Eduard Chmelár připomíná dnešní výročí narození císaře Marka Aurelia. Od narození legendárního římského císaře uplynulo 1900 let.
Pred 1900 rokmi, 26. apríla 121, sa narodil v Ríme legendárny cisár Marcus Aurelius, ktorého život je spätý aj so Slovenskom a ktorý pre svoju múdrosť získal prezývku „filozof na tróne“. Pochádzal z bohatej a vplyvnej rodiny, ktorá ho predurčovala na oslňujúcu kariéru v Rímskej ríši, ako panovník sa však preceňuje. Za veľkého štátnika možno označiť skôr jeho (dnes takmer neznámeho) predchodcu Antonina Pia, ktorého vládnutie možno označiť za jedno z najlepších v rímskych dejinách, hoci neviedol vojny, v ktorých by sa preslávil veľkými víťazstvami, nezaviedol množstvo reforiem, ale dožičil ríši život v mieri a v prosperite. Marcus Aurelius nechcel viesť vojny, ale bol k tomu prinútený, keďže za jeho vlády vtrhli germánske kmene hlboko do vnútrozemia rímskeho impéria, až k Jadranu. Sám pritom nemal absolútne žiadne vojenské skúsenosti, preto velenie prenechal skúseným vojakom.
Hoci Marcus Aurelius nepatril k veľkým štátnikom, bol to jeden z najušľachtilejších panovníkov všetkých čias. Kým dovtedajší rímski cisári boli spravidla extravagantní, cynickí a amorálni, Marcus Aurelius pestoval triezvosť, miernosť, dobré skutky a mravný život. Bol veľmi inteligentný, pracovitý, často až asketický. Uprostred vojen a morovej epidémie zabránil demoralizácii a rozkladu ríše, ktorá sa však po jeho smrti už nedala zastaviť, preto sa jeho vláda niekedy označuje aj ako koniec zlatého veku Ríma. Ak aj mal nejaké systematické štátnické plány, na ich realizáciu nemal čas, pretože práve on, ktorý si zo všetkých panovníkov najmenej želal vojny, bol vojnovým cisárom. Napriek tomu sa snažil aspoň zlepšovať život ľudí a odstraňovať krutosti v rímskom práve, ktoré zlepšili postavenie znevýhodnených osôb (otrokov, vdov a sirôt) – no aj v tomto skôr pokračoval v diele svojho predchodcu, vyhýbal sa radikálnym zmenám, skôr korigoval dovtedajšie právne predpisy. Nebol veľkým zákonodarcom, bol však milosrdným vládcom. Hoci nemal rád kresťanov (považoval ich za poverčivých šialencov), za jeho vlády nedošlo k ich systematickému prenasledovaniu. V praxi to znamená, že praktizovanie kresťanstva sa síce trestalo, no cisárove poriadkové sily ich nevyhľadávali.
To hlavné, čím sa preslávil, však neboli jeho štátnické činy či vojenské úspechy, ale jedno z najdôležitejších diel antickej literatúry, súbor dvanástich meditácií pod spoločným názvom Myšlienky k sebe. Pre nás je zaujímavé, že túto knihu začal písať na území dnešného Slovenska. Venujme sa však najprv rozboru tohto kultového diela.
Je vysoko nepravdepodobné, že Marcus Aurelius plánoval niekedy zverejnenie svojho spisu. Má formu intímnych spovedí a citátov, aké vídavame skôr vo forme denníka a cisár si ich zapisoval v prestávkach urputných a krvavých bojov s Kvádmi, ktoré ťažko doliehali na jeho dušu. Zaujímavé je, že až do 10. storočia o tomto diele nemáme žiadnu priamo zmienku. Vyskytli sa len veľmi okrajové poznámky ako napríklad z pera rímskeho historika Herodiana, ktorý v 3. storočí vyzdvihol cisárovu bezkonkurenčnú znalosť antickej literatúry, čo vraj dokazujú jeho výroky a spisy, ktoré sa zachovali – bez toho, že by sa zmienil o konkrétnom diele. Až v roku 907 biskup Arethas z Cézarey zaslal arcibiskupovi Demetriovi z Herakleie list, z ktorého sa dozvedáme: „Posielam ti zväzok Myšlienok k sebe. Už nejaký čas mám starú kópiu najprínosnejšej knihy cisára Marca, tak starú, že sa celkom rozpadá na kúsky. Prepísal som ju a som ochotný odovzdať ju ďalším generáciám v nových šatách.“
Obrovský záujem o toto dielo prepukol až v období renesancie, keď v roku 1558 nemecký humanista Wilhelm Xylander preložil knihu po prvý raz z gréčtiny do latinčiny. Originál zmizol, ale dnešný text je založený výlučne na tomto stratenom rukopise. Odvtedy sa stali Myšlienky k sebe nesmierne populárne a nachádzali si čitateľov v najširších vrstvách. Čítali ich domáce paničky i zaneprázdnení finančníci, žobráci i králi, dokonca aj americký prezident Bill Clinton ju označil za svoju najobľúbenejšiu knihu. Treba však povedať, že veľkí filozofi ňou dosť často pohŕdali. Slávny anglický filozof, matematik a Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bertrand Russell ju považoval za rozporuplnú a nekonzistentnú. Georg Hegel zasa zaútočil na autorovo zaujatie vnútorným ja a poznamenal, že filozofia, ktorá redukuje všetky formy nespravodlivosti na emočné stavy sa na scéne mohla objaviť iba v čase univerzálneho strachu a otroctva. My sme však napriek týmto príkrym hodnoteniam presvedčení, že kniha, akokoľvek neoriginálna a pozliepaná z výrokov iných filozofov (dnes by ju niektorí pohŕdavo odsúdili ako plagiát), je nielen veľmi múdrym glosovaním doby, ale obsahuje mnohé postrehy, ktoré sú aktuálne dodnes. Práve táto nadčasovosť je príčinou mimoriadnej obľuby diela až do dnešných dní. Nie je to nudný a nezrozumiteľný filozofický spis, je to pútavá esej o vnútorných bojoch a problémoch, medzi ktorými spoznávame aj tie svoje. Preto je ľuďom taká blízka a jej príťažlivý jazyk ju zaraďuje k takým kultúrnym pokladom svetovej literatúry ako sú Augustinove či Rousseauove Vyznania.
Ako som už uviedol, minimálne časť tohto diela vzniklo na Slovensku. V závere prvej kapitoly sa píše. „Napísané v krajine Kvádov nad Granuou“. Granua je dnešná rieka Hron. Ako to už na Slovensku býva, hoci touto informáciou disponujeme už veľmi dávno (vedel o nej dokonca aj Ľudovít Štúr), nikto z archeológov a historikov si nedal väčšiu námahu zistiť, kde stál rímsky tábor, v ktorom Marcus Aurelius túto knihu napísal. Vieme len (podľa vtedajších bojov Rimanov s Kvádmi a rozsahu kvádskeho osídlenia), že to muselo byť niekde na Dolnom Pohroní, v priestore medzi Levicami a Štúrovom. A tak som sa včera vydal po stopách Marca Aurelia, presnejšie na bicykli zo Starého Tekova až po sútok Hronu s Dunajom, aby som si priblížil atmosféru vzniku tohto diela. Fotografie si môžete prezrieť na mojom instagrame. Krajina vtedy vyzerala úplne inak. Lužné lesy neboli vyrúbané a tok rieky bol omnoho dravší (spomalila až umŕtvila ho súčasná sústava vodných diel). Každopádne malebnosť krajiny priam zvádzala k meditáciám. Starozákonní proroci a vodcovia monoteistických náboženstiev odchádzali rozjímať na púšte a odľahlé hory, kým východní mudrci meditovali často pri riekach. Isté spoločné prvky budhizmu a stoicizmu (ktorého bol Marcus Aurelius predstaviteľom) si všimli bádatelia už dávnejšie. Rieka symbolizuje čas a ustavičnú zmenu, hladina vody pokoj. Vieme si predstaviť, že tieto miesta cisára očarili. V rodnom Taliansku, ale ani v Španielsku, odkiaľ jeho rodina pochádzala, veľa takýchto riek s bujnou vegetáciou, obrovským množstvom rýb a tajomnými zákutiami určite nevidel.
Napriek tomu romantická predstava, ako Marcus Aurelius sedí na kameni na brehu rieky a zapisuje si myšlienky, nezodpovedá realite. Cisár sa vracal na Slovensko niekoľkokrát, občas aj v zime, takže písal skôr zababušený do kožušín, niekde pri kozube v tábore. Je veľmi pravdepodobné, že na Dolnom Pohroní nenapísal len začiatok, prvú kapitolu, ale okrem druhej kapitoly, ktorá je datovaná do Carnuntu, aj viaceré ďalšie, ktoré sú nedatované. Príčina, pre ktorú sa nepodarilo dosiaľ objaviť miesto táborenia Rimanov, je zrejmá z faktu, že to nebola žiadna kamenná pevnosť, ale dočasný poľný tábor. Z toho dôvodu to mohlo byť kdekoľvek. Úsmevné, ale aj sympatické, sú snahy pohronských dedín, ktoré sa v posledných rokoch pretekajú v tom, ktorá z nich si prisvojí titul „obec Marca Aurelia“. Snaživí sú v Šarovciach, v ktorej postavili cisárovi sochu na základe toho, že tam našli striebornú rímsku mincu Marca Aurelia, z čoho usudzujú, že tam musel byť. Sklamem ich, toto nie je dôkaz. Je pravdepodobné, že v blízkosti ich obce Marcus Aurelius prechádzal (vlastne je to takmer isté), ale žeby tam táboril, nevieme. Minca môže byť dôkazom obchodovania medzi vojakmi, nie prítomnosti cisára. Nezaháľajú ani v obci Bíňa. Predpoklad, že by tábor Marca Aurelia mohol stáť niekde tam, považujem za reálnejší (zo strategických dôvodov), ale dôkaz miestnych ľudí – tzv. bíňske valy – musím rozhodne vyvrátiť, lebo sú oveľa mladšieho dáta.
Napokon, úvodná bitka o Germániu z filmu Gladiátor, sa celkom určite odohrávala niekde v týchto miestach (nakrúcala sa však v lese Bourne, v anglickom Surrey). Mimochodom, aj „generál Maximus“ alias Gladiátor je do istej miery historická postava. Nebol síce gladiátorom a volal sa Marcus Valerius Maximianus, ale velil špeciálnym oddielom II. pomocnej légie, ktorá zimovala pri Laugaricione, dnešnom Trenčíne. Maximianus to napokon dotiahol až na post miestodržiteľa provincie v severnej Afrike. Na jeho počesť mu postavili sochu. Tá sa síce nezachovala, ale v roku 1954 objavili v Alžírsku kváder spod tejto sochy s nápisom, vďaka ktorému vieme, že filmový Maximus je náš Marcus Valerius Maximianus spod Trenčína.
Dolné Pohronie bolo oddávna miestom krvavých stretov, bojoval tu rímsky cisár Marcus Aurelius s Kvádmi, ale aj maršal Malinovskij, ktorý v Kalnej nad Hronom začal bratislavsko-brniansku operáciu, ktorá viedla až k definitívnemu oslobodeniu Slovenska od fašizmu. My si však môžeme Pohronie spájať aj s literárnymi inšpiráciami, ktoré siahajú hlboko do staroveku.