Eduard Chmelár píše, že na mír a diplomacii nesmíme rezignovat nikdy. Cestou k míru na Ukrajině je po barbarském kroku Ruska nyní dohoda o neutralitě.
Moja hlboká viera v mierové riešenie konfliktov utrpela včera ráno ťažkú ranu. Fatálne som sa zmýlil, keď som podobne ako generálny tajomník OSN António Guterres, český prezident Miloš Zeman, ale napokon aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj (ktorý do poslednej chvíle presviedčal, že invázia nehrozí) a mnohí ďalší predpokladal, že ruský prezident sa bude správať racionálne a neuchýli sa k takémuto barbarskému činu. Vladimír Putin tým zdiskreditoval nielen už aj tak dosť pošramotený imidž Ruska, ktorý sa bude len veľmi ťažko naprávať. Ťažko poškodil aj svetové mierové hnutie, lebo dal politickým jastrabom do rúk zbraň, ktorá bude propagandisticky dlho zneužívaná – a to bez ohľadu na to, že ich veľmi simplicitnému heslu o diabolských plánoch Moskvy nepredchádzala žiadna seriózna analýza.
No napriek tomu, že mnohí si dnes sypú popol na hlavu, opakujúc priznanie omylu ako zaklínadlo, nemali by podľahnúť účelovým tlakom na verejné ospravedlňovanie, akoby sa mali hanbiť za to, že uprednostňujú diplomaciu. Ľudia, ktorí zle odhadli správanie jedného z aktérov, ale následnú vojenskú agresiu ostro odsúdili a odmietli, sa nemajú za čo ospravedlňovať – na rozdiel od tých, ktorí dve desaťročia obhajovali bezprecedentné vojenské agresie a porušovania medzinárodného práva so státisícmi ľudských obetí, ktorí sa za to dodnes ani neospravedlnili, ani nad tým nevyjadrili ľútosť, ba dokonca svoje činy naďalej obhajujú. Ktože to považuje reakciu opozície za zbabelú? Ten Ivan Korčok, ktorý ako štátny tajomník MZV SR v roku 2003 schvaľoval inváziu do Iraku bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN? Ktože to poučuje o správnych rozhodnutiach? Ten Mikuláš Dzurinda, ktorý sa nielenže chvastá, že mal odvahu alebo skôr drzosť niekoľkokrát porušiť medzinárodné právo, ale dnes aj verejne priznáva, že občanov oklamal? Ktože to dnes vykrikuje o klamároch? Ten šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný, ktorý si počas vojny v Iraku vymýšľal hotové rozprávky? To snáď nemyslíte vážne. Rovnako som znechutený, ak Putinovo počínanie zhodnotí Zuzana Čaputová takto: „Je to nepredstaviteľný zásah do doterajšieho fungovania sveta, kde sa riešenia hľadali v prvom rade diplomaticky a s rešpektom k suverenite a územnej celistvosti iných štátov.“ Na ktorej planéte ste žili, pani prezidentka? Lebo povedať po Kosove, Afganistane, Iraku, Sýrii, Líbyi, Jemene atď., že sa riešenia hľadali s rešpektom k suverenite a územnej celistvosti je buď bezočivý výsmech alebo príznak demencie.
V najbližších dňoch si budeme pateticky fandiť, že sme opäť raz na strane dobra bojujúceho proti zlu, ale nenahovárajme si: nie sme lepší ako Putin. Najhoršia vojna v súčasnosti sa neodohráva na Ukrajine, ale bez prítomnosti médií v Jemene, kde už zahynulo okolo 400 000 ľudí a 100 000 detí zomrelo od hladu. Arabská koalícia vedená Saudskou Arábiou a nepriamo aj Spojenými štátmi sa dopustila strašných vojnových zločinov, napriek tomu ju podporujeme a Saudom posielame zbrane – áno, nielen Briti, Nemci a Francúzi, ale aj Česi a Slováci. Najhorší Putinov zločin bola druhá vojna v Čečensku, ten však vadí Západu najmenej, hoci tam zahynuli tisíce civilistov. A tak, všetci tí, ktorí pred týmito ohavnými zločinmi privierate oči – láskavo nekážte o morálke.
