Eduard Chmelár komentuje vyhrocenou situaci ve slovenské společnosti, kterou vyvolala vojenská dohoda s USA. Občanská válka už není jen „studená“, míní.

Vyhrotená situácia na Slovensku, ktorú vyvolalo nezvyčajne rýchle až násilné pretlačenie vojenskej zmluvy s USA, vyústila do veľmi nebezpečného stavu, aký si autor tohto článku nepamätá ani ako občan, ani ako historik. Toto už nie je studená občianska vojna. Slovensko je na pokraji občianskej vojny skutočnej, je už v podstate v mentálnych zákopoch, rozdelené na nerovnomerne veľké časti, ktoré sa odmietajú navzájom akceptovať, rešpektovať i počúvať. Najhoršie je, že štát dnes v podstate nemá lídra a niet tu autority, ktorá by bola schopná alebo aspoň ochotná oba tábory zmieriť. Na čele vlády stojí neschopný úradníček okresného formátu, ktorý je len poštárom svojho straníckeho šéfa Igora Matoviča a ktorý pripomína svojou mentalitou nadporučíka Mazureka z filmu Černí baroni. Na čele štátu stojí najdrahšia hlásateľka, ktorá je obľúbená z toho istého dôvodu ako herci interpretujúci cudzie myšlienky a pre ktorú je určujúci skôr tlak z americkej ambasády ako vôľa vlastných občanov. A hoci je podľa jediného zverejneného prieskumu verejnej mienky až 64 percent občanov SR proti rozmiestneniu Ozbrojených síl USA na území Slovenska (mnohí považujú toto číslo za hlboko podsadené), vláda Eduarda Hegera i Prezidentský palác tieto hlasy ignorovali, obišli pri príprave zmluvy parlament, odmietli námietky odborných autorít, vrátane Generálnej prokuratúry SR, Úradu jadrového dozoru SR, špičkových emeritných členov Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, občianskych združení atď., ktorí namietali vážne rozpory s Ústavou Slovenskej republiky.

Najväčšie podozrenie vyvolala nevídaná rýchlosť, s akou zmluvu uzavreli. Pred Vianocami sprístupnili návrh zmluvy na pripomienkové konanie (dúfajúc, že medzi sviatkami sa ňou nikto nebude zaoberať). Napriek tomu, že prišiel rekordný počet pripomienok, po novom roku ich všetky veľmi arogantným spôsobom zmietli zo stola, vláda schválila zmluvu za niekoľko minút (čiže jednotliví ministri si ju nestačili ani prelistovať), minister obrany ju letel na otočku do Washingtonu podpísať, ani sa nevyspal a uháňal späť, no a priamo z letiska sa s ňou ponáhľal do parlamentu, aby nezostal ani teoretický čas na jej podanie na ústavný súd. Vládna koalícia v parlamente pod zámienkou nekultúrneho správania extrémistickej časti opozície nedovolila rozpravu a zmluvu schválila tesnou väčšinou za veľmi bizarných okolností. Napríklad jeden z najbojovnejších odporcov DCA Patrik Linhart z vládnej strany Sme rodina sa na sociálnych sieťach dušoval, že bude hlasovať proti a že ho nikdy nezlomia – a o tri hodiny zahlasoval za zmluvu s tým, že ho minister obrany medzi štyrmi očami „presvedčil“… A celú túto frašku zavŕšila prezidentka, ktorá zmluvu takmer okamžite ratifikovala. Takáto rýchlosť sa v moderných slovenských dejinách ešte pri žiadnej legislatívnej norme neudiala. Nečudo, že v časti slovenskej verejnosti rastie podozrenie, že prezidentka a vláda konali pod priamym nátlakom Spojených štátov, lebo okrem urážok oponentov a opakovania prázdnych fráz (akoby vystrihnutých z nejakého manuálu), nedokázali presvedčivo vysvetliť verejnosti, prečo Slovensko potrebuje takúto zmluvu – a vlastne sa o to ani veľmi nesnažili, odpor zlomili mocensky.

