Eduard Chmelár v novém textu připomíná dvousté výročí od narození slovenského básníka Janko Kráľa.
Pred 200 rokmi, 24. apríla 1822, sa v Liptovskom Mikuláši narodil popredný básnik európskeho romantizmu, génius, rebel a jeden z najradikálnejších predstaviteľov štúrovského národného hnutia Janko Kráľ. O jeho význame svedčí fakt, že UNESCO zaradilo jeho výročie do kalendára medzi najvýznamnejšie svetové udalosti tohto roka. Mal by to byť národný sviatok, podobne ako vo Francúzsku alebo Taliansku, kde si tých najväčších z najväčších pripomína celá spoločnosť vrátane najvyšších predstaviteľov štátu. Nie tak na Slovensku, kde je to skôr komorná oslava veľmi tenkej kultúrnej vrstvy…
Dnes, keď ho pozná každé dieťa, to môže znieť prekvapujúco, ale Kráľov význam bol dlho zaznávaný. Národnie noviny zaznamenali jeho úmrtie (23. mája 1876 v Zlatých Moravciach) až desať dní po jeho smrti. Jeho najstarší syn Vladimír napísal parte v maďarčine, na jeho pohrebe takmer nikto nebol a rodina sa z mesta čoskoro odsťahovala. Na jeho hrob, ktorý zostal nedostatočne označený jednoduchým krížom z topoľového dreva, celé desaťročia nikto nechodil… Napokon sa úplne stratil. Po svojej smrti bol niekoľko desaťročí slávnejší v zahraničí ako doma. V Rusku, Srbsku či Chorvátsku hodnotili jeho poéziu veľmi vysoko. II. ročník ruského Slavianskeho zborníka označil jeho baladu Zverbovaný za najlepšie dielo slovanskej literatúry. Viacero novinárov v slovanských krajinách sa podpisovalo pseudonymom „Janko Kráľ“.
Prínos českého prostredia
Prvý podnet na zistenie polohy Kráľovho hrobu dal česko-slovenský prezident T. G. Masaryk. Neúspešne. Ľudácky režim dal v roku 1940 vykopať kostru s ružencom, čo interpretovali tak, že na poslednú chvíľu evanjelik Janko Kráľ prestúpil na katolícku vieru. Proti tejto falzifikácii ostro protestoval najväčší znalec jeho diela Rudo Brtáň. Až v roku 1966 odhalili na cintoríne v Zlatých Moravciach symbolický mramorový pomník. Kto bol tento záhadný človek, ktorý zo seba súkal verše s takou ľahkosťou ako Mozart noty a podobne ako on zomrel takmer zabudnutý a chudobný?
Vodcovia štúrovského hnutia ho nemali veľmi radi. Obdivovali skôr mierneho Andreja Sládkoviča. Jozef Miloslav Hurban síce mladému básnikovi predpovedal, že ukáže svetu, čo je to slovenská poézia, ale aj on svoj názor čoskoro zmenil. Spočiatku bol Janko Kráľ miláčik Ľudovíta Štúra, dokonca u neho chvíľu býval v byte na rohu Panenskej a Kozej ulice v Bratislave, ale ich vzťah sa veľmi rýchlo rozpadol. Nevieme, čo presne sa stalo, zachoval sa však list Ľudovíta Štúra Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 17. októbra 1845, v ktorom sa nesmierne podráždene sťažuje na Kráľov „impertinentný a grobiansky list“. Slovo „impertinentný“ zopakoval na malom priestore niekoľkokrát, takže ho písal viditeľne rozčúlený. Štúr tvrdil, že Kráľ sa už zhnusil všetkým, ale jeho slová nemáme odkiaľ overiť. Opatrnosť je na mieste tým skôr, že samotný Štúr mal veľmi autoritatívne sklony, na ktoré sa sťažovali viacerí, okrem iných aj Janko Francisci.
