Filosof Emil Višňovský píše o novém dokumentárním filmu profesora Josefa Šmajse, který má premiéru v neděli 18. srpna v 11:45 na ČT2.
Jednou zo základných filozofických otázok je antropologická otázka Kto sme? Kto sme my, ľudia, odkiaľ sme sa vzali na tejto planéte a čo tu robíme? Kam smerujeme – ak vôbec niekam? Samozrejme, že na túto otázku neodpovedá filozofia sama, ale spolu s vedou, umením a ostatnými formami kultúry. Jedným z nevyhnutných kľúčov k odpovedi je aj reflexia ľudských dejín.
V dejinách ľudstva sa toho udialo toľko, že v našom 21. storočí by nás z hľadiska odpovede na antropologickú otázku už nemuselo nič prekvapiť. V našom storočí by sme teda konečne mohli celkom realisticky vedieť, kto sme, kde sa nachádzame a čoho všetkého sme schopní. Na rozdiel od mnohých filozofov minulosti, zvlášť osvietencov, ale aj filozofov industriálnej éry 19. storočia, opájajúcich sa pokrokom a vierou v nového sekulárneho boha – univerzálny rozum –, prípadne iné sily (vzdelanosť, vedu, technológiu), ktoré majú priviesť ľudstvo do svetlej budúcnosti, po kataklizmách 20. storočia (dve horúce svetové vojny, množstvo lokálnych konfliktov, ekonomické krízy, terorizmus, dôsledky globalizácie a studenej vojny atď.) máme dnes dostatok dôvodov byť oveľa triezvejší. A to aj napriek takým hlasom, ktoré sa snažia dokazovať, že naša planéta je stále lepším a lepším miestom pre život (pozri napr. Steven Pinker: Buď svetlo: Obhajoba rozumu, vedy, pokroku a humanizmu. Bratislava: Tatran, 2019; originál Enlightenment Now, 2018). Samostatnou témou (a vôbec nie novou), ktorá rozdeľuje ľudstvo, je ekologická situácia a to, čo sa javí ako jej vyvrcholenie – globálne otepľovanie a klimatická kríza.
Český filozof, emeritný profesor Masarykovej univerzity v Brne, Josef Šmajs (nar. 1938) má na všetky kľúčové otázky ľudskej civilizácie vlastné názory. Na Slovensku nie je neznámy (ani čitateľom Slova), má tu viacerých spolupracujúcich kolegov, žiakov, stúpencov a sympatizantov (samozrejme, popri kritikoch). Problémom environmentálnej filozofie (ekofilozofie) sa venuje celoživotne. Z jeho početných prác zarezonovala Ohrožená kultura (1995), za ktorú dostal cenu Ministra životného prostredia ČR a ktorá vyšla aj v ďalších dvoch vydaniach (1997, 2011). Už v tejto práci formuloval východiská svojej filozofie – evolučnej ontológie (ontológia: filozofická teória bytia, skutočnosti), ktoré ďalej rozvinul najmä v publikáciách Drama evoluce (2000), Evoluční ontologie (2003, s Josefom Krobom), Evolutionary Ontology (2008, Amsterdam – New York: Rodopi/Brill), Filozofie – obrat k Zemi (2008), Ústava Země. Filosofický koncept (2015), Pes je zakopán v ontologii (2020).
