Eduard Chmelár píše o lekcích, které přinášejí imperiální války USA a historický debakl NATO v Afghánistánu.
Český prezident Miloš Zeman potvrdil v rozhovore pre Blesk.cz informáciu, ktorú síce vieme dávno, ale jej závažnosť spočíva v tom, že po prvýkrát o nej hovoria vrcholoví politici a štátnici. Zeman poodkryl priebeh rokovaní na summite NATO. Podľa jeho slov „americký prezident zavelil a bolo ticho – nikto okrem mňa neprotestoval – tí ľudia majú sklopené hlavy a nič nehovoria, a to je veľmi smutné“. Zopakujme si, že podobné slová vyriekol pred pár dňami pre Denník N aj expremiér Mikuláš Dzurinda: „Poviem to naplno. Nebol som to ja, kto rozhodoval. Američania rozhodujú. My sme boli iba požiadaní sa pridať, resp. sa to od nás očakávalo. Američania nám to skrátka oznamovali. Celý Afganistan je americká misia. Možno jediný, komu sa americký prezident unúval zatelefonovať vopred, bol britský premiér. A aj to nie kvôli tomu, aby s ním svoje rozhodnutie konzultoval, ale aby mu ho oznámil s predstihom. Takto to chodilo, takto to chodí a z veľkej časti to musíme aj prijať.“
Veľvyslanec USA ako miestodržiteľ impéria
Každý z týchto dvoch pánov mal na takéto šokujúce priznanie odlišnú motiváciu. Americký politológ a stratég George Friedman, ktorého práce pozná aj slovenská a česká verejnosť, v knihe Nasledujúce desaťročie navrhoval, aby Spojené štáty otvorene priznali svoj imperiálny status. Podľa neho tak ľahšie zvládnu výzvy najbližšej doby. Akokoľvek spupná sa nám môže vidieť táto predstava, USA sa ako impérium už dávno správa. A ako každé impérium má svoje globálne záujmy, nie však globálnu zodpovednosť, a rovnako disponuje svojimi služobníkmi. Mikuláš Dzurinda bol síce predsedom vlády suverénnej Slovenskej republiky, slúžil však predovšetkým záujmom impéria. A ako vidíte, on je dodnes skutočne presvedčený, že je to tak správne. Počnúc jeho prvou vládou sa všetci členovia vlády a najvyšší predstavitelia parlamentu museli ísť nejakou formou predstaviť americkému veľvyslancovi, niekedy ešte pred ich vymenovaním. Na týchto stretnutiach dostávali pokyny, čo od nich Spojené štáty očakávajú. Potvrdili mi to viacerí bývalí ministri i predsedovia parlamentov a neskrývali nad takýmto správaním znechutenie. Žiaden z nich však nebol ochotný prehovoriť o týchto praktikách verejne. Až na jedného muža – Miloš Zeman raz vyrazil amerického veľvyslanca z Pražského hradu a oznámil mu, že tam viac nie je vítaný, kým sa bude pokúšať diktovať hlave suverénneho štátu, čo má robiť. Český prezident si za to vyslúžil masové demonštrácie proti svojej osobe (kto chce, nech verí tomu, že boli zorganizované „občianskymi iniciatívami“), ale ako silná osobnosť to ustál. U nás sa však taký odvážlivec nenašiel. Niektorí členovia prvej Dzurindovej vlády mi potvrdili, že v čase, keď dostali na stôl žiadosť vlády USA o povolenie preletov amerických vojenských lietadiel cez naše územie, už bombardéry smerovali cez Slovensko na Juhosláviu, čo z nás urobilo minimálne na niekoľko minút nesvojprávnu provinciu. Veľvyslanec USA ako miestodržiteľ impéria sa ani netváril, že chce s nami rokovať, proste to predložil s pripomenutím našich ambícií vstúpiť do NATO, čo znelo ako ultimátum.
NATO je bezodná diera na peniaze, ktorá predražuje obranu
Zeman sa vzoprel z iného dôvodu. Hoci českého prezidenta považujem z viacerých dôvodov za veľmi prezieravého politika, v zahraničnej politike je často až odpudzujúco militantný. Potvrdil to aj bývalý český ľavicový premiér Vladimír Špidla, ktorý povedal, že práve z tohto dôvodu ho nepodporil na post hlavy štátu – nechcel, aby na Pražskom hrade sedel človek s takými militantnými názormi. Zeman podporoval všetky americké imperiálne vojny – od bombardovania Kosova až po okupáciu Afganistanu. Je výrazne proizraelský a často až rasisticky protipalestínsky – čo vyplýva z jeho chorobnej nenávisti voči islamu, o ktorom sa vyjadruje desivo nekompetentne. Nerozlišovať medzi Moslimským bratstvom a Al-Káidou je ako nerozlišovať medzi Kresťanskodemokratickým hnutím a Írskou republikánskou armádou. On tomu proste nerozumie. V jeho očiach sú všetci moslimovia potenciálni teroristi, o islamskom svete má také zúfalo skresľujúce poznatky, akoby ste vy nerozlišovali medzi ruským pravoslávnym patriarchom a rímsko-katolíckym pápežom, medzi koptskými kresťanmi a švédskymi protestantmi, medzi španielskou inkvizíciou a českými husitmi. On proste nevníma, že aj Taliban sa za dvadsať rokov nejako vyvíjal, že situácia sa za dve desaťročia zmenila, on tam chce bojovať ďalej, nedokážuc ani sformulovať, za čo. A takto sa pozerá aj na NATO. Jeho kritika Severoatlantickej aliancie nevychádza z pacifistických pohnútok, on chcel len celú mašinériu na zabíjanie zefektívniť. „Vojenská organizácia, ktorá nebojuje, stráca zmysel,“ povedal – čo sú takmer rovnaké slová, ako vyriekla svojho času americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, keď sa spýtala „načo máme armádu, keď ju nepoužívame“. Oba tieto cynické výroky sú učebnicovou kvintesenciou militarizmu.
Český prezident však vie byť aj veľmi racionálny. Keď položil otázku, či si myslíme, že ak vyšleme zopár vojakov do Pobaltia, že niekoho zastrašíme, trafil klinec po hlavičke. Rovnako ako keď zhodnotil situáciu, že „NATO je moloch, do ktorého lejeme peniaze, ale jeho účel nie je naplnený“. Je to presne tak. Miloš Zeman si uvedomil to, čo podaktorí z nás vieme už veľmi dávno – že rozpočet aliancie je čierna diera. Česko dalo na vojenské výdavky v minulom roku, keď Slovensko investovalo do zbrojenia 2 percentá HDP, „len“ 1,3 % HDP a hlava českého štátu navrhuje, že by sa aj takáto čiastka mala „zbrzdiť“. Trochu síce pochybujem, či to myslel úprimne, ale diagnostikoval to správne: niečo nie je v poriadku. Ak Rusko dokáže zabezpečiť svoju obranu s rozpočtom 11-krát menším ako je vojenský rozpočet USA, znamená to, že naše armády sú neefektívne. Preto Miloš Zeman navrhuje reformu NATO. Nemala by však vzísť zo Spojených štátov, ktoré podľa neho stratili prestíž, ale z Európy. Povedzme si však, kto na európskej politickej scéne dnes môže byť partnerom Miloša Zemana pre návrhy na reformu Severoatlantickej aliancie. Nemci a Francúzi sú v predvolebnom období, Poliaci a Maďari do takejto témy nepôjdu. Vôbec nás neprekvapuje, že taká Zuzana Čaputová, patrí práve medzi tých, ktorí (povedané Zemanovými slovami) majú sklopené hlavy a nič nehovoria. Od nej sa neočakáva nejaká hlbšia myšlienka. Po každej kríze NATO sa z Bruselu ozývajú názory, že európska obrana by mala byť autonómnejšia. Aj tentoraz sa šéf európskej diplomacie Josep Borrell vyjadril, že EÚ by malo získať „strategickú autonómiu“ a prestať pôsobiť ako „dcérska spoločnosť“ Spojených štátov. Prázdne reči, aj keď sa zhodujú so Zemanovým postojom, že NATO by nemalo byť servisom pre Američanom. Nemalo by byť, ale od svojho vzniku ním je.
