Eduard Chmelár píše o tom, že naplňování revolučních ideálů Listopadu 1989 by mělo znamenat snažit se o dialog. Bez něj si na demokracii totiž jenom hrajeme.
Dnes, práve v dnešný deň, vám položím jednu jedinú otázku. Pamätáte sa, čo bolo prvou požiadavkou Nežnej revolúcie? Úplne prvou, základnou, ešte pred zverejnením oficiálnych 12 bodov Programového vyhlásenia Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. A tým mladším chcem položiť otázku, či vás to vôbec učili v škole. To prvou historickou požiadavkou bol – DIALÓG. Bol na prvých transparentoch, bola po ňom pomenovaná prvá demokratická televízna diskusia, bolo to slovo skloňované vo všetkých pádoch na všetkých miestach. No namiesto dialógu dostali demonštranti úplne nečakane moc a tá ich opila natoľko, že rozvoj dialógu ďalej nepovažovali za podstatný a v ďalšom vývoji spoločnosti ho úplne zanedbali.
Nedávno zosnulý Eugen Gindl, ktorého považujem za posledného autentického nositeľa odkazu Nežnej revolúcie, zasvätil posledné roky života tomu, aby svojich mocných priateľov presvedčil, že ľudí treba vrátiť späť do verejného priestoru ako zdroj alternatívnych riešení, ale aj ako kontrolu. Ľudia sú totiž rozhorčení, ale úplne bezmocní. Chcel im otvoriť verejnoprávne médiá, bol veľkým propagátorom participatívnych rozpočtov, ktoré umožňujú ľuďom rozhodnúť, aká je vízia rozvoja sídla, v ktorom žijú, na aké konkrétne ciele sa finančné prostriedky použijú. No napokon zistil, že na také niečo nie sú pripravení a hlavne kvalifikovaní nielen vládnuci politici, ale ani nespokojní občania. Z tohto hľadiska kritizoval protesty proti Gorile a opísal svoju skúsenosť (ktorú mám aj ja), že na stretnutiach sa mikrofónu začali zmocňovať ľudia, ktorí si agresívne uzurpovali slovo a nechceli počuť žiaden iný názor ako vlastný – aj preto sa diskusia veľmi rýchlo skončila, podobne ako aj protesty.
Dlhoročná absencia dialógu vyústila až do dnešného stavu, ktorý považujem za patologický. Prestali sme zabezpečovať otvorenosť diskusií a namiesto revolučnej plurality vzýva vládnuca moc (vrátane hlavy štátu) „spoločné záujmy“. Pozrite sa na zloženie televíznych debát, do ktorých sú pozývaní ľudia s rovnakým názorom bez oponentov a tento koncept bránia (napríklad ako vo včerajšej Večeri s Havranom) ako „slušnú diskusiu“ – rozumej, slušná je taká, kde vám nikto neoponuje, neodvráva, iba pritakáva. Pozrite sa na zloženie pravidelných rečníkov Stredoeurópskeho fóra – Hvorecký, Šimečka, Radičová, Zajac atď. – akoby jediných relevantných nositeľov demokratických hodnôt predstavovali veľmi netolerantne sa profilujúci centristi. Čoraz mohutnejšia masa ľudí je odsúvaná do akéhosi šera a keď ich nespokojnosť vybuchne do roky potláčaných emócií, ohrozené mocenské vrstvy v tom vidia iba extrémizmus. A ja varujem, že si zarábame na strašný problém.
To, do akých obludných rozmerov prerástla jedna komorná pseudokauza, považujem za desivé odhalenie, kam sme po 32 rokoch deklarovanej demokracie dospeli so slobodou prejavu a schopnosťou viesť dialóg. Dvaja publicisti, ktorí mi vôbec nie sú sympatickí, si na súkromnom twitteri drsne uťahovali z gospelovej speváčky Simony Magušinovej. Na ich komunikáciu upozornil pesničkárkin manžel a redaktor konzervatívneho denníka Postoj a označil to za urážku ženy a kresťanskej viery. Touto rytierskou obranou sa mohol celý spor aj skončiť, lenže všetko sa tým len začalo. Nasledovali verejné vyjadrenia odsudzujúce počínanie novinárov zo strany Igora Matoviča, Veroniky Remišovej, Juraja Šeligu, Milana Krajniaka, Anny Záborskej, predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí a ďalších a ďalších. Vrcholom bolo, že RTVS ako prejav solidarity zaradila mimoriadne do vysielania Simonin koncert a generálny prokurátor Maroš Žilinka práve dnes, v Deň boja za slobodu a demokraciu, oznámil, že vydal pokyn, aby Úrad špeciálnej prokuratúry preskúmal, či dvaja publicisti nespáchali trestný čin…
Chcem hneď na úvod zdôrazniť, že ja by som sa takým spôsobom ako Rado Ondřejíček a Peter Tkačenko nikdy nevyjadroval. Zvlášť o tvorcovi Cynickej obludy si nič dobrého nemyslím. Ale za oveľa nebezpečnejšie v tejto chvíli považujem nenáležité a prehnané reakcie na podobné konanie. V poslednej dobe sa na Slovensku udomácnil trend veľmi selektívnych a účelových moralizujúcich kampaní. Ich spoločným znakom je, že veľmi agresívnym až hysterickým spôsobom reagujú na hoci aj nepatrnú kritiku určitej osoby, pričom je pre tento druh činnosti charakteristické, že ich sústredený útok je spravidla oveľa agresívnejší ako hejt na príslušného človeka. Najznámejšou kampaňou tohto druhu posledných týždňov bola obrana dcéry prezidentky republiky Emmy Čaputovej. Zverejnenie jej fotografie s ľahko ironickým statusom poslanca Tomáša Tarabu „Po včerajšom dni vieme, že máme na Slovensku novú topmodelku“ spustil nečakanú lavínu búrlivých reakcií odsudzujúcich správanie opozičného politika a žiadajúcich jeho verejné ospravedlnenie. Nech to už myslel akokoľvek, je jasné, že skutočný význam tohto statusu si musíte domyslieť, lebo explicitne nemohol ničím uraziť.