V každom prípade osoba, ktorá upozornila na nesmierny talent Janka Kráľa prekračujúceho štúrovskú komunitu, bola česká spisovateľka Božena Němcová. „Je to básník váš největší,“ povedala o ňom. Kráľa obdivovala, fascinoval ju a zároveň sa ho bála. Je to bystrá hlava, poctivý človek, najestetickejšia bytosť, akú som poznala, hovorievala o ňom, no vždy zároveň aj dodala – „divný chlap a veliký cynik, hrozný podivín… jednou v blázinci zemře“… Podobne aj český novinár a politik Bedřich Rozehnal sa o ňom vyslovil: „Geniálnějších básní slovenských, ba českých jsem nečetl.“
Záhadný tulák
Janko Kráľ sa naozaj vymykal všetkým dobovým i súčasným normám správania. Tvoril živelne, nepremyslene a len málokedy za stolom. Písal na voze, na plti, na lúke, na kraji lesa, nezrozumiteľne si mrmlajúc a preskakujúc ohníčky. Texty takmer nikdy neprepracovával, ba ani ich po sebe nečítal, často ich po sebe zanechal v nezrozumiteľných náčrtoch. Svoju tvorbu si málo vážil. Keď ho peštiansky advokát Alexander Boleslav Vrchovský zamestnal vo svojej kancelárii ako pisára, často zachraňoval jeho rukopisy. Neraz sa totiž stalo, že Kráľ napísal báseň, potom sa zamyslel, zložil papier a zapálil ho nad svietnikom… Nebol ani zodpovedným zamestnancom. Často sa stratil a na niekoľko mesiacov zmizol. Tuláctvo mal v krvi. Napríklad keď odišiel s ostatnými slovenskými študentmi na protest proti prepusteniu Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea do Levoče, cestu nedokončil a počas nej sa niekam vytratil. Vieme, že sa plavil po Váhu, v Seredi znenazdajky vystúpil, prespal u mlynára, pokračoval pešo cez polia okolo esterházyovských kaštieľov v Galante, kde vraj dostal niekoľko klobás a pokračoval do Prešporku. Inokedy nahovoril Hurbana a Francisciho, aby sa len s kusom chleba, oštiepkom a fľašou borovičky vybrali z Východnej na Kriváň. Hovorí sa, že sa túlal v Chorvátsku, Srbsku, Grécku i Turecku, zakaždým sa vrátil, ale nikdy nepovedal, kde bol. V jeho živote je niekoľko bielych miest, celých rokov, o ktorých nemáme žiadne správy, kde sa pohyboval a čo robil. Vrchovský jeho vrtochy toleroval najmä preto, že si vysoko cenil Kráľovu poéziu, v podstate ho skôr živil ako zamestnával. Práve pre toto jeho správanie a podľa jednej jeho básne dostal prezývku „divný Janko“.
Prvý slovenský ľavičiar
Do národného hnutia sa zapájal skôr priamymi praktickými aktivitami. Nezúčastňoval sa napríklad na poradách vedúcich ku kodifikácii spisovnej slovenčiny, ale sám prispel do prvej knihy v slovenskom jazyku jedným z esteticky najhodnotnejších diel, najznámejšou romantickou baladou našej literatúry Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Aj keď sa v roku 1848 zapojil do revolúcie za slovenské požiadavky, nepodriadil sa štúrovskému veleniu. Ľudovít Štúr nazval jeho názory sektárskymi. V tom sa však rozhodne mýlil. Dnešná úroveň historického poznania ukazuje, že štúrovské hnutie bolo v skutočnosti oveľa viac diferencované, ako sme si dlho mysleli. Sám Kráľ patril spolu so Samuelom Štefanovičom k ľavému krídlu, Janko Francisci zasa kritizoval Štúra z liberálnych pozícií. Aj keď Laco Novomeský nazval Janka Kráľa „prvým slovenským komunistom“ (a uhorské úrady ho z komunizmu skutočne upodozrievali), takto to klasifikovať nemožno, politická ľavica v tom čase ešte rozhodne nebola uvedomelá a vyhranená, skôr možno hovoriť o predstaviteľoch radikálnej alebo revolučnej demokracie. Z tých istých dôvodov sa svojou kritikou náboženstva zaradil popri Jánovi Horárikovi medzi prvých slovenských svetských humanistov. Nebol však ateistom, iba antiklerikálom. Janko Kráľ požadoval vo všetkom dôslednejší postup. A svoje názory pretavil do činov.