Najväčšia kríza aliancie v dejinách
Debakel v Afganistane je najväčšou krízou Severoatlantickej aliancie v jej dejinách. Ešte aj tí Sovieti odchádzali z tejto krajiny dôstojne, so vztýčenými bojovými zástavami, kým my sme utekali ako vydesené prašivé psy. Kým finančná kríza z roku 2008 ukončila monopolárny ekonomický poriadok známy ako Washingtonský konsenzus, výprask z roku 2021 ohlasuje koniec vojenského Pax Americana. Dôsledky môžu byť strašné a väčšina ľudí si ich ešte neuvedomuje. Je to dramatický zlom a dostaneme sa z toho len vtedy, keď si konečne začneme hovoriť pravdu a zavrhneme ten falošný newspeak, ktorý sme tu pestovali tri desaťročia. Parafrázujúc bývalého maďarského premiéra Gyurcsányho, predstavitelia členských štátov NATO klamali ráno, klamali na obed a klamali večer. Celá stratégia bezpečnosti sa po roku 1989 vydala zlým smerom.
V prvom rade tým, že sa medzinárodné spoločenstvo odklonilo od zásad Parížskej charty pre novú Európu z novembra 1990, v ktorej sa všetky európske štáty, ale aj Sovietsky zväz, USA a Kanada, zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Namiesto toho zvíťazil historicky prekonaný model exkluzívneho vojenského bloku, ktorý stupňuje zbrojenie a konfrontáciu. Po útokoch na New York a Washington len hŕstka z nás varovala pred „vojnou proti teroru“ ako nebezpečným nezmyslom, ktorý nás môže uvrhnúť do stavu permanentného konfliktu. Bushovou víziou bolo vyvážať do sveta demokraciu. Biden síce v nedávnom televíznom prejave detinsky klamal, keď tvrdil, že vytváranie demokracie v Afganistane nikdy nebolo cieľom USA, ale z lži ho usvedčuje samotný Bush, ktorý mnohokrát opakoval a vo svojich pamätiach výslovne uviedol, že „Afganistan bol zásadnou americkou misiou budovania demokracie“. Odolám na tomto mieste pokušeniu historika, aby som podrobne rozvádzal, že Bush urobil tú istú chybu ako Napoleon, ktorý pod zámienkou vývozu demokracie prevalcoval Európu, že od čias Kolumbovej cesty do Ameriky a následného kolonializmu sa Západ usiloval expanzívne a agresívne pretvárať iné civilizácie na svoj obraz z pozície pocitu nadradenosti. Pristavím sa teraz pri niečom celkom konkrétnom.
Američanov považujú za tyranov
Generácie našich vnukov budú žasnúť nad tým, ako sme mohli žiť v takej obrovskej naivnej lži a ako bolo vôbec možné, že najmocnejšie impérium, aké kedy jestvovalo na tejto planéte, malo takých mizerných stratégov, že vojnou v Afganistane vyzbrojilo svojich úhlavných nepriateľov tými najmodernejšími zbraňami, že vojnou v Iraku stvorili Islamský štát a posilnili svojho hlavného konkurenta v regióne – Irán, že vojnou v Líbyii zničili funkčný štát, ktorý zohrával významnú úlohu pri zadržiavaní náporu migrujúcich más zo subsaharskej Afriky. Viniť z tohto všetkého Bidena je zbabelé pokrytectvo. Debakel v Afganistane nie je momentálnym dôsledkom individuálneho Bidenovho rozhodnutia. Je priamym výsledkom desaťročí vojen a destabilizácie sveta zo strany USA. Dve desaťročia sme boli uväznení v Bushovom rámci vojny proti terorizmu, ktorú mohol Pentagon predefinovať podľa ľubovôle. V istom bode bojov (asi tak po piatich rokoch od začiatku invázie) ponúkol Taliban afganskému prezidentovi Hámidovi Karzajovi rokovania. Mali podmienku, že ak ich vodca nebude zabitý a nebude postavený pred súd (boli ochotní hovoriť o nejakej forme domáceho väzenia), sú ochotní začať diskutovať o tom, aká by mohla byť ich úloha v novom Afganistane. Karzaj bol jedným z najskorumpovanejších ľudí novej afganskej elity, ale jednu vec pochopil veľmi rýchlo – že ak neponúknu Talibanu nejakú politickú budúcnosť, rozhodne sa pre boj a teror. A bol ochotný podmienky Talibanu prijať. Ten, kto ich napokon kategoricky odmietol, bola Bushova administratíva so svojím fanatickým heslom „s teroristami sa nevyjednáva“. Predĺžila tak zničujúcu vojnu o pätnásť rokov a ďalších stotisíc mŕtvych.
Nielen Biely dom a Pentagon, ale ani široká americká verejnosť doteraz neprijala, že sa podieľala na destabilizácii Afganistanu nie od jesene 2001, ale už od osemdesiatych rokov ako nepriama súčasť vojny so Sovietmi. A hoci mali Spojené štáty a ich spojenci plné ústa rečí o slobode (dnes sa už len môžeme trpko smiať nad nepríčetnými heslami vtedajšej doby typu „V Kábule sa bojuje aj za Bratislavu“), nikdy sa nesprávali tak, aby mohlo afganské obyvateľstvo uveriť, že zmyslom tejto vojny je ochrana ich životov. Naopak, prestali rozlišovať medzi životmi afganských spojencov a afganských nepriateľov. Od začiatku nerozumeli krajine, nerozumeli jej dynamike, nerozumeli komplikovaným vzťahom medzi ľuďmi, ktorí bojovali za Taliban, pomáhali Talibanu alebo sa len snažili nejakým spôsobom prežiť. A tak postupom času, keď sa čoraz viac ukazovalo, že Američania zabili viac civilistov ako Taliban, sa stalo militantné povstalecké hnutie pre nich životaschopnejšou alternatívou ako kolaborácia s americkými okupantmi. Nositeľ Nobelovej ceny za mier, prezident USA Barack Obama, sa ospravedlnil za zabitie civilistov len jeden jedinýkrát .- v januári 2015, keď jeho bezpilotné lietadlo omylom usmrtilo amerického a talianskeho rukojemníka. Nikdy sa však neospravedlnil za masové vraždy afganských civilistov. Americký reportér Spencer Ackerman vo svojej knihe Vláda teroru, za ktorú dostal Pulitzerovu cenu, opisuje príbehy konkrétnych ľudí, ktorí zažili útoky dronmi alebo pri nich prišli o blízkych. Jeden z nich, pakistanský chlapec Faheem, mal v čase útoku 13 rokov. Jeho veľká rodina sa práve schádzala v dome na rodinnej oslave. Pri výbuchu prišiel o oko, utrpel vážne popáleniny a – stratil všetkých svojich blízkych. Keď dospel, usiloval sa na americkom veľvyslanectve získať aspoň formálne uznanie, že sa to stalo, že došlo k chybe a že to ľutujú. Nedočkal sa žiadneho ospravedlnenia. A takých príbehov sú tisícky. Obama je na Západe oslavovaný ako sympatický prezident, ktorý zlepšil zdravotnú starostlivosť Američanov. Tento chlapec a spolu s ním aj jeho afganskí priatelia si však o ňom myslia niečo úplne iné: „Ak je niekde zoznam najväčších tyranov, je medzi nimi aj meno Baracka Obamu.“
Ukončenie „nekonečných vojen“
A ešte niečo. USA obviňujú Afgancov z korupcie, ale pravdou je, že ich skorumpovali oni. Kradli tam všetci. Kradli velitelia, v dôsledku čoho nemali vojaci na benzín, muníciu, ani na výplaty. Polícia zatvárala ľudí do väzenia, aby získala výkupné od miestnych rodín a získala tak náhradu za chýbajúce platy. Mimovládky pokrytecky moralizujú o právach žien, akoby táto vojna bola o možnosti chodiť do školy, akoby v nej nezomierali desaťtisíce ľudí, ktorí sú všetkým ľahostajní – no všetci pokrytecky mlčia o znásilňovaní malých chlapcov afganskými úradníkmi, ktorých im dodávali policajti a vojaci, za tichého súhlasu okupačnej správy. Tieto špinavé praktiky talibanský odpor iba nasycovali. Všetko sa predstieralo. Predstieral sa výcvik, predstierala sa kontrola nad štátom, predstierala sa existencia úradov, ktoré nevyberali dane, predstierala sa existencia súdov, ktoré sa spolu s policajtmi podieľali na organizovanom zločine, predstierala sa existencia armády.