Obrancovia prezidentky však zašli ešte ďalej. Založili si facebookovú skupinu „Dobre“. Podľa slov zakladateľa projektu Patrika Lengharta (doktoranta mediálnych štúdií!) sa členovia skupiny vždy dohodnú, ktorý príspevok podľa nich „šíri nenávistný, zavádzajúci alebo skrátka hlúpy obsah“, a ten budú následne bombardovať komentármi „dobre“. Problém tohto infantilného prístupu však spočíva v tom, že títo ľudia nerozlišujú medzi šírením nenávisti a racionálnou kritikou, a tak hejtujú všetko, s čím nesúhlasia, a čo je obzvlášť symptomatické – robia to s často mnohonásobne väčšou agresivitou a vulgárnosťou ako samotný napadnutý príspevok (keďže mnohí neostanú len pri slovíčku „dobre“). Je to teda vo svojich dôsledok iba ďalší druh kyberšikany, ktorý neprispieva k zdravej demokratickej diskusii, neučí mladých ľudí argumentovať, ale hejtovať. Tento spôsob komunikácie nie je dedičstvom osvieteneckého projektu, ale skôr temných päťdesiatych rokov. Len si spomeňte – nedávno som písal o osude Vladimíra Mináča, ktorého fanatickí zväzáci obhadzovali blatom za to, že obhajoval „buržoázny humor“ – rozumej fejtón – a vyzývali ho na ospravedlnenie s opovržlivými pokrikmi: „Kto si, že sa chceš smiať z našich súdruhov?“
Na to, aby ste správne porozumeli, o čo mi ide, si musíte spomenúť na vynikajúci film Miloša Formana Ľud versus Larry Flynt. Rozpráva príbeh jedného z najväčších bojov o slobodu tlače v USA, ktorý sa odohral v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Zakladateľ erotického časopisu Hustler si v sérii súdnych procesov proti pohoršenej konzervatívnej vydobyl, že sloboda prejavu je nedotknuteľná aj keď vás poburuje a uráža. Odpudzujúci majiteľ striptízového baru Larry Flynt sa pokryteckej americkej smotánky pýta: Čo je pre vás obscénnejšie? Sex alebo vojna?“
Otázka, ktorú kladie Miloš Forman, je presne tá, pred ktorou stojíme dnes my všetci: nemusí sa vám páčiť, čo hovoria tí dvaja, ale môžete im vziať právo hovoriť, čo hovoria? Pýtam sa tých rozhorčených konzervatívcov, ktorí donedávna jačali o „kultúre vymazávania“, či im už tieto praktiky nevadia. Pýtam sa tých ukrivdených kresťanov, kde boli, keď si Rado Ondřejíček uťahoval ešte drsnejším spôsobom z lídra skupiny No Name Igora Timka alebo z ľavicových aktivistov, ktorým želal osud obetí zo Srebrenice. Pýtam sa všetkých moralistov, kde boli, keď Zomri siahalo na ľudskú dôstojnosť a zabávali sa na vtipoch urážajúcich všetky humanistické hodnoty. Pýtam sa všetkých, ktorí dnes žiadajú trestné stíhanie dvoch novinárov, prečo sa neozvali vtedy, keď počas prezidentskej kampane Zomri zosmiešňovalo moju osobu lživými vo photoshope vyrobenými obrázkami. Pýtam sa katolíckych aktivistov, prečo mlčali, keď farár Marián Kuffa vyhlásil, že gayovia a lesby sú horší ako vrahovia. Pýtam sa RTVS, prečo dovolila, aby katolícky analytik v priamom prenose urazil ateistov, že ich morálka je na úrovni zvieraťa. Bude aj tentoraz mimoriadne vysielanie vyjadrujúce solidaritu so sekulárnymi humanistami podobne ako včera zaradila do programu koncert Simony Magušinovej? Uvidíme aj módnu prehliadnu Emmy Čaputovej? Čo má táto aktivistická póza verejnoprávnej televízie znamenať? Má vari teraz každý z nás, ktorý zažil verejné osočovanie, urážky, špinenie na sociálnych sieťach, žiadať ospravedlnenie? Postaví sa za práva každého z nás katolícka cirkev, židovská náboženská obec, verejnoprávna televízia a Zuzana Kovačič Hanzelová? Ideme do toho, priatelia?
