všetko sú len primitívne rozprávky pre jednoduchších a občas sa naozaj čudujem, koľko ľudí na oboch stranách ideologickej barikády týmto mýtom verí. Putin je pre centristov rovnaký strašiak ako pre konzervatívcov Soros, v oboch prípadoch sú však úplne vedľa. Rovnako za nešťastné považujem označovanie všetkých prominentov súčasného režimu za liberálov.

Liberál by nemal byť nadávkou, ale politologickým pojmom. S liberalizmom sa predsa spája úcta k ľudským právam, tolerancia a racionalita – a hádam nikto z vás nie je proti slobode prejavu a pluralite názorov, lebo to sú liberálne hodnoty. To, voči čomu sa treba vymedziť je spomínaný extrémny centrizmus – systém, keď sa rozsah prijateľných názorov čoraz viac zužuje a iné postoje sa kriminalizujú alebo sú vystavené štvavej kampani. Nenazývajte, prosím, extrémnych centristov liberálmi. Extrémny centrizmus, ktorý volá po vylúčení čoraz širšieho spektra názorov z verejnej diskusie, k zákazom, obmedzeniam a trestaniu, je opakom ideálu liberálnej spoločnosti, založenej na dialógu a tolerancii. Nesie skôr znaky spoločné všetkým extrémistickým hnutiam, či už ultrapravicovým alebo ultraľavicovým. Extrémni centristi (pochádzajúci tak z pravého stredu ako aj z ľavého) sa vzdali ideológie, aby si udržali maximálnu moc. Uprednostňujú poriadok pred spravodlivosťou a negatívny mier (neprítomnosť napätia) pred pozitívnym (prítomnosť spravodlivosti). Nezvládajú základnú Weberovu poučku, že neexistuje politika bez ideológie a neexistuje ideológia bez ideologického konfliktu. Extrémny centrista s vami nechce diskutovať. Nechce s vami viesť polemiku. Nebude riskovať argumentačnú prehru. Chce vás zničiť a docieliť vaše odsúdenie ako verejného nepriateľa. Táto politika nie je liberálne umiernená. Je nebezpečná. Predstavuje konsenzus mocných. Nie je výsledkom kompromisu väčšiny, ale dohody mocenských elít.

Svet potrebuje extrémistov lásky

Napríklad verejná mienka v Spojených štátoch už desaťročia podporuje všeobecnú zdravotnú starostlivosť – vplyvní republikánski i demokratickí politici sa však postavili proti nej. Toto posunutie ťažiska verejnej diskusie spôsobuje, že Bernie Sanders, ktorý by bol v časoch Franklina D. Roosevelta považovaný za umierneného politika, je dnes označovaný za radikála. V 18. storočí presadzovali zrušenie otroctva vo Veľkej Británii iba radikáli – reformisti požadovali len zlepšenie pracovných podmienok otrokov a centristi dokonca zachovanie otroctva otvorene podporovali. Centristi nepresadili zrušenie otroctva, odstránenie kolonializmu, zákaz detskej práce a všeobecné volebné právo. Boli to radikáli, vo svojej dobe označovaní za extrémistov, ktorí boli za svoje úsilie často prenasledovaní, väznení, vraždení. 94 % Američanov dnes hodnotí Martina Luthera Kinga ako hrdinu a vysoko pozitívnu osobnosť moderných dejín. Pred polstoročím to tak nebolo. Podľa prieskumu z roku 1966 ho až 66 percent obyvateľov USA považovalo za extrémistu. Keď vystupoval proti vojne vo Vietname, médiá ho označovali za protiamerického zradcu, komunistu a demagóga. King sa tomu spočiatku bránil, neskôr však povedal: „Otázkou nie je, či budeme extrémisti, ale akí budeme extrémisti. Budeme extrémisti nenávisti alebo lásky? Budeme extrémistami pre zachovanie nespravodlivosti alebo pre rozšírenie spravodlivosti?“ Svet zúfalo potrebuje tvorivých „extrémistov“ lásky, mieru a dobra, pretože sloboda nikdy nebola darom mocenského systému. Vždy ju bolo potrebné dosiahnuť ráznym, vytrvalým a rozhodným konaním. Napokon, aj príčinu, prečo sa dnes pozerá na Martina Luthera Kinga vľúdnejšie, nemožno hľadať v tom, že by ho mocenské elity pochopili, ale že vydezinfikovali jeho odkaz tým, že pripomínajú iba jeho posolstvo o rasovej rovnosti, nie však jeho protivojnové kampane a už vôbec sa nespomína jeho učenie o ekonomickej spravodlivosti. Nech centristi citujú jeho myšlienky, že globálny kapitalizmus berie nevyhnutné masám, aby dával luxus elitám a že tento systém už vyčerpal svoju užitočnosť! Centristický klam – že stred je umiernený – je tou hľadanou „ľudskou tvárou“ kapitalizmu, ktorá je v skutočnosti len maskou slúžiacou záujmom vládnucich vrstiev. Centristi vždy slúžili pravici. Preto je pre nich prijateľnejší Donald Trump než Bernie Sanders a Boris Johnson než Jeremy Corbyn. Tí, ktorí vlastnia drvivú väčšinu bohatstva planéty, potrebujú centristickú politiku, aby racionalizovala a chránila ich extrémne výsady. Preto extrémni centristi normalizujú všetky typy politík a myšlienok, ktoré budú vyhovovať mocným (militarizmus, neoliberalizmus a amorálne vytláčanie más do pásma chudoby) a volajú to „štátny záujem“. Preto ochraňujú médiá, ktoré vlastní hŕstka miliardárov a nazývajú ich „slobodnými“.

Vo svete extrémneho centrizmu nie je podstatou demokracie pluralita, ale efektívnosť. Emmanuel Macron ako typický predstaviteľ tohto prúdu delí svet na tých, ktorí sa chcú prispôsobiť jeho modernizačným (rozumej neoliberálnym) reformám a tých, ktorí sa im stavajú na odpor. Pre tých druhých tu nie je žiadne miesto. Nemá pre nich slovo úcty, pre neho sú to len „flákači a cynici“. Keď jeho politika vyvolala prudké protesty, odpovedal veľmi úsečne: „Neexistuje iná možnosť.“ Ale toto heslo sme už niekde počuli. Správne, bola to britská premiérka Thatcherová, ktorá svojich kritikov odbila sloganom: „Nijaká alternatíva neexistuje.“ Extrémni centristi nepoznajú alternatívy, ale len varianty toho istého systému, preto majú mentálne bližšie k totalitárnym hnutiam ako k demokracii. Nie sú ochotní o svojich rozhodnutiach ani diskutovať, pre nich sú to prirodzené kroky dejín, ktoré sa nedajú zmeniť a kto sa im vzoprie, toho treba škandalizovať a eliminovať.

Centrizmus odníma druhým právo na existenciu

Tento trend si všimol aj pápež František, ktorý vo svojej poslednej encyklike Fratelli tutti v bode 15. napísal: „Dnes sa v mnohých krajinách používa politický mechanizmus vyhrocovania, jatrenia a polarizovania. Rozličnými spôsobmi sa odníma druhým právo na existenciu a myslenie, a na tento účel sa používa stratégia výsmechu, podsúvania podozrení, zovretia. Časť pravdy iných a ich hodnoty sa neprijímajú, čím sa spoločnosť ochudobňuje a redukuje na svojvôľu silnejšieho. Takáto politika už nie je zdravou diskusiou o dlhodobých projektoch na rozvoj všetkých a na spoločné dobro, ale len prchavým receptom marketingu, ktorý nachádza najúčinnejší zdroj v deštrukcii druhého. V tejto malichernej hre odsúdenia sa debata manipuluje tak, aby boli ľudia ustavične v stave pochybnosti a konfrontácie.“

S touto diagnózou spoločnosti sa stotožňujem, ale na rozdiel od pápeža Františka si nemyslím, že ide o „malichernú hru“, ale veľmi nebezpečný mocenský zápas. V čase, keď mocenské elity opäť nazývajú útlak slobodou, diktát demokraciou, vojenskú agresiu mierovou misiou a cenzúru ochranou slobodných médií je namieste maximálna ostražitosť. Erich Fromm nás už dávnejšie upozornil, že veľké zločinecké systémy, ako bol nacizmus, prišli k moci práve v čase, keď väčšina ľudí nebola na ne ani teoreticky, ani prakticky pripravená. Zjavili sa ako blesk z jasného neba. Prekvapili takmer všetkých, ktorí nemohli uveriť, žeby človek vedel preukázať toľko náchylnosti ku zlu, toľko mocibažnosti, toľko nevšímavosti k právam slabších a toľko túžby po podriadenosti. A práve toto prekvapenie sa stalo východiskom teoretického nepochopenia problému, ktoré pretrváva dodnes. Neuvedomujeme si, že formy útlaku sa vyvíjajú presne tak ako sa vyvíja politický systém. Metódy extrémnych centristov sú oveľa sofistikovanejšie ako boli metódy totalitárnych hnutí minulosti. Náš demokratický systém, celú našu civilizáciu neohrozujú ani tak pokrivené interpretácie minulosti ako strata citlivosti na prejavy neznášanlivosti v súčasnosti.

