Filosof Emil Višnovský se ve své eseji věnuje reflexi fenoménu liberalismu a také neoliberalismu, protože jeden bez druhého nelze dobře pochopit. 

Reflexia genealógie liberalizmu nám umožňuje lepšie pochopiť korene našej doby, kým reflexia neoliberalizmu umožňuje pochopiť priamo dobu, ktorú sme žili celkom nedávno a stále žijeme. No a chcieť pochopiť druhé bez prvého je ilúzia alebo priamo omyl. Neoliberalizmus nemôžeme pochopiť bez liberalizmu, tým menej rozdiel medzi nimi. V tom spočíva aj hlavná motivácia mojej práce: ak je neoliberalizmus jedným z hlavných determinantov doby, ktorú žijeme u nás – v bývalom Česko-Slovensku – už 35 rokov, o čom som presvedčený, tak na pochopenie samotného neoliberalizmu potrebujeme pochopiť, čo je to liberalizmus vôbec. Nielen preto, že tu došlo a dochádza k dosť vážnemu omylu u tých, pre ktorých je „liberalizmus ako liberalizmus“ jedno a to isté, ale najmä preto, že dejiny liberalizmu v svojej ostatnej fáze neoliberalizmu dospeli k svojmu sebapopretiu. Liberalizmus bol vždy pluralistický, t. j. nikdy neexistoval ako jedna jednotná doktrína (ako v tejto práci ukazujem). Avšak v podobe jednej jeho verzie – v súčasnom neoliberalizme – poprel mnohé zo samej podstaty tradičného liberalizmu, a to predovšetkým jeho základný princíp slobody indivídua, aj keď, paradoxne, radikálne v jeho mene.

Po roku 1989 sa mnohí stali „z večera na ráno“ liberálmi (konzervativizmus sa nepresadil a socializmus takmer skončil). Uznali jeho princípy a pravdy i dejinné víťazstvo, ktoré tak presvedčivo opísal F. Fukuyama (1989/1990). K neoliberalizmu sa hlásili víťazi studenej vojny M. Thatcherová a R. Reagan, u nás k nemu inklinovali protagonisti „Nežnej revolúcie“, aj keď nie tak jasne a presvedčivo. Postupom času sa však slovo „liberál“ (zahŕňajúce liberálov každého druhu vrátane libertariánov či neoliberálov) stalo takmer politickou invektívou. Táto zmena súvisí nielen s našim domácim Ponovembrovým vývojom, ale aj s vývojom na Západe, v ktorom sa súčasná verzia dominantného liberalizmu pod menom „neoliberalizmus“ dostala do zásadnej krízy. Táto situácia vyvoláva potrebu serióznej reflexie a analýzy toho, čo vlastne liberalizmus vôbec a neoliberalizmus zvlášť, je.

Čo je liberalizmus?

Otázka, čo je liberalizmus (a neoliberalizmus), nás privádza k samej podstate usporiadania spoločnosti a jeho východiskovým princípom. Dejiny poznajú niekoľko takýchto princípov: sloboda, rovnosť, spravodlivosť, ľudská dôstojnosť, bezpečnosť, mier. Liberalizmus, ako hovorí už jeho meno, si zvolil slobodu. Pritom predpokladá, že ak sa postará o slobodu, sloboda sa už postará o všetko ostatné: rovnosť, spravodlivosť, dôstojnosť, dobrý život človeka a zrejme aj „dobrú spoločnosť“. A ak by sa aj malo ukázať, že to neplatí, z princípu slobody podľa liberálov nemožno zľaviť; sloboda musí byť na prvom mieste, pretože život bez slobody nemá hodnotu. Ide pritom o slobodu každého človeka, teda o slobodu ľudského indivídua, individuálnu slobodu. Liberáli všetkého druhu sú presvedčení, že tu treba začať uvažovať o usporiadaní spoločnosti – o tom, ako je možné spoločné spolužitie istého (akéhokoľvek) množstva ľudských jednotlivcov v tom istom čase a priestore (ale v princípe vždy a všade) tak, aby to malo pre nich hodnotu a zmysel, teda umožňovalo im to slobodu. Podľa nich je to jediný alebo najlepší, univerzálny princíp, ktorý má svoj pôvod v samej podstate človeka, či už tej, ktorá je daná od prírody („vrodená“), alebo tej, ktorá je získaná a vypestovaná výchovou a kultúrou. Slovom, podľa liberálov každý človek má v sebe prirodzenú (alebo získanú) túžbu po slobode, potrebu slobody, a akékoľvek spoločenstvo, spoločenská formácia alebo spoločenská forma ľudského bytia ju má umožňovať, podporovať, pestovať a chrániť. Záujem byť slobodný patrí k základným, bytostným záujmom každého človeka a z tohto hľadiska je pre liberála čudné, priam nepochopiteľné, ak by mal existovať človek, ktorý by nechcel byť slobodný. Teda človek, ktorý by nebol svojím základným presvedčením liberál. Liberáli majú svoj pojem človeka, z ktorého vychádzajú ako z fundamentálneho cieľa a od neho odvodzujú aj žiaducu podobu spoločnosti – liberálnej spoločnosti.

V našich končinách už 4. dekádu žijeme v „novom režime“, ktorého leitmotívom pri jeho vzniku bola tiež sloboda. Individuálna, skupinová, národná, materiálna aj intelektuálna, sloboda po všetkých stránkach, ekonomická, politická, kultúrna. Sloboda, ktorej sa ľuďom v „starom režime“ nedostávalo, alebo aspoň nie všetkým podľa ich predstáv a tiež nie podľa tradičných liberálnych štandardov. Ako sa však ukázalo a ukazuje, utvárať spoločnosť na princípe slobody vôbec nie je jednoduché, pretože ani sama sloboda nie je taký jednoduchý princíp, ako by sa niekomu zdalo. Bez ohľadu na to môžeme povedať, že podstatou „nového režimu“ nielen na Slovensku, ale vo všetkých krajinách bývalého tzv. sovietskeho bloku, sa stal neoliberalizmus, resp. neoliberálny kapitalizmus. Vývoj u nás po roku 1989 plne zapadol do globálnej expanzie neoliberálneho kapitalizmu. Pritom, stručne povedané, nie je to dôsledok len toho, že v čase pádu „železnej opony“ v rokoch 1989 – 1990 v dominantných krajinách Západu, ktoré si pripísali víťazstvo v studenej vojne (USA, Veľká Británia), už pevne vládol neoliberalizmus, ale aj toho, že domáce elity v týchto krajinách neoliberalizmus viac či menej vedome prijali ako cestu, ktorá „nemá alternatívu“. Pri hlbšej analýze sa však ukáže, že nešlo o víťazstvo liberalizmu ako takého nad komunizmom, ako píšu mnohí, ale o víťazstvo neoliberalizmu. Neoliberálny ekonomizmus ako jeho podstatná črta našiel veľmi dobrú živnú pôdu v týchto krajinách. Práve v tom spočíva zásadný rozdiel, pretože neoliberalizmus nie je jednoducho liberalizmus. Nemôžeme ich stotožňovať. Napríklad jeden z najlepších znalcov liberalizmu, profesor Londýnskej univerzity a emeritný profesor Oxfordskej univerzity Michael Freeden (1944), medzi nimi jasne rozlišuje. „Postkomunistickú“ verziu liberalizmu označuje za „spotvorenú“, ale príťažlivosť neoliberalizmu pre tieto krajiny za celkom pochopiteľnú z politických a ekonomických dôvodov. Akceptácia neoliberalizmu v krajinách východnej a strednej Európy sa stala politickou zbraňou, ktorá maskovala jeho ideologickú podstatu (Freeden 2015, 111 – 113). Freeden objasňuje, že neoliberalizmus, ktorý „zdôrazňuje pozitívne dôsledky konkurenčných trhov a osobného rozvoja oveľa viac než všeobecné pestovanie ľudského blaha“, je z liberálneho hľadiska veľmi sporný (ibid., 2). Sám termín „neoliberalizmus“ je jednou z „najprominentnejších dezinterpretácií liberalizmu“ (ibid., 109). Neoliberalizmus podľa Freedena nie je pokračovaním liberalizmu, ale jeho vážnou konceptuálnou deformáciou. Faktom však je, že v bývalom Česko-Slovensku sa neoliberalizmus adoptoval pod menom liberalizmus bez akéhokoľvek rozlišovania.

Kľúčové slová liberalizmu

Pôvod slovenských slov „liberál“, „liberálny“ a „liberalizmus“ treba hľadať v latinských liber, libertas, ktoré sa internacionalizovali. Postupne sa zaužívali vo všetkých svetových jazykoch, keď ich najprv prevzala starofrancúzština (liberte) a stredoveká angličtina (liberty) s viacerými významami: slobodný, neobmedzený, voľný, nerušený, vznešený, štedrý, milostivý, nezištný, obdivuhodný, ale aj neviazaný, nekontrolovaný, extravagantný, horlivý.

Ak by sme mali zhrnúť tieto lingvistické vymedzenia liberálneho slovníka, môžeme povedať, že jeho kľúčovými slovami sú: nezávislosť, autonómia, suverenita, samospráva, sebariadenie, sebaurčenie, sebestačnosť (autarkia), sebadeterminácia, občianstvo, právo, oprávnenie, licencia, voľné pole (priestor), podnikanie a pod., kým jeho antipódom termíny ako: uväznenie, obmedzenie, prinútenie, zotročenie, kontrola, ovládanie, zmocnenie sa, útlak a pod. Sloboda ako ústredný termín je stav bytia v rámci spoločnosti, zbavený represívnych obmedzení, uvalených autoritou na spôsob života, správanie a politické názory ľudí. Inak povedané, sloboda označuje stav alebo podmienku, v ktorej má jednotlivec právo a schopnosť konať podľa vlastnej vôle bez vonkajších obmedzení alebo zasahovania. V politickom kontexte sa často spája s právom na osobnú slobodu, slobodu prejavu a ďalšími základnými právami.

Pôvodné významy slov „liberál“ a „liberálny“ tak, ako sa sformovali vo svojich počiatkoch, neboli politické, ale etické a filozofické. Grécki filozofi ešte uvažovali o „liberalite“ ako o osobnej cnosti, ktorej u Sokrata zodpovedala otvorenosť mysle a tolerantnosť k iným názorom, u Aristotela v Etike Nikomachovej to bola „štedrosť“ ako stred medzi márnotratnosťou a lakomstvom (Aristoteles 1979, 87 – 88). Tieto „liberálne cnosti“ boli chápané ako kladné stránky ľudskej prirodzenosti. V etickom chápaní liberality (štedrosti) ako morálnej cnosti pokračovali rímski stoici. Cicero ju spojil s vlastnosťami človeka, ktorý sa pripravuje na verejnú službu v republike, ako sú spravodlivosť, dobrá vôľa, priateľstvo, česť, dobročinnosť, a pridal k nim aj finančný (ekonomický) aspekt. Štedrosť považoval za stránku ľudskej povahy, pre ktorú je kľúčové spojenie so spravodlivosťou. V stredoveku sa tento princíp christianizoval, protestantská reformácia princíp liberality „demokratizovala“. Liberalita sa rozvíjala ďalej ako „otvorenosť mysle“, oslobodenie sa od predsudkov, zaujatosti a fanatizmu, povedané dnešným slovníkom ako „tolerancia k inakosti“, ale aj „liberálne cítenie“ v zmysle nekonformnosti a pochopenia pre názory a práva iných. Takouto „liberalitou ducha“ sa vyznačovali už renesanční humanisti. Princíp liberality sa stal organickou súčasťou edukácie, ktorá mala učiť mládež ľudskosti a spoločenskosti, pripravovať ju na dobrý život v dobrej spoločnosti pod názvom „liberálne umenia“ (artes liberales), resp. „liberálne štúdiá“ (studia liberalia), čím sa vytvorila tradícia konceptu liberálneho v oblasti edukácie a pedagogiky. Na prahu modernej éry na túto tradíciu v sekulárnej podobe nadviazali nemeckí učenci a filozofi (Johann Gottfried Herder, Johann Wolfgang Goethe, Georg Wilhelm Friedrich Hegel a ďalší) svojím konceptom „Bildung“. Vývoj však išiel tým smerom, že otázky liberálnej vzdelanosti sa vytesňovali na okraj, až sa úplne vylučovali ako „nepraktickéé, zbytočné a prázdne. Presadzovala sa predstava, že človek ako osobnosť je nepodstatný, podstatná je len jeho výkonná pracovná sila. Ak sa torzo liberálnych štúdií niekde aj udržalo, tak nie z filozofických, ale len z ideologických dôvodov (náboženských a politických). Hodnota liberálnej edukácie v modernej spoločnosti klesala, pretože programovo nepripravovala na nijakú konkrétnu profesiu, aké začali vznikať v priemysle, obchode a ďalších sektoroch tucty.

Politizácia liberality

Koncept liberality sa postupne stále viac vymaňoval z etického i religiózneho rámca, „socializoval“ sa a sekularizoval. Liberalita sa rozširovala mimo sféry edukácie ako atribút formujúcej sa modernej spoločnosti, začalo sa hovoriť o „liberalite ducha“ a kultúry; liberalita bola znakom pokroku civilizácie, jej lepšej, optimistickejšej tváre.

Politizácia liberality sa začína Niccolòm Machiavellim (*1469 – †1527) na prelome 15. – 16. storočia. Bola to vlastne jej negácia, ktorá zároveň znamenala redefiníciu ľudskej prirodzenosti a s ňou aj politiky. Kým predtým liberálna edukácia mala vychovávať osobnosti pre verejnú službu v duchu liberality ako jednoznačne pozitívnej kvality, ktorá dokonca humanizuje politiku a štát (správu vecí verejných), Machiavelli liberalitu podriaďuje uvažovaniu o vládnutí. V negácii liberality pokračoval Thomas Hobbes (*1588 – †1679). Aj on zavrhol jej humanistickú tradíciu (zoči-voči občianskej vojne, ktorá sa preňho stala hlavným motívom filozofovania). Podobné pesimistické (resp. skeptické) názory na človeka mali i francúzski jansenisti, vplyvná skupina intelektuálov (filozofov, teológov, umelcov), sústredená okolo kláštora Port-Royal-de-Paris. Ale John Locke (*1632 – †1704), ktorý sa k politickým liberálnym princípom prepracúval len postupne, tiež pokračoval v používaní termínov „liberalita“ a „liberálny“ v tradičnom pozitívnom zmysle: raz je to „slobodomyseľnosť“, inokedy „štedrosť“  a tiež „liberálne umenia“, resp. „liberálne vedy“. Liberalita sa týka vzťahov medzi ľuďmi, zahŕňa toleranciu. Byť liberálnym podľa Locka znamená „milovať človeka, byť veľkorysý a šľachetný“ (Locke 2010, 20). Jean-Jacques Rousseau (*1712 – †1778) šokoval svojich súčasníkov, keď svojským spôsobom spochybnil celú tradíciu liberality a liberálnej edukácie prinajmenšom od Cicerona. Niekde musí byť chyba, „ak pokrok vied a umení ničím neprispel k ozajstnému blahu, ak nám skazil morálku…“ (Rousseau 1750/2011, 45).

Ak politizácia liberality začala Machiavellim, tak jej ekonomizácia pokračovala škótskym osvietenstvom. David Hume (*1711 – †1776); najznámejší škótsky osvietenský filozof, ako aj jeho priateľ, Adam Smith (*1723 – †1790), najvplyvnejší škótsky osvietenec, používali v svojich dielach ešte koncept liberality v tradičnom etickom zmysle, avšak s jednoznačnou orientáciou na politické a najmä ekonomické otázky. Ich dôraz sa čoraz viac presúval od „liberality“ ako cnosti k pojmu slobody (angl. „liberty“). Hume spolu s A. Smithom prispel k teórii „liberálnej nedôvery“ voči štátu, ale aj k myšlienke liberalizácie obchodu. Obaja tak kládli základné kamene neskoršieho ekonomického liberalizmu. Liberálne princípy uplatňované v ekonomickom živote – všeobecná sloboda ekonomickej činnosti (výroby a trhu, podnikania a obchodovania) – v nijakom prípade nemali nahrádzať etické princípy rovnosti a spravodlivosti. Tieto princípy už nemali byť len privilégiami aristokracie, ale mali byť záväzné pre všetkých (vrátane nemajetných), dokonca ako ich neodcudziteľné občianske práva. Prvým politickým dokumentom, ktorý ich takto právne zakotvil, bola Deklarácia nezávislosti USA (1776).

Koncepcia dobrého života jednotlivca

Genéza konceptu liberálneho napokon vyústila v liberalizmus ako súbor filozofických, politických a ekonomických ideí. Samotný termín „liberalizmus“ sa nepoužíval až do začiatku 19. storočia a neexistovala ani ucelená teória pod týmto názvom. Existovali nanajvýš jej zárodky, ktoré umožňovali hovoriť o „liberálnej povahe človeka“, jeho jednotlivých „liberálnych kvalitách“, o „liberálnej edukácii“, ale ešte nie o „liberálnej politike“ či „liberálnej kultúre“ atď. „Liberálna mentalita“ sa formovala dlho, jej určité stránky boli známe už v stredoveku, resp. aj v staroveku, ale nie v masovom meradle. „Liberáli“ existovali ako súčasť aristokracie vďaka svojmu štýlu „liberálneho správania“, alebo ako intelektuálna elita vďaka svojmu „liberálnemu zmýšľaniu“, nie však liberáli ako členovia „liberálnej politickej strany“ a „liberálni ekonómovia“, ktorí by v praxi presadzovali liberálne princíy“. Takýto „úplný liberalizmus“ je výsledkom až modernej, postosvietenskej a industriálnej fázy západnej civilizácie od 19. storočia. Všetko, čo mu predchádzalo, bola jeho predhistória.

V najvšeobecnejšom filozofickom zmysle je liberalizmus koncepciou dobrého života jednotlivca a teóriou spoločenského, politického a ekonomického poriadku, ktorý to má umožňovať (Ryan 2007, 373). Liberalizmus môžeme definovať aj „negatívne“ podľa toho, proti čomu je: nebyť vo väzení, nebyť pripútaný k nejakému zamestnaniu, nebyť zbavený práv, nebyť otrokom tyrana atď. (ibid., 367). V užšom zmysle je liberalizmus politická a ekonomická doktrína, ktorej jadrom je sloboda indivídua (individuálna sloboda), resp. „slobodný rozvoj individuality“. Indivíduum je tu chápané ako autonómny, racionálny, cieľavedomý aktér. Sloboda však ani v liberalizme nie je „sólo-princíp“. Patria k nej ľudské práva, demokracia, rovnosť a ďalšie atribúty (Freeden 1996, 78, 83, 86). Bez nich nemožno hovoriť o liberalizme. Z koncepcie slobody spolu s koncepciami rovnosti a spravodlivosti sa odvodzujú liberálne koncepcie autority a demokracie. Klasickými atribútmi liberalizmu sú tiež súkromné vlastníctvo a trh (ekonomický liberalizmus). Tie boli neskôr modifikované úlohou štátu (sociálny liberalizmus) a komunity (komunitarizmus), pričom rámca liberalizmu sa nevzdali. Dejiny liberalizmu tak zahŕňajú aj „reformný liberalizmus“, aký nachádzame u T. H. Greena, J. Deweyho a ďalších.

Liberalizmus je etablovaná okcidentálna tradícia, ktorá v mnohom definuje Západ a bez ktorej si jeho konštitúciu a identitu nemožno predstaviť. Liberáli najprv formovali antifeudálne hnutia, stavali sa na odpor voči cirkevným i svetským autoritám, tyranii moci. V renesancii vytvorili alternatívne myšlienkové hnutie humanizmu za oslobodenie ľudského intelektu, neskôr reformačné hnutie za zmenu pomerov v kresťanskej cirkvi a v náboženskom živote ľudí. Napokon ako osvietenci inšpirovali sociálne a politické revolúcie, ktoré ako „lokomotívy dejín“ ťahali alebo tlačili západný svet celé ďalšie dve storočia do podoby, ktorú vidíme dnes. Za ten čas už sformovaný liberalizmus zažil vzostupy aj pády, víťazstvá aj krízy, a musel čeliť mnohým oponentom od konzervatívcov cez socialistov a komunistov až po anarchistov a fašistov. Myšlienky liberalizmu v tej či onej miere prenikali aj do táborov týchto oponentov, avšak so striedavým účinkom. Koryfeji liberalizmu sa usilovali tieto myšlienky univerzalizovať, čo sa im však nikdy nepodarilo s definitívnou platnosťou.

Literatúra:
Aristoteles. 1979. Etika Nikomachova. Bratislava: Pravda.
Freeden, Michael. 1996. Ideologies and Political Theory. Oxford: Oxford University Press.
Freeden, Michael. 2015. Liberalism. A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press.
Fukuyama, Francis. 1989/1990. „Konec dějin?“ 150000 SLOV, IX, 25, 167 – 179.
Kraus, Jiří, et al. 2005. Slovník cudzích slov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Locke, John. 2010. A Letter Concerning Toleration and Other Writings. Liberty Fund, Inc.http://files.libertyfund.org/files/2375/Locke_1560_EBk_v6.0.pdf.
Rousseau, Jean-Jacques. 1750/2011. Rozprava o vedách a umeniach. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Ryan, Alan. 2007. “Liberalism.” In: Robert E. Goodin, Philip Pettit and Thomas Pogge, eds. A Companion to Contemporary Political Philosophy. Volume I. Oxford: Blackwell Publishing, 360 – 382.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2025, medzititulky redakcia LT)

Článek vyšel ve spolupráci s webem Nové Slovo.