Ešte skôr ako Štúr s Hurbanom, ešte predtým, ako sa rozhodli pre ozbrojené povstanie, mal v tom Janko Kráľ dávno jasno a chopil sa zbrane. Spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom vyvolali koncom marca 1848 v hontianskych dedinách vzburu, burcovali ľud do povstania proti feudálom, čítali mu „poburujúce básne“, žiadali rozdelenie panských hôr chudobe, hlásali slobodu a rovnosť a vyzývali Slovákov, že „u nás dobre nebude, kým všetky zámky nevypália a pánov nezarežú ako baranov“… Do piatich dní bola vzbura potlačená, Janko Kráľ aj s kumpánmi bol uprostred noci zajatý a odvlečený do väzenia v Šahách. Obvinenie znelo: hlásal komunizmus medzi ľudom a vyzýval mládež do zbrane… Kruto ho mučili… Ešte v Dolných Plachtinciach surový slúžny Alexander Majzlik prikázal uviazať mu slučku na hrdlo a striedavo ho vyťahovať na zvonicu a spúšťať ho dolu „až mu žily pukali“. V Šahách ho najprv zmlátili korbáčom, a potom ho lámali v kolese. V cele ležal na studenej zemi prikovaný reťazami, ktoré mu do krvava doodierali končatiny. Zvesť o jeho uväznení sa rýchlo rozšírila, písali o ňom nielen v slovenskej, ale aj českej, maďarskej i chorvátskej tlači. Hurban zahrnul požiadavku na jeho prepustenie do Žiadostí slovenského národa. Lajos Kossuth však pre neho žiadal smrť. Keď Kráľa a Rotaridesa previezli do Pešti, kde ich mali popraviť, rozhnevaný Hurban navrhol útokom ich oslobodiť, čo však bolo nereálne. Situácia sa zdramatizovala a zašla až tak ďaleko, že Janka Kráľa vyviedli spútaného na šibenicu, prečítali mu rozsudok smrti a keď už začali bubnovať na popravu, vbehol tam dôstojník a zakričal, aby sa rozutekali a zachránili, že k mestu sa blíži 60-tisícové vojsko chorvátskeho bána Josipa Jelačiča. V panike všetci ušli, a tak sa oslobodil aj Janko Kráľ. Zburcovanie chorvátskeho bána bola Štúrova zásluha. Jelačič ešte predtým poslal uhorskému ministerstvu vnútra výstražný list, že ak obesia slovenského básnika Kráľa, každého Maďara na pochode dá bez milosti obesiť na najbližší strom…
Keď sa zúbožený a doráňaný Janko Kráľ vo väzenských šatách a s okovami na rukách a nohách bezprízorne potuloval po uličkách Pešti, zázračnou hrou osudu ho pred slovenským kostolom stretol tamojší farár Ján Kollár, spoznal ho, obliekol do svojho plášťa a zveril do rúk svojej manželke, ktorá ho „otrhaného, ošarpaného, vredovitého ako Lazara“ umyla, ošetrila a uložila do perín… Kollár bol opatrný, k štúrovcom sa v maďarskom prostredí nehlásil, na verejnosti nosil počas revolúcie dokonca maďarskú kokardu, lebo sa bál, že popravia aj jeho. Vďaka tomu si získal dôveru medzi maďarskými liberálnymi intelektuálmi a podľa jedného svedectva ho v čase zotavovania Kráľa navštívil sám Sándor Petőfi – je to jediný doklad o stretnutí týchto troch veľkých básnikov. Nie je bez zaujímavosti doplniť, že Janko Kráľ vyšiel z krutého väzenia ako 26-ročný úplne šedivý… Ťažko povedať, či práve tento ťažký život prispel k tomu, že z Kráľa sa stal beznádejný alkoholik. Isté však je, že väzenie ho asi úplne nezlomilo, keď sa už po niekoľkých týždňoch liečenia hlásil k slovenskému dobrovoľníckemu vojsku pripravený, že si chce s Kossuthom „vyrovnať účty nie perom, ale činom“. V bojoch strávil päť mesiacov a dotiahol to až na kapitána. No aj v tomto postavení zostal rebelom. Keď v septembri 1848 na Myjave Hurban v sedle koňa stojac v strmeňoch vyhlásil slovenské povstanie s tým, že najprv musíme dosiahnuť „národnú pravdu“, ozval sa zo zástupu Janko Kráľ: „A čo naše hory, ktoré nám páni pobrali?“ Keď Hurban napomínal dobrovoľníkov, aby bolo medzi nimi „čím menej tých, ktorí majú vôľu pánov zabíjať“, Janko Kráľ sa znechutene odvrátil so slovami: „Takýchto rečí nepotrebujeme… Nech si Hurban bojuje sám.“ Ale keď Hurban zoskočil z koňa a ponúkol mu svoje miesto, aby šiel rečniť on, Kráľ odmietol.
Život ako z románu
Aj tak však možno búrlivý život Janka Kráľa rozdeliť na dve polovice. Tým, čím bol, sa stal v prvých 27 rokoch svojej pozemskej púte. Búrlivák, rebel, revolucionár, predovšetkým však geniálny básnik. Druhú polovicu svojho života však prežil pasívne, netvorivo, takmer v zabudnutí, s mizerným platom sa utápal v alkohole, mlátil ženu, bol tuhým fajčiarom a už takmer nič poriadne nenapísal. Jeho život je námet na napínavú drámu antických rozmerov. To, čo je však na ňom najcennejšie a nadčasové, je jeho literárna tvorba svetovej úrovne. Ako poznamenal Alexander Matuška, biedny človek z ľudu nemal v našej literatúre do tých čias takého zástancu, ako bol Janko Kráľ. Kým Ján Kollár a Ľudovít Štúr hľadali nápravu sveta v duchovnom povznesení a vzdelanosti, Janko Kráľ videl východisko iba v dôslednom rozbúraní starého spoločenského poriadku. Preto ho nadchla Francúzska revolúcia so svojou radikálnosťou a antiklerikalizmom, a preto sa od nej napokon odvrátil, keď videl, že vedie len k upevneniu moci buržoázie. Janko Kráľ sa celý život zmietal medzi túžbou zmeniť svet a nemožnosťou túto zmenu uskutočniť. V celej jeho tvorbe dominujú dve základné hodnoty .- sloboda a rovnosť, odveký zápas za spravodlivosť. Niekto má rád jeho balady, niekto jeho ponášky na slovenské ľudové piesne, z ktorých niekoľké sa stali takmer hymnické (Jarná pieseň, Slovo), ale za vrchol jeho tvorby treba považovať bezpochyby obrovský, iba vo fragmentoch zachovaný cyklus Dráma sveta, v ktorom chcel zachytiť zmysel ľudských dejín a faustovský údel ľudstva ako takého. Medzi nimi vyniká báseň Vojna, v ktorej sa prejavil ako ostrý kritik náboženstva a spoločnosti ako takej.
Časť tejto gigantickej tvorby sa stratila, časť zbierali národovci celé desaťročia a jej útržky nachádzali kade tade. Hovorí sa, že náboženská a sociálna otázka boli témy, v ktorých sa Janko Kráľ najviac odkláňal od štúrovcov, ale on sa odkláňal aj od štúrovských estetických noriem. Európa len postupne spoznáva, že niekde v slovenských horách žil izolovaný možno najväčší romantický básnik, ktorý rúca všetky doterajšie predstavy o európskom romantizme. I jeho jazyk je nepreložiteľný. To, čo Hviezdoslav zložito premýšľal, Kráľ ľahučko spieval. Burcoval, dojímal, dráždil naše svedomie, kliesnil cestu odvahou a nadšením. Hoci väčšinu básní napísal v revolučných rokoch, väčšina mohla vyjsť až v čase politického odmäku v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Je to škoda, lebo burcujúce rytmické verše básne Slovo (ktorej pôvodný názov bol Pieseň slobody) – Hore, za česť, slobodu, slovenského národu! – mohli mať oveľa väčší politický vplyv. Uctime si tohto giganta svetovej poézie tak, ako si to zaslúži – nielen čítaním jeho tvorby, ale osvojením si jeho myšlienok, ktoré by sa mali stáť súčasťou našej identity.