Slovensku nehrozí vojna, ale diktatúra
Spoločnosť, v ktorej je šikanovaný a pranierovaný ten, kto stál vždy dôsledne na strane medzinárodného práva a mieru, a v ktorej je vyzdvihovaný ten, ktorý má krvavé ruky namočené vo vojnových zločinoch, je chorá až zvrátená. Darebáci topiaci sa v klamstvách a vojnových zločinoch sa iba usilujú prehlušiť vlastné svedomie. Dajme si na nich pozor, lebo práve oni sa budú usilovať zneužiť súčasnú situáciu na vyhrážky a zastrašovanie oponentov, na potláčanie demokracie a slobody prejavu – a už to aj robia. Je to najväčšia vnútropolitická hrozba, ktorá sa zrodila zo súčasnej situácie. Slovensku nehrozí vojna prenesená na naše územie, Slovensku hrozí nastolenie diktatúry.
Verejnoprávne médiá boli znormalizované (šéfa spravodajstva donútili odstúpiť len preto, lebo k téme ukrajinskej vojny pozvali ako jedného z troch hostí bývalého premiéra Jána Čarnogurského). Súkromné médiá sú už dávno jednostranné. Vláda chce v skrátenom legislatívnom konaní pretlačiť zákon o „blokovaní škodlivého obsahu“, čo nie je nič iné ako snaha umlčať alternatívne médiá a jednotlivcov. Minister obrany Jaro Naď to dnes povedal úplne otvorene: „Toto tu bolo spôsobené rôznymi alternatívnymi médiami, jedincami, ktorí stále klamú… Je čas konať voči nim veľmi rýchlo.“ Ešte konkrétnejší bol bývalý podpredseda vlády Ivan Mikloš, ktorý v TA3 povedal, že „za to, čo sa tu deje, sú zodpovední všelijakí chmelárovia… Musíme sa proti takýmto dezinformátorom brániť, to sú skutoční vlastizradcovia, lebo patria do kategórie buď užitočných idiotov alebo platených ruských agentov“. A toto povedal človek, ktorý v jednom televíznom vystúpení hovoril čo slovo, to klamstvo – od spochybňovania, že na Ukrajine je občianska vojna, až po propagandistický výmysel, že za včerajší deň tam zahynulo 800 ruských vojakov. Toto povedal zlodej, ktorý okradol štát o strategické podniky a predal ich iným štátom hlboko pod cenu, čo nie je nič iné ako ekonomická vlastizrada. Toto povedal bezcharakterný luhár, ktorý balamutil verejnosť, že Saddám Husajn je hrozbou pre svetový mier, že má zbrane hromadného ničenia a že na útok proti Iraku nie je potrebná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN…
Títo ľudia nie sú etalónom morálky a nič z výhrad, ktoré sme mali proti ich politike, nestratilo platnosť. Oni vedia, že ich popularita je na bode mrazu a že ak nevyužijú túto príležitosť, skončia nielen vyhodení z vládnych palácov, ale vo väzení. Badať tu expresne rýchle snahy zneužiť situáciu na potlačenie opozície. Polícia SR na svojej FB stránke pravidelne aktualizuje „databázu proruských platených agentov, trolov a užitočných babrákov“, čo je ďaleko za ich kompetenciou a v mnohých prípadoch je to aj žalovateľné. Našu olympijskú víťazku Nasťu Kuzminovú, Rusku žijúcu na Slovensku, ktorá je hrdou slovenskou občiankou, šikanujú za to, že sa odmietla vyjadriť k ukrajinskej kríze, lebo sa nechce zapájať do mediálnej vojny. Vyslúžila si za to záplavu urážok a riaditeľ Literárneho informačného centra, člen Progresívneho Slovenska a bývalý aktivista iniciatívy Za slušné Slovensko Pavel Sibyla ju za to na sociálnej sieti označil nepublikovateľným vulgárnym výrazom „P.ča“. Napokon, v Česku nie je situácia o nič menej hysterická a vyhrotená, podobnú legislatívu dnes schválil aj český parlament a na demonštrácii pred ruskou ambasádou sa včera večer objavilo rasistické heslo „Dobrý Rus – mŕtvy Rus“, na čo už má každá civilizovaná krajina paragrafy za hanobenie národa.