Tlieskame silám útlaku, ktoré pochodujú pod zástavou slobody

Počas osláv 20. výročia SNP roku 1964 čerstvo rehabilitovaný Laco Novomeský predniesol na Táľoch prejav, v ktorom upozornil, že fašizmus môže prísť celkom nečakane aj zo strany, ktorá ho pôvodne odmietala a kritizovala. Jeho príhovor vyšiel v Kultúrnom živote — až na spomínanú časť, ktorú cenzúra vyškrtla. Bola to totiž jasná narážka na zločiny stalinistického obdobia, ktoré Novomeský veľmi presne identifikoval ako variant fašizmu. Ani dnes nás nesmie mýliť, že nové totalitárne prejavy sa objavujú pri tých politických silách, ktoré inak veľmi vášnivo odmietajú nacizmus i boľševizmus. Vďaka tomuto zmätku sme opäť schopní tlieskať silám útlaku, ktoré pochodujú pod zástavou slobody a spravodlivosti. V skutočnosti ľudia strácajú na vývoj spoločnosti vplyv. Smú sa rozhodovať, aké miesto si nájdu v rámci tohto systému, ale to je všetko. Je to karikatúra slobody, redukujúca voľby na výber osôb, ktoré budú mocensky spravovať režim. Súčasný systém vykazuje snahu emancipovať sa od skutočnosti a ritualizovať sa. Vládnuci establishment veľmi rýchlo zistil, že na dokonalé mocenské ovládnutie nie je potrebné kontrolovať všetky spoločenské vzťahy, ale iba tie, ktoré determinujú ostatné. Totalita vzťahov tu nie je autoritatívne nastoľovaná, ale vzniká osobnou angažovanosťou jednotlivcov na základe štandardizácie pravidiel správania ekonomických subjektov v globálnom meradle. Každý človek tak nevedome preberá osobnú zodpovednosť za zvyšovanie totality vzťahov, ktoré si vo svojom každodennom živote nestačí uvedomovať. Tento spôsob totalitarizácie ľudskej spoločnosti má oveľa väčšiu nádej na úspech, pretože je založený na jave, ktorý nazývame unifikácia jedinečnosti. Politické strany, nadnárodné koncerny a reklamné spoločnosti k človeku nepristupujú ako k položke štatistického súboru, ale vyvolávajú v ňom dojem, že sa usilujú plniť jeho individuálne želanie. Osobné preferencie jednotlivca sú však do značnej miery určované prostredím, v ktorom žije. Jednotlivec tak napokon rezignuje na vlastný životný projekt. Systém dokázal vykoreniť sebavedomie človeka, ktorý sa ako individualita považuje za príliš malého na to, aby sa mohol v spoločenskom meradle aspoň trochu zvýrazniť. Vo svete, ktorý sa zaoberá globálnymi procesmi, a nie malými ľudskými zážitkami, je to často jediná cesta, ako dodať svojmu životu zdanie dôležitosti. Známy obraz predavača zeleniny z Havlovej eseje Moc bezmocných tak nadobúda úplne nový význam. Lojalitu k dominantnej doktríne už nezabezpečuje strach z politickej elity, ale zo seba samého, z možnej sociálnej osamelosti. Konanie jednotlivca tak v čoraz väčšej miere slúži skôr na reprezentáciu pre okolie ako na vyjadrenie vlastnej vôle. Vrcholnou ambíciou tohto systému však zostáva, aby ho ľudia prijali bezo zvyšku, totálne, aby sa nemuseli uchyľovať k sebazapieraniu. Preto sa v ideologickom slovníku mocenskej elity vytráca pluralita záujmov a nahrádza sa spoločnými záujmami, preto sa túžba po zmenách prekryla potrebou stability. Pre stabilitu je každá zmena hrozbou. Povolená je iba deštrukcia sociálnych väzieb označovaná za reformy.

Extrémny centrizmus je vďaka svojej mocenskej sile najväčšou hrozbou pre súčasnú demokraciu. Jeho diskurz je diskurzom cenzúry, netolerancie a neslobody, jeho politika je politikou ovládania, zastrašovania a nátlaku, ignorujúc tak všetky demokratické pravidlá. Ak sa tomuto zhubnému trendu nevzoprieme, budú sa čoskoro všetky odlišné názory svojvoľne odsudzovať ako hoaxy, alternatívy sa budú odmietať ako prejavy populizmu a nositelia zmien budú prenasledovaní ako extrémisti. V orwellovskej spoločnosti, v ktorej sa sloboda už dnes vyhlasuje za otroctvo, vojna za mier a nevedomosť za silu, od toho nemáme ďaleko.