Na tomto mieste nechcem prevažne českého čitateľa zaťažovať podrobnosťami, prečo je táto zmluva pre Slovensko nevýhodná a dokonca riskantná. Vysvetľoval som to v slovenských médiách a na sociálnych sieťach tak často, ako sa len dalo, okrem iného aj ako iniciátor dvoch občianskych petícií. Chcem upozorniť iba na to, že návrh nevyšiel z našej strany, ale z americkej. A čo je obzvlášť ponižujúce, niektoré plány Washington neoznámil slovenskej strane bežnou diplomatickou cestou, ale vláda v Bratislave sa to dozvedela zo svetových médií. Konkrétne o tom, že Američania chcú cvičiť ukrajinských povstalcov na Slovensku, sme sa dozvedeli z New York Times a o tom, že sem chce NATO poslať 1000 vojakov, sme sa dozvedeli zo Sky News a CNN. Napriek zjavným rozpakom šéf slovenskej diplomacie i minister obrany oznámili, že v tom nevidia problém…

Rozdelené Slovensko ako historické prekliatie

Oveľa vážnejší problém, o ktorom chcem hovoriť, je hlboká priepasť v slovenskej spoločnosti, ktorú obnažil tento nerovný zápas. Už v úvode svojej knihy Rekonštrukcia slovenských dejín som upozorňoval na akési „historické prekliatie“ našej spoločnosti, ktorá je dlhodobo vnútorne rozpoltená na dva subnacionálne celky. Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií, ani spoločných cieľov. Slovensko je spoločnosťou s rozpoltenou historickou pamäťou, ktorá svoju identitu stavia nielen na dôslednom triedení dejinných udalostí, ale aj na zabúdaní. Ani jedna z týchto skupín sa neusiluje o celostné poznanie, ale o uznanie svojej interpretácie a obhajobu vlastných záujmov. Je to tak prakticky od čias štúrovcov, ktorí boli skôr politickou sektou, lebo väčšina Slovákov bojovala na strane kossuthovskej revolúcie a Štúr zomrel v presvedčení, že svoj zápas o národnú identitu prehral. Podobný zápas sa viedol aj o slovenskú korunnú krajinu v rámci Uhorska, o to, či vytvoriť republiku s Čechmi alebo prijať autonómiu od Maďarov atď. SNP bolo skôr občianskou vojnou ako celonárodným povstaním, po ktorom neprišlo zmierenie národa ako po americkej vojne Sever proti Juhu, ale účtovanie s nepriateľmi. Podobné kontroverzie vyvolala aj otázka federácie a napokon samostatného štátu. Chvíľu sa zdalo, najmä po páde Vladimíra Mečiara, že tieto historické rozpory sa podarilo zažehnať. Ale to bol len dočasný time out. Dnes sa ten rozkol obnažil až na kosť a jeho príčiny sa nedajú vidieť čierno-bielo, ako to radi robia centristické médiá a okolie Zuzany Čaputovej vykresľujúce konflikt ako boj dobra so zlom, pravdy so lžou, lásky s nenávisťou a spiatočníctva s pokrokom. To je naozaj až úsmevne primitívne videnie, keby to nebolo také vážne.