Jedinou cestou k zastaveniu krviprelievania je dohoda medzi USA a Ruskom
Nie, nebudem a nemôžem zľahčovať ruskú inváziu na Ukrajinu a z principiálnych dôvodov odmietam akékoľvek vojenské akcie mimo rámca medzinárodného práva. Ale nemôžeme dovoliť tým, ktorí by chceli teraz touto tragédiou prekryť zodpovednosť Západu za zničenie svetového poriadku za posledných viac ako dvadsať rokov, aby zneužili nešťastie ľudí na presadenie svojich temných cieľov. Putinovo neprijateľné rozhodnutie totiž neznamená, že na súčasnom stave nemajú svoj výrazný podiel tí, ktorí až do konca tvrdošijne odmietali hovoriť s Ruskom o jeho legitímnych požiadavkách a podporovali eskaláciu konfliktu. Nalejme si čistého vína: Spojené štáty neurobili pre diplomatické riešenie konfliktu vôbec nič. Zdá sa, že už aj prezident Zelenskyj pochopil, že Washington vlákal Ukrajincov do pasce, aby sa mohol dostať so svojimi zbraňovými systémami na ruské hranice. Nalákal ich na členstvo v NATO, ktoré nikto nemyslel vážne, a keď vyhecovali konflikt, nechal Ukrajinu prakticky osamotenú a odkázanú na seba. Lebo nasvietené budovy v ukrajinských farbách a žlto-modré profilovky na FB Ukrajincom uspieť nepomôžu, to môžu len diplomatické rokovania, od ktorých ich Spojené štáty odhovárali.
Nádej prišla dnes ráno, keď poradca šéfa ukrajinskej prezidentskej kancelárie Mychajlo Podoljak vyhlásil, že Ukrajina je pripravená rokovať s Ruskom o štatúte neutrality, ak dostane bezpečnostné garancie. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov vzápätí odpovedal, že Moskva návrh prijíma. Skomplikovať to môže už len postoj Washingtonu. Každému triezvo uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že jedinou cestou k zastaveniu krviprelievania je dohoda medzi USA a Ruskom, že ruská armáda stiahne jednotky z územia Ukrajiny výmenou za zmluvne spečatenú garanciu ukrajinskej neutrality. Všetko ostatné je predlžovanie vojnovej agónie. Dodajme, že Slovensko mohlo prispieť k vyriešeniu konfliktu oveľa viac, keby sa ujalo úlohy mediátora a sprostredkovalo by mierové rokovania na území Slovenska – tak, ako som to navrhoval ešte v prezidentskej kampani. Vtedy sme ešte mali dobré vzťahy s oboma stranami konfliktu. Lenže túto komparatívnu výhodu sme stratili, keď súčasná vláda a najmä prezidentka republiky vytýčili v zahraničnej politike taký extrémne proamerický kurz, že si to všimol samotný ruský prezident Putin. Nič sme tým nezískali. Skôr naopak. Moskva navrhla za miesto stretnutia Minsk, Ukrajina Varšavu. Kompromisom mohla byť Bratislava. Keby sme nemali hlúpe štátne vedenie.
Vojna je zlyhaním človeka ako mysliacej bytosti, napísal John Steinbeck. Zastaviť Putina je dnes povinnosťou politikov. No nerezignovať na vytváranie kultúry mieru je úlohou nás všetkých. Ako včera povedal vatikánsky štátny sekretár Pietro Parolin: „Stále je čas na dobrú vôľu, stále je priestor na vyjednávanie, stále je priestor na uplatňovanie múdrosti, ktorá chráni svet pred bláznovstvom a hrôzami vojny.“ Moje sympatie preto nemá Kremeľ, ale tí statoční Rusi, ktorí včera večer v Moskve demonštrovali za mier a priateľstvo s ukrajinským národom. Moje myšlienky dnes nepatria skorumpovanej ukrajinskej vládnucej elite, ktorá je zodpovedná za dnešný stav Ukrajiny, ale úbohým Kyjevčanom, trasúcim sa od zimy a strachu celú noc v metre. Sú ľudia, ktorí sú mentálne nastavení na vojnu, majú v hlavách len nepriateľa, ktorého treba zničiť, nie priateľa, s ktorým sa treba zmieriť, a takto pristupujú aj k riešeniu problémov sveta. Ale dobrí ľudia nesmú ani v najťažších časoch rezignovať na mier. Je to ideál, s ktorým osobnostne rastieme a s ktorým ľudstvo ako celok napreduje.