František Škvrnda sleduje vývoj v německé levici, především na jejím radikálním křídle, kde v říjnu došlo k významnému politickému posunu a štěpení v souvislosti se vznikem nového uskupení Aliance Sahry Wagenknechtové.
V Nemecku v posledných rokoch došlo k poklesu podpory ľavice, čo viac pocítila jej radikálna časť. Podľa mnohých názorov odchod voličov od nej čiastočne smeruje aj k pravicovo radikálnej Alternatíve pre Nemecko (AfD). Už viackrát sme poukázali na „liberalizáciu“ ľavicových strán, ktorá ma kontroverzné následky. Vedie k zmene voličskej základne a vyúsťuje do oslabenia a úpadku ľavice. Určitá časť obyvateľstva v súčasnej zložitej politickej a sociálno-ekonomickej situácii javí zvýšený záujem o konzervatívne hodnoty a názory, z čoho profituje pravica. Čoraz viac sa však uvádza, že pri raste počtu voličov (stúpencov) AfD sa zvyšuje podiel tých, ktorí nepatria do pravicovo-extrémistického tábora a podporujú ju najmä kvôli nespokojnosti s pomermi v štáte a jeho politikou. Je to preto aj výzva pre ľavicové krídlo politického spektra.
Aliancia Sahry Wagenknechtovej ako nová možnosť voľby pre Nemecko
Jedna z najpopulárnejších nemeckých političiek, ľavicovo radikálna S. Wagenknechtová, ktorá bola do odchodu zo slabnúcej Ľavice jej takmer ikonickou postavou, už dlhšie prejavovala nespokojnosť so situáciou, v ktorej sa nachádza strana i spoločnosť. Dňa 23. októbra po pretrvávajúcich nezhodách so strany vystúpila a s niektorými jej bývalými členmi ohlásila vytvorenie nového politického subjektu. Má netradičný, neutrálny až nepolitický názov Aliancia Sahry Wagenknechtovej – Za rozum a spravodlivosť (nemecky Bündnis Sahra Wagenknecht – Für Vernunft und Gerechtigkeit, ďalej len BSW).
Vznik aliancie súvisí so snahou S. Wagenknechtovej vytvoriť novú stranu, ktorá by vyplnila „prázdno“ na nemeckej politickej scéne. Podľa niektorých médií názov naznačuje, že aliancia bude za všetko dobré a proti všetkému zlému. Budúca strana by mala byť ľavicovo konzervatívna, čo je aj reakciou na bezbrehé rozširovanie liberalizmu v tomto spektre. Pre sklamaného nemeckého voliča má vytvoriť inú možnosť voľby, ako je AfD.
„Nástupný“ potenciál budúcej možnej strany je na prvý pohľad pomerne vysoký a ak sa jej podarí etablovať sa, môže priniesť zmeny na nemeckej politickej scéne a poriadne ju „prevetrať“. O zámere S. Wagenknechtovej vytvoriť novú stranu sa hovorilo už mesiace. V niektorých prieskumoch o jej možnom pôsobení sa zistilo, že by ju bolo ochotných podporiť od 12 do 20 % (na území bývalej NDR až 32 %) respondentov.
BSW má relatívne čas na svoje upevnenie a rozvoj, lebo prvýkrát sa zúčastní na voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2024. O potenciáli novej strany v nemeckej politike viac napovedia krajinské voľby, ktoré budú neskôr, na začiatku septembra v Sasku a Durínsku a potom o tri týždne v Brandebursku. Ide o nové spolkové krajiny, kde je už dlhšie vysoká podpora AfD. A voľby do Bundestagu by podľa čl. 39 ústavy mali byť (ak nebudú predčasne) od 31. augusta, najneskôr však 26. októbra 2025.
O živote, politickej angažovanosti Sahry Wagenknechtovej a manželstve s Oskarom Lafontainom
Vzhľadom na to, že „príprava“ a vznik BSW sa nielen názvom, ale aj aktivitami spája s charizmou S. Wagenknechtovej, zastavíme sa viac pri jej politickej charakteristike. Sahra (v roku 2009 pôvodné meno Sarah zmenila na znenie podľa perzského pravopisu) Wagenknechtová sa narodila v roku 1969 v Jene. Jej otec bol iránskym študentom v Západnom Berlíne, ktorý chodieval aj do NDR. Krátko po jej narodení po ceste do Iránu zostal nezvestný. Spočiatku vyrastala u starých rodičov a keď začala chodiť do školy, žila v Berlíne s matkou, ktorá pracovala v obchode s umeleckým tovarom.