Hlavný problém, ktorý máme, vidím v dlhodobej neochote viesť poctivú a autentickú verejnú diskusiu, ktorá by nás svojimi závermi niekam posúvala. Namiesto toho sa na Slovensku dlhodobo ostrakizujú niektoré legitímne názorové prúdy a čoraz väčšia časť takýchto názorov sa vykazuje do polohy extrému. Preto nedokážeme zachytiť niektoré trendy jadra európskych debát povedzme o bezpečnosti. Kým vo Francúzsku, Španielsku, Veľkej Británii alebo v severských krajinách (budem hovoriť len o štátoch, ktoré poznám) je úplne bežné otvorene hovoriť o tom, či je NATO vhodnou štruktúrou pre 21. storočie, u nás je len vyslovenie takejto „kacírskej“ myšlienky automaticky odsúdené ako nevhodné. To, čo zostalo z klasického liberalizmu, už dávno nie je otvorená tolerantná platforma, ale čoraz represívnejší extrémny centrizmus, ktorý sa cíti byť víťazom zmien po roku 1989 a k oponentom nepristupuje ako k partnerom, ale k porazeným. Už tam nie je ani len náznak snahy o dialóg. Títo ľudia vám dávajú otvorene najavo, že s vami diskutovať nechcú, že máte kapitulovať alebo vymiznúť. Po štyroch rokoch sa v plnej miere potvrdilo, že tzv. občianske protesty Za slušné Slovensko neodštartovali žiadne kvalitatívne zmeny v spoločnosti, že boli len zneužitím vraždy dvoch mladých ľudí na prevzatie moci a vypočítavou taktikou na získanie vládnych pozícií. Mnohí protagonisti tých dní už dávno odhodili masku slušnosti a ich dehumanizujúci slovník o luze, dezolátoch, opiciach a barbaroch nás posúva k atmosfére fašizmu viac ako uvrieskané hlúčiky neonacistov. Ja sám v tom vidím priamy dôsledok toho, že slovenská spoločnosť sa ani v náznakoch nedokázala vysporiadať s klamstvami, ktoré pred 19 rokmi viedli k vojne v Iraku a státisícom mŕtvych. Napríklad v Spojených štátoch museli najväčší luhári odísť z redakcií, inde sa museli aspoň ospravedlniť, vo Veľkej Británii sa viedlo dokonca trestné stíhanie tých, ktorí boli zodpovední za zavlečenie krajiny do nelegálnej vojny. U nás nič. Práve naopak. Tí, ktorí klamali zostali naďalej protežovanými mienkotvornými ľuďmi, tí, ktorí odhaľovali pravdu, boli naďalej odsúvaní, akoby sa verejnosť pravdy stránila a niektorých dokonca povýšili. Z tohto tragického omylu (ak to povieme jemne), nevzišla žiadna sebareflexia, naopak, ešte väčšia spupnosť a arogancia médií, ktoré šli čoraz viac s mocnými a proti záujmom verejnosti. Práve do tohto obdobia kladú sociológovia na základe exaktných dát začiatok hlbokého prepadu dôvery v klasické médiá a prudký rast tzv. alternatívnych médií. Ľudia prestali veriť novinárom, ktorí boli ešte pár rokov predtým hrdinovia.

Je tu tak dusno, až sa čudujem, že sa ešte nestrieľa

Uvediem príklad. V roku 2003 písal zahraničný spravodajca denníka Sme Matúš Kostolný neuveriteľné klamstvá o vojne v Iraku. Viaceré z nich pôsobia dnes ako tragikomické bájky. Kostolný sa za tieto klamstvá nikdy neospravedlnil. Ani za ne nebol potrestaný. Naopak, povýšili ho, dnes je šéfredaktorom Denníka N a pre zmenu šíri americké klamstvá o DCA, straší ľudí, že Putin už-už zaútočí a o odporcoch vojenskej zmluvy s USA píše ako o „barbaroch“.

Ešte ďalej zašiel komentátor Denníka N Martin Šimečka. Ten napísal škandalózny komentár „Nebojte sa luzy“, v ktorom nielenže nazval všetkých protestujúcich proti vojenskej zmluve s USA „spodinou“, ale postoj popredných umelcov, vedcov a štátnikov, ktorí podpísali otvorený list poslancom parlamentu, aby neviedli vojnu s vlastným ľudom a dali šancu mieru, označil za amorálny a odporný a obvinil ich, že chcú „pritiahnuť národ k Rusku a vytiahnuť ho z Európy“. V skutočnosti takýto dehumanizujúci jazyk vyťahuje Šimečku z civilizovanej Európy viac ako emócie rozhnevaného davu ľudí. Tým skôr, ak takýmito pamfletmi, nenadväzuje na najlepšie tradície západnej žurnalistiky, ale na praktiky Rudého práva zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré tiež neuverejnilo Chartu 77, ale nabrýzgalo na ich signatárov. Človek jeho nízkosti nikdy nebude skutočným intelektuálom, pretože mu chýba hĺbka a vznešenosť myslenia, pretože vždy viac kádroval ako uvažoval a pretože nemá úctu k talentu, ktorý mu zjavne nebol dopriaty.