Keď Biden vyhlásil „ukončenie nekonečných vojen“, mnohí ani nepostrehli historickosť okamihu, brali to ako číru nevyhnutnosť, Iba bývalý britský premiér Tony Blair vybuchol, že je to „imbecilné heslo“. V spravodlivom svete by tento darebák, ktorý svojimi zločinmi spôsobil smrť státisícov ľudí, dostal doživotie, v tom našom sa nám arogantne a vulgárne vysmieva. Zatiaľ. Ešte stále doznieva starý poriadok. Ešte stále médiá skresľujú realitu, keď si všímajú chaos na kábulskom letisku a niekoľko mŕtvych, hoci na väčšine územia Afganistanu panuje pokoj – no sú naďalej ľahostajní k občianskej vojne a hladomoru v Jemene. Nad utrpením týchto ľudí nevyjadruje Európska únia znepokojenie. Ani nad tým, že izraelské okupačné sily opäť strieľali ostrými a na hraniciach pásma Gazy zranili 41 Palestínčanov, vrátane 13-ročného chlapca, ktorého trafila guľka do hlavy a je v kritickom stave.
Takto to však ďalej nejde. Planéta je tehotná zmenou. Tento svet už nemôže fungovať ako doposiaľ. A nemali by sme hovoriť len o reforme NATO, ale aj o jeho zmysle a odvážiť sa dokonca uvažovať o úplne novej bezpečnostnej štruktúre zodpovedajúcej potrebám 21. storočia. Keď vidíte amerických vojakov na kábulskom letisku ako strieľajú do davu, zatláčajú svojich priateľov z Európy, aby sa mohli prebiť k odletu prví – môžete tušiť, akoby sme dopadli pri ohrození s takýmito spojencami. No keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyzýva členské štáty EÚ, aby prijali viac afganských utečencov, máte pocit, že sa zbláznila, lebo práve spôsobila novú vlnu utečencov tou istou chybou ako pred niekoľkými rokmi Angela Merkelová. Toto sa musí skončiť. Nemôžeme schvaľovať imperiálne vojny, a potom po nich upratovať bordel a znášať utečeneckú záťaž. Tento model je neudržateľný. Tí ľudia zomreli zbytočne a ich smrť môže mať teraz nejaký význam už len tak, že zabránime tomu, aby sa z toho americký imperializmus spamätal a pozviechal. Nesmieme opakovať chyby, keď sme po tragickej skúsenosti jednej vojny šli pod inou zámienkou do ďalšej. Pripomínajme tým, ktorí prijímajú rozhodnutia, ich zlyhania. Zostaňme ostražití. Už stačilo imperiálnych vojen. Ľudstvo je vyčerpané a potrebuje energiu na riešenie klimatickej krízy. Potrebuje obrovské zdroje na nápravu škôd. Potrebujeme odzbrojiť a vybudovať novú globálnu bezpečnostnú architektúru. NATO je zastarané a Európa už nestačí. Potrebujeme sa všetci. Bezpečnosť je buď nedeliteľná alebo žiadna.