A situácia sa nezhoršuje len u nás. Odvolanie Mareka Hrubca z funkcie riaditeľa Centra globálnych štúdií Filozofického ústavu AV ČR v Prahe a jeho obvinenie zo špionáže za to, že pravidelne vystupuje v čínskych médiách a spolupracuje s China-CEE Institute, považujem za priamy útok na nezávislosť vedeckého bádania, za prejav pokračujúcej neonormalizácie súčasného režimu. Len minulý rok dostal pritom docent Hrubec cenu za popularizáciu toho istého pracoviska, ktoré ho teraz vyhodilo. Nepomohli ani podporné listy vedcov z USA, Kanady, Brazílie či zo Slovenska. Bránil sa stanoviskom, z ktorého vyberám: „Listina základních práv a svobod, jež je součást ústavního pořádku ČR, zakotvuje svobodu vědeckého bádání. S tím úzce souvisí rovněž respektování plurality názorů, zvláště ve vědecké oblasti, která nejvíce ze všech lidských činností proniká do nových, ještě nepoznaných inovativních prostorů společnosti, civilizace i přírody… Mám čisté svědomí.“ Čo bude nasledovať? Prepustenie Oskara Krejčího, ktorý práve vydal Geopolitiku Číny? Alebo zatknutie Maríny Čarnogurskej za jej bravúrny sinologický výskum?
Úplne ma však posadilo, že dvoch publicistov chcú symbolicky upáliť aj tí, ktorí by z pozície svojej funkcie (o odbornosti náročky nehovorím) mali chrániť slobodu prejavu za každých okolností. Dekanka Fakulty masmédií PEVŠ (sic!) Iveta Radičová vystavila na odbornej konferencii šéfredaktorku Sme Beatu Balogovú na pranier a vyslovila sa za to, že Peter Tkačenko by sa už nemal vyjadrovať k veciam verejným! Emotívne, takmer hystericky donútila šéfredaktorku k ospravedlneniu a kričala pri tom, že komentátor Tkačenko prekročil „všetky únosné hranice“. A teraz ich chce vari expremiérka zapaľovať? Kam toto smeruje? Včera Iveta Radičová vo vysielaní TA3 vysoko vyzdvihla odvahu študentov zo 16. novembra 1989 „formulovať, o čom tá pretvárka bola“. Lenže dnes ich učí rovnakej, ak nie nebezpečnejšej pretvárke. Po 32 rokoch nesmerujeme k ideálu demokratickej spoločnosti, o ktorej sníval Eugen Gindl, ale k paranoidnej psychotickej diktatúre, v ktorej sa veľmi selektívnym a neférovým spôsobom škandalizuje a potláča všetko, čo nevyhovuje oficiálne vytýčenému naratívu. Priatelia, zastavme to a postavme sa týmto praktikám na odpor, kým je čas, lebo tento trend je už naozaj veľmi veľmi nebezpečný! My sme sa pred 32 rokmi predsa nezbavovali režimu preto, aby nám nová mocenská garnitúra opäť diktovala, čo si máme myslieť, čo môžeme hovoriť, s kým môžeme spolupracovať, s kým môžeme byť priateľmi. A tí, ktorí vám tvrdia, že cieľom bolo presunúť ostnatý drôt zo západu na východ, podriadiť sa diktátu trhu, predať vlasť do cudzích rúk a nahradiť dialóg monológom, nie sú nositeľmi ideálov revolúcie, ale podvodníci a potenciálni tyrani.
Nie, po 32 rokoch stupňovania katolíckych privilégií a neschopnosti splniť poslednú revolučnú požiadavku – odluku cirkvi od štátu – tu nebudeme tvrdiť, že katolíci sú v tejto krajine diskriminovaní. Sú tu iné skupiny, ktoré trpia pod ich ideologickou neznášanlivosťou. Napĺňať revolučné ideály znamená učiť sa dialógu, nie cenzúre, podporovať prijatie, nie ostrakizáciu a posilňovať vzájomnú úctu, nie opovrhovanie inými, než sme my. A toto všetko dosiahneme iba spoločnou komunikáciou, nie účelovo selektívnymi kampaňami proti nepohodlným názorom. Predtým, ako vynesieme ortieľ nad vtipom ako nad urážkou a rúhačstvom, musíme porozumieť jeho kontextu. Lebo sloboda prejavu zahŕňa aj možnosť vysmievať sa. Zahŕňa aj právo nevystavovať na pranier súkromnú komunikáciu. A najmä zahŕňa aj také prejavy, s ktorými nesúhlasíme, ktoré nás poburujú a ktoré sú škandalózne. V opačnom prípade sa prestaňme hrať na demokraciu.