Bola členkou FDJ (nemeckej mládežníckej organizácii podobnej SZM). Napriek určitým problémom, ktoré mala vo vzťahu k moci (dala výpoveď zo zamestnania, čo bolo vtedy u mladých ľudí nezvyklé), bola v lete 1989 prijatá do Jednotnej socialistickej strany Nemecka.
V súvislosti s ďalším textom doplníme, že strana sa v decembri 1989 premenovala na Jednotnú socialistickú stranu Nemecka – Stranu demokratického socializmu. Od februára 1990 sa nazývala len Stranou demokratického socializmu (Partei des Demokratischen Sozialismus, ďalej len PDS). PDS sa v roku 2007 spojila s Volebnou alternatívou Práca & sociálna spravodlivosť do strany Ľavica (Die Linke).
Od roku 1990 S. Wagenknechtová študovala filozofiu a modernú nemeckú literatúru na Univerzite Friedricha Schillera v Jene a Humboldtovej univerzite v Berlíne. Štúdium nedokončila, lebo neodovzdala záverečnú prácu, ale zavŕšila ho v roku 1996 v odbore filozofia na Štátnej univerzite (Rijksuniversiteit) v Groningene v Holandsku. Témou jej záverečnej práce bol mladý Marx. V roku 2012 ukončila doktorandské štúdium na Technickej univerzite v Chemnitzi (v rokoch 1953 – 1990 sa nazýval Karl-Marx Stadt) s prácou „Hranice voľby – rozhodnutia o sporení a základné potreby vo vyspelých krajinách“ (Die Grenzen der Auswahl – Sparentscheidungen und Grundbedürfnisse in entwickelten Ländern). Pre obľubu vzdelaných Slovákov v používaní akademických titulov zo zahraničia dodáme, že po zložení ústnych skúšok sa stala Dr. rer. pol. (doktor politických vied). V niektorých prameňoch sa označuje aj za publicistku, lebo vydala aj niekoľko kníh.
V rokoch 1991 – 1995 a 2000 – 2007 bola S. Wagenknechtová členkou predsedníctva PDS. Potom pôsobila v Ľavici, kde v rokoch 2010 – 2014 zastávala funkciu podpredsedníčky strany. Získala v nej veľký vplyv i popularitu medzi voličmi. Označovali ju za nositeľku komunistických myšlienok a hlavnú protagonistku radikálneho krídla strany.
V roku 2004 – 2009 bola poslankyňou Európskeho parlamentu a od roku 2009 je v Bundestagu. V rokoch 2015 – 2019 pôsobila ako spolupredsedníčkou parlamentnej frakcie Ľavice (s Dietmarom Bartschom).
Strana Ľavica prijala kriticky jej knihu „Samospravodliví | Môj protiprogram – pre komunitného ducha a súdržnosť“ (Die Selbstgerechten | Mein Gegenprogramm – für Gemeinsinn und Zusammenhalt), vydaná v apríli 2021. Odsúdila v nej zanedbávanie cieľov sociálnej spravodlivosti v Ľavici v prospech otázok politiky identity. Po vydaní knihy došlo k pokusom o vylúčenie autorky zo strany. Vyostrili sa tým spory medzi jej „krídlom“ a „progresívno-emancipačným“ prúdom. Spory sa začali už v roku 2014, keď sa S. Wagenknechtová postavila proti väčšinovej línii strany „priateľskej k utečencom“.
S. Wagenknechtová je bezdetná. V decembri 2014 sa druhýkrát vydala za O. Lafontainea (*1943), známeho nemeckého ľavicového politika, s ktorým dnes žije v Merzigu v Sársku. Spolu sa výrazne podieľali na vytváraní obrazu Ľavice ako radikálnej strany.
V prípade O. Lafontainea ide o výnimočný zjav v nemeckej politike v starých spolkových krajinách i v celej západnej Európe. Je aj legendou, lebo ide o jediného vysokopostaveného politika z nemeckej sociálnej demokracie (SPD) ktorý sa stal radikálnym ľavičiarom. Vzhľadom na to odbočíme od hlavnej témy a stručne charakterizujeme jeho politickú dráhu.
Pochádza zo Sárska, kde sa začal angažovať v SPD. Od januára 1976 do apríla 1985 bol zástupcom primátora a neskôr primátorom Saarbrückenu. Už vtedy upútal na seba pozornosť, lebo na konci 70. rokov nesúhlasil s dvojitým riešením NATO o rozmiestnení rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v Nemecku ako odpovede na nové sovietske rakety SS-20. V rokoch 1977 – 1996 bol predsedom sárskej krajinskej organizácie SPD. Od apríla 1985 do novembra 1998 vykonával funkciu predsedu sárskej krajinskej vlády.