Josef Šmajs sa nechcel uspokojiť s parciálnymi či aplikovanými teóriami ekologickej krízy a pátral po jej najhlbších koreňoch z filozofického hľadiska. Tie našiel v samotnej konštitúcii ľudstva, ktorá je dvojaká – prírodná a kultúrna. Celá ľudská existencia a jej dejiny sú dialektikou interakcií medzi prírodou a kultúrou. Kultúra je všetko, čo človek vytvára z prírody jej transformáciou, je to „druhá“, premenená príroda (ako vedeli filozofi už dávno), ktorá zahŕňa aj techniku a technológiu, ekonomiku a všetky materiálne artefakty (materiálna kultúra), ba dokonca aj spôsoby ich vytvárania (spôsoby výroby, politického riadenia atď.), nielen vedu, umenie, filozofiu, náboženstvo atď. (intelektuálna, duchovná kultúra). Pritom platí, že človek tým, že sa stáva kultúrnou bytosťou, neprestáva byť prírodnou (živou biologickou) bytosťou a svojím bytím nemôže z prírody nijako „vystúpiť“, oddeliť či odtrhnúť sa od nej, ani byť od nej úplne nezávislý. V základnom filozofickom (ontologickom) zmysle nie príroda je produkt človeka (hoci človek ňou môže manipulovať a reprodukovať ju), ale človek je evolučný produkt prírody, konkrétnejšie pozemskej prírody (planéty Zem, ako sa sformovala vo svojej vlastnej evolúcii). To znamená, že mimoľudská príroda „funguje“ a vyvíja sa podľa vlastných „zákonov“ (ich jadrom je podľa Šmajsa svojbytná „prírodná informácia“), ktoré platia aj pre človeka ako prírodnú (biologickú) bytosť a na ktoré sa človek musí adaptovať. Špecifikom človeka ako prírodnej bytosti (na rozdiel od ostatných foriem života) je však to, že sa adaptuje práve prostredníctvom kultúry v najširšom zmysle, teda vytváraním vlastného „umelého“ sveta pretvorenej kultúry (jeho jadrom je podľa Šmajsa svojbytná „sociokultúrna informácia“). Človek sa adaptuje na prírodu aj tak, že si ju adaptuje pretváraním na kultúru.
A práve tu sa rodí zásadný evolučno-ontologický problém: evolúcia kultúry síce nadväzuje na evolúciu prírody (na nič iné by nemohla nadväzovať), dokonca prvá je produktom druhej, a teda vždy jej súčasťou, avšak s tým, ako sa kultúra ako ľudský produkt rozvíja, dostáva sa do konfliktu s prírodou. Podľa prof. Šmajsa to však nie je len výsledok či dôsledok jej evolúcie a nejakého jej štádia (napríklad súčasnej technologickej kultúry), ale konflikt je obsiahnutý už v samotnom „zárodku“, v základoch ľudskej kultúry (a civilizácie) – podľa jeho slov v „nastavení“, teda konštitúcii, orientácii alebo “naprogramovaní” ľudskej kultúry –, ktoré preto nazýva „protiprírodné“. Túto tézu podporuje viacerými argumentmi, napríklad nekompatibilitou prírodnej a sociokultúrnej informácie či predátorsko-útočným zameraním človeka ako živej bytosti voči svojmu životnému prostrediu (prvok darvinizmu), resp. poukazovaním na parazitizmus človeka na prírode. K takejto konštitúcii a orientácii kultúry podľa neho prispela už antická grécka kultúra a jej dedičstvo na Západe, keď nedostatočne kvalitatívne rozlišovali medzi živou a neživou prírodou, ba vytvorili tradíciu nadradenosti neživej prírody nad živou, fyziky nad biológiou, ba aj nad psychológiou a sociológiou (prírodných vied nad humanitnými). V tom bol už v zárodku obsiahnutý inštrumentálny a manipulatívny vzťah človeka k prírode vôbec, stelesnený v technológii: spočiatku má neživá príroda slúžiť živej ako nástroj, ale je len otázkou času, keď tento vzťah ľudská kultúra aplikuje aj na vzťah k živej prírode v podobe biotechnológie (konzumácia zvierat atď.) vrátane človeka samého (genetická manipulácia, syntetická biológia atď.). Filozoficky to po niekoľkých storočiach formulovali moderní filozofi (F. Bacon a ďalší), ale zárodky boli už u Grékov: príroda (neživá či živá) je objektom, ktorý človek ako subjekt má spracovať, využiť, konzumovať a ovládnuť pre seba samého. Veď už bežná skúsenosť i rozum hovoria, že človek žije z prírody, takže príroda je preňho predmetom, materiálom, surovinou, látkou, zdrojom a pod.
Problémom je teda vzťah človeka k prírode alebo (čo je to isté) vzťah ľudskej kultúry k prírode. A je to dostatočne zložitý problém. Na jednej strane príroda je čímsi oveľa viac než len „zdrojom“ pre život človeka a jeho kultúru, pričom ona sama nie je pasívna. Má svoju „subjektivitu“, pretože je autonómna a aktívna, reaguje aj na to, čo s ňou robí človek. Fakticky k svojmu bytiu človeka nepotrebuje, bola tu a môže byť ďalej aj bez neho. Takisto svojimi silami, procesmi a potenciami ďaleko presahuje sily a možnosti človeka, a to aj napriek pokrokom jeho technologickej kultúry. Na druhej strane človek má možnosť voliť a modifikovať svoje správanie voči prírode. Ľudský intelekt je schopný čohokoľvek, vytvárať „kultúru života“, ale aj „kultúru smrti“. Prírodu môže poškodzovať alebo aj likvidovať niektoré jej časti (ale nie prírodu ako celok), čím bezprostredne alebo v konečnom dôsledku poškodzuje, resp. likviduje sám seba, hoci si to nemusí uvedomovať. Môže ju však aj kultivovať a reprodukovať, čím kultivuje a reprodukuje sám seba. Kultúra človeka sa teda priamo prejavuje v jeho vzťahu k prírode, v tom, ako sa k nej správa, ako s ňou „nakladá“, čo jej spôsobuje a pod., ale to všetko nie je vzťah k nejakému „vonkajšiemu“ objektu, ktorý má človek ovládnuť. Príroda nie je vonkajšia voči kultúre, ani kultúra voči prírode. Kultúra existuje a rozvíja sa vždy len vnútri a v rámci prírody. A rovnako na planéte Zem už sotva existuje príroda, ktorej by sa nejako nedotkla ľudská kultúra.
Josef Šmajs je vo svojej environmentálnej filozofii radikálny. Sledujúc evolúciu ľudskej kultúry nehovorí už len o konflikte či antagonizme prírodného a kultúrneho bytia, ale priamo o vojne medzi kultúrou a prírodou. Súčasťou evolúcie ľudskej kultúry sú zbrane, t. j. technológia, vytváraná na také ľudské ciele, ako je ovládnutie nielen človeka človekom, ale aj prírody (živej či neživej) človekom. Je to ľudská hra na Boha (ako o nej píše tiež Y. N. Harari). Je to rozvíjanie ľudskej moci bez ohľadu na všetko vrátane prírody, tak ako o tom píšu súčasní teoretici antropocénu – éry človeka ako planetárneho geologického činiteľa. Pojem vojny sa celkom legitímne neobmedzuje len na likvidáciu človeka človekom, ale je možné aplikovať ho na likvidáciu biodiverzity človekom, ťažbu fosílnych palív a nerastov, vypaľovanie pralesov, drancovanie a zástavbu úrodnej pôdy megapolismi atď.
Aký by teda mal byť vzťah človeka (kultúry) k prírode? O tom existuje množstvo literatúry, predstáv a konceptov. Nestačí ochrana, šetrenie či konzervovanie ešte existujúcej prírody. Žiada sa oveľa zásadnejšia zmena. Konceptom profesora Šmajsa je – biofilnosť, biofília. Teda vzťah ako láska k prírode vôbec a k živej prírode zvlášť. Láska k životu. Pre neho to je základ transformácie súčasnej protiprírodnej kultúry, všetkých jej súčastí od technológie cez edukáciu po vedu, filozofiu a umenie. Samozrejme, že to zahŕňa aj vzťah človeka k človeku, humanizmus. Človek sotva prestane viesť vojnu s prírodou, pokiaľ bude viesť vojny medzi sebou. Oboje je navzájom prepojené. Ale možno najskôr by mal človek zastaviť vojnu s človekom ako svojím blížnym, čo by sa mohlo stať predpokladom pre zastavenie vojny s prírodou.
Existujú asi iba dva typy človeka: taký, ktorý miluje vojnu, boj, ničenie, moc a ovládanie, a taký, ktorý miluje mier, život, tvorenie, harmóniu a krásu. Originálna filozofia profesora Josefa Šmajsa v unikátnom filme Válka se Zemí presvedčivo ukazuje, kde sme a čo potrebujeme.
Článek publikujeme ve spolupráci s webem Nové Slovo. Text není (jako všechny texty !Argumentu) určen k volnému šíření bez souhlasu v tomto případě původního vydavatele.