Je zvláštne, ako dnes títo vojnoví štváči povyliezali z dier. Mesežnikov, Bútora, Zajac, Šebej, Vašečka, Šimečka, Dzurinda, Leško, Szomolányi, všetci tí, ktorí pred dvadsiatimi rokmi napáchali také škody a svojimi klamstvami zatiahli náš štát do špinavej vojny, ktorá bola nielen v rozpore s medzinárodným právom, ale priniesla nesmierne dodnes nezahojené utrpenie, všetci sú späť. A sú ešte agresívnejší a bezočivejší ako predtým. Pretože sme sa s nimi nevysporiadali. Oni dávajú v rozhovoroch otvorene najavo, že im nejde o dialóg a spoločenský zmier, ale že chcú druhú stranu umlčať a vyštvať zo Slovenska. Ľudia ako Vašečka alebo Šimečka priznávajú, že toto je už otvorená vojna, ale nehovoria to s ľútosťou, ale s odhodlaním inak zmýšľajúcich ľudí zničiť. Toto sa už nemôže skončiť dobre. Tí, ktorí to spôsobili, by sa mali hanbiť, pretože takto rozohniť a rozoštvať národ je neospravedlniteľné. Lenže oni sa nehanbia. Je tu tak dusno, až sa čudujem, že sa nestrieľa. Demokracia je mŕtva. Nie tie hulákajúce skupinky fašistov, ale títo extrémni centristi sú jej skutočnými hrobármi, lebo spôsobili, že slová ako sloboda, rovnosť, demokracia sú definitívne vyprázdnené a už navždy budú zapáchať hnojom, ktorý do slovenskej politiky naviezli a ktorý podporujú. Ako z toho vyjsť von?

Mocenské prehry sa zmenia na morálne víťazstvá

Filozofia slovenských dejín je založená na jednom základnom poznatku. Najvýznamnejšie udalosti našej modernej histórie boli vojenské alebo mocenské prehry, ktoré sa však skôr či neskôr pretavili na morálne víťazstvá. Tak to bolo so štúrovským povstaním roku 1848, so Slovenským národným povstaním v roku 1944 i s Pražskou jarou roku 1968. Bol to práve Alexander Dubček, ktorý na konci života formuloval jednu kľúčovú myšlienku: Dejiny nie sú len reťazou víťazstiev, ale tvoria ich aj porážky. Odpor voči DCA rovnako ako predchádzajúce príklady pasívnej rezistencie či už proti vojne v Iraku alebo proti bombardovaniu Juhoslávie neboli zbytočné. Tvoria súčasť našej historickej pamäti a tradície odporu voči vojne, útlaku a mocenskej manipulácii. Posilňujú identitu Slovenska ako mierumilovnej krajiny, ktorá bola vždy na prirodzenej hranici kultúr a civilizácií, ktorá si s nadšením osvojila masarykovskú ideu o moste medzi Východom a Západom a ktorá vždy dopadla zle, keď ju chcel niekto násilím vtiahnuť na jednu alebo druhú stranu. Táto militantná atmosféra tu nebude večne. Na hysterické výkriky spisovateľa Michala Hvoreckého („Nie, nie a ešte raz nie!“), ktorý vyhlasuje vojnu rečiam o mieri, vyhecovaný vystupňovanou nenávisťou voči mierovým aktivistom, sa rýchlo zabudne. Ale nesmieme dopustiť, aby sa toto vzájomné osočovanie a nadávanie si do dezolátov a potkanov stalo normou. Pamätajte si, že mier nenastane porážkou protivníka, ale zmierením s ním. Ak to nechce Šimečka, Vašečka a Hvorecký, ak to nechce Kotleba, Harabin a Marček, tak si ich nevšímajme a nedajme sa zatiahnuť do ich malých vojen. Ale nesmieme rezignovať na budovanie kultúry mieru, lebo tento štát sa pri najbližšom konflikte rozsype a roztrhajú si ho ako vojnovú korisť. V tom je hlavná nezodpovednosť ľudí, ktorí dnes stoja na čele Slovenskej republiky, a neuvedomujú si, čo spôsobili touto vojnou proti vlastnému národu.