V roku 1990 sa ako podpredseda SPD stal spolkovým lídrom strany vo voľbách do Bundestagu. Dňa 25. apríla utrpel po útoku psychicky chorej ženy na predvolebnom zhromaždení v Kolíne nad Rýnom život ohrozujúce zranenia. Po vyliečení pokračoval v kampani. Po víťazstve CDU/CSU vo voľbách sa stiahol z politiky na spolkovej úrovni.
Od novembra 1992 do októbra 1993 bol predsedom Spolkovej rady. V SPD vznikli pred voľbami do Bundestagu v roku 1994 určité personálne problémy a nakoniec ju do nich viedla „trojka“ v zložení Rudolf Scharping (z Porýnia-Falcka), O. Lafontaine a Gerhard Schröder (z Dolného Saska). Ani tentokrát však SPD nezvíťazila.
SPD zvíťazila vo voľbách do Bundestagu až v septembri 1998. Volebným lídrom bol G. Schröder, ktorý sa stal aj kancelárom červeno-zelenej koalície. V novej vláde získal O. Lafontaine miesto ministra financií. Bol na ňom len do marca 1999, keď sa prekvapujúco vzdal všetkých politických funkcií v SPD (od novembra 1995 bol jej predsedom), vrátane mandátu v Bundestagu. Odvtedy vystupoval ako kritik vlády i SPD. Nesúhlasil s bombardovaním Juhoslávie letectvom NATO. V októbri 1998 vydal knihu „Srdce bije vľavo“ (Das Herz schlägt links), v ktorej zdôvodnil svoj odchod z funkcií v SPD. Politiku G. Schrödera i britského predsedu vlády Tonyho Blaira hodnotil ako odmietnutie základných sociálnodemokratických hodnôt a škodlivý obrat k neoliberalizmu. Kritizoval aj globalizáciu. So svoju pozíciou zostal v SPD osamotený a v máji 2005 z nej vystúpil.
Vo voľbách do Bundestagu v septembri 2005 kandidoval spolu s Gregorom Gysim ako volebný líder spojenej kandidátky Volebnej alternatívy Práca & sociálna spravodlivosť a PDS (Ľavicovástrana.PDS) a znovu sa stal poslancom. Kandidátka ziskom hlasov predbehla aj vtedy už roky etablovaných Zelených. V júni 2007 bol s Lotharom Biskym zvolený za spolupredsedu Ľavice a funkciu vykonával do mája 2010. Diagnostikovali mu rakovinu prostaty a po úspešnej operácii v novembri 2009 však ohlásil, že zo zdravotných dôvodov sa vzdáva mandátu v Bundestagu (odstúpil vo februári 2010) a nebude opätovne kandidovať na post predsedu Ľavice.
Od roku 2010 pôsobil už len na krajinskej úrovni v Ľavici v Sársku. V marci 2022 oznámil koniec politickej kariéry a odchod zo strany. Odôvodnil to tým, že Ľavicu spoluzakladal ako alternatívu k politike sociálnej neistoty a nerovnosti, ktorá sa však tohto smerovania vzdala. Ľavica sa vo voľbách v marci 2022 nedostala do sárskeho krajinského zhromaždenia.
Ďalej necháme prehovoriť „suché“ čísla volebných ziskov Ľavice. Uskutočníme ich v dvoch prehľadoch. Prvý má podobu tabuľky o ziskoch radikálnej ľavice vo voľbách do Bundestagu od zjednotenia Nemecka v roku 1990. Druhý sa zaoberá vývojom výsledkov volieb v jednotlivých krajinách (mestských štátoch). Viaceré z týchto údajov sme už uviedli aj v predchádzajúcich príspevkoch o voľbách a politike v Nemecku.
Podpora Ľavice a jej predchodcov v spolkových voľbách
Tabuľka Volebné zisky PDS a Ľavice zo zoznamov (druhý hlas) vo voľbách do Bundestagu po zjednotení Nemecka (v percentách):
Tabuľka hovorí sama za seba, ale predsa ju stručne okomentujeme. Vyplýva z nej, že proces zjednocovania radikálnych ľavicových síl na západe i východe Nemecka a vznik Ľavice znamenali výrazné posilnenie podpory tejto časti politického spektra. Trend sa udržiaval vyše 10 rokov. Vo voľbách v roku 2021 došlo k výraznému poklesu podpory strany, ktorý podľa prieskumov preferencií trvá doteraz. Na týchto procesoch sa podieľalo veľa činiteľov, ktorých analýza by bola iste zaujímavá, ale veľmi náročná a asi aj bez jednoznačných záverov.
Publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo.